Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Som extrémne citlivá a hneď plačem

katka3ltin
2. jún 2016

Čaute, kočky. Chcem len vedieť, či je tu viac takých "psychožien", ako som ja 🙂 😀 aspoň si teda ja už tak občas pripadám.....
Ide o to, že som až extrémne citlivá. Ale nie vždy, iba vo veciach, čo sa týkajú mojej najbližšej rodiny - manžel, dieťa, rodičia a brat.... vždy mi prídu isté veci týkajúce sa mojej rodiny akoby neskutočne ľúto.... ide najmä o strach o nich, keď sú chorí a podobne, keď sa s manželom začneme hádať, ja nemám šancu mu v niečom argumentovať, pretože v momente guča v krku a slzy v očiach a hneď plač.... nadovšetko ich milujem, trhá mi srdce, keď ich niečo trápi, keď sú chorí, keď sa im nedarí.... ale prosto pri týchto pár ľuďoch svoje emócie nemám šancu udržať, ja hneď kvôli nim pre všetko revem... je to už otravné, ja sama si pripadám strašne otravná, celý život sa to snažím nejako ovládať, ale nedá sa to. Naozaj neviem, či to je z toľkej lásky, čo k nim cítim, zo strachu, že o nich raz prídem alebo čo.... tehotná nie som, keby ste si mysleli, že mi haprujú hormóny. A rovnako nie som taká precitlivená pri iných členoch rodiny, len pri tých najbližších. Prosto strašná citlivka je zo mňa. Všetko si veľmi pripúšťam k srdcu. Keď sa s mužom začneme kvôli niečomu škriepiť tak najčastejšia veta z jeho úst je "bože len nerev, prosím ťa..." ale to-sa-fakt-nedá-zastaviť.... nedá 😒 Chcem len vedieť, či je viac takých prehnane emočne citlivých báb mimo tehotenstva, ktoré hneď pre všetko revú a nedokážu svoje city absolútne ovládať 🙂

jema_suri
2. jún 2016

Ahoj, ja som bola kedysi taká príliš citlivá, že všetko som si brala strašne k srdcu a veľmi som sa trápila, aj keď niekto povedal niečo zo srandy, ja som to zobrala smrteľne vážne, ale treba na sebe pracovať, lebo skôr či neskôr sa to môže začať prejavovať na tvojom psychickom stave...a to už fakt nie je sranda. To je dobré, že plačeš, plač veľakrát veľmi pomáha, ale všetko s mierou..príliš prežívať všetko čo druhí prežívajú je nezdravé a môže sa to odzrkadliť na tvojom zdraví..paradoxne vždy to najviac priťahujeme čoho sa najviac bojíme..alebo vyhľadaj odbornú pomoc..za tvojou prílišnou citlivosťou môže byť aj niečo viac...veľa šťastia 😉

miriam11
2. jún 2016

@katka3ltin psychológ by ti vedel pomoct, nauci ta ovladat a spravne spracovavat emocie a pracovat na sebe. Nehanbi sa, dohodni si termin. Este sa ta mozem spytat, ci si odjakziva bola taka? Alebo to prislo v určitom veku?

jamelia
2. jún 2016

@katka3ltin tiez revem 🙂 ked sa s manzelom poskriepime, on ma vo zvyku sa ofucat a s nikym sa nebavit, ja zasa revem. A keby som za nim ja neprisla, tak on prvy krok neurobi. Hoci niekedy by som sa mala hnevat prave ja, ale vzdy to dopadne takto. Aj ked som sa rozpravala s ucitelkou v skolke a branila nasu dceru, (kedze je chyba v ucitelke a nie v malom dievcatku) aj vtedy mi bolo do revu. Aj pri mnohych inych situaciach, ktore sa tykali nasich deti, ci blizkych osob. Kazdy reagujeme inak. Tiez ma to hneva, ze nedokazem byt tvrda, jednoducho som zranitelna, tak to takto davam najavo 🙂 viem, ze to nie je spravne, mozem na to doplatit, ale nedokazem to ovladat. Takze nas je asi viac 🙂

nikusssa
2. jún 2016

@katka3ltin ahojte ja patrim tiez k precitlivelym osobkam 🙂 myslim ze ked sa mi narodili deti tak je to este horsie, vela krat ked aj o mojich detoch rozpravam sa mi chce plakat alebo ked sa nase deti zacali prvy krat smiat mi tiekli slzy a je toho omnoho viac ... vela krat sa za to aj hanbim ze hned sa mi hrnu slzy do oci za kazdu hlupost

strelicia
2. jún 2016

ja som presne taka ista. a tiez ma to trapi, tiez sa snazim s tym bojovat ale neuspesne. je to silnejsie. napriklad minule sa mi ucitelka stazovala na syna akoze nic extra zle, ale ja som proste zacala plakat. neznasala som sa vtedy, ale cim viac som nechcela, tym viac som to nevedela zastavit. a aj ked som unavena, pretazena, vtedy zvyknem plakat, a muz sa tiez divi ze preco koli tomu placem. mna skor vie rozcitlivit niekto cuzi. niekto voci komu mam respekt. minule som plakala u doktora ked mi oznamil ze mam jednu taku diagnozu co sa tyka rednutia kosti. Plakala som aj u gynekologa, ked sa nam nedarilo babo, plakavala som na ZS ked som dostala zlu znamku, proste cely zivot sa toho neviem zbavit.

katka3ltin
autor
3. jún 2016

@miriam11 cely zivot som taka. Uz aj na ZS som kvoli vsetkemu revavala, aj na strednej,aj teraz.... citlivka.
@jamelia
@nikusssa
@strelicia presne ako keby som o sebe citala!!! Som fakt rada,ze nie som jedina! Uz som aj rozmyslala normalne nad psychologom.... ide len o to snazit sa nejako nepripustat si vsetko k srdcu,len je to tazke.

miriam11
3. jún 2016

@katka3ltin pytala som sa preto, lebo mam dcerku. Ma sice len 6 rokov, ale je presne takato citliva. Tak som chcela len vediet, co nas caka v buducnosti, lebo vidim, ze to nieje len prechodne obdobie. Vela stastia prajem, asi len sa treba naucit s tym zit. Ja dcerku beriem taku aka je, viem, ze je to jej povaha a bude to mat v zivote tazke. 😉

jamelia
3. jún 2016

@katka3ltin aj moja mamina je taka, tiez si pamatam, ze ked sa s otcom pochytili kvoli hovadine, vzdy plakala. Asi som to zdedila, resp. odkukala to spravanie od nej. A aj moja dcera je citlivejsia, tiez pre vsetko place 🙂 asi fakt treba prijat samu seba taku, aka som a neriesit to. Kazdy sme iny. 🙂

lena888
3. jún 2016

aj ja som taka, ale vsimla som si, ze hlavne v obdobi, ked sa mi celkovo nedari. Ked ide vsetko ako ma, tak sa tak lahko rozhodit nenecham. No co uz s tym, nie vzdy sa dari...

moncurienula
3. jún 2016

Tiez som taka bola, ale casom a s vekom ma to preslo. Zacala som zivot brat tak, ze zalezi na mne ako sa mam ja a moji blizky preto sa snazim robit pre seba a pre nich maximum. Ked sa nieco pokasle, tak no a co. Vsetko sa da napravit, vsetko ma zmysel 🙂

ln16
3. jún 2016

Ja som tiež taká..a snažím sa to prijať, len okolie ma nechápe a vlastne nikdy nechápalo 😔 neustále mi to vyčítajú, že taká nemôžem byť..ako keby nechápali že je to už vo mne

cacianka
3. jún 2016

možno by bolo vhodné sa poradiť so psychológom, ako si pomôcť a netrápiť takto sama seba, alebo aj svoje okolie. lebo každý z nás má nejaké city, len ich má inak "nastavené" - a ked už si uvedomujem že ma to určitým spôsobom obťažuje, vadí mi to aj v mene svojej vlastnej ochrany, tak by som to mala riešiť.
napr. ked by som mala plakať že môj otec je chorý, alebo sa mu niečo stane a ten plač a stiahnutý žalúdok by bol veeeľmi často, tak sa potrebujem predsa psychicky brániť, aby som bola trochu odolnejšia a lepšie to znášala a lepšie mu vedela pomôcť, nielen sa utápať v slzách a nevládať sa tým slzám ubrániť. ved by som sa zrútila a nebolo by to na prospech nikomu, ale hlavne mne ...
zažila som to, pri otcovi som sa snažila byť silná, pomáhala som mu ako sa dalo, ale večer to doľahlo a revala som, chytilo ma to hocikde , nielen doma ale aj v buse, v obchode, v robote, samu či medzi ľuďmi, tak som sa porozprávala so známou psychologičkou a uľavilo sa mi. plakala som často, aj teraz po 4 r. od otcovho úmrtia mi slzia oči, ale už ma to až tak nedeptá a nerozleptáva.
tá pomoc mi pomohla.
viem tiež že to deptalo aj mojich blízkych, sami mali svoj problémy a ešte strážiť čo povedia predo mnou, či majú okolo mňa chodiť ako okolo krehkého vajíčka alebo záprdku, či im to dokonca nepôjde totálne na nervy, aj preto som volila odborníka a neľutujem. nie som bez citu, ale nepreháňam to a to mi za to stálo, už nemám žalúdočné nervy v pr+eli, som vyrovnanejšia, citlivá a vnímavá, ale nezakladám si na vredy

janickacrazy
3. jún 2016

@katka3ltin ja som tiež citlivá a podľa mna je to normálne, niekedy revem aj ked dávajú dačo smutné v telke, ja si vravím, že lepšie byť citlivá ako bezcitná, no nie? ale inak ten prístup tvojho muža tiež nie je veľmi pekný, ked ti toto povie pri hádke, to ťa akurát ešte viac rozcitlivie a si tam kde si byť nechcela, vieš čo pomáha? napr. napísať mužovi list, ked sa za niečo hneváš, ked máš problém mu to povedať bez plaču, viem, že ti to može pripadať čudné, ale funguje to, mám odskúšané, inak mne na toto veľmi pomohla metoda 3-in-1 brain alebo po slovensky kineziologia a tiež som zistila, že som viac precitlivelá pár dní pred mrchou, takže sú to aj hormony 😉

sisa1909
3. jún 2016

Ja som taka nikdy nebola až pokial sa mi nenarodilo dieta a trva to do dnes. :-/

katka3ltin
autor
14. jún 2016

Čaute, kočky, dlho som tu nebola, mala som štátnice 🙂
No ja sa v tebe @cacianka totálne vidím.... presne vo všetko, čo si napísala ☹ že tým nepomáham okoliu ani sebe..... plne si to uvedomujem a už naozaj rozmýšľam, čo s tým.... k psychologičke by som sa vôbec nehanbila ísť, nie je to predsa psychiater 🙂 v dnešnej ťažkej a unáhlenej dobe, plnej stresu a nervov mi práveže príde psychológ ako vhodný doplnok, ktorý vie trošku odbremeniť od toho všetkého stresujúceho... len ďalší problém je, že ja tam nemám kedy ísť 🙂 ale zrejme si ten čas budem musieť nájsť....
@janickacrazy ja sa môjmu mužovi nedivím. Keby mi on začne smokliť pri každej príležitosti, tiež mi to začne liezť na nervy. Sranda je, že napr. do smsky mi nerobí vôbec problém napísať mu presne to, čo mám na srdci.... ale do očí mu to neviem povedať - ihneď hrča v hrdle a už to nejde von, len slzy v očiach. A to isté aj pri tej smske - pri písaní mám vždy slzy v očiach a chce sa mi revať.... ja som asi fakt divná ☹ ale nerevem furt, aby ste si nemysleli.... žijem skvelý život, mám skvelú rodinu a manžela a rodičov, môj život je plný šťastia a smiechu.......ale napríklad sa mi tlačia slzy do očí len pri pomyslení, že o svojich blízkych raz prídem, ba dokonca mám až občas pocit viny, že si to nezaslúžim a zase mi je do revu.... ja som vážne cvok, keď na to takto pozerám.... 🙂

mima283
14. jún 2016

Ja niekedy placem aj pri tej reklame na kofolu "prosim ta nic nehovor" ale urcite sa necitim na psychologa ani nic podobne, len som proste empatickejsia a citlivejsia...hlavne pred kramamy to je niekedy masaker dokazem plakat pomaly aj nad flaskou mlieka 😄

mima283
14. jún 2016

A na syna maleho ked sa na dlhsie zadivam tak to koniec hned ho pucim stiskam bozkavam a revem...ale uplne ze revem. Ze ako ho ja milujem ako tu budem prenho kym budem zit nech sa deje cokolvek a podobne 😄

nikusssa
15. jún 2016

@katka3ltin tak v tomto sa vidim uplne do kazdej bodky aj ja 🙂

nikusssa
15. jún 2016

ja napriklad placem aj ked dcerke gratulujem k narodeninam🙂 lebo presne ako pises mima283 uvedomim si ako velmi ju lubim a uz to ide 😀 uplne presne ako ty 🙂 ulavilo sa mi ze nie som sama bo som si myslela ze som vazne divna 😀

hammy
15. jún 2016

ja si teda vôbec nemyslím že si divná ... lebo aj ja to tak mám 😀 ale nie vážne, napr. pri hádke s mužom, to väčšinou nie lebo ak ma niekto naštve tak sa viem skôr rozohniť 🤐 ale napr. môj bývalý šéf to podľa mňa ešte teraz nepredýchal - keď mi dával výpoveď, úplne milo a v dobrom a mne len slzy tiekli 😀 hneď som sa mu ospravedlňovala,len som to nevedela ovplyvniť. ale to bola len chvíľka aby ste si zas nemysleli že som mu hodinu plakala na pleci 😀 😀 😀
a aj také príbehy v tv, môj muž keď počuje vetu "to je milééééééé", už vie že idem smokliť...
a napr. raz som bola v kostole, a neviem už čo ma dojalo, ale tiekli mi slzy, fakt netuším, čo si mysleli tí naokolo 😀
čo sa týka detí, myslím že to máme skoro všetky tak že nás to dojme
ale nemyslím zatiaľ že by som tým niekomu liezla na nervy, zase to nie je stále

katka3ltin
autor
16. jún 2016

Ženy, mám návrh - dáme spoločné emočné stretko, kde sa navzájom vyreveme a možno to pomôže 😀 😀 😀 😀
Lenže ja mám aj druhý problém - ja keď dlhšie plačem, tak mám oči červené a na druhý deň totálne opuchnuté a vyzerám jak angorák :-/ ☹

strelicia
16. jún 2016

@katka3ltin tak to stretko dame v piatok 🙂

nikusssa
18. jún 2016

mne sa napriklad este stalo nedavno vlastne, v marci sme mali krst nasho synceka a ked sme mali opakovat tie slova co hovoria rodicia svojim detom tak ja samozrejme slzy a nemohla som ani hovorit tak som len tak sepkala a svagrina vedla mna ze : No tichsie sa uz ani neda 😀 ale ja som proste nemohla nahlas hrca v hrdle a nemohla som 🙂