Príliš veľa smútku
Milé matky, ženy, sestry a dcéry,
pred troma mesiacmi mi umrel otec, celkom nečakane na infarkt myokardu. Mám syna s vážnym ochorením a tri dni pred úmrtím otca moje druhé dieťa pri prechádzaní cez cestu zachytilo auto. Moja dcérka je po dopravnej nehode už úplne v pohode. Auto ju zachytilo pri rozbehu takže utrpela iba úder do nohy bez polámania končatín. ( pohmoždeniny) Ale teraz, zdá sa mi, že život končí, bolesť, prázdnota, smútok a pocit zlyhania, pretože som sa za otcom chystala a nestihla som. Ale ja len plačem a plačem a chcem, aby sa to vrátilo. Chcem byť s ním, objať ho a tak hrozne túžim stretnúť sa s ním, že by som chcela umreť. Prestávam zvládať starostlivosť o deti, plačem, plačem, plačem a pijem kávu. Snažím sa nájsť niečo, čo by ma dostalo späť do normálu, ale normálu niet. Myslíte, že nastal čas na psychiatra, alebo stačí zájsť na cintorín a prijať to ako súčasť vyrovnávania sa so smrťou?
vsak skus zajst za knazom sa prozpravat ak si veriaca, zajdi k hrobu sa vyrozpravat a ked nepomoze tak chod k psychiatrovi
nie je to ziadna hamba, ludia prezivaju stratu blizkej osoby velmi rozne
@mamka34 moja chapem ta, mne zomrel otec na infarkt ked som mala 19...a to 2 tyzdne pred maturitou...bolo mi hrozne, schudla som 10 kg, bola som ako tien...potom sa mi s nim aj snivalo, dali sme zanho odsluzit omsu, v sne som sa s nim rozlucila...preslo uz 10 rokov, stale mi chyba ale co narobim, cas vylieci vsetky rany, drz sa, mas deticky, mas pre koho zit..mamu este mas?
@mamka34 niekomu pomoze psychiater,niekomu vyrozpravanie sa rodine,manzelovi,kamaratke....ale kazdemu pomoze cas...treba prijat to vsetko,co sa ti stalo...nie je to lahke a mozno to,ze si otca nestihla ta bude mata stale,roky a roky...ale to je uz v cloveku
mas deti=to znamena,lahsi restart...mas pre koho zit...ale nebran sa slzam,ak potrebujes ist na cintorin,aj kazdy den a rozpravat sa,chod...rob to,co citis.
mne zomrel otec v rukach,dostal infarkt,davala som prvu pomoc,atd...sanitka bola realtivne rychlo a nci nemomohlo..a uz vyse 10r si vycitam,co som vsteko mohla a mala urobit
mamka mi zomrela po svadbe...trapila sa s rakovinou roky...a rozlucila som sa s nou,bola som pri nej pocas "odchodu",pripravovala som sa na tu chvilu...ale rovnako to boli a rovnake vycitky mam niekedy ako pri otcovi=co som mohla a mala...
chce to vela casu...a ver,ze to nie je klise=cas pomoze spracovat a prijat aj smutne veci,aj nase nestastia....su sucastou zivota,kazdeho
mne pomahala modlitba a viera....dovera a aj teraz sa s nasimi rozpravam a verim,ze sa raz stretneme
drzim ti palce,nech sa ten smutok postupne vyplavi a naplni tvoje srdce viac radosti y deti,ich uspechov....
a ak citis,ze lekar by ti pomohol....zajdi za nim...
Moje milé deti sú veľkým dôvodom pre život, to je úplne jasné. Pretože nie som členom katolíckej cirkvi ( som evanjelička ) nemôžem sa vyspovedať, ani dať slúžiť sv.omšu za ocinka. Aj keď napr. spoveď by mi určite veľmi pomohla. Dokonca som sa pýtala mojich katolíckych priateliek, či nepoznajú nejakého kňaza, ktorý by bol ochotný spovedať z ich pohľadu neveriacu. Nemôžem si pomôcť, ale psychologička, akokoľvek milá, mi neposkytla také uspokojenie pre dušu, aby sa zotavila a prestala hľadieť do prázdnoty.
@mamka34 tak skus rozhovor s knazom=ak citis,ze to potrebujes a neries prislusnost....
Buď racionálne zhodnotis bežný kolobeh život a skutočne životné priority alebo ad: psychiater....btw tvoje deti ta zrejme potrebujú viac než mŕtvy otec....len tak naokraj
Aj v Ev. a. v. cirkvi existuje tzv. ušná (súkromná) spoveď. Ak máš takútoo potrebu treba skontaktovať p. farára, resp. p. farárku. A možno by postačil aj rozhovor. Prajem veľa síl.
pomoze len cas...ja som stratila ocina pred 3/4rokom a bolest v srdci stale pretrvava..je to obrovska strata, ani slovami sa neda opisat ako ten dotycny clovek chyba. Moj ocino zomrel po 2rokoch utrpenia, bojoval s chorobou, kt. je absolutne nevyliecitelna, no on veril do poslednej chvile, ze sa z toho dostane..bol velmi mlady. my sme mu nevedeli pomoct, co si vycitam najviac, ze nas zo specialneho strediska kde zomrel nezavolali ked zomieral. Bud rada ze tvoj ocino zomrel nahle, bezbolestne. Moj to stastie nemal a trpel na pristrojoch , zivot mu za posledne roky zobral celu jeho dostojnost (hlas, silu, pohyb,dych) , predstav si ze lezis a nevies sa ani postazovat, pretoze nevies rozpravat. Ku koncu uz ani pisat nevedel. Nech ti je fakt utechou ze tvoj ocino nemusel takto trpiet, nie vsetci maju to stastie zomriet rychlo a nahle...
Co mne ale pomohlo bolo ze moja mala dcerka ho videla v obyvacke par dni co zomrel - u nas doma..len tak zrazu pocas hry so mnou sa postavila a ukazovala na prazdny bod a hovorila ze ujo,ujo! (nepoznala ho dobre, videla ho len zoparkrat aj to vo velmi zubozenom stave takze nevedela, ze to je dedo) - som totiz presvedcena ze to bol on. Dcerka to inak totiz nikdy predtym neurobila, potom sa to stalo este raz, priblizne mesiac po smrti, ked som bola velmi smutna a myslela prave na neho..toto ma utesilo, ze nech si hovori kto chce co chce, ja verim ze ocino nezomrel, ze len jeho telo odislo..trosku mi to pomohlo prekonat najhorsie obdobie, no strata aj tak nevyslovna!!! Musis sa s tym hlavne vyrovnat, prijat jeho smrt, nechat ho odist. Uprimnu sustrast a vela sil!
Vôbec si neviem pradstaviť, že vkročím do rímskokatolíckeho kostola a oslovím kňaza, totiž by som predpokladala, že to nie je jeho náplňou práce zaoberať sa pocitmi neveriacich. Aby ste ma chápali, predstavujem si to ako bez kartičky poistenca domáhať sa ošetrenia.
@mamka34 veľmi správne chapes. Kňaz nestudoval medicínu ani neatestoval zo psychiatrie.
@katarinapekna - úplne môj spôsob uvažovania pred katastrofou, ktorá sa ma osobne dotkla. A potom zrazu hop - niečo, čo sa dotklo mňa bolí inak ako druhých a teraz paralýza, zabúdanie, podráždenosť a smútok. Príliš veľa smútku.
@mamka34 zbytocne riesis...knaz chape vela veci,uz len pocutia ludskych skusenosti,inak=knazi studuje psychologiu tiez,to len na okraj
a nie len katolicki knazi,aj evanjelicki...
a je ine byt realistom pri cudzich problemoch a zazit nieco na valstnej kozi...uuuuplne nieco ine
myslim,ze uvazujes dostatosbe realne,ked vies,ze pomoc potrebujes,ze ju hladas....
@mamka34 prajem Ti veľmi veľa síl. Budeš ich potrebovať. Život sa nekončí aj keď je mi jasné, že Ti to teraz tak pripadá. Máš v sebe oveľa väčšiu silu ako si teraz myslíš. Všetko čo sa deje na svete sa deje z nejakého dôvodu. Musíš k tomu začať tak pristupovať. Nič nie je len tak!
@mamka34 viem akú máš bolesť v marci mi zomrela švagrina mladé dievča život mala pred sebou nechala po sebe 2,ročného synčeka. So svagrinov som bola ako sestra všade s ňou ci po vyšetreniach, pohotovostiach no v kuse až do poslednej chvíle jej rodicia hlavne mama sú zničený, v máji som zas prišla o nenarodeného synčeka v piatom mesiaci tehotenstva, ale život sa neskončil musíš byť silná pre svoje deti nemôžeš sa u trápiť buď vďačná že dcéra je v poriadku zajdi za psychiatrom nieje to hanba pomôže ti držím palce.
Práve spôsob môjho uvažovania - veľmi pragmatický a matematický, je mi teraz na obtiaž. Vo fóre o svojej nepraktickosti som narazila na spôsob môjho myslenia. Pamätám si na údiv svojho matematikára, ktorý ma sprevádzal na olympiádu. Zdalo sa mi, že sa stačí oprieť o Pytagorovu vetu a iné matematické zákonitosti. V praktickom živote narážam na neschopnosť vyrovnať sa s prekážkami a zložitosťou fungovania medziľudských vzťahov a pocitov, z nich vyplývajúcich.
No u katolikov to nejde spovedat evanjelika.toto je tiez jedna z blbych veci na tomto nabozenstve.kdez to u evanjelikov to ide spoved je spolocna ale da zajst normalne na faru a ak tam je farar ten cas si isto najde.
@mamka34 myslenie,uvazovanie...vsetko sa meni ako clovek dozrieva...dospieva,dospieva nie vekom,ale skusenostami zivota...kazdy zvlada zivotne skusky inak,niekto cez vsetko lahko preleti,niekto potrebuje viac casu na spracuvavanie...na tom nic zle nie je.
inak som uvazovala,ked som napr.rodicov mala,inak teraz...vela zmenila aj choroba mamky,zmenis pohlad ne vela veci,ked vidis utrpenie ludi v nemocniciach,atd...ked clovek ma deti,opat sa inak pozera na mnoho veci
a myslim,ze to tak ma byt...asi nenormalne by bolo,keby sa clovek nemenil,prip.tvrdosijne zotrvaval niekde vo veku okolo 18r.,cim nechcem urazit mladise dievcata,lebo zivotna mudrost az tak od veku nezavisi...
@mamka34 uprimnu sustrast.. je to velmi kratka doba a tvoje reakcie su uplne normalne, je to jedna z najtazsich zmien v zivote, navyse ak aj v ostatnej rodine su zdravotne komplikacie...
ak mas pocit, ze zivot skoncil, skus zajst najprv za psychologom - ten ta vypocuje, poradi - netreba vyhladavat hned psychiatra, lebo lieky v takomto stave asi nepomozu, smutok proste musi plynut a musis sa s nim zmierit... aj navstevy cintorina pomozu, ale najma to bude cas pocas ktoreho sa budes moct poriadne zo svojej bolesti vyrozpravat..
mne dlho trvalo, kym som sa zmierila s maminou smrtou, tiez sa vtedy na mna aj vsetko ostatne na mna sypalo z kazdej strany.. /zmena byvania, strata priatelov, problemy v praci, zmena prace, takmer stale sama/ bola som vtedy mlada, psychologovi som sa hanbila ist, nemala som komu povedat o svojich trapeniach a este som sa len ucila zit sama v novej domacnosti..
takze najlepsie je v takychto pripadoch riadne a niekolko krat vyrozpravat sa, vyplakat a pomaly zmierenie pride uvidis.. a hlavne, sice som ateista si myslim, ze tam niekde nasi blizki, co zomreli proste su a raz ich este uvidime a povieme vsetko, co sme nestihli..
drz sa, nech sa tvojej rodine uz len dari...
Na cintorín sa chod s otcom "porozprávať". Ale ak nedokážeš "fungovať" navštívi psychiatra, min psychológa. A ako píšu baby - ak si veriaca chod aj za kňazom.
@mamka34 ahoj, je mi luto tvojej straty. Skus vyhladat hoci len evanjelickeho farara, urcite ta vypocuje, my u nas mame velmi prijemneho cloveka, ludia sa k nemu obracaju, nemusi to byt priamo spoved. Ja som tiez evanjelicka, ale modlim sa aj ruzenec, sama som sa naucila modlit korunku bozieho milostrdenstva. Je to vraj velmi silna motlidba. Pripadne aj psycholog nie je hanba. Moja mamka ked zomrela babka brala lieky na upokojenie, a pritom to bola jej svokra a nemali ukazkovy vztah. Smrt silno psychicky otrasie clovekom, jedine blazon by odsudzoval cloveka co vyhlada pomoc v takom pripade. Prajem ti vela sil. Napis mi tvoje krstne meno, budem sa za teba modlit ak chces.
Pred rokom aj pol mi tatino zomrel tiež ☹ tiež infarkt. Bolesť, neskutočná bolesť, smútok a žiadny pozitívny bod v mojom živote aj keď som skúšala všeličo. Chodila som do kostola, trošku to pomáhalo no nie moc, tam mal farár také kázne, že taký je život, nezmeníne ho a každého to čaká.
Do toho moje zdravotné problémy, psychika robí "bordel" v tele tak som bola úplne psychicky vyčerpaná. Hore ma držal len synček, kvôli nemu som sa snažila. Chodila som často na cintorín, sedela, plakala, rozprávala, chvíľku úľava, určite chodievaj na cintorín. Doteraz nevyslovim nahlas, že tato zomrel, ale už je to celkom ok. Trvalo mi to rok a pol, asi mesiac necítim v žalúdku bolesť, strach, smútok, nepokoj, obavy. Ešte si poplačem. Je to ťažké a reči typu to chce čas mi vôbec nepomáhali, musíš sa s tým ty sama vyrovnať respektíve sa naučiť žiť s tým, že otec tu nie je. Prajem veľa psychickej sily. Nehanbi sa ísť za psychológom, tí vedia usmerniť a nastaviť.
@mamka34 ahoj, moj ocino umrel tiez na infarkt myokardu, necakane, v den mojich statnic na VS. Myslela som, ze sa mi zrutil cely svet. Schudla som na sialenych 45kg, co cert nechcel, rozisiel sa so mnou v tom obdobi snubenec, lebo si nasiel inu a uz s nou cakal dieta, a kedze som nebola schopna kvoli psychike robit biznis, ostala som cerstvo po VS s dlhom 6000€ na ucte. Moja mamina predavacka, brat v tom case zacinal VS, nemal mi kto pomoct. Chcela som skoncovat so zivotom, deti som v tom case nemala, nemala som velmi pre co zit. Ale dnes si hovorim, ze vzdy sa najde dovod, preco sa zit oplati. Ci je to slnko, priroda, priatelia, hudba, rodina. Boliet Ta to bude vzdy, nebudem klamat, mne ocino chyba aj po 7.rokoch, hlavne teraz, ked sa marne 3 roky snazime o babo, a on by mi vedel poradit ako nikto iny. Vycitky? Och, tych mam milion, ale mne pomohla paradoxne jedna "duchovna", ktora mi povedala, ze ho musim nechat ist, takto sme sa dohodli, toto sme mali zazit a treba spominat len na to dobre. Viem, ze tam hore mam svojho anjela, a hoci budes podla mna plakat este roky, mozno do konca zivota, minimalne okolo vyrocia smrti, ale ver mi, zvladnes to. Ak budes potrebovat pokecat, kludne napis aj IP.
je mi ľúto, žiaľ život nám občas prichystá aj takéto smutné okamžiky, ono záleží ako sa pozeráš na život, ako spracovávaš svoj smútok, zjavne síce trpíš a plačeš, ale ostávaš realistická a v kútiku duše vieš, že sa musíš s tým vyrovnať ako sama píšeš... sú to situácie, ktoré život prináša, žiaľ sú súčasťou našich životov ( a nie si jediná), na teba sa to valí o to viac, že máš choré dieťa, druhé takmer zrazilo auto a zrazu máš pocit, že to nezvládaš resp. tvoja bolesť je tak silná, že máš strach čo ďalej a či to má zmysel, ako hore píšu, myslím, že je to prirodzená reakcia na všetky tieto udalosti a chvíľku človeku trvá kým spracuje prvotný šok, nečakané udalosti, straty, nasledovnú bolesť, plač ak ti to pomáha, rozprávaj o tom ak ti to pomáha, nedus svoju bolesť, nechaj ju vyjsť von, ty sama však musíš cítiť či si to musíš tú "nespravodlivosť" prebolieť alebo to už zachádza tak ´daleko, že sa opúšťaš a nezvládaš to a nemáš chuť ísť ďalej, v takom prípade vyhladaj odbornú pomoc, skús sa však pozrieť na život reálne, sama už vieš, že život vie byť nielen krásny, ale občas krutý, netýka sa to len teba, všetkých nás, všetci sme sa určite stretli s tým, že sme dostali zopár úderov od života, ktoré nás zrazili na samé dno, hovorím teraz o smrti blízkych, chorobách a pod.proste situáciach, ktoré nedokážeme my sami ovplyvniť...žiaľ aj to je tiež život, ale pozri sa na to aj z iného pohľadu, sú tu tvoje detičky, ktoré ťa potrebujú, ktoré ťa milujú a ty ich, aj to je život a aj to je dôvod prečo ísť ďalej ..... daj tomu čas, nedá sa hneď všetko spracovať a ísť ďalej, ono to musí prebolieť, to podvedomie sa postupne zariadi, ale nevzdávaj sa! Vieš ja som tiež padla na samé dno a nie raz, zomrel mi môj prvý synček, počula som tie hrozné prístroje a ten monotónny zvuk, že je koniec, definitívny koniec, keď som ako tak sa vylízala zo svojej bolesti prišla ďalšia, tiež mám chlapca, ktorý sa narodil troška iný... vtedy som myslela, že toto už nedám, len som plakala, plakala, dokonca som mala aj čierne myšlienky, dnes sa za to hanbím ako ma to mohlo vôbec napadnúť, ale vtedy víťazili emócie nad raciom, keď som sa raz pozrela na moju dcérku, ktorá nechápala čo sa deje a videla tie jej očká, vtedy som sa spamätala a povedala si, že sa nevzdám, že musím ísť ďalej a keď viem, že to bude ťažké a prišli okamihy, ktoré ma robia šťastnými, bolesť si síce nesiem vo svojom vnútri , ale o to viac si vychutnávam život a viem, že nie som jediná, že proste to je život a prečo na to odpoveď neviem, možno sa raz dozviem...
@mamka34 uorimnu sustrast v prvom rade....viem co prezivas....zijem v zahranici a nemam tu nikoho z rodiny len dcerku a muza.Pred piatimi rokmi sa mi obesili oba moji svokrovci.Svokra mi bola ako mama...najlepsia kamaratka.Do dnesneho dna som sa cez to nepreniesla ale musela som stym naucit zit.Dcerka mi ju hrozne pripomyna.Cas zahoji rany.Inak tohto sa aj ja najviac obavam.Moji rodicia ziju odomna 1400 km,a moj tatik pred mesiacom prezil infarkt ako zazrakom.Tak som sa bala on.Ak este raz dostane ten dalsi bude fatalny ;((( najhorsie jecto ze sme tak daleko od seba.Vzdy sa bojim ze ich uz nikdy neuvidim.A ty hlavku hore.Je xy pricin pre ktore treba zit hlavne ak su deticky.Skus sa vyrozpravat niekomu.
@mamka34 evanjelici nie su pre nas neveriaci ;) ved zaklad - krst mame aj spolocny okrem mnohych inych veci.
mam kamarata evanjelika, u nich praktizuju aj osobne spovede, tak som prekvapena,ze u vas nie su, asi je to vecou daneho pastora.
v kazdom pripade, aj za katolickym knazom mozes ist, aj vysluzit omsu za ocka mozes,v tom ti nik nebude branit (skor bude problem v termine, zvyknu byt par mesiacov zaplnene)
Ahoj. Podla mna urcite zajdi za psychologom, nie je to hanba