Rozvrátené manželstvo. Zostať alebo odísť?

S manželom sa poznáme 7 rokov a manželia sme 5. Už dlho nerozumieme. Naše manželestvo v podstate nefungovalo od samého začiatku. Jeho mama ma varovala, aby nebol ako jeho otec (niekoľkokrát podviedol jeho matku, je agresívny). To sa chvala Bohu nestalo ale prišlo skôr psychické/emocionálne násilie.
Zoznámili sme sa počas štúdia na vysokej škole. Manželstvo sme uzavreli po dvojročnej známosti. Od samého začiatku okrem niekoľkých svetlých momentov bolo naše manželstvo disharmonické a hádali sme sa veľmi často. Dôvodom hádok bola manželova závislosť na počítačových hrách, moje emocionálne výpady spôsobené pocitom poníženia a zanedbania zo strany manžela, a vôbec nenaplnenie si vzájomných potrieb. Názor na výchovu detí máme tiež veľmi odlišný, preto bolo hádok od narodenia detí ešte viac (máme dve deti, 1 ročné a 3 ročné). Muž je na deti neprimerane prísny a tvrdý, trestá deti za každú maličkosť – dostáva po zadku aj keď nechce jesť raňajky...
Muž je veľmi finančne- ekonomicky založený, neustále rieši peniaze, príjmy, výdaje, financie a investície našej rodiny, a to na úkor času a energie investovanej do rodinných záujmov. Naše záujmy sa takmer vôbec nepribližujú. Žijeme vedľa seba namiesto toho aby sme žili spolu.
Cez víkendy si rád pospí aj do 10-11.00 a ja mám na starosti, aby deti nevbehli do jeho izby, keďže si potrebuje po pracovnom týždni oddýchnuť... A čo ja? Ja pracujem s deťmi 24/7.
Manželovo tvrdé správanie ku mne i k deťom viac nedokážem tolerovať a zabraňuje mi byť dobrou matkou, nielen manželkou. Po rokoch psychického vyčerpania spôsobeného neustálym poučovaním, ponižovaním, prílišným sebavedomím muža, falošným pocitom nadradenosti som stratila sebadôveru a chuť do života. Manžel sa mi často vysmieva, ironizuje, teatrálne ma napodobňuje, k čomu mu veľmi dobre slúži moja emocionálna založenosť, ktorú považuje za moju slabosť.
S ničím nie je spokojný , často nespokojný s pripraveným jedlom, s vyžehlenou košeľou, s uprataným – neuprataným bytom, s deťmi – ako si poukladali hračky... Takisto so sexuálnym životom, nežijeme spolu sexuálne asi 5 mesiacov (vzájomne sa vôbec nepriť Neustále cítim psychické napätahujeme).Stále podvedome neustále striehnem: len aby manžel bol spokojný!
Moje rozhodnutie rozviesť sa definitívne potvrdila manželova neochota vzdať sa svojej závisloti na počítačových hrách, jeho ponižujúce výroky „kto by s tebou vydržal... keď tak maximálne dva týždne...“, „Keby som nemal teba nemal by som žiadne problémy“, „Nenávidím ťa“, „Nájdi si ďalšiu obeť na ktorú sa nalepíš...“ a pod. Mňa tieto slová strašne zraňujú a behajú mi hlavou dňom nocou dokola. Som v depke a nevládzem chodiť ani s deťmi von :(
Nemám dôvod ďalej žiť s mužom, ktorý ma nenávidí, s mužom, ktorý povedal, že bezo mňa je šťastnejší a ja som ho celý život len brzdila. Takisto mi niekoľkokrát oznámil, že bezo mňa je šťastnejší a keby vedel „aká som“, tak si ma nikdy nevezme za manželku.
Moje city k nemu značne ochladli, nielenže necítim žiadnu príťažlivosť, skôr práve naopak – muž sa mi hnusí tým, ako veľmi mi ublížil.
Takisto vnímam, že naše manželstvo nevytvára vhodné prostredie ani pre výchovu maloletých detí, ktoré sú vystavované neustálym stresovým situáciám. Absolvovali sme niekoľko poradenských stretnutí, no bez výsledku. Veci sa vždy vrátili do starých koľají.
Robila som si aj pár "online testov", viem že je to jednostranné, ale vyzerá to, že toto je istý spôsobm emocion. násilia, ktoré si ani on sám neuvedomuje. On je ohromne silná osobnosť, stále musí mať pravdu, všetkých poučuje, "všade bol všetko videl", moja rodina mi roky vraví že som slepá a ako som si ho mohla vziať. Keď prídeme k našim na návštevu sadne na gauč otvorí svoj notebook ktorý berie všade a serie na etiketu. Myslím že ma nepodvádza. Povedala som mu že chcem rozvod, keďže aj on sa tváril podobne (so svojimi výrokmi o celoživotnom trápení po mojom boku), no on povedal, že na také rozhodnutie potrebuje čas v intervale mesiac až rok. A čo ja? Mám tu teraz s ním žiť ďalší rok kým sa pánkovi uráči rozhodnúť? Peniaze na nájom nemám, mám len RP. Ja tiež nie som doakonalá, aby to tak jednostranne nevyznelo, mám svoje muchy, mala som ťažké destvo s otcom tyranom a alkoholikom, pokus o znásilnenie a preto som na takéto veci extrémne citlivá a niekedy reagujem hyper-kričím, plačem... Je ale správanie môjho muža znesiteľné na celý život? Mám zostať s niekym koho brzdím a kto je šťastnejší keď tu nie som? Keby som nemala deti, nepochybujem. Nechcem pokaziť život ani sebe ani im. Poraďte. (Mám 28 rokov, muž 29).