Psychoteror v detstve mi nedá do dnešného dňa spávať
Ahojte. Vopred sa ospravedlňujem sa dlhý text, mám akúsi vrodenú vadu, že tak ako šetrím hovoreným slovom, tak moc nešetrím tým písaným :D 🙂 Ak Vás to nebude baviť, prerolujte sa na ďalší odstavec, aby ste sa dostali k jadru 🙂
Zhruba od mojich 4 r. bola mama alkoholička. Bohužiaľ nebola z tých prípadov, ktoré doma pijú v tichosti, a nik o nich nevie. Keď mala vypité, bola ako tsunami. Ničila všetko naokolo, hádzala predmetmi, kričala z plného hrdla, bila otca a nadávala mu, bila a nadávala aj mne, aj keď o niečo menej. Do rána bieleho. Keď pila, tak domŕtva - až kým neležala na zemi na ulici, a otec ju niesol domov, špinavú a opitú. Raz prišla domov s vybitými zubami, inokedy hovorila že ju znásilnili. Bola chorá, vážila tak 45 kg na 170 cm, užívala extrémne množstvo psychofarmak, mala diagnostikovanú depresiu a mnoho iných aj (nie len) fyzických chorôb. Naozaj, ale naozaj veľa krát sa pokúsila o samovraždu, sú to desiatky krát, kedy už ako dieťa som sa s ňou naťahovala, a váľali sme sa po zemi, keď som sa jej snažila povytrhaváť tabletky z rúk. Pred obecenstvom desiatok ľudí ju presviedčala stojac pod oknom, aby neskočila. Musela som chodiť od mala po krčmách, v ktorých si zabúdala veci počas výjazdov. Hľadať tie stratené veci, peňaženku, mobil, kľúče, kabelu, hocičo dlhé hodiny, kade tade po meste. Kupovať jej alkohol keď bola opici, či potajme brať peniaze na jej popud (prosím neodsudzujte to, fakt som bola decko primerane zblbnuté z toho čo je dobré a čo nie vzhľadom na prostredie, kde som vyrastala). Dostávala som úlohy typu, aby som išla za nejakými ľuďmi, väčšinou krčmári, krčmárky, ktorým založila nejakú svoju vec, napr svadobný prsteň, presvedčiť ich aby mi ju dali. Keď som niečo z toho nechcela spraviť, nadávala mi dovtedy, kým som sa psychicky nezrútila, a a neposlúchla som. Často ma obviňovala že jej život je v troskách kvôli mne, pretože sa za mňa obetovala, tým že ma porodila a ostala pri mne a neodišla odo mňa a otca. Prešiel 1 deň jej slová sa otočili o 180 stupňov, hovorila že som najlepšia dcéra, že som výnimočná, citujem lepšia ako ostatní. Mala som z toho chaos, kto teda vlastne som, či ma ľúbi alebo nenávidí, či som sviňa, alebo som úžasná dcéra. Toľko krát ma nikto neprišiel vyzdvihnúť do škôlky, alebo do školy. A keď som prišla domov, bola tam s milencom, hnusným, špinavým alkáčom. K tomu šikana od deciek, pretože mama bola v mestečku kde sme žili povestná, medzi ľuďmi, policajtmi, aj deťmi. Žili sme z 1 platu, otcovho, niekoľko krát sme skončili na ulici. Býval to obrovský stres, do asi 12-13 rokov som sa pocikávala, dokázala som 12-15 hodín sedieť na gauči a plakať bez prestávky. V škole som nerozprávala, aj keď známky boli výborné. Boli však aj obdobia, kedy mama nepila. Bola na liečení tak 10 - 15 krát, prípadne hospitalizovaná na psychiatrii nevyčísliteľne veľa krát. Nemocničné prostredie či prostriedie psychiatrickej liečebne bol môj druhý domov, keď sme s otcom chodili za ňou na návštevy. Niekedy to vzdala rýchlo, inokedy nepila pár mesiacov. Najdlhšia pauza bola dva nádherné roky. Keď bola triezva po detoxe, bola iný človek. Úžasná starostlivá tolerantná dôverujúca a veselá mama, s dobrým srdcom. Otec vravieval, že taká bola, ešte keď som bola bábo.Vraj sa starala o mňa príkladne. Vraj keď sa spoznali, bola veselá kopa.
V každom prípade, po abstinencii Vždy však prišla recidíva a s ňou sa aj môj svet zrútil zas a znova.
Dnes mám 29 rokov, navonok to všetko až tak nepoznať, mám fajn prácu, žijem slušne, vyštudovala som, nemám existenčné problémy , som zdravá - tým pádom už nie som vystavená takému stresu ako niekedy. Nič materiálne mi absolútne nechýba. Vnútri som však rozbitá na črepy. Niekoľko krát v týždni už dekády sa mi v snoch vracajú zážitky reálne prežité, popísané vyššie. Sama neverím, na čo všetko si dokážem spomenúť. Počas dňa ma prenasledujú záblesky tých obrazov. S mamou sa nedokážem baviť už niekoľko rokov (skončila na invalidnom, už nepije, je na tabletách a prakticky len leží). Moje vzťahy s mužmi boli veľmi toxické. Od 19 rokov som vo vzťahu nebola prakticky asi len cca pol roka, inak stále zadaná. Nikdy nedominoval alkohol ani drogy, ale vzorce boli tie isté - hľadala som mužov, ktorí si ma nevážili, urážali ma, podvádzali, chorobne žiarlili, a podobne. Vedela som, že to tak nemá byť. Že si to nezaslúžim. Že sa nemôžem doprosovať o to, aby si ma niekto vážil. Po rokoch som pochopila, že to má spojenie s tým detstvom, ALE! nie som vinník toho, čo som prežila. Že malé dieťa si to nezaslúži, a že nie je zodpovedné za to, ak rodičia majú zlý život. A tiež to, že mama to nikdy nemyslela zle, že toto si nepredstavovala ani v najhoršom sne, keď bola tehotná a ja som bola na ceste - žiaľbohu ale jej detstvo bolo milión krát ťažšie, a toto je výsledkom. Inak to nedokázala. Možno by som na jej mieste nevedela žiť lepšie, ako ona. Veď nemám ani len deti, sotva môžem hodnotiť. Viem, a viem aj to, že veľa ľudí ma ďaleko ťažší život, nemajú čo jesť, nemajú rodičov, nemajú zdravie, nemajú nikoho a nič. Všetko som to vedela. Prečítala som množstvo kníh od rôznych psychiatrov, terapeutov, na tému traumy alebo závislosti. Šprtala sa sama v sebe kým som nezhorela do tla. Písala som sama sebe povzbudzujúce listy, ktorých obsah by som dnes adresovala imaginárnemu dieťaťu, ktoré bolo v situácii, v ktorej som bola kedy ja. Listy, ktoré obsahovali slová, ktoré by som vtedy chcela počuť. Vymývala som si mozog rôznymi aktivitami a záujmami, ktorými som zatláčala ten hnus do pozadia. N Napriek tomu som sa nikdy nenaučila mať sa rada. Stáť si za svojím. Veriť svojmu úsudku a emóciam. Robiť rozhodnutia. Doťahovať veci do konca. Byť v kľude a užívať si prítomnosť. Mať prázdnu hlavu. Nechať ísť ľudí, ktorí o mňa nestoja. Odpustiť mame. Vlastne neviem ani definovať svoju osobnosť, nepoznám svoje danosti ani vášne, dokonca asi ani slabé stránky, pretože som vždy bola iba chabou napodobeninou toho, kým som si aktuálne myslela, že by som mala byť, aby ma mal rád, už či niekto konkrétny, alebo všeobecná skupina ľudí (spolužiaci, kolegovia, kamaráti, učitelia, ktokoľvek) . Posledné tri roky sa cítim ako prázdna škrupina. Nie som unavená, som skôr prázdna. Mnoho dní trávim (ak si odmyslím prácu), len tak ničím. Pozerám do blba, ležím. Začnem niečo robiť, ale nedáva mi nič zmysel, pýtam sa seba, načo vlastne? Často sa začnem niečomu venovať, ale veľmi rýchlo skončím. Spím dostatočne dlho, ráno nie som unavená, ale po zobudení ležím aj hodinu (vďaka za pohyblivú pracovnú dobu), a prekopávam otázku prečo by som vlastne mala vstať a ísť? Väčšinou necítim bud nič, iba sa tak presúvam z bodu A, do bodu B, C, D, ako duch, až kým mi to všetko nepríde zčasu na čas ľúto a aspoň ten smútok dá tomu čiernobielu nejaké odtiene.
Zažili ste to ? Poznáte cestu ako z toho von? Alebo som len rozmaznaná a vyrábam problém tam, kde už žiaden nie je?
Ďakujem za reakciu.
Sipim u teba zacinajucu depresiu. Odporucam psychologa, na toto je konik prikratky.
Tak rozmaznana nie si ani omylom. Na to ake si mala podmienky si toho zvladla az az.
Najdi si psychologa s ktorym budes vediet spolupracovat, zasluzis si byt stastna…nedovol mame aby ta nadalej aj ked nepriamo nicila.
Drzim ti palce.
Mas moj neskutocny obdiv a je mi velmi luto, ze dieta musi toto zazit a prezit. Vyhladaj odbornika skor nez ta to znici 🧡
ahoj. velmi pekne stylizujes. ale k teme. co je teraz s otcom?
Toto nedas bez kvalitnej terapie.Tie zablesky mozu byt postraumaticka porucha ja som to mala po autonehode roky, plus sny o autonehode
Ahoj, som lekárka. Máš postraumaticku stresovú poruchu: postraumatic Stres disorder (PTSD) a potrebuješ psychoterapiu, najlepšie u psychológa skúseného s PTSD
@pribinak Ja neviem. Je mi to trochu zvláštne, lebo neviem úplne zhodnotiť, či na toto vážne treba terapie. Hlavne pri predstave, že môj otec toto žil celý život, no narozdiel odo mňa sa nemohol pasívne prizerať, ale všetko vždy hasil. Živil nás. Mňa ešte aj cez výšku. Terapie nikdy neriešil, a je oveľa schopnejší a silnejší, ako ja. Ale asi by som to mala skúsiť 🙂 Asi len potrebujem potvrdiť, že je to dostatočný dôvod na to, aby som to skúsila. Ďakujem 🙂
@mandzula Ďakujem za komentár. Asi máš pravdu.
Zasluzis si obdiv a teda moj mas, mala som detstvo tiez spojene s alkoholom, bitkami, policajti by si uz pod nasim oknom mohli stan postavit, ale podla toho, co pises ty, bol to slaby odvar...ale k veci, vyhladaj pomoc, napln svoj zivot svetlom a hlavne, dievca, ty si silna, takze zacni odznova 🍀♥️
Podľa mna toto na terapiu je. Veď sama cítiš ako tá to zožeria.
Neporovnavaj sa s otcom. Ty si bola decko, on dospelý. On mal na vyber, ty nie.
@gladys_07
Vďaka za milý komentár 🙂 Asi vážne pôjdem do toho
@zlostitko Ďakujem 🙂
@lija22 Ďakujem pekne. Ocko naďalej žije s mamou a stará sa o ňu Počas toho jej invalidného. Zároveň ešte pár rokov má do dôchodku. Ja s nimi nežijem od 19. Až teraz som si uvedomila, že som oca spomenula len jediný raz (...Taká pekna nevedomá demonštrácia toho, že vždy sa veci a pozornosť točia iba okolo závislého, natáčajú sa o nich filmy, píšu knihy, ale na hrdinov, ktorí pri nich prežili život a obetovali ho sa zabúda 🙂 )
@luccija Ďakujem, je to možné, čo to som si o tom prečítala aj v minulosti, a môže veruže byť...Zaroveň Prajem doživotné vyliečenie z tej Tvojej PTP
@bilberryday Ďakujem za typ, tento typ kníh mám rada
@heidy222 Ďakujem za zhodnotenie, pravdepodobne áno.
Psychoterapia, vyrozprávanie sa, odborná pomoc psychológa. Popri tom si nájsť kamarátku/kamarátky, je príjemné tráviť voľný čas s inými ľuďmi. Podpora druhého by mohla byť pre teba veľmi nápomocná, pôsobila by uzdravujúco. Pomohlo by aj dať si vo vzťahoch s mužmi pauzu - nájsť seba, svoju osobnosť, kam chceš smerovať sama, bez chlapa. Je mi ľúto, aké ťažké detstvo si mala. Zároveň Ťa obdivujem, že hľadáš spôsoby, možnosti, ako sa s tým vyrovnať.
Ahoj viem ťa pochopiť ja s mojou mamou a sestrou sme zažívali tiež to podobné otec bol alkoholik a tyran najviac im ubližoval, ale aj na mne to zanechalo stopy v podobe nočných nepekných snov nám sa vyhrážal že nás zabije, zamykali sme sa v izbe a keď sme spali on sa dostal dnu a stál pri nás ja som sa vtedy veľmi preľakla, že čo nám urobí našťastie vtedy nič a od vtedy sa zobudzam v noci na to ako je v izbe pri dverách 😔mám z toho traumu ale ten psychológ alebo psychoterapeut vie pomôcť
Toto je urcite na odbornu pomoc. Ale detsku traumu neriesi hoc aky psycholog. Pozri si Deti jsou taky lidi. Tato zena sa venuje detskej traume a urcite by ti vedela poradit vhodnu terapiu. Aj v podcaste ludskost bola psychoterapeutka Jana Asford, ktora riesi detske traumy. Skus si vypocut.
Drzim ti palce a vela stastia. To zle si si uz prezila a ked si ulavis na dusi caka ta uz len to pekne. Mozes mat este kopa peknych rokov pred sebou
Psychológa určite áno. Píšeš ze je veľa ľudí, čo majú horšie traumy. No tu u nás na Slovensku ich veľa teda nie je, mala si neskutočne traumatizujuce detstvo. Je až neskutočné, ze ty sama nie si ešte závislá, ze sama seba neposkodzujes, ze pracuješ, ze dokážeš tak logicky ukladať myšlienky.. ze v ľuďoch stále vidíš aj to dobré. Vieš, práve otec bol ten, kto ťa mohol z toho pekla vytiahnuť. On určite nie je ten silnejší. Ostával pri tvojej mame potom, čo ti cele roky škodila. Podľa mňa máš prinajmenšom literárne sklony, dobré srdce, si veľmi vytrvalá, trpezlivá. Určite sú na tebe výrazné vlastnosti, z ktorých by si dokázala poskladať svoju osobnosť. Je niečo, čo ťa láka, respektíve co ta lákalo v minulosti? Podľa mňa by si sa mala dočasne vykašľať na chlapov a venovať sa sebe, psychoterapii, nejakej záľube, krúžku, kde by si spoznala nových ľudí. Ak sa ti podarí k sebe pustiť dobrých ľudí, pomôže ti to. Cez iných spoznávame aj sami seba. Iní nám dokážu veľa vziať, ale aj nám ukázať, v čom sme dobrí, prečo nás majú radi, poskytnúť podporu. Tvoje traumy sú ale také hlboké a to tvoje trápenie v rodine trvalo tak dlho, že na rozbeh by ti určite pomohla psychoterapia. Presne pre takých ľudí ako si ty je určená. Držím ti palce veľmi na rukách aj na nohách, najradšej by som ťa objala ako svoju malú dcéru. Tak veľmi by som ti dopriala naozaj už konečne kopec lásky 😍
Waaaw. Ja som si to teda precitala cele. Az ma srdce boli 💔. Mas moj nekonecnonekonecny obdiv. Toto zazit by nemalo ziadne dieta ani partner, co ste otcom pri mame zazili. Som rada, ze si nedopadla zle. Treba sa vyrozpravat odbornikovi ako ti tu radia. Mozno aj mame odpustit, aj ked je to tazke. Prajem ti vela sil a krasnu buducnost. Si uzasna ❤
Moja kamoska mala bipolarnu poruchu osobnosti, doteraz neni z toho 100% vonku a povedala mi jednu vec, ze ludia inak pozeraju na ludi, ktori maju rakovinu, nemaju ruku a pod., ako na ludi, ktori maju psychicke problemy. Pritom je to to iste, aj ona je chora a potrebuje pomoc. Preto si myslim, ze neni hanba vyhladat odbornu pomoc. Ludi, ktori si presli niecim podobnym, je malo, ale su a su tym dozivotne poznaceni. Dolezite je, ze chces o tom hovorit, chces veci menit. Prajem vela sil, lebo budes ich potrebovat 🙏
Toto je urcite na psychoterapiu a povedala by som, ze aj dlhsiu, hlbkovu. Tu treba akoby vystavat novu osobnost. Rodicov mame vypalenych v podvedomi, oni su take zaklady, na ktorych stoji nas vnutorny svet. V tvojom pripade su tie zaklady rozbite, nestabilne, s velkymi trhlinami. Da sa to postupne prebudovat a minimalne vyrazne skorigovat.
Neviem aky typ myslenia mas, ja sa vyjadrujem a aj rozmyslam dost vytvarne, v obrazoch. Ja nemam az takuto traumu ako ty, ale hlbkovou prestavbou vnutra som presla. U mna na toto je absolutne top katatymno-imaginativna terapia. Pomocou nej sa viem vyborne napojit na svoje podbedomie, zistit, co sa tam deje a urobit tam aj nejake zmeny.
Tiez klobuk dole pred tebou, si silna a statocna a uvidis, ze to dotiahnes este dalej.
Veľmi ťažko sa mi to čítalo. Neviem si ani zďaleka predstaviť, čo musíš cítiť ty, keď si to skutočne prežila. Toto by nikdy nemalo zažívať žiadne dieťa a pýtam sa, prečo toto vôbec niekto dopustil?!
Je mi to tak strašne ľúto. Bohužiaľ, minulosť už nezmeníš. Myslím, že si veľmi silná a múdra osobnosť.
A ako z toho von? Nezazila som, ale mne dali veľký nový zmysel deti. Tiež som bola už na tom tak, ze nič mi nedávala zmysel. Mohla som aj skakat z lietadla....nejak ma nevedelo nič tešiť a aj Vianoce už boli pre mňa všedným dňom.
Nemáš psíka? Aj ten vie byť skvelým spoločníkom a prinesie do života vela pozitívnych zmien.
Pes ta nikdy nesklame.
Prinúti ta vždy vyjsť von, spoznáš nových ludi.
Ocko ešte žije? Aký máš vzťah s ním?
Nechceš skúsiť psychoterapiu? To čo si prežila je ťažká trauma a tu sama asi nespracujes