Nevidím zmysel svojho života
Viem, že je jeseň, pochmúrne obdobie... ale u mňa tento pocit graduje tuším od malička a strácam pevnú pôdu pod nohami. Mám zlé vzťahy s rodinou, nemám priateľov, odvracia sa odo mňa aj tá čo milujem najviac. Moja dcérka ☹ S manželom žijeme jedno veľké divadlo. Stratila som k nemu všetku dôveru, žijem s nepriateľom... Môj život akoby bol zbytočný. Vždy cítim len nenávisť a kritiku. Neviem načo tu vôbec som. Dokonca to zašlo tak ďaleko, že hľadám na nete návod na samovraždu 😒 Viem, že to neurobím. Len by som im spôsobila problémy, hanbu a možno by ma dcérka nenávidela ešte viac.
Keby sa dalo zo života len tak zmiznúť. Bez stopy, spomienok...
@yogina987 Ako..takto..neni som žiadny lekár ,no ty doslova kričíš o pomoc,toto neni dobré,vyhladaj odbornú pomoc,žiadne také ,že už som bola a nepomohlo.zavána to ozaj depresiou a veru takéto prípady sa velakrát nedobre skončia,dost je to nebezpečné.Spomen si kedy si začala mať takéto pocity,niekde musí byť koreň,niekde to začať muselo,možno nato prídeš a ak je to "vec ktorá sa dá riešiť ,lepšie pre teba. odpovedz si prečo máš také pocity aké máš.Si neštastná v manželstve,máš zlú finančnú sitáciu už dlho?Cítiš sa bezmocná s neakého dôvodu?Niekde v tvojom vnútri určite dostaneš odpoved.Ak to nájdeš čo ta dostalo až sem,zmeň to a začni si veriť,ži aby si bola v harmonii,pre dobrý pocit sa niekedy treba niektorých vecí vzdať,aj niekt.ludí opustiť,leboniekt.ludia si nezaslúžia aby zdielali s nami život.Toto čo ti napísali,je len o tom aby si sa mala viac rada,robila veci prospešné tebe,možno ti to príde sebecké,no dnes už myslím každý človek vie že prvoradé má byť "JA",sama uvidíš ako sa zmení pohlad ludí na teba,vtedy pocítiš zmenu od okolia,ked sa zmeníš ty.Ak sa budeš mať rada,neznamená to že si sociopat,sociopat má uplne iný význam.ešte si nenapísala dôvod,prečo si myslíš ,že ta tvoja dcera nenávidií,hm?
A nerozdávaj sa ak čakáš vdaku,pomôž len tak pre dobrý pocit ,lebo chceš.
Vieš co vykašli sa na muža zober dieťa, povedz mu, že idete na výlet, zober ju do Zoo, alebo niekam na hrad, zámok. Víkend pre Vas dve, Wellnesík na 3 dni. Len ty a ona. Samovraždou nič nevyriešiš, len tebe sa ulaví a do konca života ubližiš tomu najcenejšiemu a to je tvoja dcéra. A keď sa vrátiš najdi si dobreho psychologa, kde sa vykeciaš, ak ti to nejde tak píš, napis vsetko na list papiera alebo do pc. A dáš mu to prečítat, urob si taku psychohygienu vnutra. Jesen je svinucha na psychu viem co pisem, ale mas dieta ktore ta najviac potrebuje a preňu sa oplatí žiť. Nečitala som prispevky vyššie určite ti to kočky už písali ale urob toto alebo niečo podobne vypadni relaxovat do hotela urobit si pekne dni aj ked je vonku škaredo.
@viera27 toho smajlika som nepochopila 😒 mne to smiesne nepride a uprimne, keby som si vedela povedat- kaslem na vas vsetkych, ktori ste mi ublizili a ublizujete, ja si budem zit po svojom... Asi takto nedopadnem. Ja viem, ze dnes ti, co prilis citia, co prilis o vztahoch premyslaju, zakladaju si na nich svoj zivot su ti najivni, a kazdy, kto sa rychlo otrasie, "neriesi", ide po povrchu je ten "silny". Tak taka nie som.
@mimi1237 ja myslim, ze zijem aj pre seba. len to neviem urobit tak, ze zo vsetkych stran sa na mna vali len kritika a ja si mam povedat co? kaslem na vas? mylite sa, vsetci? rypu rodicia, kritizuju surodenci, manzel... Co si mam o tom mysliet? Jasne, ze si hned spomeniem na to, komu som ako pomohla, stala pri nom a teraz ma tu idu vsetci zozrat, aj ked viem, ze kazdy si pritom riesi svoje mindraky... 😒
Odkial si? Poznam cloveka, ktory by ti urcite vedel poradit...ak nechces pisat tu, napis IP.
@yogina987 no to je dosť dôležitý fakt prečo rýpu. Ak si urobila všetko podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, tak nemajú prečo rýpať. Ak rýpu a nemajú začo, je to ich problém, nie tvoj, niekto jednoducho stále potrebuje rýpať a vhodná obeť sa vždy nájde. Ak sa cítiš obeťou rodinných praktík, tak s tým sekni a sebavedome treba odbíjať negatívne reakcie. Nikto sa nemusí nechať manipulovať od nikoho, ani od najbližších. A nikto nemusí meniť celé svoje ja a potláčať seba samého len preto, aby sa ostatným zapáčil. Z takýchto potlačených záležitostí sú akurát tak rôzne zdravotné problémy. Treba sa aj na vzťahy pozerať triezvo a nie nasilu sa prosíkať o kúsok niečej pozornosti.
To žitie pre seba neznamená sebeckosť, ale vyberať si zo vzťahov len to, čo vyhovuje aj tebe. NIelen žiť to, čo vyhovuje iným. Ja viem, že to niekedy nie je ľahké, ale napr. ja to robím takto. Moja mama rada ohovára iných členov rodiny. Ja toto nie som ochotná počúvať a nikdy nereagujem na takéto reči. Vždy prehodím tému a bavíme sa o niečom inom. Ide o to, keďže ostatných je ťažko zmeniť, zmeniť štýl komunikácie a nedať sa zmanipulovať rodinným príslušníkom. To bol len príklad, skús si to aplikovať na svoj problém.
@yogina987 Ty počuj, no a... Si si istá, že teda keď už žiješ pre iných a stojíš pri nich a tak, že to robíš správne? Vieš... Ono to nie je len o tom kontraste cítenia a necítenia / povrchu a hĺbky, ale.. Prosím, necháp ma zle. Ale je dosť možné, že ak sa ti ozaj ľudia systematicky odsluhujú len kritikou, môže byť problém v nich, ale aj v tom, že sama celkom nevieš ako na to. Poznala som taku osôbku, ktorá bola altruistická až hrôza, lenže robila tú chybu, teda vlastne chybisko ako svet, že od ľudí neustále očakávala vďačnosť, dokonca protislužby. Ani človeka nenechala, aby jej takú vďačnosť prejavil spontánne, jednoducho ak niečo nebolo podľa jej chuti, rozhovor sa zvrtol smerom "tak ja pre teba toto a toto a ty pre mňa nič". Alebo rôzne iné varianty situácie, kedy sa človek snaží až do krvi, len jediný problém je v tom, že to celé robí zle. To len tak na zamyslenie. Veď vôbec nemusíš svoje vzťahy brať povrchne, občas len stačí sa nadýchnuť a začať z iného konca.
@yogina987 to mas tak, ja som nepochopila to s tym sociopatom 😉 . Davat seba na prve miesto spolu s ostatnymi neznamena nemat vztahy, pripadne byt sociopat ako si to nazvala. Znamena to len, ze aj bez vztahov ma byt clovek spokojny a kompletny. Ostatni su nadstavba k tvojim zakladom. Aj keby si prisla o vsetko a o vsetkych, musis vediet zit sama so sebou.
Tazko sa to vysvetluje takto cez forum. Odporucam knihu dr. Frankla.
http://www.martinus.sk/?uItem=102473&rv=1&uKolk...
@viera27 Aj keď z morálneho hľadiska zastávam názor, že fungovať výlučne sám pre seba je predsa len málo, no paradoxne ak je človek tak nejak sám so sebou vyrovnaný a nepotrebuje k tomu druhú stranu, z akéhosi záhadného dôvodu je to aj pre iných príťažlivé alebo čo, no skrátka tie vzťahy sa akosi už sami pohrnú a odrazu kde nič tu nič, už žiadna samota. Mám zažité. Alebo človek ešte môže fungovať tak akosi "potichu", nerobiť príliš okaté skutky a nečakať príliš okatú spätnú väzbu, ale iba tak nenápadne občas kohosi podržať, prihovoriť sa za neho, alebo sa modliť za ľudí, ktorých osudy sa nám zrovna nepáčia. Ale k tomu jeden asi ozaj potrebuje ten nadhľad.
@nela1916 o.k. poviem ti priklad. Bracho sa mi rozvadzal. Zena ho nechala, bol z toho doslova na prasky. Ma problemy s alkoholom, tie sa potom este zhorsili. Sestra nanho len nadavala, kritizovala (predo mnou, neviem co hovorila jemu). Ja byvam mimo, takze som s nim viedla siahodlhe telefonaty (ja som mu volala), vyplakaval mi do nich, bolo mi ho luto. Nasli sme mu a dohodli jednu z najlepsich psychiatriciek na Slovensku (ja kvoli vzdialenosti k takej pristup nemam!), ostatne bolo na nom... Nejdem hodnotit jeho zivot, ako to vyuzil, ako pokracoval. Povedala som si, ze urobim, co treba. Cely ten cas som do neho nerypala, nezneprijemnovala mu zivot... za poslednych pat rokov mi ani neposle SMS k narodkam, meninam. Ja som mu volavala. Ked to bolo takto, aspon som mu poslala SMS. Stale to beriem, je to moj brat. A teraz mi povedz, co robim zle... Podotykam, ze moja rodina o mojich problemoch ani netusi, prave naopak, vzdy len mavnu rukou, aky ja mam jednoduchy a pohodovy zivot a ako si z nicoho nelamem hlavu... Nikdy mi nic nepomohli riesit
@0silvia0 to, ze by sme s mamou sedeli a zacala by niekoho ohovarat, by som brala ako vyhru. Ja pridem k nasim po 3/4 roku, a mama za par minut po mne bud huka, nervozne vyskakuje, skace do reci... Ono ja som bola doma za handru a poskoka vzdy, len som odvtedy dlho mimo a trochu som vyrastla. A nejako si na to vsetci nevedia zvyknut. To som myslela tym- ze sa nezmenili. Myslela som, ze pochopia, ze zivot je kratky a rodina je len jedna. Treba sa k pribuznym spravat ako k ludskym bytostiam. Nic ine nechcem. Moja rodina je taka, ze ak zo mna nic nemaju, tak sa ani neozvu. Takto to uzavriem. A tym aj tuto diskusiu. Lebo mam pocit, ze este aj tu sa musim branit a takyto sposob "pomoci" nepada na urodnu podu...
@nela1916
@viera27
Dobre ste to obe zhrnuli 🙂 Vyrovnaný človek dokáže aj našich blízkych brať s nadhľadom, nebrať seba aj iných tak strašne vážne a hlavne vyrovnaný človek sa nemusí už o nič snažiť. Pretože vie, že všetko čo robí, robí najlepšie ako vie a je si vedomý svojej hodnoty. A už nepotrebuje žiadne ocenenia, docenenia, imaginárne medaily za statočnosť a obetavosť, pretože všetko čo robí pre druhých robí preto, že to chce urobiť a má z toho dobrý pocit a vôbec nepotrebuje ani poďakovanie. Jednoducho nerieši kto, čo, prečo, začo, fakt dôležité je neriešiť.
@yogina987
na tvoju reakciu o bratovi a mame len poviem, že na tvojom mieste by som neriešila. Fakt. Ak mi brat chýba, zavolala by som ako sa máš, pošlem sms, ale jednoducho by som neriešila, že on sa neozve. Raz to pochopí, raz si to uvedomí. Len to nie je teraz, keď to ty chceš. Súrodenecká láska nie je o tom, pomohla som ja, teraz si na rade ty. Nie, je to o tom, že hoci aj 5 rokov sa budem ozývať ja a možno po tých piatich sa ozve on. Keď nie, tak nie, rada ho môžeš mať aj tak.
Húkajúcu mamu by som riešila podobne. Prídem na návštevu, poviem, čo uznám za vhodné a keď sa prestanem cítiť komfortne, zdvihnem sa a zdvorilo sa rozlúčim.
Nikdy nie je zaručené, že naši príbuzní sú naše spriatelené duše, nikde nie je zaručené, že pokrvné zväzky sú tie navždy a naveky úžasné. Ak tvoja mama sa nechce správať k tebe ako ľudskej bytosti, tak nechce alebo nevie. Ale ty to nezmeníš. Toto si musíš uvedomiť a neočakávať zmeny od druhých, ktorí tých zmien nie sú schopní.
Čo robíš zle? Svoje nenaplnené predstavy sa snažíš natlačiť svojim rodinným príslušníkom za svoje. Ale ono to takto nefunguje, bohužiaľ... takto sa budeš len naďalej zožierať a to ti teda na psychike nepridá...
Nemaj pocit, že sa musíš aj tu na fóre brániť, myslím, že o toto nikomu nejde, ani mne... ide o to otvoriť ti trocha oči aby si sa dokázala pozerať na svoje problémy s nadhľadom.
@yogina987 pozri ty si urobila čo si mohla a tým to hasne...vieš mi ludia ked pre niekho niečo urobíme tak často očakávame ze nám ,,budu vdačný,,...alebo ze by teda mohli byt viac ustretovejší k nám atd. Neočakavaj od druhých to čo ti nemozu alebo nie su schopní dať. Len ťa to frustruje..mamu nezmeníš ale je to tvoja mama, ja ked mam navštevy u našich ,,dosť,, tak sa s usmevom dvihnem a idem domov do kludu. Urobila si pre brata čo si vedela, mohla a maš svedomie čisté - a či on ti pošle sms k narodeninám tak ako ak n atom stoji tvoj pocit spokojnosti.....ano zamrzí to človeka, ale aby som koli tomu musela ,,zhltnuť Lexaurin,, tak to nie.
Ty si prežila tažké detstvo, dospievanie, nikdy si sa ,nenašla,, to že si mala uzkostne stavy - si neurotička a tí všetko priliš riešia beru si az nezdravo k srdcu, trápia sa aj nad krízou na ukrajine, su často vztahovační, všetko velmi riešia a nevedia sa uvolniť.......jednoducho tvoje nervy su ,,slabšie,, čo si budeme hovoriť.
Tvoje problémy su hlbšieho charakteru, máš rozne bloky, neodpustenie, strachy...ty potrebuješ nejakeho ,,sprievodcu,, či už terapeuta, dobrého knaza aby ta viedol týmto obdobím a postupne budete rozplietať všetky tvoje problémy.
@yogina987 vidíš a práve Tvoja posledná veta dokazuje, že veci chápeš svojsky, prečítala som si celú diskusiu a nemám pocit, že by tu niekto na Teba útočil a Ty si sa musela brániť, baby Ti tu chcú len pomôcť, poradiť Ti , bo by bolo podľa nich pre Teba správne a nie ublížiť Ti... Ja si myslím, že celé toto začalo už v detstve, keď si nedostala od rodiny potrebnú "pevnú pôdu pod nohami", takže treba začať práve v tomto bode. Odpustiť všetkým, ale viac sa k ním nevracať, oni sa nezmenili a ani sa nezmenia, ale Ty sa môžeš a tým zmeníš celý svoj život. Orientuj sa na ľudí, ktorí Ťa majú radi, jedným z nich je aj Tvoja dcérka, ono Ty máš možno pocit, že sa od Teba odvracia, ale to je len reakcia na to, čo vyžaruješ, to všetko trápenie a súženie, ktoré v sebe cítiš a deti sú na takéto veci veľmi citlivé, nemusí to byť vôbec tak, ako si myslíš, že sa od Teba odvracia, ale má vo svojej malej hlavičke zmätok, nevie, čo sa deje s človekom, ktorý je pre ňu ten najbližší - dieťa nikdy neprestane milovať svoju mamu - je to pre neho najdôležitejší človek na svete. Tým, ako sa k Tebe správali - teda ako si napísala, že Ťa brali len za poskoka, tým v Tebe vyvolali pocit, že sa nemáš rada, ale Ty si musíš uvedomiť, že je to minulosť, že si plnohodnotná žena a začať sa milovať, vždy treba začať od seba samej, lebo to čo máš v sebe, posúvaš ďalej. Pozri sa na seba do zrkadla a povedz si všetko, čo je na Tebe pekné a dobré. Len Ty môžeš zmeniť svoj život tým, že zmeníš svoj postoj k životu, k sebe, ... Prehodnoť vzťahy a nestretávaj sa s ľuďmi, ktorí si to nevážia, nezaslúžia si to, i keď je to trebárs Tvoja rodina... niekedy Ti cudzí dokáže pomôcť viac, ako vlastný... Takíto ľudia Ťa len zbytočne oberajú o energiu a napĺňajú Ťa negativizmom. A tiež si uvedom, čo všetko máš, sú to veci, ktoré nie sú také samozrejmé, ako si niekedy myslíme... poviem príklad, máš dieťa, je zdravé - to sú už dve veci, o ktorých môže mnoho mamičiek len snívať - vieš koľké len snívajú a robia všetko preto, aby otehotneli? A Ty si ten dar dostala. Ďalší dar - zdravie, to si človek začne ozajstne vážiť, až keď sa dostane do nemocnice a vidí, že to nie je samozrejmosť, nemyslím, len zdravie dospelého, ale napr. zdravie dieťaťa - pár mesiacov strávených v nemocniciach s malým bábätkom a potom celoživotné kontroly u doktorov dokážu človeku dokonale otvoriť oči a prehodnotiť, čo je ozaj dôležité, ale vieš čo je na tom zvláštne? že namiesto nadávania, prečo práve mne, príde iný pocit, pocit vďačnosti, že sa dá s tým niečo robiť, pocit vďačnosti za život - je to krásny dar, začni si uvedomovať takéto "maličkosti", začni sa pozerať a hľadať to, čo je pekné, čo je pozitívne a vytlač zo svojho života všetok negativizmus a začni mať rada seba samú, zaslúžiš si to, lebo ako každý človek, aj Ty si plnohodnotná osobnosť, ktorá prišla na tento svet za nejakým účelom. Prajem veľa šťastia, lásky a pozitívnej energie.
@yogina987 Och, no... Rozumiem tvojej frustrácii. Ale asi sa neodvažujem na to jednoznačne odpovedať. Vo veci môže byť napríklad to, aké boli medzi vami zaužívané vzťahy. Volali ste si a písali smsky aj pred tou "aférou"? Bol kontakt z jeho strany vždy taký striedmy, alebo náhle ochladol? Vieš niekedy sú veci tak akosi hlboko zakorenené a človek má pocit, že by bolo ozaj divné, keby porušil tradíciu. Napríklad môj vzťah k otcovi sa v poslednom čase veľmi zmenil k lepšiemu, ale neviem si predstaviť, že by som mu napríklad odrazu začala volať alebo písať, keď pred tým som to nikdy nerobievala. A tobôž by som sa mu nezačala ozývať z vďačnosti, to je ozaj tenký ľad, vôbec by to nemusel pochopiť.
S mamou to úplne chápem, ja by som tiež nezniesla, keby aj po rokoch jej jediná reakcia na mňa bola negatívna. Len asi, hm, ty máš v hlave istú vzťahovú koncepciu, ktorú ale ostatní neakceptujú a môžeme tu len tápať nad tým, do akej miery je objektívna. Každopádne to jediné, čo podľa mňa môžeš urobiť, je zariadiť sa podľa toho a pekne posvojom. Nečakať od nich to, čo ti aj tak nevedia dať. A žiť.
Ešte trochu tápam nad tým, ako ste si celú vec vzájomne vykomunikovali. Z napísaného mi totiž nie je jasné, či si sa svoje pocity vôbec niekedy snažila dať von, či teda oni vôbec rozumejjú, čo im vyčítaš, alebo je to tak, že im to neustále predkladáš na tanier a či takto nie ste zbytočne zacyklení v hádkach. Tie vzťahy niekedy treba prehodnotiť úplne od základu.
A... Z našich odpovedí si nič nerob. Na MK sa diskusie posunuli už rôznym smerom, ako náhle tu niečo predhodíš, začne sa to analyzovať a rozoberať na atómy. No myslím, že v tomto prípade. na teba naozaj nikto nechce útočiť, iba radíme, ako vieme.
Nech by ti ktokoľvek čokoľvek napísal, problém je v tom, že máš problém sama v sebe, a stav v ktorom sa nachádzaš nie je len chvíľkový, ani z posledných rokov...podľa všetkého máš nazbierané v sebe toho dosť než viac...netreba sa hanbiť, psychiater je človek ktorý ti pomôže na začiatok vidieť svetlo v živote a potom psycholog ti pomôže to svetlo v živote hľadať 🙂 Držím Ti palce dievča, ale nespoliehaj sa na diskusie, nespoliehaj sa len sama na seba, určite vyhľadaj pomoc skôr, než bude neskoro ......
@0silvia0 a ako sa rozpravas, alebo si sa rozpravala so svojim otcom? Hovoris o mame. Fakt si nemala nikoho, s kym si sa mohla rozpravat otvorene, uprimne, bez toho aby si sa bala utoku? Ty fakt nikdy neocakavas usmev, nie si sklamana, frustrovana?.... Tak nemozes pochopit, ze v niektorych pripadoch je tazke brat veci z nadhladu. Kazdy mame ine startovacie pole, mame ine vnimanie aj ine zazitky z detstva. Niekto uz nema z coho cerpat silu, radost, nadej chapes? Nechapes. Vobec sa.mi tvoje riadky necitaju dobre, pretoze nie su o mne. Nic hned neocakavam. Ja si kludne pockam az na to Kralovstvo nebeske. Co to tu trepete vsetky o vyrovnanosti. Keby boli ludia vyrovnani tak ako tvrdia, vyzeralo by vsetko inak. Keby som bola vyrovnana tak tu nepisem. Keby som bola vyrovnana a vedela sa mat rada tak sa netrapim, napikujem to do prveho orecha pri ceste! Ale nechcem to kvoli svojim detom! Aby nezazili to co ja v detstve. ZE NIKOMU NEZALEZI NA TOM, CO SA DEJE SO MNOU. Ked som mala 5 rokov, sexualne ma obtazoval sused, pubertak. S jeho mamou nasi dodnes sedavaju na kave, bola som citlive, ustrachane decko, ktore malo rado zvieratka, prirodu, samotu.... Kde mi nikto neublizil. Moju opitu mamu som isla ako 13 rocna v noci hladat na zahrady, 2 kilometre od dediny, lebo som sa bala, ze sa po ceste utopi v rieke. Zatial co moji 3 starsi, dospeli surodenci sedeli doma, alebo vo svojich rodinach a tvarili sa ze mamin alkoholizmus nexistuje. Ja som bola ta ZLA ktora nechcela aby pila, aby fajcila, nicila si zdravie a ja jedina som nasla silu odist a hladat lepsi zivot od ludi, ktori ma pouzivali ako ventyl. Som rada, ze s tymto vsetkym som bola schopna vobec zalozit si rodinu, vystudovat a vobec dychat... Nechcem aby mi niekto nieco vracal! Len nechcem aby mi ublizovali. To su len tieto moznosti? Byt s ludmi a akceptovat to, ze konaju ZLO, alebo alibisticky nekonaju, resp. NERIESIT...? Alebo riesit a necitit, necakat, ze to bude lepsie? Kto preboha neocakava dobro za dobro... Alebo aspon necaka ze ho za to niekto neposle do kelu. Toto su frazy, ktore ste si precitali z nejakych motivacnych stranok, citatov na FB? Uz len ich samotna existencia potvrdzuje, ze ludia ovakavaju, ze dobro bude odplatene dobrom, nie zlom. Aj ten posledny skromny krestan, caka odmenu aspon v Kralovstve nebeskom. Kto hovori nieco ine, trepe....
@yogina987 prepáč, ale tu na MK nikto nemôže za to, aké si mala detstvo. Fakt by si si svoje zranenia mala riešiť u psychológa, sú veľmi hlboké a silné.
A to, čo ti tu mnohé píšeme nie sú žiadne motivačné frázy ale následok našich životných skúseností. Neviem, koľko máš rokov, ale ja som síce neprežila také ťažké detstvo ako ty, ale bola som veľmi precitlivelé decko, ktoré vždy všetko riešilo, preciťovalo, trápilo sa vo vnútri. A toto zožieranie sa kvôli tomu, čo neviem ovplyvniť pokračovalo aj v dospelosti. Zožierala som sa veľmi, vnútorne trápila, sebavedomie 0 bodov... až keď som pochopila, že tadiaľto cesta nevedie, až potom som sa vnútorne oslobodila a začala skutočne žiť. Najprv som musela odpustiť sebe, aj ľuďom, ktorí mi ublížili a potom to už bolo oveľa lepšie.
Takže žiadne motivačné bláboly, ale sám život... a životnými skúsenosťami sme chceli pomôcť aj my tebe, ale pravdepodobne
potrebuješ iný typ pomoci.
@yogina987 Nikdy by som si nedovolila (a na tomto fóre tobôž, keďže nemám deti, takže by napríklad bolo pomerne nebezpečné radiť maminám s popôrodnými depresiami) by som ti nepísala niečo, za čím si nemôžem stáť, čo som iba kdesi vyčítala. To, o čom ti hovorím, mám prežité, tiež som si prešla nechutnou nevyrovnanosťou a vzťahmi, ktoré som si ani zanič nevedela vysporiadať. myslím, že naše vzájomné stanoviská sú ako "teória a prax". Myslím, že asi neporozumieš tomu, ako to myslíme, kým sa k tomu sama nedostaneš. Áno, človek môže od okolia očakávať spätnú väzbu, ale zároveň byť aj vyrovnaný a byť šťastný sám v sebe. Veci ťa môžu nachvíľu rozhádzať a niekedy aj dlhodobo, no dôležité je niekde na konci prísť k harmónii, k pocitu, že nech sa zomlelo čokoľvek, ty musíš ísť ďalej, a že sa proste nesmieš nechať zlomiť. Vieš, keď si vnútorne slabá, zlomí ťa každý slaboch, - ak si vnútorne silná, môžeš sa pasovať s ešte silnejšou kreatúrou.
Tak vieš čo? Ozaj si nájdi niekoho, s kým si o tom všetkom pokecáš a kto tomu porozumie lepšie ako my. Len už na to nikdy nerezignuj a nevzdávaj to. Alebo to všetko vykydni Bohu do ksichtu, on predsa nechce rezignáciu, keď mu to budeš dostatočne dlho oplieskavať o hlavu, tú vnútornú silu dostaneš. Jednoducho, popracuj na tom v akejkoľvek forme, ktorá na tejto planéte existuje. A inak je ich dosť.
@yogina987 a nechceš si ty prečítať knižku od Joyce Meyer ,,Krása miesto popola,,? Alebo ,,Dospělé děti alkoholiku,, od Janet Woitizovej , človek vela pochopí ze prečo reaguje tak ako reaguje..a prečo zije tak ako zije. ...Zlatko viem o čom hovoríš...moja mama ma dodnes problemy s alkoholom - čo som si preskakala nebudem pisať lebo ju lubim. Ale my nemozeme chcieť za iných aby zili tak ako ,,maju,,. Aj ja som bola večne smutná, frustrovana, sklamana a vztahovačna neustale očakavajuca ze za dobré čo robím dostanem aspon metál...Nakoniec som vyhladala odbornu pomoc a nasadila AD na nejaku dobu...plus som chodila na pokec snad s najlepšou doktorkou v odbore. A prestala som ziť tak ako ty....len sa lutovať. Mne veeelmi prevelmi pomohlo aj krestanske spoločenstvo kde ma zavolala kamoška a tam som zažila aj to prijatie, ale tiež som sa musela postaviť zoči voči svojim nespravnym myslienkovým navykom...to je ťažke a dodnes mam s tým problémy ale uz aspon viem ako na to. Nie každý dokaze odplatiť to dobre aj dobrom...a ani ja a verim ze ani ty nie sme take dokonale ze sme to dobré vzdy dobrom odplatili...a tvrdiť opak je klamstvo. Chce to aj viac pokory, menej pychy a OCHOTU zmeniť sa. Lieky mi pomohli upokojit sa a pozriet sa na veci novým pohladom - bez uzkosti ktora zatemní mysle. Dnes ich uz neberiem...ale človek nikdy nevie. DIeťa z dysfunkčnej rodiny nikdy nie je ,,uplne uzdravene,, .
Preco si ľudia takto sami robia zo života peklo na zemi.naozaj život je len jeden a sme tu len na chvíľu clovek má ďakovať kazdy. Den ze sa prebudí ze je zdraví toto su hodnoty ktoré si zdravý clovek neuvedomuje pride na to až ked je neskoro a prehodnotí celý zivot a cele správanie.a rodina v doslelosti nie je mamicka brstcek ale moje deti moj muz ktorysomnou zostane v starobé ked deti zss svoju rodinu budu mst to je zmysel života každého človeka.ale tiez nezabudnit ďakovať máme otcovi za svoj zivot svokrovcom za zivot ich syna ze mohli splodit svoje deti.naozaj je veľa veci zaktore máme ďakovať a nie si robiť zo života peklo a len sa ľutovať.
@yogina987 no ale @viera27 to nemyslela tak, ako si to ty pochopila. Myslela to skôr tak, že nemôžeš rozdávať samu seba a dúfať, že raz možno to niekto ocení, bude si to vážiť a keď to ocenenie a podpora neprichádza, budeš z toho frustrovaná a vydepkovaná.