Narušený vzťah kvôli deťom

Ahojte žienky, nejaký čas ma trápi jedna vec, bojujem s tým dlhší čas, skúšala som už všeličo možné aj nemožné, a neviem co robiť. Preto sa obraciam na vás, na váš názor, prípadne nejakú radu . Skúsim aspoň nejako bližšie rozpísat, čo sa stalo.. pred 4 rokmi som sa spoznala s perfektným chlapom, dá sa povedať, že krásne priateľstvo časom prerástlo do lásky. Prv sme sa stretávali mimo svojich domovov, potom sme istý čas bývali spolu s mojimi deťmi u mňa v malej dedinke pri BA, ja som tam mala starší,malý rodinný domček, ktorého som sa časom vzdala a rozhodli sme sa s priateľom,že ho predám a kúpili sme si veľkometrážny nový, krásny byt v BA. V tom problém nebol, na život v meste sme si rýchlo zvykli a popravde, malo to aj svoje výhody, že odrazu bolo všetko poruke. Problém začal časom...prv sme to pripisovali zvýšenému stresu zo sťahovania, zariaďovania, problémom s dospievajúcimi deťmi....lenže časom sa problém čoraz viac prehlboval.
Keď sme začali randiť, priateľ mi porozprával rodinnú anamnézu, spomínal syna, s ktorým sa vídava cez víkendy, spočiatku sme sa cez víkendy ani nevídali, každý sa venoval svojim deťom,časom ho priviedol aj k nám,alebo sme vymysleli nejakú akciu, kde sme šli všetci a takto sa stali spoločné víkendy už normálnou vecou. Spočiatku bolo všetko ok, každé dieťa je síce iné, dcéra vzhľadom k veku už mala skôr svoje záujmy,ale mladší chalani si k sebe rýchlo našli cestu. Priateľov syn o to skôr, že je jedináčik, žije s mamou, ktorá na neho nemala veľa času, kedže pracuje ako úspešná bankárka a to si vyžaduje veľa prac. času, čas trávil so starom mamou, doma, tak sa na víkendy tešil a veľakrát ani nechcel ísť domov načas.
Časom prišli zmeny, ale zrejme som bola zaslepená láskou a verila priateľovým slovám, ktorými ma vždy ukľudnil a ubezpečil,že všetko je v poriadku. Mala som pocit,že potrebuje svojho syna nadmieru ubezpečovať o svojej láske k nemu a začal ho podporovať v zákernostiach, ktoré začal malý aplikovať. Prv to boli len "nevinné" buchance voči môjmu synovi, presadzovanie svojich záujmov, nechcel sa prispôsobiť napr. tomu,že nemôže celý deň hrať v TV len čo, čo si vybral on,ale že sú tam aj ďalší členovia ,kt. majú právo na to isté. Ak nedocielil svoje, začal otca ignorovať, vyplakávať a dokázal byť aj pol dňa urazený a zatvorený sám v izbe, nepomáhal ani rozhovor, nereagoval, skúšala som to aj ja, aj syn, aj priateľ...nič...niekedy zvolával otca preč, k starému otcovi, že ho dlho nevidel a teraz mu prišlo smutno...na čo sa priateľ zľutoval a odišli na zbytok voľného dňa tam. Veľakrát sa už potom stávalo,že priateľ sa priklonil na stranu syna a vyvolával hádky, či sa neviem preniesť cez to všetko, že predsa môžem cez víkend aj ustúpiť a nechať ho robiť, čo chce, veď predsa doma to má iné a ťažšie, mama mu nedovolí čo by chcel,tak on tiež nechce syna iba buzerovať. Nebudem opisovať všetko,ale po roku boja s týmto, kedy sme vyhľadali asi troch odborníkov, psychológov a snažili sa riešiť túto situáciu s nimi, takisto s jeho mamou, starými rodičmi sa to vyhrotilo tak,že nevieme tráviť čas spoločne. Príchod priateľovho syna je stres pre nás oboch, je to hrozne napísané,ale je to tak, napriek tomu sme sa dohodli,že to nejak zvládneme a prežijeme tie dni. Lenže je to posledné týždne- mesiace čoraz horšie, priateľ je vystresovaný, vybíja si zlosť na mne a so synom nevie pohnúť. Ak syn nedosiahne svoje, pre príklad- už sme mali aj ocot v uvarenom čaji naliaty, alebo vysypané vatové tampóny vo WC, aj papagáj mal vytrhané perie z chvosta...Odborníci vyhodnotili tento problém ako problém s detskou panovačnosťou a radili zmeniť prístup rodičov vo výchove, aby dieťa dostalo hranice a pocítilo istoty. Nič z toho sa ale bohužiaľ nekoná, pretože malý hranice nechce, plače, prieči sa a otec mu vyhovie a radšej všetko vydrží. Najnovšie sa situácia vyhrotila tak,že priateľ ma požiadal, aby som víkendy trávila mimo domácnosti, kedže mu syn povedal, že nechce aby sme boli doma, keď príde k ockovi. Samozrejme, že som na to oponovala a snažila sa nájsť iné riešenie, ale priateľ ma už urážal, nadával a znevažoval mňa ako ženu-matku, či nemám kúska empatie v sebe a neviem ho pochopiť, že ináč syn nepríde a on s ním chce byť. Takže som už 2x trávila víkend u rodičov a tvárila sa, že doma maľujeme 😒 . Po príchode domov sa priateľ tváril, akoby sa nič nestalo, správa sa znova normálne a kľudne, všetko beží v starých koľajach, lenže ja to tak neviem.
Neviem či sa to dá vyriešiť, je mi ľúto nášho vzťahu, ktorý padá na dno, aj keď dni, keď priateľov syn je doma, u mamy, sú pohodové a krásne. Všetko funguje, ako má a doteraz som to vďaka týmto dňom zvládala. Posledná bodka bola, keď ma požiadal, že musíme ísť preč, aby boli sami a syn sa ukľudnil. Ja myslím, že toto nie je riešenie a syn iba znova dosiahol svoje.