Nepríjemné zistenie sebapoškodzovania u sestry

Koľko má rokov, aký má vzťah s tebou a aký s matkou.

Riešili sme podobné v rodine, ale tam by matka nepomohla, ona práveže bola jeden z dôvodov. Práve naopak, zdôverila sa nám, vekovo bližšie, menej odsudzujúcim by som povedala (jej rodičia "neveria" na psychické poruchy a podobne).

Hneď oznámiť rodičom. A vyhľadať pomoc psychiatra.

niečo podobné som videla u dcéry . Vek 10 r.
porozprávala som sa s ňou, viac to nerobila. U lekára sme neboli. odvtedy ubehlo 10r.

Prosím Ťa povedz to rodičom, poznám prípad, keď sestra vedela a nepovedala. Zašlo to ďalej, bolo len obrovské šťastie, že to nakoniec neskončilo fatálne. 😥

@anonym_autor máme povedať nech to zahrá, že si to všimla ona

@ivicatolic áno presne takto má nápadlo

Vek 14. Viem že bojuje sama so sebou, nemá rada svoje telo.

Povedz to jednoznačne mame lebo nevieš v akom stave je sestra a môže to pokračovať všelijako a potom by bolo neskoro niečo riešiť

ste v silnom vnútornom konflikte lojality...na jednej strane ochranný, dospelý hlas („ak sa niečo deje, dospelí to majú vedieť“), na druhej strane vzťahový hlas sestry („nechcem ju zradiť, chcem ju podržať“)...tento rozpor je veľmi ľudský a zároveň vyčerpávajúci...dôležité je všimnúť si ešte jednu vec...momentálne nesiete zodpovednosť, ktorá nepatrí len vám a to vás tlačí k paralýze...ak ide o sebapoškodzovanie, kľúčové je neostať s tým sama ani vy, ani vaša sestra...prvým krokom často nebýva „nahlásiť“, ale otvoriť bezpečný rozhovor pokojne, bez výčitiek, bez výsluchu...pomenovať, čo ste si všimli, a dať jasne najavo, že vám ide o jej bezpečie, nie o kontrolu...zároveň je fér vedieť, kde je hranica..ak by naznačila, že je ohrozená alebo že si ubližuje opakovane, zapojenie dospelej autority (rodiča, odborníka) nie je zrada..je to ochrana. Vzťah sa dá liečiť, bezpečie nie vždy....skúste si dopredu ujasniť, čo je vaša úloha a čo už nie...vy môžete byť mostom k pomoci, nie jej jediným nosným pilierom...ak by ste sa rozhodovali nie zo strachu, že niekoho sklamete, ale z otázky „čo teraz najviac chráni jej život a duševné zdravie“, k akému kroku by ste sa priklonili? ...

@anonym_autor Ahoj, je z teba cítiť, že ti na sestre naozaj záleží. To, že váhaš medzi tým, či jej „nezradiť dôveru“ a zároveň ju ochrániť, je úplne pochopiteľné.
Ak nejde o akútne ohrozenie, odporúčala by som najprv pokojný rozhovor so sestrou. Nie výčitky, nie výsluch. Skôr niečo v štýle:
„Všimla som si na tvojich rukách niečo, čo ma znepokojilo. Nechcem ťa súdiť ani kontrolovať, len mi na tebe záleží. Ak chceš, môžeme sa o tom porozprávať.“
Sebapoškodzovanie väčšinou nie je o tom, že by dieťa chcelo ubližovať telu, ale o tom, že vo vnútri je veľa bolesti, hanby alebo napätia, s ktorým si nevie inak poradiť. Telo sa potom stáva miestom, kde sa tá bolesť „ukáže“.
Je dobré sa vyhnúť otázkam typu „prečo to robíš?“ – často vyvolávajú ešte väčšiu hanbu. Skôr pomáha dať jej najavo, že nie je divná, zlá ani pokazená, a že v tom nemusí byť sama.
Zároveň je fér si uvedomiť, že ako sestra na to nemusíš a ani nemáš zostať sama. Ak by sa sebapoškodzovanie opakovalo, zhoršovalo alebo by si mala pocit, že je v ohrození, je dôležité zapojiť dospelého – ideálne tak, aby o tom sestra vedela a necítila sa zradená. Cieľom nie je trest, ale pomoc.
Jedna veta, ktorú jej môžeš pokojne povedať:
„To, že si ubližuješ, neznamená, že si zlá. Znamená to, že ťa niečo bolí a potrebuješ pomoc.“
Držím palce – už len to, že si si to všimla a riešiš to s citom, je pre ňu veľmi dôležité

Žiješ s nimi doma este? Aky mate vztah? Si od nej o dost staršia? Poznáš jej každodenný život, priateľstva? Co v skole?
Ja som sa rezala, aby si ma niekto všimol. Doma peklo, chýbala mi laska od mamy. Rezala som sa vždy tak aby to vyzeralo ako uraz . Aspoň vtedy mama bola milá a zaujímala sa. Celkovo som naschval vyhladavala nebezpečné situácie a športy aby sa mi nieco stalo, aby ma len mama konecne trocha objala a prejavila záujem a lasku. V 15tich som sedela na kojaniciach a cakala na nejaky vlak, uz som nevládala tak fungovať. Nikto to nevie. Na jednej strane som chcela aby si ma všimli, na druhej strane som nechcela aby zistili ze to robím úmyselne, hrozne by som sa hanbila. Bolo by to urcite veľmi ťažké v takom veku popísať svoje pocity bez strachu, ci ma niekto pochopi. Na to som "gule" nemala.
Ak s nou bývaš, odsledovala by som si ju, pri rôznych situáciách, ako co zvlada a podobne. Viac by som sa sústredila na jej pocity. Ale fakt netuším ako začať rozhovor a ci to povedat mame, aka je mama? Pre mna by to bola vtedy hrôza. Známa ma dieta, ktore sa reze najma po nohach 4roky, od 17tich. Psychiater nepomohol, rodicia sa boja. Vedia co to spustilo, snažia sa dieťaťu pomôcť, vzdy ho vychovavali tak aby bolo vzdy šťastné. Nuž prišlo jedno sklamanie a to dieta si s tym nevedelo dat rady. Najhorsie ze uz aj iné veci, náročné situácie v živote tak stale rieši. Stačí, ze sa kus nieco nedarí a uz je dorezane.
Tazko je to ,niet takej rady, co by skutočne a rýchlo pomohla.