Riešenie manželových výbuchov
Manžel tak asi raz za mesiac vybuchne, ale že hrozne. Deti plačú, kričia… mne už občas nadáva. Ani inak nie je dokonalý. Tak trochu ignorant… vie byť aj milý keď chce.
Má krátku zápalnú šnúru. Nijako ho neprovokujem, ale vždy nájde nejaký dôvod, ktorý keby mám ja, maximálne som trochu smutná alebo podráždená alebo mu v kľude poviem, že toto a toto ma mrzí. Keď vybuchne, hrozne kričí, ide úplne z 0 na 180 a nedá sa ho zastaviť, je v úplnom afekte. Ale neudrie, hoci slovne veľmi ubližuje. Mne už to až tak nevadí, som emocionálne odpojená, ale nechcem dať deťom zlý príklad že v tom zotrvávam. Vyrastali ste v niečom podobnom? Je lepšie ísť cestou rozvodu, lebo aj ten traumatizuje deti, s tým že sa asi budeme musieť sťahovať, a korene majú od narodenia zapustené v danom meste, alebo vydržať keď je to “iba” zhruba raz za mesiac, hoci naposledy boli 2 výbuchy za týždeň? Veľmi by som bola rada, keby napísali ľudia so skúsenosťou z detstva, ide mi primárne o deti, mne už to je tak trochu jedno, proste manželovi občas úplne prepína. Nie je dokonalý otec, ale trochu sa zlepšil a deti sa tak vyjadrili, že chcú aby sme boli spolu. Ale tou otázkou som dala zodpovednosť na ne… Prosím píšte iba tí, ktorí máte čo múdre napísať a zažili ste OBDOBNÉ situácie. Len prosím nie tie trapky. ktoré kopú v každej diskusii a verím že sú v osobnom živote viac ako môj manžel a robia v osobnom živote iným obdobné peklíčko, ale na verejnosti dokonalé s ich dokonalými radami. Ďakujem vopred za všetky dobre mienené rady
Ďakujem vám, som ozaj prekvapená, že sa to tu nejako nezvrhlo a dostávam užitočnú spätnú väzbu. Chcela by som podotknúť, že u nás nejde o každodenný krik a nebodaj bitky. Výbuchy nie sú smerované voči deťom, hoci bežne nie je úplne trpezlivý s deťmi. Hnev je smerovaný na mňa. Ja sa odmietam hádať, keďže keď už je v afekte, nič nepomôže a deťom to ubližuje. Emocionálne som odpojená, snažila som sa roky, to ma trápil tichom, potom, keď som to prestala akceptovať, začal s týmto. Avšak už som z toho, teda z neho, tak unavená, že už nemám žiadnu motiváciu. Už toho bolo jednoducho príliš veľa, zmeny nálad, veľakrát ma sklamal, nevážil si ma, nebol pri mne v ťažkých chvíľach keď bol akurát bol zase ofučaný… kdežto ja som sa snažila tolerovať, chápať… Keby mi aspoň normálne vysvetlil, čo ho trápi, ale on len zúri ako zmyslov zbavený. Takže reálne v sebe možno už nenájdem silu to riešiť, ešte s ním o tom hovoriť. Možno by to bolo najlepšie ukončiť. Deti (5-13) ho majú radi, v tie chvíle výbuchov hnevu ho neznášajú, a potom je zas kľud, až kým zas niečo nepríde. Som veľmi na vážkach, ako ďalej.
@anonym_autor On vlastne zmenil pasivnu agresiu na slovnu agresiu. Hovoris, ze roky ta trestal tichom - to je pasivna agresia - to je trestanie partnera odnatim pritomnosti, zaujmu, lasky... Ak by povedal, ze hnevam sa a potrva mi to hodinu, musim popremyslat, nebudem sa s tebou hodinu bavit, ale potom by risiel a porzopravali by ste sa o probleme normalne, bolo by to ok. Bez toho casoveho vymedzenia a zaujmu, aby si sa mala v danej situacii aj ty dobre, nie ako opustena a zavrhnuta ... ak to trvalo roky, to uz znie mozno aj ako psychicke tyranie.
@anonym_autor vidím, že ti záleží na deťoch, rodine a možno práve preto zvazujes, ako tuto situáciu riešiť a nevolíš zdanlivo najjednoduchšiu a najľahšiu cestu - odist.
Neviem ani sama povedať, čo by bolo najlepšie. Mám neprijemne skúsenosti z detstva. Avšak môj otec zostal naozaj pokojnejší, keď sa s mamou rozišli. Ona je svojská povaha, i keď pomerne pokojná, ale ťažšie sa s nou vychádza. S odstupom času som začala chápať jeho výbuchy, nie s nimi súhlasila. Negatívny vplyv vnimam najmä na svojom vlastnom správaní, ľahšie sa rozčúlim, ak sa nekontrolujem, kričím a zmenila som to (či ešte mením) intenzívnou prácou na sebe.
Určite by som deti posielala v takých chvilach preč z blízkosti otca, potom sa s nimi rozprávala o tom, ze jeho hnev s nimi či s tebou nesúvisí, nie je v žiadnom prípade ich vina, ako sa sprava. Že on svoj hnev nevie vyjadriť inym spôsobom a svoje problémy sa nenaučil riešiť inak než krikom.
Bolo by dobre, ak by videli, ze si nevhodne chovanie uvedomí, ospravedlní sa a hlada spôsoby ako ho zmeniť (čo sa u vás asi nedeje). Tiež ze sa dokážete neskôr pokojne porozprávať, snažíte sa o veciach komunikovať i pokojne a konstruktivne, hľadať príčiny problémov a ich riešenia.
To, co sa bude na deti prenášať nie je totiž len ta chvíľa, “keď sa kričí”, ale aj postoj vás oboch a čo sa deje následne. Jeho ďalšie obviňovanie teba zo svojich pocitov nie je rovnako dobre. Vnimaju tvoje znášanie jeho správania (nemusí byt úplne najhoršie, pokial neeskalujes konflikt, nejdes s ním do boja), no zotrvávanie v neperspektivnom vzťahu bez lásky a vzájomnej blízkosti (aspoň tak to chápem, ak si sa už citovo odpojila), zároveň snahu o zachovanie rodiny ako dolezitej hodnoty.
Čo by som urobila ja sama? Snažila by som sa naučiť, ako v tých chvíľach co najlepšie reagovat, ako zlepšiť vzajomny vzťah a riešiť problémy mimo tých “výstupov”. Ak by mi však došli sily, moznosti, nevidela by som ani malú snahu druhej strany, hladala by som sposoby, ako vzťah ukončiť, nezmierila by som sa s ním a to nielen kvôli sebe (mám len jeden život) a ale i kvôli deťom, aby mali matku, ktora dokáže žiť svoj život stastne.
@anonym_2f9558 V žiadnom prípade by som takého partnera pre dcéru nechcela.
@anonym_autor tak utekaj
@anonym_autor vidím, že ti záleží na deťoch, rodine a možno práve preto zvazujes, ako tuto situáciu riešiť a nevolíš zdanlivo najjednoduchšiu a najľahšiu cestu - odist.
Neviem ani sama povedať, čo by bolo najlepšie. Mám neprijemne skúsenosti z detstva. Avšak môj otec zostal naozaj pokojnejší, keď sa s mamou rozišli. Ona je svojská povaha, i keď pomerne pokojná, ale ťažšie sa s nou vychádza. S odstupom času som začala chápať jeho výbuchy, nie s nimi súhlasila. Negatívny vplyv vnimam najmä na svojom vlastnom správaní, ľahšie sa rozčúlim, ak sa nekontrolujem, kričím a zmenila som to (či ešte mením) intenzívnou prácou na sebe.
Určite by som deti posielala v takých chvilach preč z blízkosti otca, potom sa s nimi rozprávala o tom, ze jeho hnev s nimi či s tebou nesúvisí, nie je v žiadnom prípade ich vina, ako sa sprava. Že on svoj hnev nevie vyjadriť inym spôsobom a svoje problémy sa nenaučil riešiť inak než krikom.
Bolo by dobre, ak by videli, ze si nevhodne chovanie uvedomí, ospravedlní sa a hlada spôsoby ako ho zmeniť (čo sa u vás asi nedeje). Tiež ze sa dokážete neskôr pokojne porozprávať, snažíte sa o veciach komunikovať i pokojne a konstruktivne, hľadať príčiny problémov a ich riešenia.
To, co sa bude na deti prenášať nie je totiž len ta chvíľa, “keď sa kričí”, ale aj postoj vás oboch a čo sa deje následne. Jeho ďalšie obviňovanie teba zo svojich pocitov nie je rovnako dobre. Vnimaju tvoje znášanie jeho správania (nemusí byt úplne najhoršie, pokial neeskalujes konflikt, nejdes s ním do boja), no zotrvávanie v neperspektivnom vzťahu bez lásky a vzájomnej blízkosti (aspoň tak to chápem, ak si sa už citovo odpojila), zároveň snahu o zachovanie rodiny ako dolezitej hodnoty.
Čo by som urobila ja sama? Snažila by som sa naučiť, ako v tých chvíľach co najlepšie reagovat, ako zlepšiť vzajomny vzťah a riešiť problémy mimo tých “výstupov”. Ak by mi však došli sily, moznosti, nevidela by som ani malú snahu druhej strany, hladala by som sposoby, ako vzťah ukončiť, nezmierila by som sa s ním a to nielen kvôli sebe (mám len jeden život) a ale i kvôli deťom, aby mali matku, ktora dokáže žiť svoj život stastne.
@tiika Dodatočne ďakujem!
@anonym_autor poradňa? Manželovi musí docvaknúť, že to nie je ok, možno pohľad tretieho človeka mu otvorí oči. Ty si ho ako konfrontovala? Neviem koľko rokov ste v manželstve, ale keď budeš 20+ rokov, možno z teba bude slušná troska. (Mám niečo podobné v okolí). Možno aj nejaká tá facka/bitka sem-tam bude, ale už to budeš tak brať, že však on to tak nemyslel, to len mal taký "horší" amok a kam by si ty vlastne išla, veď ty už na nič nemáš, čo by si ty bez neho robila... Ale možno to dopadne ináč. A deti do toho neťahaj. Žiadneho iného otca nepoznajú, ako sa ich môžeš pýtať takú otázku... To až v dospelosti, keď budú sami vedieť zhodnotiť, aký vedia byť "otcovia" / "matky" , sa im niektoré veci začnú ujasňovať. Druhá vec je samozrejme, keby si teraz odišla, ako to zvládneš sama. Plus jedno dieťa je v puberte, čo tiež môže byť veľká komplikácia. Plus manžel chodí na terapie, podľa toho, čo píšeš, čiže asi sa snaží na sebe pracovať? Alebo má nejaký iný problém? Možno by si mohla aj ty začať chodiť na terapie individuálne a vyjasnila by si si, čo robiť. A ešte ma napadá jedna vec, čo mám od jednej terapeutky, keď to začne, ten výbuch alebo čo, tak proste odíď 🤷. Z miestnosti, z bytu, hocičo... Deťom to povedať vopred, že keď nastane taká situácia, že tato sa začne rozčuľovať a byť vulgárny na teba, tak sa zdvihneš, oblečieš a odídeš. Že to nebudeš počúvať, ale že sa pôjdeš prejsť von. A potom sa vrátiš, keď sa tato ukľudní. Myslím, že treba skúsiť stratégiu, ktorú si ešte neskúšala, aby sa stopol 🤷. Ak chcú ísť aj deti, vzala by som aj tie. A keď sa chlap rozčuľuje, povedala by som mu, že ho nebudem počúvať, keď sa so mnou nevie slušne baviť. Nech nadáva stene.