Opustiť muža pre šťastie detí a seba?

Ahojte žienky, ak by mi poradili ženy z vlastnej skúsenosti, ktoré : boli v dlhšom vzťahu a čakali že muž sa uvedomí konečne a zmení sa, a robili pre toho muža naozaj veľa ale ten muž si to nevšímal a dával najavo žene, že ho to zaťažuje - budem vďačná.
S mužom sme spolu 17 rokov, nie sme manželia. Vydávať som sa nechcela nikdy. Pochádzam z rozvedenej rodiny, s matkou vyše 10 rokov sme sa nekontaktovali, posledné roky však som s ňou v kontakte. S partnerom máme dve krásne detičky malinké rok a 6 rokov.
Pre mňa obrovský problém predstavuje, že nevie vyjadriť svoje pocity a všetko dusí v sebe a pri najmenšej "iskre" to vyleje všetko na nás. Neustále je v strese, v napätí, duchom nie je pri nás ale stále niekde inde. Ani deti ani ja ho nemáme pri sebe ako otca a muža. Práca ho nebaví no neviem čo robí pre jeho zmenu. Nekomunikuje, iba základné veci, ostatné musím domyslieť. Ak náhodou zle si domyslím, čo on má v hlave alebo v záujme, tak je nespokojný. Neprizná si nikdy chyby. Obviňuje neustále svoje okolie ( nás, rodičov, kamarátov) ak neobviňuje tak sa púšťa do sebaľútosti. Skúšali sme manželskú poradňu, ale tam sa robil ako ukážkový muž a otec ktorý sa vzorne stará o deti. Dôvod prečo som sa rozhodla toto napísať je, že už naozaj neskutočne smutná z tejto situácie. Keď som s ním, cítim nepohodu, nikdy neviem čo ma čaká aká jeho reakcia či nálada. Ak sa chcem s ním porozprávať stále musím číhať kedy ho môžem zastihnúť v tej správnej nálade, keď je ochotný aj počúvať. Inak vždy v polke vety sa otočí chrbtom a ide si robiť svoje a tvrdí že ma počuje. Nie je s ním možný skoro nikdy žiadny rozhovor. Musím byť veľmi pozorná, aby som odhadla, kedy by mohol byť ten správny čas na nejaký možný rozhovor, ktorý vždy končí mojim monológom. Odkedy je taký? Odjakživa len som stále dúfala, že sa zmení. No teraz to už začína byť len a len horšie. Nedá sa s ním nič vydiskutovať. Len všetok hnev ktorý on zadržiava vylieva na nás. Napríklad maličká spadla v kúpeľni náhodne kým väčšia sa kúpala, on na rukách s malou dcérkou tak obrovsky nakričal na mňa že som sa ho bála a malá dcérka mu plakala na rukách a staršia sa triasla vo vani.
Nič sa nedozviem od neho, neviem čo ho trápi, čo chce, aké má sny, aké má plány, pýtam sa ho to milion krát, no odpovede a rozhovoru sa nedočkám. Jedine keby vypil veľmi veľa by som sa dozvedela od neho niečo. Nevie sa uvoľniť, ja som taktiež nervózna. Keď som s deťmi, celý deň dokážeme tráviť v pohodičke, ale ako sme spolu doma tak všetka pohoda končí. Som nervózna, lebo cítim voči nemu hnev za to, že nie je emocionálne prístupným otcom pre naše deti a ani pre mňa ako pre ženu. Vydávať sa nechcem presne z tohto dôvodu.
Otázka je, či sa dá vychovať v láske dve takéto maličké deti bez otca, sama? Alebo ostať v takomto vzťahu kde to už neverím, že sa zlepší medzi nami a len ostať aby deti mali otca pri sebe.
Inak finančne sa stará o rodinu základné veci teda zaplatí, strava a účty.
Vopred ďakujem za odpoveď každej milej žene