Odsúdila vás rodina za to, že chodíte na terapiu alebo k psychiatrovi?
Stalo sa vám že vás niekto v rodine odsúdil za to že chodíte na terapiu, psychiatriu prípadne sa aj liečite farmakami? Alebo ste to cielene zamlčali pred svojimi blízkymi? Chcela by som sa zdôveriť rodine ale bojím sa, že to vôbec nepochopia alebo mi dajú nálepku "blázon" zároveň to ale nechcem tajiť
Stručné zhrnutie
- V Slovensku stále pretrváva stigmatizácia psychiatrickej starostlivosti, najmä u staršej generácie, čo vedie mnohých ľudí terapiu alebo lieky tajiť alebo zjednodušene bagatelizovať.
- Diskusia odporúča selektívne zdieľanie informácií: povedať len časť, nadhodiť, že uvažujete o vyhľadaní pomoci, alebo informovať najskôr partnera a blízkych po dosiahnutí určitej stability.
- Ako dostupné riešenia sa v diskusii spomínali psychoterapia vrátane skupinových sedení, psychiatrická liečba s antidepresívami a v ťažkých prípadoch hospitalizácia.
Q: Ako oznámiť rodine, že chodím na terapiu alebo beriem lieky?
A: Odporúčané prístupy sú postupné zdieľanie — „povedz len časť“ alebo vysvetliť to napr. takto: „v práci je to veľmi náročné, chodím na terapiu“; iná možnosť je povedať najprv partnerovi alebo po čase terapie, keď zvládnete aj nepríjemnú reakciu.
Q: Aké reakcie rodiny môžem očakávať?
A: Reakcie sú rozmanité: niektorí členovia rodiny prejavia podporu a úľavu, iní môžu mať predsudky alebo posmešky („si blázon“), pričom staršia generácia býva častejšie stigmatizujúca a v práci sa to môže zneužiť proti vám.
Q: Kedy je lepšie priznať liečbu blízkym — hneď alebo až po stabilizácii?
A: Možnosti z diskusie zahŕňajú tri prístupy: povedať hneď otvorene, informovať len partnera/deťom podľa situácie, alebo počkať s oznámením až po určitom čase terapie, keď dokážete zvládnuť negatívne reakcie.
Q: Pomáha skupinová terapia?
A: Áno, jedna účastníčka uviedla, že absolvovala skupinové sedenia („bolo nás 12“) a považovala ich za výborné; skupinová terapia sa uvádza ako doplnok k individuálnej psychoterapii.
Q: Sú lieky (antidepresíva) potrebné, alebo stačí psychoterapia?
A: V diskusii sa spomína, že antidepresíva môžu stabilizovať stav, pričom psychoterapia zostáva dôležitou súčasťou liečby — jedna príspevka uviedla, že „lieky sú fajn vec, ale to je tak polka úspechu“.
Q: Ako sa brániť proti stigmatizácii a zneužitiu informácie (napr. v práci)?
A: Odporúča sa byť selektívny pri zdieľaní (nehovoriť všetkým ani v práci), nadhodiť tému opatrne alebo hovoriť o tom, že „uvažujete o vyhľadaní pomoci“, a zvážiť, či chce človek riziko, že informácia môže byť zneužitá.
Závery z diskusie
Zhoda
- Existuje výrazná rozmanitosť reakcií rodiny; niektorí podporujú liečbu, iní ju stigmatizujú.
- Selektívne zdieľanie informácií (povedať len časť, najprv partnerovi alebo počkať po stabilizácii) je bežne odporúčané.
Sporné názory
- Niektorí odporúčajú otvorenú komunikáciu a normalizáciu psychickej liečby; iní radia zachovať súkromie a nič nehovoriť, aby sa predišlo posmeškám alebo zneužitiu informácií.
Otvorené otázky
- Ako presvedčiť staršiu generáciu, ktorá má zastaralé alebo stigmatizujúce názory na psychiatriu?
- Kedy presne a koľko detailov z liečby zdieľať s rôznymi členmi rodiny?
Spomenuté značky a firmy
Pinelova nemocnica, YouTube, Polícia
Spomenuté produkty a metódy
antidepresíva, psychoterapia, skupinové sedenia, hospitalizácia, psychologické testy, psychiatrická liečba, lieky, diagnostika (ADHD, depresia, maniodepresia, OCD, PTSD), alkoholizmus, sebevražedné sklony
Miesta a osoby
Čechy, Pinelova nemocnica, Adelu Vinceovu
@ moja mami detto, že pri dvoch deťoch nemala čas na depresie 🥴
No už sme si to vyrozpravali.
Ja to hovorim, netajim sa tym ani doma, v sirsej rodine, ani v praci, ani pred kamaratmi. Nikto ma nijako neodsudil, v praci mi sef aj povedal, ze sa za to nemam hanbit, ze to ne choroba ako kazda ina. U niektorych clenov rodiny ale vidim, ze to uplne nevedia zaradit do kategorie beznych chorob, je to pre nich "take ine". Ale nic nevycitaju, ani sa ku mne nechovaju inac, nic take.
Ja si myslim, ze ak chceme, aby nas ludia akceptovali, tak s tym musime zacat my. My to musime brat ako ine choroby, my to musime vediet ludom povedat akoby sa nechumelilo, my sa za to nesmieme hanbit. Niekto to mozno aj nebude vediet hned spracovat, ale ja si myslim, ze spolocnost si postupne moze zvyknut. Ked sa o tom bude dostatocne a normalne hovorit. A ked vela zdravych ludi bude niekoho takeho poznat, lebo ten dotycny sa prizna, a uvidia, ze ved je to vlastne ten isty clovek, aky to bol aj pred priznanim. Ked uvidia, ze aj takito ludia vedia vselico dokazat, ze vedia byt partnermi, rodicmi, dobri v praci...
Ale snažila, ale to nemá cenu. Oni majú zastaralé názory. Bohužiaľ...vo veľmi veľa veciach. Môj otec keď ideme niekde na dovolenku(hlavne na Čechy) tak vždy že tvrdí že vás tam okradnú, zoberú orgány a podobne🤦🤦ze tam chodí nejaká čierna sanitka, či čo🤦🤦lebo to videl na YouTube, že on tam bol a vie ako to funguje( samozrejme nikde nikdy nebol, to sú len jeho fantasmagorie)
Ja sice nechodim ale chodi niekto iny z rodiny a nevidime v tom problem. Ked to cloveku pomaha preco nie. Je to lekar ako kazdy iny.
Nikto ma nikdy neodsúdil a nemam problem o tom otvorene hovorit. Zazila som traumu o ktorej vsetci vedia a ake som mala stavy, ze som vyhladala pomoc. Nehanbím sa za to aj ked viem, ze presudky su. Ale som to ja a pre mna je dolezite sa tomu postavit. Ked som o tom zacala hovorit, mnoho ludi reagovalo, ze lieky brali a chodili na terapie, tiez sa na nich nepozeram inak.
Ak si myslíš, že ťa rodina odsúdi, tak im to nehovor teraz, ale až po nejakom čase terapii, keď budeš schopná zvládnuť aj nepríjemnú reakciu.. Nesťažuj si situáciu, keď nemusíš. Za správanie druhých aj tich najbližších nenesies žiadnu zodpovednosť. Je to ich hanba. A je skutočne na zamyslenie, či sú ti taky blízky, keď sa bojíš ich reakcie na to, že im povieš o svojom ps. probléme. Pretože to, že máte spoločnú krv, ešte neznamená, že sú tí najbližši.
@autorka pokiaľ máš v rodine názory, že sú to len hlúposti, kedysi to nebolo atď., tak by som si to isto nechala radšej pre seba. Tvoje zdravie, tvoj život, tvoja vec.
Nenechaj si od mamy diagnostikovať, že to je len tvoja povaha na to ti lekári a psychológovia študovali, aby oni povedali svoje slovo.Moze byť, že si precitlivela a zle reagujes na neúspech, krivdu su jedinci, ktorí všetko všetko zle prežívajú oveľa horšie, ale zároveň aj dobre veci vedia veľmi emočne prezivat.Tiez k nim patrím robila som testy u psychologicky po jednej traume a povedala mi, že depresia to nie je, ale som príliš empatická a tie emócie či neg či poz veľmi prežívam.
Ja som absolvovala skupinové sedenia bolo nás 12 a bolo to výborné a potom aj samostatne psychoterapie.Okrem rodičov a partnera som to nikomu nehovorila ja si rada veci riešim sama.A nepotrebovala som sa v tom pitvat, vysvetľovat...choď k psychologicke ona Ti poradí či to je na psychiatra skôr musíš ty pochopiť prečo sa cítiš ako cítiš lieky sú fajn vec, ale to je tak polka uspechu
Moj brat, veľký riaditeľ u polície mi povedal, veď antidepresíva berú ľudia pri prežití tažkých traum 👀
Kukám naňho či je ok. Potom obviňoval môjho manžela z toho stavu čo mi bolo.
Takže teraz že sa liečim 2r vie moja mami, manžel, manzelova sestra. Toť vsjo.
A vôbec sa zato nehanbím, som šťastná že som stabilizovaná, že žijem, plánujem, smejem sa.
Mám brutálny job, darí sa mi v ňom....
Tak nech sú zamna šťastní ... Inak by zamnou na cintorín chodili.
A nemusíš nikomu nič vysvetľovať.
Dávno to nerobím.
Kto neplatí moje účty, nech sa stará o seba.