Manželov nezáujem vo vzťahu: Čo robiť?

Ahojte. Na MK si občas prečítam nejakú diskusiu, keď sa to týka zdravotných dôvodov, alebo aj medziľudských vzťahov. Niekedy mi je ľúto tých žien, čo sa tu sťažujú, ľudia im dávajú rady, alebo hejtujú ich. Keďže svoje problémy nezvyknem riešiť s okolím, rada si veci zo vzťahu riešim len s manželom, a nezdôverujem sa okoliu s nejakými možnými hádkami, nemám sa s kým poradiť. Nehovorím, že tu nájdem správnu radu, lebo aj tak sa asi každý rozhodne podľa seba, ... možno len tak, vyrozprávať sa. Alebo vyžalovať? Ani neviem nájsť to správne pomenovanie, prečo vás tu tým idem zaťažovať.

S manželom sme mali krásny, ukážkový vzťah, myslím, že som si myslela, že máme veľmi pevné základy. Bola u nás výborná komunikácia. Okrem iného, lásku sme si prejavovali veľmi in tenzívne, dlho. Máme krásnu dcéru. Posledné tri mesiace náš vzťah ochladol. Nie z mojej strany, pretože ja svojho muža milujem, a lásku a pozornosť mu dávam tak ako kedysi. Ale zmena prišla zo strany môjho manžela. Ide konkrétne o istý druh ignorácie (pozorujem na dennodenných veciach), zhoršenie komunikácie, neprejavuje mi náklonnosť ako zvykol, je chladný, ľahko sa vytočí, keď je doma, doslova čumákuje do telefónu, ale v spálni. Lahne si a pozerá do telefónu. Aj hodiny. Úplne ignoruje čo je doma. Vraj by som chcela aby bol nonstop so mňou, alebo pri mne, alebo robil čo mne vyhovuje, ale ja nemám pocit, že nonstop by mal byť pri mne, ale dlhodobo to tak je, že dni, kedy je doma je aj doobedie aj poobedie nonstop na telefóne, a ideálne leží pritom v spálni. Výjde sa len naobedovať, alebo na kávu.
Keď niekam ide, zvykol mi napísať, že ma miluje, dokonca mi oznamoval, že je tam a tam, aby som vedela, ale teraz mi ani milujem ťa nenapíše.
Jednoducho tieto maličkosti ma iritujú, keďže taký nebol, mal iné názory na život a vzťah, na pozeranie sa do telefónu, na náklonnosť vo vzťahu.
Kedysi mi veľmi pomáhal aj v domácnosti, ja si to vážim, ale ja som mu nekázala mu pomáhať. Teraz si vo väčšine vecí robím všetko sama, aj keď jasné, že niekedy aj umývačnu naloží, alebo poskladá prádlo. Ale inak mi už nepomôže.
Pýtala som sa ho, že prečo sa jeho správanie zmenilo a prečo sa už prestal snažiť a povedal mi, že načo. Že keď sa snažil, nebolo dobre, a preto sa nebude snažiť ani teraz. Vraj ide o slobodu. Slobodu mu brať nikto nebude. Vraj mu vyčítam nejaké zrazy, na ktorých bol a na ktoré nešiel, lebo vedel čo by ho doma čakalo.
Možno má pravdu v tomto, že sme sa nestotožnili s nejakými zrazmi, kde bol, kde chcel ísť, ale to situačne, na iných zrazoch keď bol som nikdy nič nepovedala, pekne som ho doma privítala, úplná pohoda.
Pointa je, že on sa jednoducho vyhovára na slobodu. V jednom kuse tvrdí, ako je pre neho obmedzenie mať dieťa lebo nemôže ísť tam a tam so mňou, a celkovo slovo rodina mu začína vadiť. Nebaví ho plnohodnotne s nami tráviť čas, na výlety už chodiť nechce, a keď bol tak sa tváril akoby bol prinútený.
Dnes sme sa rozprávali až hádali, jasné, že si každý ideme svoje. Ja svoje pcity, on svoje. Ja svoju pravdu, on svoju. Povedal mi, že od nového roka nemá chuť nejako náš vzťah rieišiť aby bol ok. Presne od silvestra, vtedy máme výročie. Na výročie som vždy dostala kvety. Vtedy sme sa dali dokopy a bolo to naozaj magické. Povedali sme si, že budeme len toto výročie sláviť. Tento rok si vymyslel, že pôjde na silvestra, keďže som ochorela, ale len počas dňa na nejaký mini zraz. Mala som horúčku, moc mi lieky nezaberali, povedal mi, že príde skôr, bude sa ponáhlať, aby mi aj s malou pomohol. Po 4 hodinách som mu zavolala, kedy príde. Nezvyknem mu volávať keď niekde je, aby ste si nemysleli, že som stíhačka, ale naozaj mi bolo zle a po 3 hodinách čo som si užila lieky som mala horúčku. Bola som sklamaná, že utekal z domu na naše výročie, a hlavne že ma nechal doma samú, keď mohol ostať. A že sa neponáhlal ako sľúbil. Na moje možno prehnané sklamanie malo vplyv to, že už mesiac predtým bol iný. Mala som paranoje, či nemá inú, či išiel na zraz. Keď sa správanie zmení... No ale pointa je, že čakala som, že príde dokov s kvetmi, keď už máme výročie a nič. Nič mi nedal. Keď som to s ním veľmi zľahka rozoberala, tak mi povedal, že nemal chuť mi niečo dávať. Ja som to zas po tej jeho zmene správania očakávala viac ako inokedy (až tak by som si zas na tom nepotrpela ak by sme mali vzťah OK) dúfajúc, že mi tými kvetmi ukáže, že ma miluje a nie je to tak zlé ako si myslím.
No a dnes mi povedal, že od Silvestra je to u neho tak, že načo sa bude o niečo snažiť. A že jemu slobodu nikto nebude brať.
Ja zmenu pozorujem tak od novembra, vtedy žiaden zraz nebol, v ničom som ho neobmedzovala, nič som mu nezakazovala (a to v podstate ani nerobím), nič som mu nevyčítala.
Pýtala som sa ho, či niekoho má, povedal, že nemá, nemá mi to ako dokázať ale svedomie má čisté. A vraj načo by mu bola iná, keď všetky sme aj tak rovnaké.

Neviem ako sa mám voči tomu postaviť. Na jednej strane som sklamaná, že náš vzťah takto dopadol, ja by som chcela aby sme sa dali do normálneho stavu, ale cítim takú apatiu z manželovej strany. To ma strašne zožiera. Stretli ste sa s niečim podobným? čo si o tom myslíte?