Mám sa odsťahovať?

Odstahovat sa?

Myslim, ze chcem ukoncit vztah s mojim partnerom, ale je to tazke, lebo nie je to tomu tak davno, co sa mi to zdala velka laska a normalny vztah. Ja mam 32r., on 41. Mame spolu pol rocne babatko. Urcite by mi pomohlo precitat si nazory na nasu situaciu.

Skusim najprv jeho pozitiva. Je to inteligentny clovek, kedysi sme sa dokazali dobre porozpravat o politike a vselicom moznom. Je taky snilek/aktivista a kazdemu chce pomahat, aj mne pomaha. Nase dieta miluje a veneje sa mu. Da si zalezat na pozornostiach typu kvety, cokolada. Nezda sa mi lakomy.

A potom su tu negativa. Stala sa chyba, ktoru uz nenapravim a to je to, ze som otehotnela po par mesiacoch vztahu. Podla mna to nemusime riesit, nech je to ponaucenim pre ostatne. Zacali sme riesit prakticke otazky. Z nich vyplynulo, ze ma uz ukonceny dlhodoby vztah, neziju spolu, ale este nie je rozvedeny. Ja som sa ho predtym pre istotu na to pytala, a povedal mi ano som rozvedeny. Klamal. Ked to vyslo na povrch chcela som nas vztah ukoncit, ale on sa teda za par mesiacov s jeho byvalou manzelkou dohodol a rozviedli sa. Keby som nebola tehotna, take klamstvo by som neodpustila. Ale v nadeji na stastnu rodinu som to prekusla. Jeho vysvetlenie na to, ze klamal, bolo, ze vedel, ze by ma stratil. Ukludnovala som sa tym, ze mozno to tak malo byt, lebo inak by nikdy nebol nas uzasny syncek.
Povedali sme si, ze v roku 2015 sa zoberieme. Nechceli sme sa unahlit. Ja si chcem vziat niekoho o kom viem, ze s nim chcem byt do konca zivota a on bol po nenepnom rozvode asi tiez opatrny. Deti z predosleho vztahu nema.
Zijeme v zahranici, v jeho krajine a v podnajme.
Po porode to bolo krasne, aj ked narocne obdobie. Po case mi zacalo vadit, ze nas vztah nie je fer. Ide o to, ze ja sa prevazne staram o syna a domacnost, popri tom prekladam a tlmocim, takze mam normalny/prijatelny prijem. Niekedy je s nim doma a ja robim, ale vacsinu casu a v noci som s nim ja. Napr. ked sa zobudi o 5:00, som s nim ja aj napriek tomu, ze mam v ten den nieco do prace a on nie. Prve mesiace bola cela starostlivost na mne, iba cez vikendy pomohol.
Jeho prijem je zhruba dva krat vacsi, vydavky si delime vsetky na polovicu. Co mi pride fer pokial by sme si aj starostlivost a dieta a domacnost delili na polovicu. Zatial co on si slusne usetri a vyspi sa, aj ma cas na rozne aktivity, ja bud vyjdem s tym co zarobim, alebo minam svoje uspory, robim vo dne a v noci. Prednedavnom kupil vacsi byt, mysleny pre nas. Verim mu, ze to tak mysli, ale stale je to jeho byt. Tam sa mame stahovat o zhruba 5 rokov, kedy sa splati hypo (dovtedy sa bude prenajimat).
On uznava, ze momentalna situacia je nefer, ale ze sme sa na delbe vydavkov dohodli a treba to respektovat, ale ze to, ze nam nevysla dohodla a delbe starostlivosti o dieta a domacnost, je bohuzial biologicka nevyhoda zeny. Skusali sme sa porozpravat vela krat, ale nic z toho, skoncilo to iba ostrymi hadkami. On hovori, ze niekedy v buducnosti bude cas, kedy on toho potiahne viac ako ja. Ja tomu neverim, ale hlavne podla mna ma byt situacia fer v kazdom obdobi.
Co mi vadi viac su nase hadky. Zacne na mna kricat ako zmyslov zbaveny, aj v noci, par krat aj pred syncekom, ktory sa potom dalsie noci budil a plakal zo sna ☹ ☹ ☹ Aj dnes som ho uspala a on sa dosiel za nejaku banalitu hadat, ukazujem mu, ze potom, ale on si nedal povedat a samozrejme ho zobudil. Dokaze mi nadavat za banality. Bola jedna facka z jeho strany a to ma tak ponizilo, ze som mu rovno vratila dve ☹ ☹ Aj to lutujem, ze som sa znizila na taku uroven, ale v tom momente bola prva reakcia, ze toto si nemozem nechat. Raz ma drzal a hucal na mna, ale nikdy ma nezbil alebo nieco take. To by som isla rovno na policiu.
Dalsi problem je, ze moja rodina ho ma velmi rada. Mame som hovorila, ze v noci na mna vrieska a ze je to pre dieta zle. Ale ona aj s ocom si stoja za svojim, ze dieta potrebuje kompletnu rodinu. Hovorila som mojej mame o tom klamstve, ze mi nepovedal, ze bol este zenaty. Ona mi najprv povedala, ze to radsej nikomu nemam hovorit 🤐 A minule mi hovorila, ze sa ho na to pytala a zevraj to tak vobec tak nebolo, ako hovorim. On jej proste nieco nakecal a ona veri jemu a nie vlastnej dcere. To som necakala, lebo som si myslela, ze moja mama vie, ze som uprimny clovek.
Raz som sa uz na 2 tyzdne odstahovala. Nakoniec som sa vratila, lebo ma presviedcal a bol velky tlak rodiny, k tomu dohodnute veci v robote, kde som pocitala s tym, ze mi postrazi synceka. Nechcela som ho vystavovat stresu, ze teraz byvame niekde inde a este mas k tomu nejaku neznamu opatrovnicku, je stale malicky. Jemu je s nim dobre. Aj ked minule potom ako mi nadaval, len prisiel a on sa rozplakal.

Navrhla som rozchod, kvoli sebe a hlavne kvoli syncekovi, ale on to stale chce vyriesit. Mali sme dohodnutu aj poradnu, ale po ceste tam sme sa tri krat pohadali a ani tam nedosli.

Teraz si pripravujem, ako nas z tohto dostanem. Ak sa odstahujem vramci tohto mesta, bude ma on aj cela moja rodina terorizovat ako naposledy. Chcela by som pokoj a zacat niekde odznovu a preto uvazujem, ze by som sa prestahovala do nejakeho ineho mesta, pripadne statu. Z pravnej stranky taku moznost mam. Bola by to dost podpasovka z mojej strany.
Ked vsak ostanem tu a nas syn zacne napr. chodit do skolky (cim bude starsi a cim viac vazieb na toto mesto bude mat), tym je vyssia pravdepodobnost, ze si moj potom expartner poda ziadost a zverenie do starostlivosti a s nou uspeje. Ziadost by si urcite podal a tam sa prihliada iba na dobro dietata a to by v tomto pripade mohlo realne byt, aby ostal tam, kde je zvyknuty byt, kde ma otca a oboch starych rodicov. Ked ostanem tu, v buducnosti realne uz nikdy nebudem mat moznost sa niekam so synom bez jeho suhlasu odstahovat, ani na Slovensko. Teraz je mu v podstate este jedno, kde zije.

Kedze toto netrva dlho, uvazujem, ze je to mozno nejake temne obdobie a mozno je stale nadej na to, ze nas vztah dokazeme zmenit k lepsiemu. A pridat obojstranny respekt, ktory sa vytratil, ani neviem ako.
Ja mam tiez vela veci, co by som mala zlepsit na svojej povahe. Napriklad, ked som mu raz to klamstvo odpustila, nevracat sa k tomu. Zrejme ho demotivujem aj tym, ze mu hovorim, co ma robit, ked je s malym. Ked on mrnci a ja viem, co chce, tak mu to proste poviem bez vedlajsich umyslov. On to berie ako kritiku a ze mu rozkazujem. Ze by som sa mala pocut, akym tonom to hovorim.
Lenze ak by sme to chceli skusit, ani neviem ako, lebo mu nehovorim nic, co by ho mohlo vytocit, lebo sa bojim, ze bude kricat pred malym.

Rozmyslala som, ci ho este lubim. Momentalne ani neviem, to kricanie, nadavky a hadky ma nejako otupili. Radost zo zivota mam len ked som s malym sama.

Co hovorite, baby, 1) este to skusit (ako?), 2) odstahovat sa vramci mesta, aby mohli byt oni dvaja hocikedy v kontakte, alebo 3) odstahovat sa niekam uplne prec?
Ak odstahovat, ako vydrzat este take 3-4 mesiace, ked je to tu denne narocne?
Dohodnut sa s nim neda na nicom. On to chce tak ako to je, len ja by som mala akceptovat svoju biogicku rolu zeny a byt k nemu lepsia a milsia.
Co si o tom vsetkom myslite? Poradte najma tie, ktore mate pocit, ze ho chapete.

Je to novy nick, aby som to mohla poriesit anonymne a aj mi je z tohto vsetkeho zle a hanbim sa.