Môj priateľ chce byť nonstop v kontakte s matkou
Žienky drahé, vadilo by vám, keby váš 31 ročný priateľ/snúbenec/manžel potreboval 5x v týždni vidieť svoju 60 ročnú mamu, ktorá nie je nijako chorá, chodí každý deň do práce a býva sama? 2x v týždni by si predstavoval niekoľkohodinovú (3-5 hod) návštevu a okrem toho ísť ju napr. cez obed pozrieť na polhoďku/hoďku do práce. Okrem toho aj každodenné telefonáty (väčšinou 2-3 denne) a smskovanie, či už došla do práce (ak ju tam práve nevezie) alebo čo nové, či je už doma, čo robí a pod.
Neviem si predstaviť takto fungovať do konca života, mám úplne iné predstavy, kľudne jedna návšteva v týždni je za mňa dosť, kľudne aj si zavolať každý deň či je mama v poriadku keď žije sama, ako sa má, či s niečim nepotrebuje pomôcť, čo má nové, ale toto je za mňa veľa a môj priateľ sa k tomu postavil tak, že on proste neuberie. Takže buď to budem akceptovať, pretože na tom vraj nič nie je zlé a nijako ma to podľa neho neobmedzuje, alebo sa rozídeme.
Aký je Váš pohľad na takúto potrebu kontaktu s matkou? Je to podľa vás v poriadku a mala by som byť tolerantnejšia alebo radšej hoci po niekoľkých rokoch to nechať tak kým nie sú deti a hľadať niekoho kto to má nastavené podobne ako ja?
autorka, ja ťa chápem. Mám už 50 rokov, som inde, rodina už nebude. Ty máš ešte všetko pred sebou...
@la_dolce_vita to si ma potesila, my trosku menej, deti v zs, je to uplne ine ako ked boli do 6r. deti. aj rodicia zostarli, pomaly nas potrebuju viac a viac. garde sa otaca.
on tvrdí, že tam chodí, pretože ona je sama, že na to nebola zvyknutá, tak aby sa netrápila. Môj názor je, že starí ľudia už sú často sami a ona si mala hľadať partnera, keď bola mladšia a nie sa upnúť na syna. Ale on tam chodí najmä keď mám svoje aktivity a prácu, inak by sedel doma sám, tak neriešim.
@la_dolce_vita to iste hovori aj ten moj, aby nebola sama. lenze tak sa podla mna neda fungovat ze za nou bude 5x do tyzdna chodit a casom aj to bude malo, lebo doteraz to teda 5x nebolo, teraz pribudila aj tie obedne navstevy lebo jedna dlha navsteva cez tyzden a jedna cez vikend je malo. Ja som tiez nazoru ze si mala hladat partnera a ak nie partnera tak mat zname, kamaratky, moja babka este v 77 sa hocikedy zobrala so znamou do kupelov, isli spolu do mesta do cukrarne, isla k susede na kavu, posedeli na zahradke atd. a cez vikend sme prisli my, posedeli, priniesli nakup ak trebalo, pomohli na zahradke a tak. A nevyzadovala ani pred 80 a s tazkou chorobou tolko pozornosti a spolocnosti.
Suhlasim. Sama mam 2 dospelych synov, ale zijem si svoj zivot a oni svoj. Tak to ma byt..
Nemôže jej vypĺňať jej voľný čas.Citi sa jej zaviazaný, ale musí žiť aj svoj život Chodíš tam aj ty volá Ta či nechce?
Tipujem- mamka je vdova/rozvedena a synacik jedinacik?
@zuzinka888 rozvedena a on ma jedneho surodenca ktory chodi raz tyzdenne cez vikend
@eliska13 Chodila som s ním ale prestala som.
a ked opomenieme mama-syn odyseu, vas vztah je aky? pises, ze k nej je pozorny, k tebe prd. Povedal ti, ze bud mama alebo dovi.... vnima ta vobec ako rovnocennu partnerku? ak ti je schopny povedat, ze mama je na prvom mieste aj keby co, tak zrejme nie
lebo z toho, co pises, mam pocit, ze on si uz davno vybral
Ja som mala priatela,ktory mal rozvedenych rodicov,rodinna situacia otrasna. Hocikedy mu mama vyvolava,napchala sa k nam domov,este aj starku chcel spasit a zabezpecit jej u nas byvanie. Velmi som si ho vazila,ze sa chce postarat o mamu aj starku,no ja som to nezvladala a odisla som od neho. Mne by taky zivot nevyhovoval a dala som mu sancu,nech si najde taku,ktorej to nebude vadit. Nebol to lahky rozchod,mali sme sa radi,ale v tomto som sebec,ja musim byt vo vztahu spokojna,inak ma to zahubi
Ahojte, dámy,
ozýva sa bývalý partner autorky tohto príspevku. Úvodný opis situácie považujem za trošku skreslený a zveličený, no zároveň s odstupom času priznávam, že frekvencia môjho kontaktu s mamou nebola zdravá. Išlo približne o dve stretnutia týždenne v trvaní asi troch hodín (partnerka sa ich mohla zúčastniť) a priebežnú textovú komunikáciu počas dňa. Večer nasledoval krátky telefonát, či je všetko v poriadku. Ak bolo potrebné odniesť tašky s vecami do práce, odviezol som ju – zhruba trikrát mesačne, nie viac, pričom celá aktivita trvala približne 20 – 30 minút. Áno, bolo toho priveľa. Dnes to už vidím, žiaľ, vtedy som to nedokázal dostatočne pochopiť.
Zároveň som si však spätne uvedomil aj príčiny, pre ktoré sa to dialo. V pôvodnom texte bolo opomenuté, že som od samého začiatku čelil jednému ultimátu za druhým. Najskôr požiadavka, aby sme sa po pár mesiacoch vzťahu okamžite nasťahovali spolu, inak mal vzťah skončiť. Následne prišiel covid – a s ním režim 24/7 s človekom, ktorého poznáte relatívne krátko. Dostávate jasné inštrukcie, že sa nemáte stretávať s nikým: žiadni kolegovia, priatelia, nikto. Do toho prichádzali konflikty z ponorkovej choroby, objavila sa žiarlivosť a kontrola – preverovanie priateľov na sociálnych sieťach, neustále otázky, komu píšem alebo volám (aj pracovne), prečo mi píše kolegyňa vo firemnom chate, prečo je na mňa šéfka v telefóne milá, načo mám medzi priateľmi bývalé spolužiačky a podobne.
Po ôsmej večer bolo potrebné byť doma, po tme sa „neflákame“ - nemyslím diskotéky 😄 večer už len vyvenčíme psa a hotovo. Keď išla spať ona, očakávalo sa, že pôjdem spať aj ja, inak vznikol problém. Ak som zostal v obývačke a televízor mal hlasitosť 4 – 5 z približne 50, hoci som ho sotva počul, vbehla do miestnosti s výčitkou, že kvôli hluku nemôže spať. Nezaočkovaní ľudia boli pre nás automaticky rizikom. Počas zákazov vychádzania len online hovor s mamou.
Aby toho nebolo málo, ex sa zhoršil jej zdravotný stav, ktorý nebudem špecifikovať. Pomáhal som jej so všetkou starostlivosťou, výhradne ja som chodil na nákupy (len rýchlo tam a späť), zabezpečoval chod domácnosti, pomáhal pri pohybe a ďalších x aktivitách. Priznávam, bolo to mimoriadne náročné. Nebola to chrípka – mal som o ňu skutočný strach, obával som sa, aby sa jej niečo nestalo, aby neprestala dýchať alebo nejako nešťastne nespadla. Počas veľkej časti vzťahu sme pravidelne cestovali do iného mesta na infúznu liečbu, aby sa jej polepšilo. Hodiny strávené v aute, notebook na sedadle, práca počas čakania. Nesťažujem sa, len konštatujem – keď niekoho milujete, urobíte pre neho maximum.
Keď sa covidové opatrenia uvoľnili a jej stav sa zlepšil, snažili sme sa fungovať normálnejšie. Žiarlivosť sa však opäť vracala a aj v uvoľnenejšom režime boli všetci potenciálne „nakazení“, takže stretávanie sa s ľuďmi bolo prakticky nemožné. Ak som ju presvedčil, že zájdem na teambuilding do baru za kolegami, po pol hodine prichádzali správy a telefonáty, aby som sa vrátil domov. Desiatky SMS, množstvo hovorov, plač, hysterické reakcie a vyhrážky. Keď vám dospelá žena hovorí, že si niečo urobí, že sa nevráti, že sa s vami lúči, beriete to vážne. Ak milujete, bojíte sa a idete za ňou domov. Tam sa situácia zrazu upokojí. Takýchto citových manipulácií a vydieraní bolo nespočetne veľa a malo to eskalujúcu tendenciu.
Nasledovali hádky, v ktorých som už netušil, ako ďalej. Trápil som sa, po nociach sedel v aute, len aby obe strany vychladli – no bez konca. Začal som pochybovať o vlastnom úsudku, strácal som pojem o čase, o slovách, ktoré padli, o udalostiach, ktoré sa stali. Všetko bolo spochybňované a popierané.
Popri tom všetkom riešite prácu, rodinu, absolvoval som niekoľko operácií a množstvo ďalších záležitostí. Nerozumel som, prečo je všetko také zlé. Hovoril som si, že v mnohých vzťahoch sa rieši nevera, alkohol, drogy, gamblerstvo, finančné problémy a iné vážne veci. Tu sa však neustále riešili drobnosti. Snažil som sa, pomáhal som, robil som maximum, aby som potešil a napriek tomu to nestačilo. Nepil som, nefajčil, nechodil som von, okrem rodiny. Pracoval som a brigádoval z domu, chodili sme na výlety, vedeli sme sa zasmiať, zabaviť, zvládali sme množstvo vecí… a predsa nebolo dobre.
Výsledkom toho všetkého bolo, že mama a rodičovský byt sa stali jediným bezpečným útočiskom. Jedinou neutrálnou zónou, kde som sa snažil aspoň trochu načerpať energiu.
Na záver už len dodám, že som urobil množstvo chýb. V hneve a hádkach som časom použil aj vulgárne slová a nepekne ublížil. Neraz som bol tvrdohlavý a možno som nechápal pôvodu jej reakcií a postojov, hoci som sa snažil. Preto určite neukazujem prstom len na bývalú partnerku. Veľa ma naučila, v mnohom mi pomohla a dnes si spomínam najmä na obdobia, keď sme boli najšťastnejší na svete. V živote som tak veľmi neľúbil a za x veci, som sa už žiaľ nestihol ospravedlniť… Dúfal som, že sa to ešte podarí zachrániť, no šancu som premárnil a dostal ju niekto iný…
Je to dlhé čítanie a možno sa sem málokto dostane, no chcel som po čase ponúknuť aj svoj pohľad na vec. Teraz je to už rok približne 1,5 roka čo žijem sám a zrazu ten mamin cecok nie som… chodim k mame väčšinou na hodinku, aj to len keď mám čas. Väčšinou si už vôbec nepíšeme, len večer zavoláme. Pracujem na viacerých projektoch, stretávam sa opäť s priateľmi, mám záľuby, posúvam sa v každom smere a zisťujem, že možno stačilo len mať v spoločnej domácnosti viac kľudu a dôvery. Neriešiť veci cez ultimáta a vyhrážky a všetko mohlo byť prirodzene krásne…. Škoda, že sme sa vtedy našli v tak atypických náročných časoch a ešte ťažších osobných životných situáciách….
Ďakujem každému, kto to dočítal do konca ☺️
Ahojte, dámy,
ozýva sa bývalý partner autorky tohto príspevku. Úvodný opis situácie považujem za trošku skreslený a zveličený, no zároveň s odstupom času priznávam, že frekvencia môjho kontaktu s mamou nebola zdravá. Išlo približne o dve stretnutia týždenne v trvaní asi troch hodín (partnerka sa ich mohla zúčastniť) a priebežnú textovú komunikáciu počas dňa. Večer nasledoval krátky telefonát, či je všetko v poriadku. Ak bolo potrebné odniesť tašky s vecami do práce, odviezol som ju – zhruba trikrát mesačne, nie viac, pričom celá aktivita trvala približne 20 – 30 minút. Áno, bolo toho priveľa. Dnes to už vidím, žiaľ, vtedy som to nedokázal dostatočne pochopiť.
Zároveň som si však spätne uvedomil aj príčiny, pre ktoré sa to dialo. V pôvodnom texte bolo opomenuté, že som od samého začiatku čelil jednému ultimátu za druhým. Najskôr požiadavka, aby sme sa po pár mesiacoch vzťahu okamžite nasťahovali spolu, inak mal vzťah skončiť. Následne prišiel covid – a s ním režim 24/7 s človekom, ktorého poznáte relatívne krátko. Dostávate jasné inštrukcie, že sa nemáte stretávať s nikým: žiadni kolegovia, priatelia, nikto. Do toho prichádzali konflikty z ponorkovej choroby, objavila sa žiarlivosť a kontrola – preverovanie priateľov na sociálnych sieťach, neustále otázky, komu píšem alebo volám (aj pracovne), prečo mi píše kolegyňa vo firemnom chate, prečo je na mňa šéfka v telefóne milá, načo mám medzi priateľmi bývalé spolužiačky a podobne.
Po ôsmej večer bolo potrebné byť doma, po tme sa „neflákame“ - nemyslím diskotéky 😄 večer už len vyvenčíme psa a hotovo. Keď išla spať ona, očakávalo sa, že pôjdem spať aj ja, inak vznikol problém. Ak som zostal v obývačke a televízor mal hlasitosť 4 – 5 z približne 50, hoci som ho sotva počul, vbehla do miestnosti s výčitkou, že kvôli hluku nemôže spať. Nezaočkovaní ľudia boli pre nás automaticky rizikom. Počas zákazov vychádzania len online hovor s mamou.
Aby toho nebolo málo, ex sa zhoršil jej zdravotný stav, ktorý nebudem špecifikovať. Pomáhal som jej so všetkou starostlivosťou, výhradne ja som chodil na nákupy (len rýchlo tam a späť), zabezpečoval chod domácnosti, pomáhal pri pohybe a ďalších x aktivitách. Priznávam, bolo to mimoriadne náročné. Nebola to chrípka – mal som o ňu skutočný strach, obával som sa, aby sa jej niečo nestalo, aby neprestala dýchať alebo nejako nešťastne nespadla. Počas veľkej časti vzťahu sme pravidelne cestovali do iného mesta na infúznu liečbu, aby sa jej polepšilo. Hodiny strávené v aute, notebook na sedadle, práca počas čakania. Nesťažujem sa, len konštatujem – keď niekoho milujete, urobíte pre neho maximum.
Keď sa covidové opatrenia uvoľnili a jej stav sa zlepšil, snažili sme sa fungovať normálnejšie. Žiarlivosť sa však opäť vracala a aj v uvoľnenejšom režime boli všetci potenciálne „nakazení“, takže stretávanie sa s ľuďmi bolo prakticky nemožné. Ak som ju presvedčil, že zájdem na teambuilding do baru za kolegami, po pol hodine prichádzali správy a telefonáty, aby som sa vrátil domov. Desiatky SMS, množstvo hovorov, plač, hysterické reakcie a vyhrážky. Keď vám dospelá žena hovorí, že si niečo urobí, že sa nevráti, že sa s vami lúči, beriete to vážne. Ak milujete, bojíte sa a idete za ňou domov. Tam sa situácia zrazu upokojí. Takýchto citových manipulácií a vydieraní bolo nespočetne veľa a malo to eskalujúcu tendenciu.
Nasledovali hádky, v ktorých som už netušil, ako ďalej. Trápil som sa, po nociach sedel v aute, len aby obe strany vychladli – no bez konca. Začal som pochybovať o vlastnom úsudku, strácal som pojem o čase, o slovách, ktoré padli, o udalostiach, ktoré sa stali. Všetko bolo spochybňované a popierané.
Popri tom všetkom riešite prácu, rodinu, absolvoval som niekoľko operácií a množstvo ďalších záležitostí. Nerozumel som, prečo je všetko také zlé. Hovoril som si, že v mnohých vzťahoch sa rieši nevera, alkohol, drogy, gamblerstvo, finančné problémy a iné vážne veci. Tu sa však neustále riešili drobnosti. Snažil som sa, pomáhal som, robil som maximum, aby som potešil a napriek tomu to nestačilo. Nepil som, nefajčil, nechodil som von, okrem rodiny. Pracoval som a brigádoval z domu, chodili sme na výlety, vedeli sme sa zasmiať, zabaviť, zvládali sme množstvo vecí… a predsa nebolo dobre.
Výsledkom toho všetkého bolo, že mama a rodičovský byt sa stali jediným bezpečným útočiskom. Jedinou neutrálnou zónou, kde som sa snažil aspoň trochu načerpať energiu.
Na záver už len dodám, že som urobil množstvo chýb. V hneve a hádkach som časom použil aj vulgárne slová a nepekne ublížil. Neraz som bol tvrdohlavý a možno som nechápal pôvodu jej reakcií a postojov, hoci som sa snažil. Preto určite neukazujem prstom len na bývalú partnerku. Veľa ma naučila, v mnohom mi pomohla a dnes si spomínam najmä na obdobia, keď sme boli najšťastnejší na svete. V živote som tak veľmi neľúbil a za x veci, som sa už žiaľ nestihol ospravedlniť… Dúfal som, že sa to ešte podarí zachrániť, no šancu som premárnil a dostal ju niekto iný…
Je to dlhé čítanie a možno sa sem málokto dostane, no chcel som po čase ponúknuť aj svoj pohľad na vec. Teraz je to už rok približne 1,5 roka čo žijem sám a zrazu ten mamin cecok nie som… chodim k mame väčšinou na hodinku, aj to len keď mám čas. Väčšinou si už vôbec nepíšeme, len večer zavoláme. Pracujem na viacerých projektoch, stretávam sa opäť s priateľmi, mám záľuby, posúvam sa v každom smere a zisťujem, že možno stačilo len mať v spoločnej domácnosti viac kľudu a dôvery. Neriešiť veci cez ultimáta a vyhrážky a všetko mohlo byť prirodzene krásne…. Škoda, že sme sa vtedy našli v tak atypických náročných časoch a ešte ťažších osobných životných situáciách….
Ďakujem každému, kto to dočítal do konca ☺️
@drahomirav Ešte by som rád dodal, že mám pocit, že sme si počas vzťahu prešli množstvom vecí, ktoré by hocikto nezvládol. Bolo toho na oboch veľa… možno by nám vtedy viac pomohla pauza a až potom, s chladnou hlavou, pokojne a konštruktívne sa o všetkom porozprávať. My sme namiesto toho tlačili na pílu – znova a znova – a aj to pravdepodobne viedlo k ďalším nedorozumeniam, vyhroteným hádkam, podráždenosti, tvrdohlavosti, precitlivenosti a podobne.
Napríklad som si vtedy neuvedomoval to, čo tu píše ona – že sa cítila, akoby som všetko, čo urobila, bral ako samozrejmosť. Nebolo to tak. Všetko som si naozaj vážil a cítil som vďačnosť. Bol som hrdý a tešil som sa z toho, akú som mal šikovnú, vzdelanú, vtipnú, starostlivú a krásnu partnerku. Hovoril som to všade – len nie tam, kde som mal… jej (🦥)
@sibliny jááj, no tak toho sa neobávam. Som predsa partnerka, nie mamička. Rodičia tu nebudú večne, s tým každý musí rátať a zmieriť sa s tým. Nesnažím sa byť mu mamičkou, snažím sa byť dobrou partnerkou. A sme 50tnici obaja, už sme inde a vieme, čo chceme.