Nepríjemné zistenie sebapoškodzovania u sestry

Koľko má rokov, aký má vzťah s tebou a aký s matkou.

Riešili sme podobné v rodine, ale tam by matka nepomohla, ona práveže bola jeden z dôvodov. Práve naopak, zdôverila sa nám, vekovo bližšie, menej odsudzujúcim by som povedala (jej rodičia "neveria" na psychické poruchy a podobne).

Hneď oznámiť rodičom. A vyhľadať pomoc psychiatra.

niečo podobné som videla u dcéry . Vek 10 r.
porozprávala som sa s ňou, viac to nerobila. U lekára sme neboli. odvtedy ubehlo 10r.

Prosím Ťa povedz to rodičom, poznám prípad, keď sestra vedela a nepovedala. Zašlo to ďalej, bolo len obrovské šťastie, že to nakoniec neskončilo fatálne. 😥

@anonym_autor máme povedať nech to zahrá, že si to všimla ona

@ivicatolic áno presne takto má nápadlo

Vek 14. Viem že bojuje sama so sebou, nemá rada svoje telo.

Povedz to jednoznačne mame lebo nevieš v akom stave je sestra a môže to pokračovať všelijako a potom by bolo neskoro niečo riešiť

ste v silnom vnútornom konflikte lojality...na jednej strane ochranný, dospelý hlas („ak sa niečo deje, dospelí to majú vedieť“), na druhej strane vzťahový hlas sestry („nechcem ju zradiť, chcem ju podržať“)...tento rozpor je veľmi ľudský a zároveň vyčerpávajúci...dôležité je všimnúť si ešte jednu vec...momentálne nesiete zodpovednosť, ktorá nepatrí len vám a to vás tlačí k paralýze...ak ide o sebapoškodzovanie, kľúčové je neostať s tým sama ani vy, ani vaša sestra...prvým krokom často nebýva „nahlásiť“, ale otvoriť bezpečný rozhovor pokojne, bez výčitiek, bez výsluchu...pomenovať, čo ste si všimli, a dať jasne najavo, že vám ide o jej bezpečie, nie o kontrolu...zároveň je fér vedieť, kde je hranica..ak by naznačila, že je ohrozená alebo že si ubližuje opakovane, zapojenie dospelej autority (rodiča, odborníka) nie je zrada..je to ochrana. Vzťah sa dá liečiť, bezpečie nie vždy....skúste si dopredu ujasniť, čo je vaša úloha a čo už nie...vy môžete byť mostom k pomoci, nie jej jediným nosným pilierom...ak by ste sa rozhodovali nie zo strachu, že niekoho sklamete, ale z otázky „čo teraz najviac chráni jej život a duševné zdravie“, k akému kroku by ste sa priklonili? ...

@anonym_autor Ahoj, je z teba cítiť, že ti na sestre naozaj záleží. To, že váhaš medzi tým, či jej „nezradiť dôveru“ a zároveň ju ochrániť, je úplne pochopiteľné.
Ak nejde o akútne ohrozenie, odporúčala by som najprv pokojný rozhovor so sestrou. Nie výčitky, nie výsluch. Skôr niečo v štýle:
„Všimla som si na tvojich rukách niečo, čo ma znepokojilo. Nechcem ťa súdiť ani kontrolovať, len mi na tebe záleží. Ak chceš, môžeme sa o tom porozprávať.“
Sebapoškodzovanie väčšinou nie je o tom, že by dieťa chcelo ubližovať telu, ale o tom, že vo vnútri je veľa bolesti, hanby alebo napätia, s ktorým si nevie inak poradiť. Telo sa potom stáva miestom, kde sa tá bolesť „ukáže“.
Je dobré sa vyhnúť otázkam typu „prečo to robíš?“ – často vyvolávajú ešte väčšiu hanbu. Skôr pomáha dať jej najavo, že nie je divná, zlá ani pokazená, a že v tom nemusí byť sama.
Zároveň je fér si uvedomiť, že ako sestra na to nemusíš a ani nemáš zostať sama. Ak by sa sebapoškodzovanie opakovalo, zhoršovalo alebo by si mala pocit, že je v ohrození, je dôležité zapojiť dospelého – ideálne tak, aby o tom sestra vedela a necítila sa zradená. Cieľom nie je trest, ale pomoc.
Jedna veta, ktorú jej môžeš pokojne povedať:
„To, že si ubližuješ, neznamená, že si zlá. Znamená to, že ťa niečo bolí a potrebuješ pomoc.“
Držím palce – už len to, že si si to všimla a riešiš to s citom, je pre ňu veľmi dôležité

Žiješ s nimi doma este? Aky mate vztah? Si od nej o dost staršia? Poznáš jej každodenný život, priateľstva? Co v skole?
Ja som sa rezala, aby si ma niekto všimol. Doma peklo, chýbala mi laska od mamy. Rezala som sa vždy tak aby to vyzeralo ako uraz . Aspoň vtedy mama bola milá a zaujímala sa. Celkovo som naschval vyhladavala nebezpečné situácie a športy aby sa mi nieco stalo, aby ma len mama konecne trocha objala a prejavila záujem a lasku. V 15tich som sedela na kojaniciach a cakala na nejaky vlak, uz som nevládala tak fungovať. Nikto to nevie. Na jednej strane som chcela aby si ma všimli, na druhej strane som nechcela aby zistili ze to robím úmyselne, hrozne by som sa hanbila. Bolo by to urcite veľmi ťažké v takom veku popísať svoje pocity bez strachu, ci ma niekto pochopi. Na to som "gule" nemala.
Ak s nou bývaš, odsledovala by som si ju, pri rôznych situáciách, ako co zvlada a podobne. Viac by som sa sústredila na jej pocity. Ale fakt netuším ako začať rozhovor a ci to povedat mame, aka je mama? Pre mna by to bola vtedy hrôza. Známa ma dieta, ktore sa reze najma po nohach 4roky, od 17tich. Psychiater nepomohol, rodicia sa boja. Vedia co to spustilo, snažia sa dieťaťu pomôcť, vzdy ho vychovavali tak aby bolo vzdy šťastné. Nuž prišlo jedno sklamanie a to dieta si s tym nevedelo dat rady. Najhorsie ze uz aj iné veci, náročné situácie v živote tak stale rieši. Stačí, ze sa kus nieco nedarí a uz je dorezane.
Tazko je to ,niet takej rady, co by skutočne a rýchlo pomohla.

Treba ju objat a rozprávať sa , s mamou by som sa bavila až potom

@anonym_75d915 j asom to robila napríklad vždy keď po mne rodičia nakricali to bolo kľudne aj každý deň..keď si to všimla mama tak kričala ešte viac a ničomu to nepomohlo :(

Nežijeme už spolu.. vidíme sa tak raz týždenne, zvyčajne cez víkend. Cez týždeň malo kedy alebo na chvíľu. Medzi nami je 13r rozdiel. Chýba jej láska od otca, ktorý nás opustil. Viac krát jej povedal veci ktorý žiaden rodič by nemal svojmu dieťaťu. Aj mne, ale asi tým že som bola v tej chvíli strašia, tak az tak mi to neublížilo. V všetkom chce byť najlepšia . A ako som spomínala nepáči sa sama sebe. Aj ja som mala všelijaké obdobia v živote kedy som sa neznášala. Stále som bola navýšia a najväčšie v triede. Aj moja druhá sestra mala také obdobie keď chcela utiecť z domu s nikým sa skoro nebavila, štvala ju váha postáva. Asi ako každe dievča v puberte. Tiež ju to prešlo. Mamka sa snaží aby stále všetko mali. Nič nechybalo. Trávia spolu čas. Ale žiaľ deti sa stále budú porovnávať. Keď jedna spolužiačka má iphone 14 chodia na dovolenky 3x do roka. Dobré viem aká je to 'katastrofa' v jej veku.

@anonym_autor ja som otca nepoznala, ale zato mama nebola tá z tých milujucich, kazdodenne ponižovanie, asi to bolelo viac ako fyzické ubližovanie. Tiež som sa neznášala, chcela som byt chlapec od začiatku zš az po pubertu, aj som sa tak správala a obliekala . Nikdy som nebola pre nu dobra, a tak zúfalo som chcela od nej nejake uznanie. Teraz v dospelosti nedokážem žiť kľudný život, vo vsetkom, co robím musim byt 100%tna, inak mam hrozne vycitky, nadávam si sama sebe ako kedysi mne mama, ale hlavne by som nezniesla, ak by mi niekto nieco vycital. Tak vlastne aj ked si uz fyzicky neublizujem, žijem psychicky náročný život. Tvárim sa, ze som ok , bojujem s tym sama.

@anonym_autor

Ak ste si u mladšej sestry všimla drobné známky sebapoškodzovania, je dôležité reagovať pokojne a s empatiou. Spúšťačom môže, ale nemusí byť nespokojnosť s vlastným telom či odchod otca. Často ide o spôsob, akým sa človek snaží zvládať vnútorné napätie alebo emocionálnu bolesť.

Keďže ste dospelá a stretávate sa so sestrou približne raz do týždňa, môžete pre ňu predstavovať stabilný a bezpečný bod. Skúste s ňou otvoriť rozhovor jemne, bez nátlaku a hodnotenia. Môžete jej povedať, že ste si niečo všimla, že Vám na nej záleží a že by ste chcela vedieť, ako sa naozaj cíti. Dôležité je viac počúvať než tlačiť na odpovede. Ukážte jej, že ju nesúdite a že vo Vás má oporu.

Zároveň by bolo vhodné túto informáciu citlivo posunúť aj mame. Je však dôležité, aby sestru rázne nekonfrontovala, ale skôr situáciu pokojne sledovala a vytvorila jej priestor na bezpečný rozhovor.

Určite je na mieste odporučiť sestre aj odbornú pomoc, pretože je potrebné zistiť, čo je spúšťačom sebapoškodzovania, a začať s tým pracovať. Odborník jej zároveň môže pomôcť naučiť sa techniky, ako zvládať náročné emócie a myšlienky na sebapoškodzovanie bezpečnejším spôsobom.

Kým sa dostanete k odborníkovi, môžete si spoločne pozrieť tzv. uzemňujúce techniky. Keď takéto myšlienky prídu, je dôležité, aby si ich sestra uvedomila a vedela, že v tej chvíli nepotrebuje vyriešiť všetko, čo ju trápi, ale zvládnuť najmä prítomný okamih. Na začiatok môže pomôcť napríklad držanie ľadu v dlaniach, čo mnohým ľuďom s podobným problémom pomáha.

Držím Vám palce 🙂

@anonym_autor praveze tym ze to mame povieš tak zachraniš sestru . Teda dufam že mate ok mamu