Mám 15 ročné manželstvo a som zo všetkého unavená
Mám 15 ročné manželstvo, fajn muža, dieťa...
No v poslednej dobe mám všetkého akoby dosť, najradšej by som buchla dverami a odišla. Celé dni práca dieťa, domácnosť, manžel mi s ničim nepomôže. Za tie roky som čo to pribrala, a jeho "vtipné" komentáre ohľadom mojej postavy tomu nepridávajú. Mám miernu nadváhu.
Je pravda že som stretla jedného muža, ktorý ma neskutočne priťahuje, no je to sestrin známy. Občas naňho myslím a veľmi ma to hnevá a samozrejme on o tom nevie. Sama si hovorím, že keď je koze dobre, ide na ľad tancovať. No tieto pocity som mala aj predtým ako som ho stretla. Pomohlo niektorej z Vás, keď ste schudli, citili ste sa lepšie? Pre muža som už samozrejmosť. Fungujem ako na zotrvačník, nič ma neteší a keď som sama, len tak si poplačem. Akoby som potrebovala niečo čo by ma vytrhlo z tohto streotypu, určite nechcem aby to bol milenec. Mám svoje morálne zasady. Žiaľ nemám sa komu ani zdvôveriť. Nejaké rady čo Vám pomohlo?
S niečím podobným sa mi zdôverila kamarátka , rovnaké pocity, vek 45 rokov. Vravím jej ,sadni si s ním a porozprávaj sa , povedz mu čo sa v tebe deje. Aj to skúsila , ale po 5 minútach ju prestal počúvať , zrejme mnohé ženy poznáte ten neprítomný pohľad chlapa, vypnutie keď ho niečo nezaujíma. Inak kľudná žena sa tak rozzúrila , že ako mi povedala prvý krát v živote po ňom niečo pohádzala čo jej prišlo pod ruku a veru ani slovne ho nešetrila. Objednala nejaký pobyt v Permone a jednoducho naň odišla. Veci sa pohli správnym smerom .
Bude to asi naozaj tou krízou stredného veku, už len vymazať dotyčného z hlavy. A rozhovor s mm skončil tak, že keď som sa ho opytala či je spokojný so svojim životom, tak mi povedal že áno a tým naš rozhovor skončil. A ešte mal priblblý komentár nato ako vyzerám, že som v poslednej dobe pribrala to už som
s plačom odišla na prechadzku.
Trava je zelensia tam, kde ju polievame. Poprosit manzela zo zaciatku o aspon malu, velmi konkretnu, pomoc v domacnosti. Sustredit sa na to, co mam, nie na to, co nemam. Byt vdacna za to, co mam. Nevyhladavat citove dobrodruzstva, ktore takmer vzdy koncia bolestou priamo aj nepriamo zucastnenych. Chranit si svoj vnutorny pokoj.