Mužova matka nechce ísť do domova dôchodcov.

Ahojte, rada si vypočujem nazory iných, lebo neviem, či som necitlivá🤷🏻‍♀️ Mužova matka má Alzhaimera, prognózy lekarov sú take, že sa to bude zhoršovať, čiže v priebehu par rokov odementnie úplne, už teraz je to zle, že by byvat sama nemala. Momentálne zije u svojej sestry, ktorá plánuje predať byt a ist byvat k synovi do domu, sestru(mužovu matku) prichýlila, keď sa rozišla s ex. Svokra je dlhé roky nezamestnana, ale skôr z pohodlnosti a má smiešny polovičný invalidný dôchodok, je bez úspor, proste cely zivot žila tak, že sa na niekom priživovala, viezla a tým, že poriadne nepracovala, tak ani ziaden majetok nenahonobila, ešte aj o sociálny byt prišla, lebo miesto odkúpenia, sa z neho vysťahovala. Situácia je taká, že môjho muza nechcela, ten bol po porode zverený do pestúnskej starostlivosti rodiny(čiže mám aj stanovisko od právnika, že voči nej vyživovaciu povinnosť nemá) a druhý syn išiel zit za frajerkou do zahranicia. Veľa rokov muž so svokrou komunikoval tak 1-2x ročne, nenavstevovali sa, nekontaktovali sa, o naše deti záujem ziaden, ja som ju videla asi 4x v zivote. Keď sa jej zdravotne pohoršilo, muž s nou obehaval doktorov, ja som ho naháňala, išla vystáť rady na lístočky, telefonicky poobjednavala na vysetrenia, lebo muž mal na všetko čas s tým, že jej potom podáme žiadosť do štátneho zariadenia-domova dochodcov, keďže to umiestnenie môže kľudne trvať aj 2-3roky. Ano, bola to moja iniciatíva s cielom jej pomôcť, ale nie na svoj úkor. Mila pani však povedala, že ona do žiadneho domova dochodcov nepojde, lebo by sa tam necitila ako doma a ona potrebuje citit pocit domova🤷🏻‍♀️. Odhliadnuc od toho, že sa k môjmu mužovi zachovala ako krkavčia mater, ktorú vôbec netrápilo, že svojmu dietatu by mala vytvoriť domov, aj keď ona ho požaduje, tak je v situácii, že skončí na ulici, čiže ona si nemá čo vyberat. Povedala som mužovi, že keď prekročí prah tohto domu, tak ja s detmi odchádzam k rodičom a skoncila som s ním, lebo to bude znamenať, že “cudzia” žena mu je prednejšia ako jeho rodina. Odmietam s nou zit pod jednou strechou, lebo nechcem vychovávať deti v depresívnom prostredi chorého človeka a rovnako neviem, do akej miery môže byt časom nebezpečná, keď už teraz nerozmýšľa, strašne zabúda... Muž mi na to povedal, že tak si chod a vôbec so mnou nechce diskutovať na tu tému a strka pred týmto problémom hlavu do piesku. Obaja si neuvedomujú, ze ona proste realne nemá kam ist a ja jej teda nejaké súkromne sanatórium za 1000eur potom platiť nebudem, keď zo dňa na deň skončí pod mostom a preberie sa. Čo by ste robili na mojom mieste? Chodi k psychologicke, aj k psychiatrovi, mam tam vybehnúť, nech ju na to spracujú, že domov dochodcov je jediná možnosť? Len keď sa to muž dozvie, hrozne sa na to nahnevá, lebo mi viackrát povedal, nech sa do jeho matky nestarám, ale to sa nedá, keď hrozí, že mi tu raz so zabalenými kuframi zaklope.