Rodičia ma nikdy nepodporovali

@bluka2 možno preto, že majú svojich rodičov radi a stále tajné dúfajú, že sa ich správanie k nim zmení, práve teraz, dnes, pri tom ktorom telefonáte.(vlastná skúsenosť)

Ahoj, moji rodiacia ma nikdy neviedli k nicomu, dokonca ma aj velakrat odhovarali, chcela som ist do gymnazia a nasledne na lekarsku, chcela som byt zubarkou. Moja mama mi povedala, ze mi sibe, nepojde na ziadne gymnazium, nebudem sa cudzim ludom v ustat matať. Pojdes na obchodnu akademiu, spravis si maturity a budes pracovat v kancelarii. Dodnes sa na nu preto hnevam.
Rozviedla som sa, zo spolocneho bytu ma ex vyplatil. K tomu som si zobrala hypoteku a postavila som dom 100m2 s pristreskom pre auto. Moja mama vystupi z auta, 1.veta kde je garaz. Hovorim jej nikde, nebudem mat garaz, mozno neskorsie, ale teraz mi to financne nevychadza.
Odpoved mojej matky a aky je to dom, bez garaze??
Ale ta jej znechutenost v hlase, doteraz sa mi ozyva v hlave.
Ty len chod vlastnou cestou, cvic ak ta to robi stastnou a nestaraj sa. Ja mam syna a odkedy ho mam, este viac nechapem mojich rodicov. Ja, ho tak neskutocne milujem. A som stastna ked je stastny.

Ja prezivam podobne ...stále poučovanie čo mám, čo nemám robiť. Aké vlasy mi svedčia, aký ruz mám pouzivat. Non stop. Sú to roky čo to trpím....naozaj nemienim si týmto kaziť život. Dlho som si to nechala. Naruša mi to rovnováhu. Ona si to vysvetľuje inak. Ze ju nemám rada. Mamu mám rada ale nemám rada jej spôsob života, zmyslania. Neprináša do našej rodiny pokoj. Sme manzelia s dvomi deťmi. Nebadame sa, som spokojná. Ona by chcela byť toho súčasťou. O sebe si myslí ze jej správanie nikomu nemože vadiť, a ak vadí, tak to otoci na nas. Ze to preto lebo ju nemáme radi. Zacarovany kruh.

@scorpionflower1 vedela si to dočitať? ja som to zaznamenala, ale nemam predplateny.Viem si predstavit, o čom to asi bolo

Lásku ti nedali, keď si bola iba nevinne dieťa a už vtedy im chýbala sebareflexia, nečakaj, ze sa zmenia a dajú ti ju teraz. Proste ju tam u nich nehladaj. To, ze niekto porodí dieťa z neho nerobí automaticky dobrého človeka a dobrého rodiča. Hľadaj lásku u iných, ktorí ti ju dokazu aj vrátiť, nie rodičov.

Uz si dospela. Mozes si povedat co len chces aka si uzasna...uzavri vsetko neuzavrete s rodicmi...z vlastnej skusenosti len ublizis im a sebe nepomozes, ked sa budes k tomu vracat...si dospela, uzavri to...a bud svetlom sama sebe...! Dospi a zi!

Ver či never presne toto som si poriadne uvedomila po smrti mojej mami.
Po smrti som nejako prehodnocovala vzťah a naozaj som dospela k tomu že tam bolo minimálna pochvala, stále len príkazy a zákazy (aj tak som si urobila podľa svojho), hoci sa snažila podporovať finančne, tá hnusná zbytočná kritika tam stále bola. Úplne banality pre mňa ako že ( už mojej vlastnej domácnosti s malými deťmi) že čo tu mám taký bordel stále, či neviem upratať. Bolo mi to najprv ľúto počuť takéto slová akoby som nebola schopná, no neskôr som si uvedomila že ja vlastne robím naskutku čo sa dá, byť doma s malými deťmi, muž v zahraničí v práci a celá domácnosť záhrada deti a všetko na mne, podotýkam bez nejakej pomoci nakoľko sme sa chvalabohu odsťahovali 300km ďalej od rodičov.Jedenkrat som sa fakt nasrala keď mama prišla a vraví to tu máš jaký bordel a ja jej na to úplne kľudne že: keby si mala ty tri malé deti a bola na mojom mieste chcela by som to vidieť,nie neľutovala som sa skôr bola hrdá čo som všetko dosiahla samostatne.Povedala som jej :" mudrovat za pomoci rodičov v rodičovskom dome je jednoduché." A bol kľud odvtedy som nepočula že mám bordel aspoň nie takomto "užase".
Celkovo som si uvedomila ako som bola stále porovnavana prečo niesom lepšia ako tá a tá bla bla bla...
Môj záver: rodičov si nevyberies, preto sa snažím deti čo najviac podporovať, chváliť a hlavne sa im v dospelom živote nemixovat vo vzťahu ( lebo aj to je debata na strašne dlhú tému)
Niekedy ma to trápilo ale naozaj kým je človek starší a má vlastnú rodinu si uvedomí že je mysľou slobodný a urobí to určite inak ako rodičia... Hoci si na to kedykoľvek spomenies 😪

Nemyslím ze je to závisť, proste sú ľudia niektorí takí, že len kritizovať vedia. Keby si necvicila našli by si niečo iné. Pribrala by si 2 kg a už by si mala prednášky o cvičení. Môžu byť nespokojní so sebou, znudeni, čo ja viem co.. ale to je problém ich. Zmeň tému alebo povedz ze musíš končiť keď to začnú. Moji sú podobní v niektorých veciach, riešim to tak. Plus keď spustia osobne prednášku o niečom, poviem normálne ze takéto somariny počúvať nebudem, odchádzam.. A môžu sa na kocky pokrájat

https://www.martinus.sk/?uItem=299736 mozno niekomu pomoze. V hlave ma kazdy, ze su to moji rodicia, musim ich milovat atd. Niekedy sa treba oslobodit.

@karolinakr áno, ja si SME platím, škoda, že tam nie je možnosť ako na Denníku N "odmknúť text" by som ti to poslala, ale SME to tak nemá. Ja som to ani čítať nemusela, ja som celú mladosť mala okolo seba kamarátov z ktorých boli doslova a dopísmená týrané deti. Teraz sú z nich utrápení dospelí.

@ina7 presne tak, žiadne dieťa nie je zodpovedné za život svojich rodičov, keď to nevedia pochopiť ešte aj keď je dieťa dospelé netreba čakať kým sa uvedomia sami, treba to dať jasne najavo a nenechať sa citovo vydierať.

@andreatytler vo vztahu rodic-dieta je rodic ten dospely a ked vie, ze nie je s niecim vysporiadany, tak musi pracovat na tom, aby sa s tym vysporiadal, nie hrat pred dietatom, ze nema problem. Ked ma clovek emocionalne problemy moze hrat ako chce aj tak to tie deti vycitia, lebo sa v zatazovej situaci neudrzi a vybuchne. Lepsie by bolo, keby tomu dietatu vysvetli: "Prepac, ze nie som idealna/y rodic, ale momentalne zapasim s takym/onakym problemom, ale ty za to nemozes a ja sa budem snazit si to vyriesit" to je najdôlezitejsie, povedat, ze za to to dieta nemoze. Lebo deti vidia, ze ten rodic nie je ok a moze byt neviemaky herec a zacnu to vztahovat na seba. Vela deti si mysli, ze oni su navine za to, ze ich rodicia su nestastni, toto je najhorsie. Netreba pred dietatom zatlkat, ale vysvetlovat a tym aj naucit to dieta, ze problemy maju aj dospeli a pracuju na tom, aby ich vyriesili a ze ked chybuju, treba sa ospravedlnit.
Mne ako decku moji rodicia kde-co narozpravali, ze som "hysterka" ked som plakala, ze "vsetko poserem" (mala som 8-12 rokov) aj "pankhart" som bola a ani raz za cely zivot som od nich nepocula "prepac"...

@scorpionflower1 Ano no niečo na tom asi bude viem že aj prdi ja mali detstvo v generácii keď sa deti bili remeňom a podobne. Mna mama tiež koľko krat vynorila a nie len takú poza ucho otec naopak skúšal vždy na mna psychologicky to bolo koľko krat horšie. Asi ako pisu ostatní to žiaľ prebrali od svojich rodičov a šuchne návyky dalej presúvajú na svoje deti. No mrzí má to pretože vo svojom veku mám nadherny plat, skveleho partnera robim čo má bavi. Dovolím si povedat že naozaj mám zivot zariadený tak ako veľa o generáciu starsich ludi nie. Možno mi to aj niečo dalo do zivota pristup rodičov má naucil samostatnosti a priebojnosti nikto mi nikdy nedal nič zadarmo vsrtko som vždy musela vytvorit sama.

@mira0611 presne ako by som o svojej čítala aj na najlepšej veci si nájde niečo zle. A dakujem 🙂

@scorpionflower1 môžem poprosiť linku ? Ak si pamatas. Alebo názov titulky. Ja mám Sme. Ďakujem 🙂

Tam by som veľmi v nejakú zmenu a uvedomenie necakala. Zariad si život tak, aby dobre bolo a oni nech si žijú v tej svojej negatívnej bubline. Tam im je dobre. Keby z nej totiž vyšli, museli by na sebe pracovať, priznat si chybu, zmeniť sa a to nie každý zvladne a chce.

@scorpionflower1 Na 100% suhlasim. Ja som si az niekedy v 30tke uvedomila ze to nebola moja vinna ze nemam s rodicmi vrucny vztah. Dovtedy som si neustale vycitala ze som nevdacne a sebecke dieta, kedze bezpodmienecne nemilujem svojich rodicov. A tiez az niekde v 30tke som pochopila ze mama bola vlastne chudak a ze cely zivot trpela. Dovtedy som si myslela ze je super sebavedoma a hrda zena, ktora ma dobry vztah s rodicmi a bratom az kym mi nepovedala ze ju rodicia nikdy nemali radi. Ze obaja, mama aj otec, jej davali neustale najavo ze je nieco menej a jedinny skvely a dobry bol jej brat. Mozno to nie je pravda, ale tak to ona chudak citila a napriek tomu sme byvali u jej rodicov 11 rokov a cely zivot sme chodili na vsetky rodinne oslavy k jej rodicom a jej bratovej rodine. Proste hrala cely zivot divadlo ze sme vsetci spolu statni. Neviem mozno im silou mocou az do konca chcela dokazat ze aj ona je dobra miesto toho aby sa od nich odstrihla. Podla mna je mozne ze nieco podobne ma aj autorka, lebo podobne prispevky tu citam velmi casto, kedy sa zena stazuje ako ju mama/otec roky depta a nedokaze, alebo nechce sa od nich odstrihnut. Alebo je to tym ze od rodica sa nikto len tak lahko dobrovolne neodstrihne a nam ludom z vonka sa to lahko radi.

@andreatytler tak ja som od rodičov v 16tich odisla. Nemienili som tieto veci pocuvat a ani po rokoch sa to nezmenilo vidim sa s nimi osobne tak dva krat do roka a mrzí má že keď si občas volame tak si nevazia ani to povedala by som že na základe toho že dom ich v tak mladom veku odstrihla tak mohli iste vwci pochopiť. No zjavne nepomohlo

@karolinakr
@mandevilla
Tu je ten clanok zo SME
@negymama pripla clanok v inej diskusii o tom ako rodicia bili svoje deti. Je to priserny clanok a este prisernejsia diskusia ale podla mna by ju mal precitat kazdy jeden clovek.
https://www.modrykonik.sk/forum/rodinne-problemy/bili-vas-rodicia-v-detstve-2/?page=6
Zlé zaobchádzanie v detstve je skrytou epidémiou.
Mohli by sme ich nazvať aj generáciami T - traumatizovaných a trestaných. Sú generáciami, ktoré v sebe nesú zranenia od svojich rodičov a na Slovensku tvoria polovicu spoločnosti. Narodili sa pred päťdesiatimi aj dvadsiatimi rokmi. Nespája ich vek, ale podobné skúsenosti.
Zažili fyzické tresty, ponižovanie, urážky a aj nedostatok emocionálnej blízkosti a bezpečia, prevahu kontroly, kritiky či neustáleho stresu a strachu. Dnes sú to dospelí, ktorí síce nehladovali a mali si čo obliecť, no od svojich rodičov nezažili objatie a nepočuli slová "ľúbim ťa". Namiesto nich to boli vety ako "nikdy som ťa nemala mať" alebo "z teba nikdy nič nebude"
Reprezentatívny výskum psychiatričky Natálie Kaščákovej z roku 2020 ukázal, že traumy z detstva má polovica dospelých Slovákov a Sloveniek. Zažili emocionálne a fyzické zanedbávanie či týranie.
Ako výskumy, tak aj príbehy jednotlivcov pritom ukazujú, že takéto traumy vôbec nie sú ojedinelé a skúsenosť s podobnými udalosťami v detstve sa dokonca opisuje ako skrytá epidémia. Tá vplýva na celú spoločnosť skrz jednotlivcov.
U traumatizovaných ľudí je napríklad zvýšené riziko duševných aj telesných chorôb, nadmerného užívania alkoholu i vzniku ďalších závislostí, prepuknutia rakoviny, srdcových, respiračných či psychických ochorení, ale vedie aj k násiliu, sociálnym rozdielom či neschopnosti plnohodnotne spolunažívať v jednom spoločenstve.
Takéto správanie sa pritom môže prenášať z generácie na generáciu.
Skúsenosti s ním má aj Barbora Glasová. Vraví, že hoci zažila aj bitky, viac stôp v nej zanechalo emocionálne zanedbávanie. Je jedna z viacerých osôb, ktoré sa denníku SME zdôverili so svojou traumou z detstva. Priznáva, že sa necítila ako chcené dieťa. "Bola som len ako plyšák, ktorého sa snažili udržať nažive."

Prvy pribeh:
Barbora Glasová (31)
Svoje rozprávanie začína jednoznačným stanoviskom: "Moja mama je energetický upír. Toxická osoba. Kontakt máme len občas, aby videla môjho syna, ale viac ako hodinu s ňou nevydržím."
Pekné spomienky z detstva, v ktorých by figurovala práve jej mama, nemá. "Žiadne výlety, hry, spoločné čítanie, varenie alebo objatie. Akokoľvek zalovím v spomienkach, nespomeniem si na to, že by mi niekedy povedala, že ma ľúbi. Pritom je presvedčená o svojej empatii a o tom, ako všetkých chápe. No keď jej hovorím o svojich pocitoch z tých čias, tak sa namiesto rešpektu a uznania mojich pocitov iba urazí," vraví Glasová.
S rodičmi a bratom vyrastala v Brestovanoch. Mali rodinný dom a chovali aj kone a iné zvieratá. Spomína si, že okolo koní trávila veľa času, prípadne chodila s otcom na rybačky a poľovačky. Mama jej vraj venovala oveľa menej času a dnes, keď medzi nimi príde reč na túto tému, hovorieva svojej dcére akurát – hlavné je, že ste prežili.
Spomína si, že ju často označovala za "zlé dieťa". "Bývala nervózna, že sa musí starať, nakupovať, robiť okolo zvierat. Mne aj bratovi povedala, že sme boli problémoví a radšej by nás nemala. Akí problémoví? Učila som sa dobre, nevodili ma domov policajti. Že som nosila čiernu farbu a počúvala som metal? To robím doteraz," hovorí.
Od matky počula aj iné zarážajúce veci. "Chválila sa mi, že keď som ako malá plakala, hodila ma cez miestnosť do kočiara. Keď som sa jej spýtala, čo keby netrafila, odvetila iba – no tak by si neprežila."
Glasovú na základnej škole šikanovali, no doma o tom nepovedala. Tvrdí, že mama by ju nepodržala a reagovala by tak, že to nemá nafukovať. Na škole tiež závidela svojim spolužiakom, že dostávali chutnú desiatu.
"Mne moja mama v živote desiatu neurobila, dala mi desať korún, nech si kúpim niečo v bufete. Aj do škôlky mi vždy balila iba jedny kakaové rezy. A raňajky? Spravila nám s bratom bielu kávu a na polovicu nám dávala jednu horalku. Normálne jedlá som začala jesť, až keď som si ich v dospelosti uvarila sama," konštatuje.

Trauma na Slovensku
41 % dospelého obyvateľstva zažilo v detstve nejaký typ traumatizácie. Pri použití „prísnejšieho“ skórovania sa traumatizácia týka až 59 % slovenskej populácie
35 % zažilo fyzické a 17 % emočné zanedbávanie
31 % populácie udávalo bolesti chrbta, 17 % hypertenziu, 12 % alergiu, 8 % migrénu
Zdroj: Kaščáková,N. et al: Traumatizácia v detstve a zdravie v dospelosti, 2020
Od mamy cítila Glasová postoj, že deti by nemali svojich rodičov otravovať a majú sa vedieť zabaviť aj samy. Mama jej však zároveň dokázala vyčítať, že je neschopná a nesamostatná, keď sa niektorým činnostiam vyhýbala.
"Keď som sa ako malé dieťa niečo učila a napríklad som obliala linku a ostali na nej fľaky, vykrikovala mi, že v dospelosti jej všetko preplatím. Tak samozrejme, že človek prestane skúšať robiť veci sám," spomína.
Keď už s bratom chodili do strednej školy, mama im oznámila, že v dvadsaťpäťke sa musia odsťahovať a ona vymení zámky. Z domu však Barbora Glasová odišla ešte skôr. Hoci chcela ísť študovať, mama jej povedala, že z nej aj tak nič nebude a musí ísť pracovať.
V súčasnosti je zamestnaná ako koordinátorka kvality v automobilke, no už rok je na materskej.
"Nikdy som s tými vecami, ktoré sa mi stali, nebola na terapii, hoci v sebe mám zranené vnútorné dieťa. Viem, že som emocionálne chladná a jej prístup zo mňa spravil osobu, ktorej navonok nič neublíži. Ostala som ako kus kameňa a pracujem najmä na tom, aby som taká nebola voči svojmu synovi. Aby sa nikdy nebál za mnou s čímkoľvek prísť. Voči mojej mame cítim hnev, avšak sústreďujem sa najmä na myšlienku, ktorú som si raz prečítala: buď rodičom, ktorého si ty ako dieťa potrebovala."
2Odpovedz

Druhy pribeh:
Tomáš (36)
"Ako prvé mi napadne slovo strach," odpovedá na otázku, na čo si spomenie, keď sa hovorí o jeho detstve. Bitky sa mu vraj diali, odkedy si pamätá, prvé spomienky na ne sa mu viažu do obdobia šiestich rokov.
"Matka bila mňa aj moju staršiu sestru takmer každý deň. Nachádzala si vždy nejakú zámienku – buď neboli správne hrebeňom učesané strapce na koberci, alebo sa niečo rozbilo, nejedli sme dosť rýchlo, nebol správne utretý prach či povysávané. Bila nás aj za zlé známky a keď sme neprišli presne na minútu domov z vonku," spomína.
Pred okolím si museli vymýšľať výhovorky, najmä keď matke "ušla ruka".
"Raz sa stalo, že ma netrafila po chrbte alebo po zadku, ale šľahla ma remeňom cez tvár. Vtedy som mal veľké modriny a musel som sa vyhovárať, že som niekde spadol. Učitelia v škole sa však na to ani nepýtali. Naša triedna mala názor, že deti si zaslúžia bitku ako výchovnú metódu," hovorí Tomáš.
Keď mal asi dvanásť rokov, matka požiadala otca, aby fyzické tresty vykonával on. Tomáš hovorí, že mu to bolo proti srsti, a tak po určitom čase bitku iba hrali. Zavrel sa so synom v izbe a plieskal opaskom o posteľ, aby to vyzeralo tak, že bije jeho.
"Pamätám si, že strach v nás podporovala odjakživa sama. Volala si nás do obývačky ako pred tabuľu a otec sa jej raz opýtal, či jej neprekáža, že sa trasieme strachom. Ona na to odpovedala, že tak to má byť, deti sa majú báť svojich rodičov, potom sú poslušné."
Tomášov otec trávil veľa času na služobných cestách, a tak ho syn pre matku často nahrádzal. Napríklad s ňou až do dvanástich rokov spával v posteli a keďže mala slabý spánok, bál sa čo i len pohnúť, aby mu nevynadala.
Hoci na strednej škole sa bitie skončilo, u Tomáša sa už skôr začali prejavovať dôsledky matkinho prístupu. Na konci základnej školy začal mať hysterické záchvaty a nočné mory a chodil aj k detskej psychologičke pre panické ataky. V dospelosti sa prepadol aj do závislostí od drog a alkoholu, hoci už je dlhé roky čistý.
"Považujem to za spôsob, ako som sa s tým všetkým vyrovnával, pretože to, čo sa mi stalo, bolo traumatizujúce. Alkohol som pil, keď som už bol starší a mal som úzkosti. Snažil som sa nejako potlačiť emócie – najmä nespravodlivosť, že sme si to všetko so sestrou naozaj nezaslúžili,“ hovorí.
Tomáš v súčasnosti žije v Nemecku, pracuje v zdravotníctve. Keď už bol dospelý, splnilo sa mu prianie z detstva, aby sa jeho rodičia rozviedli a jeho utrpenie sa skončilo. Keďže s mamou žiť nechcel, niekoľko rokov býval u babky a neskôr odišiel za otcom práve do Nemecka. Vzťah s otcom už dnes ako 36-ročný označuje za dobrý, vzťah s matkou za primeraný.

Dôsledky negatívnych zážitkov
"Dnešná mládež už nič nevydrží, je rozmaznaná a zaslúžili by si pár výchovných. My sme dostávali a sme tu, sme v pohode a slušní ľudia. Nikto sa s nami nemaznal, ale aspoň sme mali rešpekt k rodičom."
Vety v podobnom duchu sa často objavujú v diskusiách na internete najmä od ľudí, ktorí nechcú priznať, že zlé zaobchádzanie v detstve môže mať naozaj vážne dôsledky na život človeka.
Hoci mnohí ľudia takéto traumatizujúce zážitky bagatelizujú, popierajú alebo zosmiešňujú, a to ako v prípade seba, tak aj druhých, je niekoľko dôvodov, prečo má zmysel sa nimi zapodievať.
Na jednej strane je to rozpoznanie a pochopenie psychických dopadov v neskoršom živote.
Liečebné pedagogičky Barbora Vodičková a Monika Stupková píšu v Štandardných postupoch ohľadom traumatických zážitkov v detstve, že keď sa počty a intenzita negatívnych zážitkov do šestnástich rokov kumulujú, dochádza k zvýšenému výskytu duševných ochorení v dospelosti.
„Čím je dieťa mladšie, tým viac môžu mať traumatické udalosti a prežité negatívne zážitky horší dosah aj napriek tomu, že by sme vôbec nemali tendenciu považovať ich za poškodzujúce. Negatívny zážitok je definovaný svojim účinkom na nervovú sústavu jednotlivca, nie intenzitou samotného zážitku,“ uvádzajú autorky.
Dodávajú, že psychické traumy sú často náročnejšie na liečbu než telesné a ovplyvňujú celý život jedinca. Dokument je prístupný na webe ministerstva zdravotníctva.
Dôsledky traumatizácie sa prejavujú rôzne – od depresií, úzkostí, panických atakov cez fóbie, zvýšenú agresivitu, emočné poruchy až po závislosti či znížený pocit sebahodnoty.
A problémom môžu byť aj telesné ochorenia ako dôsledok traumy. Podľa Kaščákovej výskumu sa mnohí traumatizovaní ľudia v porovnaní s populáciou, ktorá zlé zaobchádzanie nezažila, viac stretávajú napríklad s vysokým krvným tlakom, alergiami, bolesťami chrbta či migrénami a ďalšími ochoreniami.

Dobre ze si odisla. To ta bude mrziet asi do konca zivota. Cloveku je luto ked strati (alebo teda nedostane) to zakladne co rodicia maju davat. Ale aj s takou stratou sa da zit dobry zivot. Rodicov by som uz neriesila. Nikdy. Nechaj tak, nezmenis.

@mandevilla Jasne - https://domov.sme.sk/c/23119241/trauma-detstvo-...

Nie, to, že ťa vaši emocionálne trápili neurobilo z teba priebojnú a samostatnú osobu. Ak si priebojná a samostatná zvládla si to NAPRIEK ich výchove. Ja netvrdím, že dieťa si nemá vypočuť od rodičov aj konštruktívnu kritiku alebo, že mu nemajú hovoriť, čo si myslia a presvedčiť ho, že je je bezchybné. Samostatné, priebojné a sebavedomé dieťa sa nevychováva tak, že ho psychicky ničíš, ale tak, že ho podporuješ a poskytneš mu prijatie už od útleho detstva. Tým, že bude mať stabilný domov sa z neho stane zdravo sebavedomý a samostatný človek, lebo keď vie, že má doma podopru nebude sa báť ísť do rozumného rizika a skúšať nové veci. Lebo vie, že rodičia ho podporia.

Ja ťa úplne chápem, lebo viem aké je ťažké priznať, že tvoja matka alebo otec zlyhali a správali sa k tebe zle. Ja si tým tiež prechádzam a veľakrát som si hovorila, že "veď mali trochu aj pravdu, som príliš emocionálna, som príliš slabá, som na toto hlúpa a nedokážem sa to naučiť" ale potom som si uvedomila, že prosto pravdu nemajú a to, že mi také veci rozprávali bola čisto ich chyba, ja na tom nenensiem žiadnu vinu a na ich tvrdeniach nie je ani zrnko pravdy. To oni boli tí slabí.

@andreatytler je to velmi rozsireny fenomen v slovenskych rodinach - nedostatok uznania od prilis kritickych rodicov, ktori sa spravaju k svojim detom hrubo a necitlivo a maju na ne uz v utlom detstve naroky ako ani na seba nemaju. My sme spolocnost, ktora je velmi zamerana na vykon, peniaze a postavenie. Poznam aj vela muzov, co nemali lahke detstvo, ale zeny to maju a mali (generacia 30-50-rocnych) este o nieco tazsie. Lebo musis byt mudra, pekna, perfektna matka, uspesna v praci, musis mat tip-top domacnost, ale musis aj zaroven kazdemu vyhoviet...inak sa strhne okamzita kritika. Co ma mrzi je, ze zeny sa nevedia navzajom podporit. Staci sa len tu na koniku pozriet - jedna napise, ze jej dieta vyhodili z kruzku a je z toho smutna a mrzi ju to a druhe jej okamzite nalozia, ze za to moze ona, lebo to dieta dobre nevychovala. Tie co kritizuju to robia lebo oni boli kritizovane zas od inych. My mame preto taku krizu v spolocnosti aku mame, lebo ludia su vystaveni a frustrovan, chyba im tolerancia, empatia, sucit, schopnost odpustit. Hrubost, neznasanlivost a nasilie su tu velmi dobre zakorenene.

@karolinakr Ja som síce školu nereprezentovala, ale učila som sa na 1-2-3 a to som bola ešte celkom dobrá pritom aké peklo mi doma narobili, keď sa rozvádzali a ako mi na nos vešali ich dospelácke problémy, často som mala pocit, že si myslia, že ja vyriešim problémy za nich. A čudujsasvete, tiež na mne aj na sestre niečo vždy našli, boli sme najhoršie deti na svete. Pomôžu aj knižky, ale asi nie dosť, najviac pomôže psychoterapia. A áno, aj ja mám problém s autoritami a autoritatívnym správaním.