Riešenie manželových výbuchov
Manžel tak asi raz za mesiac vybuchne, ale že hrozne. Deti plačú, kričia… mne už občas nadáva. Ani inak nie je dokonalý. Tak trochu ignorant… vie byť aj milý keď chce.
Má krátku zápalnú šnúru. Nijako ho neprovokujem, ale vždy nájde nejaký dôvod, ktorý keby mám ja, maximálne som trochu smutná alebo podráždená alebo mu v kľude poviem, že toto a toto ma mrzí. Keď vybuchne, hrozne kričí, ide úplne z 0 na 180 a nedá sa ho zastaviť, je v úplnom afekte. Ale neudrie, hoci slovne veľmi ubližuje. Mne už to až tak nevadí, som emocionálne odpojená, ale nechcem dať deťom zlý príklad že v tom zotrvávam. Vyrastali ste v niečom podobnom? Je lepšie ísť cestou rozvodu, lebo aj ten traumatizuje deti, s tým že sa asi budeme musieť sťahovať, a korene majú od narodenia zapustené v danom meste, alebo vydržať keď je to “iba” zhruba raz za mesiac, hoci naposledy boli 2 výbuchy za týždeň? Veľmi by som bola rada, keby napísali ľudia so skúsenosťou z detstva, ide mi primárne o deti, mne už to je tak trochu jedno, proste manželovi občas úplne prepína. Nie je dokonalý otec, ale trochu sa zlepšil a deti sa tak vyjadrili, že chcú aby sme boli spolu. Ale tou otázkou som dala zodpovednosť na ne… Prosím píšte iba tí, ktorí máte čo múdre napísať a zažili ste OBDOBNÉ situácie. Len prosím nie tie trapky. ktoré kopú v každej diskusii a verím že sú v osobnom živote viac ako môj manžel a robia v osobnom živote iným obdobné peklíčko, ale na verejnosti dokonalé s ich dokonalými radami. Ďakujem vopred za všetky dobre mienené rady
@anonym_autor Zažila som...kvôli dcere zostala a potom kvôli dcere aby videla že život v manželstve môže vyzerat aj inak som odišla. Som.druhy krat vydatá, moj muž mi nikdy nič škarede nepovedal žiadne vybuchy zlosti, výčitky...našla som samú seba.Tvorím cvičím, mám 42 a vyzeram lepšie ako v 25... Mysli aj na seba, zaslúžiš si rešpekt.
To ako sa otec sprava k matke dava obraz, dava priklad, ako sa v buducnosti ma spravat buduci muz tvojej dcery. Ak mas dceru a ak dcera vidi, ze si otec toto moze dovolit a matka je s tym ok, bude povazovat za normu takehoto vybusneho cloveka.
@anonym_autor Tiez velmi podobne ako u nas .. u nas to bolo najskor len 2-3x do roka, potom po niekolkych rokoch to zacalo byt castejsie.. take fazy, ze casto, potom sme sa uz skoro aj rozisli, na cas sa to zmenilo a zas.. bolo obdobie, ze sme sa hadali uz denne, lebo to uz boli z jeho strany utoky, uz som sa musela branit, nie ze vybuchne pre blbost.. tak som sa to rozhodla ukoncit. Vyrazna zmena k lepsiemu, bojoval, asi tristrvte roka bolo vsetko uzasne a teraz je to take, ze aj sa pohadame, ale ja to presne beriem, ze mi je to uz jedno. Deti, ked boli mensie, boli take, ze aj tak nechceli, aby sme sli od seba, teraz ma starsie dieta nazor, ze sa k sebe nehodime a mladsie by bolo najradsej, aby sme boli od seba, lebo.. takze za mna, nerob chybu ako ja, ale ukonci to, je asi lepsiem
@anonym_autor treba psychopata poslať na psychiatriu. Nikdy by som toto netolerovala. A už vôbec nie kvôli deťom. Človek má byť stále v jednej rovine a nie také výkyvy nálad!
Môj ma tiež taký povahu, a tiež vybuchne tak raz za mesiac… je to extrém ako sa dokáže nahnevať a nemá to konca, agresívny tiež nie je ale strašne kričí a nič ho neukľudí kým hnev sam nepominie. Pripomína mi toho ohnivého panáčika z Disney rozprávky. Ja som si ho už ale s týmto vybrala a mimo týchto hádok je perfektný. Takže to akceptujem. Rozhodovala som sa na začiatku či to dokážem tolerovať ale mal veľmi veľa plusov oproti tomuto mínusu 😁🫣no a ľúbim ho a on tiež moje chyby toleruje ❤️záleží na tebe ako je to pre teba únosné
@modratrixie úplne ako by si písala o mne a mužovi. To iste. Naučili sme sa spolu žiť a tolerovať sa a hlavne sa nik nepretvaroval teda sme vedeli do čoho ideme.
Ďakujem vám, som ozaj prekvapená, že sa to tu nejako nezvrhlo a dostávam užitočnú spätnú väzbu. Chcela by som podotknúť, že u nás nejde o každodenný krik a nebodaj bitky. Výbuchy nie sú smerované voči deťom, hoci bežne nie je úplne trpezlivý s deťmi. Hnev je smerovaný na mňa. Ja sa odmietam hádať, keďže keď už je v afekte, nič nepomôže a deťom to ubližuje. Emocionálne som odpojená, snažila som sa roky, to ma trápil tichom, potom, keď som to prestala akceptovať, začal s týmto. Avšak už som z toho, teda z neho, tak unavená, že už nemám žiadnu motiváciu. Už toho bolo jednoducho príliš veľa, zmeny nálad, veľakrát ma sklamal, nevážil si ma, nebol pri mne v ťažkých chvíľach keď bol akurát bol zase ofučaný… kdežto ja som sa snažila tolerovať, chápať… Keby mi aspoň normálne vysvetlil, čo ho trápi, ale on len zúri ako zmyslov zbavený. Takže reálne v sebe možno už nenájdem silu to riešiť, ešte s ním o tom hovoriť. Možno by to bolo najlepšie ukončiť. Deti (5-13) ho majú radi, v tie chvíle výbuchov hnevu ho neznášajú, a potom je zas kľud, až kým zas niečo nepríde. Som veľmi na vážkach, ako ďalej.
@anonym_autor ja si z domu nepamätám výbuchy,ale teda mala som strach, keď môj oco zvýšil len hlas..už mi bilo srdce! Ja mám muža, ktorý xxx krát denne takto vybuchne..zo začiatku som zvazolvala rozvod, útek, únik..plakala, nastavila zrkadlo..a tetaz ho ignorujem! Cholerik úplný..Oh huláka ako zmyslov zbavený, pre nič..myslím, že ho počujú všade.Deti?..nepamätám ten deň, že by plakali keď on huláka!! Oni to ignorujú, minule povedala dcera, že by mal navštíviť asi nejakeho psychológa..moje deti pozerajú, sedia v izbe a ani ich ‘nenapadne’ riešiť, prečo on zase zvysuje hlas..on sa sám na niecom rozčúli a huláka!! Potom je kľudný akoby nič..ja si pustím rádio a neriešim ho.Prekvapivo, syn je kľudný..ale dcera je ako on, vybuchuje pre všetko.ALE ak sa u vás deti boja, tak tam je to iné..!!! Akože ak máš kde odíď, vy to máte aspoň 1x do mesiaca..taký človek ti berie energiu!! Ja mám vacsie deti a tiež zvažujem odchod, ked si našetrím dostatok financií…keď je niekde preč na cca 2 dni, ja mám úplný kľud! On stále niečo rieši a rozculuje sa…ale úprimne, vrátiť čas, odisla by som má začiatku! Tsky človek sa nezmení, kontroloval sa maximálne 2 mesiace keď som sa chcela rozviesť.
@anonym_autor ja si z domu nepamätám výbuchy,ale teda mala som strach, keď môj oco zvýšil len hlas..už mi bilo srdce! Ja mám muža, ktorý xxx krát denne takto vybuchne..zo začiatku som zvazolvala rozvod, útek, únik..plakala, nastavila zrkadlo..a tetaz ho ignorujem! Cholerik úplný..Oh huláka ako zmyslov zbavený, pre nič..myslím, že ho počujú všade.Deti?..nepamätám ten deň, že by plakali keď on huláka!! Oni to ignorujú, minule povedala dcera, že by mal navštíviť asi nejakeho psychológa..moje deti pozerajú, sedia v izbe a ani ich ‘nenapadne’ riešiť, prečo on zase zvysuje hlas..on sa sám na niecom rozčúli a huláka!! Potom je kľudný akoby nič..ja si pustím rádio a neriešim ho.Prekvapivo, syn je kľudný..ale dcera je ako on, vybuchuje pre všetko.ALE ak sa u vás deti boja, tak tam je to iné..!!! Akože ak máš kde odíď, vy to máte aspoň 1x do mesiaca..taký človek ti berie energiu!! Ja mám vacsie deti a tiež zvažujem odchod, ked si našetrím dostatok financií…keď je niekde preč na cca 2 dni, ja mám úplný kľud! On stále niečo rieši a rozculuje sa…ale úprimne, vrátiť čas, odisla by som má začiatku! Tsky človek sa nezmení, kontroloval sa maximálne 2 mesiace keď som sa chcela rozviesť.
@anonym_d54186 Ja aj deti máme nervy, keď už len trochu zvýši hlas. Aj keď je to pre danú chvílu možno primeraná reakcia, ale my už máme negatívne asociácie. Pri hlasnejších zvukoch mnou myká. Tak toto je pre mňa taký varovný signál.
Môjho otca som videla naštvaného možno dvakrát a dlho som sa ho bála, vôbec nechápem nad čím rozmýšľaš.
@anonym_autor ja uz nerozumiem tomuto svetu. Zeny ostavaju s takymi chlapmi a z deti potom vyrastaju fetaci, alkoholici, bezemocne, depresivne a agresivne jedince. Sa nedivim ze to tu tak vyzera. A ty sa este pozeras na to ako tvoje deti pri tych vybuchoch placu a pytas sa ci ostat. No nemam slov.
@lonsdaleka88 presne!
Hmm ked ste v strehu uz pri zvysenom hlase, je to velmi zle. Naozaj. Ak chlap nedostane riadnu “facku” v podobe realne hroziaceho rozvodu/rozchodu, ak realne nepociti o co moze prist, nezmeni sa. Ak to s nim nechces riesit verbalne, napis mu list, daj mu poslednu sancu, napis ako da citis, ako ta to vnutorne zabija, nici, zranuje. Napis ako tu, ze si sa cele tie roky velmi snazila, snazila si sa ho pochopit, snazila si sa aby bol spokojny atd. A ze ti chybala opora v zasadnych chvilach tvojho zivota. Taktiez napis aky si predstavujes vztah, ako by si to chcela, ako by to podla teba malo byt. A ze mu proste davas poslednu sancu, lebo citis ze uz pretiekol pohar toho co dokazes uniest.
Zaroven, priprav sa na dve varianty. Ze si to vezme k srdcu, alebo ze bude este horsi. Pozor aj na majetok, ak ste manzelmi zabezpec aby ti nevzal co ti patri atd.
Už len kôli deťom by som s nim nežila odišla by som nemusiš s ahned rozviesť ale deti by som v tom nenechala takto žiť vyrastať.
@anonym_autor veď tu ide hlavne o teba, to takto chceš žiť? Kvôli nejakými chlapovi? Čo sa nezmestí do kože sa máš ty a deti sa takto trápiť, o chvíľu zostarneš, deti vyrastú a čo z takého života? Sa trápiť pri takom nevystatom zmatkovi? Odísť. Nech sa aj o zem hodí,neboj sa, keď zostane sám, tak sa nebude takto naparovat ako kohút. Nech si žije ako chce, ale ty sa rozhodni pre lepší a zdravší život bez parazita, čo len energiu ti odsáva.
Ďakujem vám, som ozaj prekvapená, že sa to tu nejako nezvrhlo a dostávam užitočnú spätnú väzbu. Chcela by som podotknúť, že u nás nejde o každodenný krik a nebodaj bitky. Výbuchy nie sú smerované voči deťom, hoci bežne nie je úplne trpezlivý s deťmi. Hnev je smerovaný na mňa. Ja sa odmietam hádať, keďže keď už je v afekte, nič nepomôže a deťom to ubližuje. Emocionálne som odpojená, snažila som sa roky, to ma trápil tichom, potom, keď som to prestala akceptovať, začal s týmto. Avšak už som z toho, teda z neho, tak unavená, že už nemám žiadnu motiváciu. Už toho bolo jednoducho príliš veľa, zmeny nálad, veľakrát ma sklamal, nevážil si ma, nebol pri mne v ťažkých chvíľach keď bol akurát bol zase ofučaný… kdežto ja som sa snažila tolerovať, chápať… Keby mi aspoň normálne vysvetlil, čo ho trápi, ale on len zúri ako zmyslov zbavený. Takže reálne v sebe možno už nenájdem silu to riešiť, ešte s ním o tom hovoriť. Možno by to bolo najlepšie ukončiť. Deti (5-13) ho majú radi, v tie chvíle výbuchov hnevu ho neznášajú, a potom je zas kľud, až kým zas niečo nepríde. Som veľmi na vážkach, ako ďalej.
@anonym_autor odíď 🙏
@anonym_d54186 Ja aj deti máme nervy, keď už len trochu zvýši hlas. Aj keď je to pre danú chvílu možno primeraná reakcia, ale my už máme negatívne asociácie. Pri hlasnejších zvukoch mnou myká. Tak toto je pre mňa taký varovný signál.
@anonym_autor tak u nás nie..deti vôbec, dcera sa s nim už doťahuje..argumentuje všetko..on si mysli, že jeho pohľad je jediný a správny..ja ti rozumiem, ja som to tak mala doma a pritom oco zvýšil hlas možno 3x za rok. Veľa záleží ako som danú situáciu zvládla, na začiatku, určite aj ja som mala strach, nechcela som žiť v jeho náladách..kedy si zase niečo vymyslí.. Teraz mi je len luto, že žijeme tak hlučne. Keby sa ho deti báli aj ja, nie som s nim!! Niekedy mám aj ja strach, keď je rozčúlený a ignorujem ho a začne na mna útočiť jeho vymyslenými historkami o mne a mojej rodine-vie, že toto je je niečo, kde si stojím za svojou rodinou.Tak si pustím hudbu a neriešim ho, alebo idem vonku alebo preč od neho..vtedy ľutujem, že som ten rozvid nedala! .On sa hned skludni, ale vo mne to ostáva.A inak, keď sme niekde,tak jeho hlas je tichý ako miška..pre každého tichučky chlap a slušný🤯
Ďakujem vám, som ozaj prekvapená, že sa to tu nejako nezvrhlo a dostávam užitočnú spätnú väzbu. Chcela by som podotknúť, že u nás nejde o každodenný krik a nebodaj bitky. Výbuchy nie sú smerované voči deťom, hoci bežne nie je úplne trpezlivý s deťmi. Hnev je smerovaný na mňa. Ja sa odmietam hádať, keďže keď už je v afekte, nič nepomôže a deťom to ubližuje. Emocionálne som odpojená, snažila som sa roky, to ma trápil tichom, potom, keď som to prestala akceptovať, začal s týmto. Avšak už som z toho, teda z neho, tak unavená, že už nemám žiadnu motiváciu. Už toho bolo jednoducho príliš veľa, zmeny nálad, veľakrát ma sklamal, nevážil si ma, nebol pri mne v ťažkých chvíľach keď bol akurát bol zase ofučaný… kdežto ja som sa snažila tolerovať, chápať… Keby mi aspoň normálne vysvetlil, čo ho trápi, ale on len zúri ako zmyslov zbavený. Takže reálne v sebe možno už nenájdem silu to riešiť, ešte s ním o tom hovoriť. Možno by to bolo najlepšie ukončiť. Deti (5-13) ho majú radi, v tie chvíle výbuchov hnevu ho neznášajú, a potom je zas kľud, až kým zas niečo nepríde. Som veľmi na vážkach, ako ďalej.
@anonym_autor čiže najskôr ťa trestal tichom a teraz zas výbuchmi zlosti? To nebude typický cholerik.
@anonym_autor čiže najskôr ťa trestal tichom a teraz zas výbuchmi zlosti? To nebude typický cholerik.
@letfenixa A čo bude?
@binarypete Síce ho to mrzí, ale nie tak úplne, stále bude vidieť vo mne vinu, že som to vyvolala. Vôbec ho naschvál neprovokujem, ani nič také. Odpoveď na druhú otazku nemám, začal chodiť k terapeutovi, ale nič mu nepovedal o výbuchoch hnevu, až keď som to spomenula na spoločnom sedení. Nechodíme tam spolu. Bojím sa to s ním otvoriť, lebo za tým tuším ďalšiu hádku… Akoby nevedel alebo nechcel pokojne komunikovať.
Ďakujem vám, som ozaj prekvapená, že sa to tu nejako nezvrhlo a dostávam užitočnú spätnú väzbu. Chcela by som podotknúť, že u nás nejde o každodenný krik a nebodaj bitky. Výbuchy nie sú smerované voči deťom, hoci bežne nie je úplne trpezlivý s deťmi. Hnev je smerovaný na mňa. Ja sa odmietam hádať, keďže keď už je v afekte, nič nepomôže a deťom to ubližuje. Emocionálne som odpojená, snažila som sa roky, to ma trápil tichom, potom, keď som to prestala akceptovať, začal s týmto. Avšak už som z toho, teda z neho, tak unavená, že už nemám žiadnu motiváciu. Už toho bolo jednoducho príliš veľa, zmeny nálad, veľakrát ma sklamal, nevážil si ma, nebol pri mne v ťažkých chvíľach keď bol akurát bol zase ofučaný… kdežto ja som sa snažila tolerovať, chápať… Keby mi aspoň normálne vysvetlil, čo ho trápi, ale on len zúri ako zmyslov zbavený. Takže reálne v sebe možno už nenájdem silu to riešiť, ešte s ním o tom hovoriť. Možno by to bolo najlepšie ukončiť. Deti (5-13) ho majú radi, v tie chvíle výbuchov hnevu ho neznášajú, a potom je zas kľud, až kým zas niečo nepríde. Som veľmi na vážkach, ako ďalej.
@anonym_autor otázka znie aký príklad dávate vy dvaja svojim deťom? Chcela by si takého partnera ako je tvoj muž pre svoju dcéru, alebo by si jej poradila aby ušla.. .
V niecom podobnom som vyrastala ale bolo to este horsie. Casom vybuchy mojho otca boli denno- denne. Prisiel nasraty domov, vzdy bol ako vybuch sopky, vsetci sme od neho utekali aby sa nemohol na nas vyzurit. Vsetko bolo zle, hlavne ja s mamou, na bratov bol miernejsi.
Vrieskal po mne, nadaval mi, musela som klacat v kute, dal ma klacat na varechu, boli aj fyzicke utoky, bil ma hadam este v 16- 17- tich. Bolo to ponizujuce a dlho uz v dospelosti sa mi snivali sny v kt. ma nahanal a chcel ma zabit. V puberte som stale len rozmyslala nad tym ake by to bolo vediet si zarobit peniaze a odist z domu. On si nic nic neuvedomoval, bol najvacsia ,,obet", moja mama a ja sme boli tie najhorsie.
Po mnohych rokoch som si uvedomila, ze on musel mat nejaku narcisticku poruchu, manipulatorske spravanie a ja som bola tyrana.
Teraz po 30- tke vychadzaju najavo traumy, nemam vlastnu rodinu, len vztah v ktorom som nestastna, pracu ktora ma nenaplna a hladam miesto v zivote. Beriem AD lebo mam psych. problemy a depresiu, OCD. Sama neviem ci to je iba z toho alebo co vsetko moze byt za tym.
Sama si zhodnot ci toto stoji za to, aky to ma vplyv na tvoje deti, ci to nie je uz TYRANIE?
A pri vyskyte nasilia vo vasej domacnosti by som sa pripravila na odchod.
@anonym_autor u nas sa podobne spravala mama. Najskor boli obdobia,kedy bola oduta a s ocom sa nerozpravala. Ked som bola starsia,tak boli obdobia kedy sa nerozpravala ani so mnou. Proste sa odula a tyzdne sa so mnou/s ocom nebavila. Potom prisli aj taketo vybuchy, nie casto...Oco bol vzdy kludny, nekrical. Postupne ju zacal ignorovat. Moj vztah s mamou to uplne znicilo. Ked som bola mala som bola stale na nej zavesena, postupne som sa jej zacala vyhybat. Radsej som zaliezla do mojej izby a vsetko som riesila sama. Casto som zavidela kamoskam,ze idu s mamou na kavu, dovolenku, nakupovat...ja som s nou nikdy nic taketo nerobila. Teraz mame lepsi vztah,ale nie skvely. Zavola mi,ja jej,ale viem,ze od nej sa pomoci nedockam...
Casto som si zelala,aby sa rodicia rozviedli a bol pokoj. Proste cele tie roky oduvania a hadania co som trpela,lebo sa zjavne k sebe nehodili, to uz sa neda vymazat zo zivota...
V niecom podobnom som vyrastala ale bolo to este horsie. Casom vybuchy mojho otca boli denno- denne. Prisiel nasraty domov, vzdy bol ako vybuch sopky, vsetci sme od neho utekali aby sa nemohol na nas vyzurit. Vsetko bolo zle, hlavne ja s mamou, na bratov bol miernejsi.
Vrieskal po mne, nadaval mi, musela som klacat v kute, dal ma klacat na varechu, boli aj fyzicke utoky, bil ma hadam este v 16- 17- tich. Bolo to ponizujuce a dlho uz v dospelosti sa mi snivali sny v kt. ma nahanal a chcel ma zabit. V puberte som stale len rozmyslala nad tym ake by to bolo vediet si zarobit peniaze a odist z domu. On si nic nic neuvedomoval, bol najvacsia ,,obet", moja mama a ja sme boli tie najhorsie.
Po mnohych rokoch som si uvedomila, ze on musel mat nejaku narcisticku poruchu, manipulatorske spravanie a ja som bola tyrana.
Teraz po 30- tke vychadzaju najavo traumy, nemam vlastnu rodinu, len vztah v ktorom som nestastna, pracu ktora ma nenaplna a hladam miesto v zivote. Beriem AD lebo mam psych. problemy a depresiu, OCD. Sama neviem ci to je iba z toho alebo co vsetko moze byt za tym.
Sama si zhodnot ci toto stoji za to, aky to ma vplyv na tvoje deti, ci to nie je uz TYRANIE?
A pri vyskyte nasilia vo vasej domacnosti by som sa pripravila na odchod.
@anonym_89c670 Toto by malo byt povinne citanie pre vsetky, ktore ostavaju s narusenymi jedincami, lebo "inak je dobry clovek", "nebije ma", "deti potrebuju otca" atd.
V niecom podobnom som vyrastala ale bolo to este horsie. Casom vybuchy mojho otca boli denno- denne. Prisiel nasraty domov, vzdy bol ako vybuch sopky, vsetci sme od neho utekali aby sa nemohol na nas vyzurit. Vsetko bolo zle, hlavne ja s mamou, na bratov bol miernejsi.
Vrieskal po mne, nadaval mi, musela som klacat v kute, dal ma klacat na varechu, boli aj fyzicke utoky, bil ma hadam este v 16- 17- tich. Bolo to ponizujuce a dlho uz v dospelosti sa mi snivali sny v kt. ma nahanal a chcel ma zabit. V puberte som stale len rozmyslala nad tym ake by to bolo vediet si zarobit peniaze a odist z domu. On si nic nic neuvedomoval, bol najvacsia ,,obet", moja mama a ja sme boli tie najhorsie.
Po mnohych rokoch som si uvedomila, ze on musel mat nejaku narcisticku poruchu, manipulatorske spravanie a ja som bola tyrana.
Teraz po 30- tke vychadzaju najavo traumy, nemam vlastnu rodinu, len vztah v ktorom som nestastna, pracu ktora ma nenaplna a hladam miesto v zivote. Beriem AD lebo mam psych. problemy a depresiu, OCD. Sama neviem ci to je iba z toho alebo co vsetko moze byt za tym.
Sama si zhodnot ci toto stoji za to, aky to ma vplyv na tvoje deti, ci to nie je uz TYRANIE?
A pri vyskyte nasilia vo vasej domacnosti by som sa pripravila na odchod.
@anonym_89c670 Tak tvoje detstvo znie o sto levelov horšie, tvoj “otec” vás týral. Hrozne sa to číta. Zmanipuloval a duševne ubil aj tvoju mamu, ktorá potom nebola schopná odísť a ochrániť vás. Veľmi ma to mrzí. Moja situácia je trochu iná, môj manžel vie deti aj povzbudiť, snaží sa im robiť radosť a snaží sa byť lepší otec ako býval (neempatický a absentujúci), to naozaj vidím. Ale dochádza mi, že je to vážne. Nechcem, aby kvôli môjmu otupeniu voči situácii trpeli deti úplne zbytočne. Oni chcú aby sme boli ako rodina spolu, ale zároveň je to jediné, čo poznajú a je prirodzené, že túžia po šťastnej a kompletnej rodine.
@anonym_autor u nas sa podobne spravala mama. Najskor boli obdobia,kedy bola oduta a s ocom sa nerozpravala. Ked som bola starsia,tak boli obdobia kedy sa nerozpravala ani so mnou. Proste sa odula a tyzdne sa so mnou/s ocom nebavila. Potom prisli aj taketo vybuchy, nie casto...Oco bol vzdy kludny, nekrical. Postupne ju zacal ignorovat. Moj vztah s mamou to uplne znicilo. Ked som bola mala som bola stale na nej zavesena, postupne som sa jej zacala vyhybat. Radsej som zaliezla do mojej izby a vsetko som riesila sama. Casto som zavidela kamoskam,ze idu s mamou na kavu, dovolenku, nakupovat...ja som s nou nikdy nic taketo nerobila. Teraz mame lepsi vztah,ale nie skvely. Zavola mi,ja jej,ale viem,ze od nej sa pomoci nedockam...
Casto som si zelala,aby sa rodicia rozviedli a bol pokoj. Proste cele tie roky oduvania a hadania co som trpela,lebo sa zjavne k sebe nehodili, to uz sa neda vymazat zo zivota...
@katymt Ako naša situácia, ale obrátene. Ďakujem, že si napísala.
@anonym_autor otázka znie aký príklad dávate vy dvaja svojim deťom? Chcela by si takého partnera ako je tvoj muž pre svoju dcéru, alebo by si jej poradila aby ušla.. .
@anonym_2f9558 V žiadnom prípade by som takého partnera pre dcéru nechcela.
Mala som presne take detstvo, velmi som tym trpela doteraz ma to negativne ovplyvnuje. Ak mas moznosti a vies sa postarat bez neho tak vas oslobod. Bud nech to riesi alebo chodte prec od neho.