Problém s mojím otcom

Ahojte,ani neviem prečo to sem píšem... asi sa potrebujem niekde postažovať. Mám 17 rokov a mám trošku taký problém s mojim otcom. Mám pocit,že mi v živote príliš zakazuje veci. Keď som bola mladšia, mala som zakázané chodiť s kamarátkami von alebo mi napríklad nedovolil ísť ani kamaratke na narodeninovu oslavu.Vždy po škole som musela ísť rovno domov, nie ako iné spolužiačky čo vždy niekam spolu išli. Vždy ked ma niekto niekam volal tak som to odmietla, pretože som si myslela,že robím niečo zlé a že to nemôžem. Keď som mala asi tak 14-15 rokov, nepustil ma ani do mesta s kamarátmi (a to nebývame vo veľkomeste). Keď som bola s kamarátmi vonku, stále mi volal a chcel vedieť kde som, čo by ani nebol taký problém s tým volaním...lenže on odomňa chcel aby som bola len na našom sídlisku a chcel ma vidieť cez okno. Jasné,že som mu v tomto stále klamala,že som len niekde v blízkosti aj keď v skutočnosti som bola na inej strane mesta. Nerada klamem... ale musela som. Nechcela som vyzerať pred kamarátmi ako debil. Minulé leto ked som mala 16 rokov dovolil mi byt vonku len do siedmej. Dokonca ešte aj moji mladší kamarati vtedy mohli byt vonku dlhšie, kludne aj do deviatej... a potom mi vyčítali to,že som ako malé decko ktoré musí chodiť tak skoro domov. Napríklad ma kamaráti volali vlakom do Bratislavy. Moja mamka by s tým problém nemala a tak som sa spýtala mojho otca,že či by som v lete nemohla ísť s nimi do tej bratislavy vlakom (alebo hocikde inde, nie niekde daleko zas tým vlakom) alebo či by som nemohla ísť napríklad na kúpalisko alebo ku kamarátovi (lebo má bazén). Ja som mu to slušn e povedala a jasné,že povedal nie. Že nemôžem. A viete,že asi každý chce vedieť dôvod,že prečo nie. Ale on žiadny dôvod nepovedal. Iba,že lebo som povedal...lebo nie. Aj moja mamka sa s ním snažila porozprávať ale nie. Oni sa dokonca pohádali. Včera som chcela ísť von s kamaratkou a pytal sa ma dokedy budem vonku a povedala som,ze neviem. A on mi povedal, že do šiestej. Akože občas mam pocit,že čím som staršia tak tým môžem byť vonku o hodinu menej? Nechápem naozaj. Celkovo všetko mám takto zakazované. A potom keď vidím ako ostatní v mojom veku si užívajú ich vraj najlepšie roky života a idú tam a hentam a užívajú si... tak jasné že ma to trápi. Keď nechodím von tak je problem ten,že som doma a že nemám kamarátov. Ale keď idem von... tak hneď kam, s kým, kde, o koľkej.
Občas mám pocit, že mi takto bude veci zakazovať aj keď budem mať 18 a viac.Už dopredu vidím ako ma nebude chcieť pustiť ani na výšku do iného mesta. Alebo keď som raz povedala, že by som nechcela bývať na Slovensku tak mi už hneď vyhodil na oči niekoľko dôvodov prečo nechodiť do zahraničia a nech tam nejdem a nech ostanem tu.
Mám pocit, že ani nebudem môcť robiť v živote to, čo ma baví alebo študovať niečo čo ma baví....vždy mi vravel, nech som zubarka alebo doktorka ale nedokáže pochopiť,že ja k takým veciam vzťah nemám. Dufam, že mi nebude nútiť robit niečo čo on povie🙁 a aj keby som sa chcela odstahovat ked budem dospelá... aj to pochybujem,že by mi dovolil. Už som si aj povedala, že kebyže si napríklad nájdem priatela a mám vzťah,že aj to by som pred nim zatajila. Lebo cely cas ked som bola mladšia tak som počúvala to, ako môžem mať priateľa vraj až ked budem dospelá takže preto som sa o chalanov ani nezaujimala. Ja fakt neviem, asi budem všetko v živote zatajovať lebo ja fakt nemám doma slovo a ani moja mamka doma slovo nemá a keď sa ma zastane tak aj to je zle a vznikne z toho hádka. Aj som rozmýšľala nad tým,že keď budem niekam v lete chcieť ísť alebo byť dlhšie vonku...že by som mohla chodiť spať k babke a aspoň by nevedel čo robím.
Fakt sa celkom bojím budúcnosti :( nechcem znieť ako nejaká blbá čo tu vyplakáva.... ale naozaj neviem čo bude somnou dalej keď nič nemám dovolené. A pritom som normálne dievča ja nechápem.... nefajcim, nepijem, neflakam sa po nociach, nie som problemove dieta a ani som nikdy nebola. Lebo ak by som bola nejaká problémová tak ok, pochopim, že mám zákazy. A chápem aj,že sa rodičia o deti boja.... ale báť sa budú stále a nemôže byť stále takýto že nikam nechod a bud doma furt. Ja chápem,že byť prísny občas nie je na škodu ale až tak? Na jednej strane som rada, že sa moji rodičia o mna zaujimaju a nie je im jedno kde sa flákam (nie ako niektorí kamoši boli vonku 24/7 a rodicia im ani raz nevolali kde sú a vôbec sa o nich nezaujímali) ale občas je to už moc a chcela by som aj ja mat nejaku voľnosť😐😐😐