Naviazanosť na rodičov

bellan
27. apr 2016

Ahojte. Potrebujem trosku iny pohlad na vec, lebo niekedy si uz pripadam ako nie celkom normalna. 😖 Totiz, trapi ma vztah, aky mam s rodicmi. Dokonca natolko, ze mam z toho depresiu a objavili sa uz aj myslienky o smrti, samozrejme len myslienky, lebo mam 2 synov, ktorych milujem a zijem pre nich. Pre priblizenie, som slobodna matka a byvam u rodicov. Tu budeme kym nezacnem pracovat, co bude najskor na jesen. Mam pocit, ze ma nemaju radi, vidim to na tom, ako sa spravaju k mojej sestre, k nej su uplne ini. Stale mi nieco vycitaju, som podla nich zla matka, ktora nic nevie. Takisto moje deti su pre nich nevychovane. Myslim, ze by boli najradsej keby som odisla, no nemam kam. Velmi ma to trapi, rada by som s nimi mala pekny vztah, ale neviem ako. Staci mala vycitka od nich hned mam zle stavy a myslienky 😢

bellan
autor
11. máj 2016

@papricka33 vela nadeje vkladam do toho, ze ked nastupim do prace, trosku zmenim prostredie bude lepsie, dufam, ze zoberu do skolky maleho...len by som sa rada cez leto dala trosku psychicky do poriadku, nech nezacnem novy zivot ako nejaka troska....hovorila som o tom aj so psychologickou. Podla nej sa zmeni spravanie rodicov ked zacnem pracovat a budu vidiet, ze som si nespackala uplne zivot a viem sa o seba postarat. No uvidim ako bude. Viem, ze zivot mam len jeden a nechcem ho premrhat 🙂

monikaparson
11. máj 2016

Nemyslím si, že by ťa vyslovene nemali radi, ale úplne presne viem, čo prežívaš. Ja počúvam to isté skoro celý svoj život, večne bol niekde, nejaký problém, ani neviem, čím to je. Mama si vždy niečo našla, aby ma "osočovala", neviem ako ináč by som to napísala. Už pred 8 rokmi, keď som si kúpila prvého psa riešila také veci, že to sa človeku rozum zastavoval. Pomaly ma šla obviňovať z toho, že toho chudáka týram hladom a podobné blbosti. Najviac sa to vystupňovalo, keď som sa k ním musela nasťahovať. Skutočne som mala vtedy veľmi podobné pocity ako ty. Presne to bolo o tom, že oni boli nešťastní, lebo ich predstavy neboli naplnené, lebo ma videla už ako vydatú ženu za podľa nej úžasného chlapa a jasné bola moja vina, že to skončilo. To sa tu nedá ani všetko písať, lebo to by som tu bola do rána. A ako sa mi narodila malá, tak to už išlo. Všetko som mala robiť ináč, na všetko boli pindy, denno-denne telefonáty ako ju mám nechať revať v kočíku, však si tam zvykne. Ja som bola z toho už na prášky, ozaj už som to zvažovala. ☹ Čiže úplne presne rozumiem tvojim pocitom. Ja ani neviem kedy sa to zlomilo, ale ja som samú seba dokolečka-dokola presviedčala, že to, čo robím je to naj. Ozaj, stále. Keď sme sa raz tak pohádali, že sme sa mesiac nebavili a náhodou som ju stretla v meste a teda jej povedala ako ma to naštvalo a sklamalo a pod., tak ostala taká hotová z toho, že ani nevedela, čo povedať. A hej, zlepšilo sa to, ale nech povie čokoľvek na moju adresu, tak to beriem ako urážanie, napádanie mojej osoby, ale nepovažujem to za svoju chybu. A nie, nemyslím si, že by ma nemala rada, len som nenaplnila tie jej predstavy a akosi to nevie pobrať. Len vieš, to nie je náš problém. Len horšie je, že ty tam musíš žiť, ale ono je to všetko len dočasné. Mne, keď povie tú vetu: Tak som nad tebou rozmýšľala, tak už mi krv vrie. Presne viem, že zasa príde čosi. A jasné, naj. bolo, keď riešila ako sme si kúpili malý smetný koš alebo kupujeme drahý toaletný papier. 😀 To sú také veci, to už nezmeníš, nezvrátiš, to už tam je. Máš deti, musíš fungovať len pre ne. Hlavu hore. Pamätám si to doteraz, tie pocity beznádeje, tie pocity, kedy sa mi chcelo vracať a pod., ale dala som to. Tiež to dáš. 😉

papricka33
12. máj 2016

@monikaparson velmi dobry pristup. Su rodicia, ktori kritizuju svoje deti preto, lebo sami si neveria, zlyhali v zivote a hladaju vinnikov. Ak si vyberu svoje dieta, to sa moze aj na hlavu postavit, budu ho kritizovat za vsetko a rypat do vsetkeho... A pritom to cele nieje o dietati, ale o nich 😒

veronicka88
14. máj 2016

@bellan jedno rano, slnecne sa nadychnut, vydychnut a razne sama sebe povedat dost...pekne sa oblec namaluj, uces, poobliekaj deti a chodte sa poprechadzat porozmyslaj a nenervac...chce to len razn ykrok a rozhodnutie...musis zacat zit a musis zacat zit sama...neviem kolko mas rokov ani ako vyzeras ci aku mas povahu ale muzov je na svete dost a ked budes stale uvazovat preco a ako o nejde tak to proste nepojde...musis zacat mysliet co sa da zmenita urobit to...male kroky a zacat od seba....

marcelatje
14. máj 2016

@bellan z casu na cas na teba myslim. Co by ti pomohlo kde zacat.....napada ma aby si sa prilis neupinala na novu pracu ci skolku. Je to meta ktora ma hlinene nohy. Staci mensie sklamanie ze maly bude vela chory alebo kolektiv v praci nebude idealny a si tam kde teraz. Zacni na sebe pracovat hned. Zmen pohlad sama na seba. Zacni si sama seba vazit potom ta len tak nejaka neprijemnost nepolozi.
Mna moji rodicia v dobrej viere na odporucanie ucitelov prelozili z dedinskej skoly do vyberovej triedy v meste. Bol to velmi sutazivy kolektiv. Vela snahy ale aj sikany. Okrem tohovze som si tam dovolila prist z dediny moji rodicia neboli ani vysokoskolsky vzdelani len obycajni robotnici. Teraz podla fotiek vidim ze som nebola tucna. Mala som priemernu vahu no na zaklade hlupych poznamok sa zo sebavedomej ziacky stala kopka nervov ktora sa bala vysmrkat sa na verejnosti, povedat svoj nazor a najviac zo vsetkeho sa bala ze si ju niekto vsimne za to ze zasa urobila nieco zle. Na konci osmeho rocnika mi to docvaklo. Bud budem ten looser ktoreho zo mna spoluziaci v mojej hlave urobili alebo budem sama sebou. Dodnes som na svoje rozhodnutie hrda. Nech sa mi v zivote prihodi cokolvek verim ze to zvladnem. A nie je to len fraza ja si skutocne verim. I ked su situacie kedy som radsej submisivna, niekedy zapochybujem ale stale sa ucim. Popravde je mi jedno co si kto o mne mysli ja viem kto som a co dokazem.
Najdi v sebe tu silu. Jediny kto tvoju situaciu dokaze zmenit si ty sama.

bellan
autor
15. máj 2016

@marcelatje Dakujem, ze na mna myslis. Potesilo ma to. Ja som to v skole, na zakladnej, mala tiez blbe. Mala som spoluziacky, ktore sa mi stale pre nieco vysmievali a robili mi zle. Pritom som nebolanejaka "ina" ako ostatni. Take normalne, obycajne dievca. Teraz uz viem, ze to nebola moja chyba, ale ich problemy doma, ktore si potom vyvrsovali na mne v skole. Toto tiez na mne zanechalo nasledky. Mam problem naviazat kamaratsky vztah s clovekom, pretoze vzdy tam su pochybnosti, co ak bude ako tie spoluziacky? ..... Na tu pracu a skolku sa nejak zatial neupinam, ani neviem ci maleho do skolky prijmu. A tu silu v sebe sa snazim najst, ale nedari sa mi nejak. Moje sebavedomie je takmer nulove.