Nevládzem žiť v manželstve
Mám manžela s ktorým som 10 rokov, máme dieťa a nie som šťastná. Všetko sa zmenilo presťahovaním. Najprv som si myslela, že si pomaly zvyknem v tejto dedine...lenže po RD nastal problém s prácou a dochádzaním. Už je to nejaký ten rok a stále sa to zhoršovalo a teraz už si ani zvyknúť nechcem. Chodím sem skoro len spať, keďže cestujem za prácou. Som tu len kvôli synovi, ktorý tu býva rád a keď spomeniem sťahovanie, je z toho chorý. Peňazí nemáme, ja nemám ani čas a všetku vinu hádžem na muža. Že sa tie roky nesnažil niečo zmeniť, keď videl, že som nešťastná. Sa to stupňovalo a už cítim, že nemáme okrem dieťaťa nič spoločné. Už nemám ani snahu niečo naprávať. Viem, že v prípade rozvodu by sa o syna bil. Alebo ostať spolu kvôli nemu a žiť si každý po svojom? My sa nehádame, my sa skôr nerozprávame, proste si nemáme čo povedať. Aj na výchovu máme každý iný názor. Najviac mi je ľúto toho dieťaťa. Ale už si neviem rady, proste to nemá zmysel. Zažili ste niečo podobné?
@1inis1 tak to je ešte malý, keď pôjde ešte len do škôlky. To je len trošku ,,vypočítavý,,. to vypočítavý myslím obrazne. Je normálne, že chlapci v jeho veku veľmi lipnú na otcoch, a hlavne keď sa im venujú, vidia v nich vzor. To sa zvykne neskôr zmeniť. Ale chlapci v jeho veku potrebujú aj matku a určite by žiaden súd nezveril také dieťa bez vážnych príčin do starostlivosti výhradne otca bez vážneho dôvodu. To tým netvrdím, že u Vás bude jediné riešenie rozvod - ale len aby si začala pozitívne myslieť, lebo to je základ všetkého a tvoje pocity malý vníma. Neviem, či by bolo reálne vo Vašom prípade napr. škola v meste (ja to tak plánujem, lebo u nás na dedine je len do 4 triedy a nie na dobrej úrovni). Skúsila by som to tak. A určite, koníčky, plávanie ako spomínaš. Je toho veľa. A keď na tom budeš trošku po psychickej stránke lepšie - začni uvažovať čo do budúcna. Povedz manželovi o pocitoch. Nie výčitkovo, nie v hneve, ale v kľude, raz a rázne, a prípadne rob kroky, nech si uvedomí, že to myslíš vážne. Možno sa zbadá a trošku na Vašom vzťahu zapracuje. Alebo pôjdete od seba a potom sa bude musieť o tie ,,materiálne,, veci zaujímať viac ;)
@jamika27 Mne to tak kľudne, bez výčitiek ide ťažko. Ale posnažím sa. Ja som mu už povedala, že sa chcem rozviesť, ale myslel, že to v afekte....že to nemyslím vážne. Čiže sme to nerozoberali, v podstate ako nerozoberáme nič. Ano, musím zaujať iný postoj na aký nie je zvyknutý. Lebo takto jedným uchom dnu, druhým von.
Prečo ste sa na tu dedinu prestahovali?
@catherinah vtedy boli také okolnosti
@1inis1 to bola zakladna chyba. Musela si vediwt, ze tam stastna nebudes.
Poviem za seba. Tiež som sa snažila, resp. spolu sme sa snažili látať manželstvo, vraj kvoli deťom. Aj v poradni sme boli, aj skúsili akože odznova. Ale jednoducho sme opať len prišli k okamihu, že zas sme si nemali čo povedať, že hoci meter od seba, boli sme vzdialení na míle. Tiež sme mali rozdielny názor na výchovu detí, hierarchia hodnot diametrálne odlišná. Takže po 10. rokoch sme sa rozviedli a poviem Ti, že keby zotrvám, tak sa isto zrútim psychicky, pretože to by nebolo žitie, ale prežívanie s človekom, s ktorým nás spájali len tie deti. Nie je to zlý človek, ani otec, to nie, len proste rokmi a spolužitím sa ukázalo, že sme totál rozdielni. Takže, ak to teraz cítiš takto, ako píšeš, myslím, že máločo sa aj v budúcnosti zmení, bude to len bolestné naťahovanie času a týranie sa navzájom. Pokiaľ, ako sa povie, nie je Vám súdené byť spolu, tak nebudete.. To je aspoň moja skúsenosť.
@catherinah keď je niekto zamilovaný, niektoré podstatné veci si neuvedomuje....žiaľ.
@moniquer presne, on nie je zlý človek....veď som sa do neho pre niečo zamilovala kedysi. Je dobrák, majú ho radi deti aj moji rodičia. Len proste možno sa aj mne nejako zmenil pohľad na život ja neviem. A jednoducho sme každý iný, aj koníčky aj vízia do budúcna, aj pohľad na výchovu. Proste nevieme akosi spolu existovať normálne, neladíme. A nie je šťastný asi ani jeden z nás. Len on si na to zvykol, lebo je taká spomalená povaha. A ja nechcem len tak prežívať zo dňa na deň a byť rada, že mám čo jesť a že som ako-tak zdravá- ktovie dokedy pri týchto nervoch.
@1inis1 ak odides žiť do mesta, mas kde? Ci absolútne nepredstaviteľné?
@catherinah No nemám ešte. Musela by som niečo kúpiť a do smrti splácať asi. Alebo do podnájmu.
Keď sa pozriem na toho usmiateho malého.....Pri predstave, že mu obrátim život mi srdce zviera.
@1inis1 toto je ozaj taka nezavideniahodna situacia. Ty stastna nie si a povedzme si rovno moc zazrakov s manzelim asi neurobis, ked je taky, aky je.
Ak odides a diwta ostane s otcom- vies si aspon to predstavit?
@catherinah dieťa musí ísť so mnou.... Potom radšej ostať spolu kvôli malému a žiť si každý po svojom.
Aj ja sa pripájam tiež to podobné cítim, máme dve detičky bývam aj so svokrou a najradšej by som bola s drobatkami sama, bez manžela. Len keď v dnešnej dobe mamina na materskej si dovoliť kúpiť byt nemôže.
Co poradit?...Ja byvam tiez na dedine ale vybrali sme si to ja rada byvsm na dedine...je tu malo ludi dedinka do 100 ludi .susedia skoro ziadny iba vikendovi.Teraz sa nastahovsli mladi a nedavno sa im narodilo babatko.Ked som bola 12 rokov doma na materskej bola to dookola praca okolo domu deti zahrada a muz mimo domu aj 2-3 tyzdne.A penazi tak akurat na prezitie a to sme este prerabsli.lebo sme museli inak by sa nam to pomaly rozpadavalo .Deti a ja sme nosili veci zo sekacov a to co dala rodina...ziadne dovolenky a vylety...akurat k vode stanovat na 1-2 noci...ale nestazovala som si...inak sa nedalo...nastupila som do prace deti chodili do skoly a najmensi do skoljy...robila som v potravinach v susednej dedine a chodila 6 dni v tyzdni denne peso 2.5 km tam a spat za kazdeho pocasia viac ako 1.5 roka.No a doma ma cakala vsetka robota.lebo aj ked dona bola svokra mala svoju domacnost a ja svoju...akurat .ze deti neprisli do prazdneho domu ..svokra skor pjrobika robitu von..aby som maka menej..tak som nastupila do prace do mesta na dve smeny...aj soboty.kedze to bol zase obchod.Zarobila som minimalku ale aj to trocha pomohlo...a tiez sa mi zdalo.ze sa nic nemeni ...mm chodil prec a setril na prerabku...Tak som nastupila do terajsej roboty a tam po roku aj ba dve smeny.A casto trebalo aj 10-tky tahat...takze rano som vstavala o 3.30 aby som nachystska detim ranajky a desiate a o 4.20 na autobus.Domov som prisla o 17.30.Navarit uprataf skontrolovat ulohy a vsetko okolo domu ...ked som sla na poobednu z domu som isla okolo 9.00 a koncila o20.00 domov som prisla okolo 20.30 v zime aj neskor...stihka som akurat vypocut deti co nove a ulozit ich spat.. no a tak este varit a upratovat a rano k nim vstat.Dobre bolo .ze vsetky 4 deti sa rychlo naucili samostatnosti a pomahali si navzajom.Tak isli roky...korunky nikdy neboli nazvys.ale casom sme prerob8li kupelnu a dali nove okna.12 rokov sme spali s mm v kuchyni ba roztahovacom gauci a 4 deti bili v jedej izbe.Pred 6 rokmi sme konecne dorobilu pristavbu pre deti .minuly rok lrerobilu spalnu a teraz caka este kuchyna...mozno o rok...Rank vstavam k 5.00 aby som nachystala ranajky sebe a mm a synovu ...kym mm krmi domace zvieratka...o 6.15 odchadzame z domu a prichadzame o 17.00 ked ma naka kruzok aj neskor...3 deti su uz z domu prec pomaly aj najmladsi syn a ostanene s mm a s najmladsou dcerkou sami...Ked si niekedy vecer sadnem tak si pisem s dcerou a spominane a veru...casto krat si povuem.ze aj ked sme nikdy nezili v prepychu a skor to bolo utahovani opasku...nrmenika by som za nic...lebo som to braka vzdy s usmevom a vzdy si povedala.ze este moze byt horsie.ze sme zdravi a mame co jest...dnes mozem povedat ze malej mozem kupit to co som starsim nemohla..ale vidim.ze je to zbytocne ..oni nali skrombe hracky doma vyrobene a vedelj sa vyhrat dosyta a najmebsua ma kopu hraciek a povie.ze sa nudi...je to o prioritach o tom ze si musim vzdy najst nieco co na bude hnat dopredu.. ak sme si s mm nerozumeli a hadali sa a veru boli tsje tazke obdobia.ja som si vzdy povedaka ved mam pre co zit...nam deti...mam kde byvat...zacala som sa viac venovat sama sebe...cutat hackovat..pestovat kvietky...jednoduch ozameraka sa na to co ma dokazalo potesit a nemysliwt na to co na trapulo...Mozno treva zacat od seba a tak budes vidiet veci aj inak...drzim palce
@blairgossip neviem, on je taký...aj jeho rodina - "kam ma položia, tam som". Takí spomalení sú. Ja som zase akčnejší typ.