Som nešťastná v manželstve
Ahojte, ako titulok napovedá, necítim sa šťastná v manželstve. Keď sme sa zobrali, tak sme bývali každý v inom meste, čiže ma mm navštevoval tak 3x do týždna - viem, že to pôsobí divne, ale bola som max. spokojná a šťastná. Narodilo sa dieťa a tak to pokracovalo cca rok. Potom sa núdzovo situácia zmenila a museli sme kúpiť byť tam, skadiaľ pochádza môj muž. Byt som kúpila ja a je na moje meno písaný. Po MD som sa vrátila do práce, t. j. musela som dochádzať, čiže vstávať o 3,30 ráno a príchod domov o 19,30 obdeň. Práca ma bavila, som tam robila vyše 10 rokov, len to dochádzanie a strata času a penazí ma unavovali......Tak som si našla prácu v mieste bydliska......Mám nastúpiť v septembri.......A už aj ľutujem.....Sice ušetrím čas, peniaze a budem doma.....ale.......Bývam tu skoro dva roky, ale domovom som to nikdy nenazvala.......Neviem si zvyknúť.....Sú tu zvláštni ľudia.....je to minimestečko,kde nič-tu nič, žiadni známi, priatelia.......A teraz stratím aj bývalých kolegov........Síce sa vyspím,neprecestujem, ale..........Bojím sa, že tu citovo, sociálne "zakrniem". Môj muž debaty o presťahovaní akosi odmieta, vždy sa bud pohádame, alebo skôr nerozprávame, nedá sa jednoducho.......Aj keď ja by som bola za....Chýba mi rodné mesto, je tam viac príležitostí pracovných aj soc. Jemu sa to nezdá. Tým pádom moje city akosi ochladli.......Cítim sa tu izolovaná, bez priateľov, .........Už si akosi nemáme čo povedať. Rada som u rodičov, keď sa mám vrátiť, vždy sa musím spamatávať......nikdy som to tu nenazvala "domov" hoci tu bývame už dva roky......Jediná výhoda, že sa tu býva lacno a máme veľký byt, keby chcem predať a kúpiť tam kde chcem, vystačí mi max. na dvojizbák, aj to asi s hypot.....Niekedy ma aj rozvod napadne kvôli tomu......byt je môj, tak rozmýšľam aj takto niekedy ☹ Ja tu nežijem, len prežívam......
@mischka1312 ďakujem, naozaj príbeh podobný tomu môjmu. Aj ja prajem všetko dobré 🙂
@tina4931 no moja, ja presne viem ako sa citis, ale toto nepochopí žiadna ktorá býva buď u rodičov, alebo vo svojom rodnom meste. ja som tu tiež taký outsider a hoci baby radia a tak, niekedy to nejde úplne tak. tiež som si ešte nezvykla úplne a to som už mimo rodné mesto 13 rokov!!! ale narodil sa mi syn, tak som sa musela prispôsobiť. poviem ti chýbajú mi moji známi, kamošky, kamošky, samozrejme aj rodičia, ale zasa žiť s nimi by som nechcela, ja som radšej sama, nepotrebujem ich mať za riťou a na návšteve každý deň. ale nezvykla som si tu. tie pravé kamošky mám doma. ja si myslím že človek čím je starší, tým je opatrnejši, menej sa otvára lebo sa bojí sklamania... tie pravé kamošky si človek vytvorí podľa mňa ešte počas detstva, školy...tie pretrvajú...aspoň ja to tak vidím ...teraz kde žijem, tak by som v živote nedala na lopatu všetko čo cítim a čo ma kvári...s tými mojími starými kamoškami kecáme o všetkom... poviem ti tak, zaťala som zuby, lebo dieťa tu vyrástlo, má tu školu, kamarátov, a ja idem 2-3x do roka do svojho rodného....alebo niekedy sadnem do auta, a idem sama, užijem si kamošky a známych a zas idem naspäť, lebo rodinu mám teraz inde. môj syn a ani muž nechápu ako stále volám svojim domovom moje rodné mesto...ale rodné mesto je pre mňa to, odkiaľ siahajú moje korene...a to sa nedá zmeniť... tak sa utešujem tým, že keď syn podrastie, budem častejšie v rodnom a na staré kolená sa tam vrátim 😀 😀 ...viem že je to možno smutné, ale je to pravda...čo už... muž to nechápe, lebo on je vo svojom rodnom prostredí, on je spokojný, on problém nevidí. ale to len preto, že on je doma.... no my ženy musíme vydržať....
@ena70 ja sa pokúšam spomenúť si kedy nastal problém.....a vždy mi vychádza, že keď som sem prišla bývať. Dovtedy aj naše vzťahy boli v poriadku. To nie je také jednoduché ako tu niektoré píšu, že hlavné je keď sa rodina ľúbi - všetko sa dá prekonať. Ak človek stráda a v takýchto zásadných veciach a nenachádza doma pochopenie, tak tam veru láska dlhodobo šancu nemá ☹ A veru je to aj u nás tak.......Nedokážem zveľadovať náš vzťah, keď som neustále nešťastná z tohto tu. A keď vidím, že druhá strana nemá záujem, tak nemám ani žiadnu motiváciu, chuť niečo robiť inak, lepšie. Zatiaľ som asi vo fáze zúfalstva a rezignácie, možno keď naberiem sily......tak začnem konať ráznejšie, aj keď možno zásadne.
@tina4931 tak u nás je to tak podobne...ono muž to nevie pochopiť a ani nikdy nepochopí...žiadny muž....my ženy máme iné kontakty, väzby s kamoškami ako oni s chlapmi. oni si na pive pokecajú s hocikým, nemajú "najlepšieho kamoša" ako to býva u žien... no na druhej strane pozeráme na to dieťa...pozeráme na jeho potreby....môj syn má kamošov tu, tu je spokojný, ja nemám srdce ho odtiaľto ťahať preč, a potom viem že v rodnom meste by som prácu ťažko našla...predtým som mala lepšiu robotu ako mám teraz, ale u nás sa uvoľnené miesto hneď zaplátalo niekým iným, moje rodné mesto je menšie ako to, v ktorom žijem teraz, ale to mi nevadí. a s vidinou byť v dnešnej dobe bez práce, to nie je bohviečo. neviem či by som bola spokojná nezamestnaná s dieťatom ale v rodnom meste a s kamoškami, keby nebolo za čo chleba kúpiť. tak sa utešujem tým, že tu mám prácu, dieťa je spokojné a ja občas idem za tými svojimi kamoškami a pokecáme si. poviem ti tak, oni sa navzájom vraj tiež moc nenavštevujú, ale keď prídem ja, tak sa všetky zmobilizujú a stretnú vďaka mne 😉 .... tak sa utešujem aj tým, že ani oni sa moc nevidia... ale viem že ti to chýba..aj mne to chýba a neskutočne. strádam čo sa týka kamarátstva, kávičiek, dôverných pokecov o kadečom... lebo my ženy sme také senzitívnejšie... a tu hoci mám prácu, tak v nej som si kamošky na rozhovory o všeličom nenašla...áno mám kolegyne, zájdeme aj na kávu či drink, ale im nepoviem čo ma ťaží...aj tak by nechápali.... a taktiež ani na pieskovisku som nenašla žiadnu kamošku či spriaznenú dušu. tu boli všetko domáce a akoby nechceli pustiť do svojich kruhov "prišelca"... a to ja som veeeľmi spoločenský tvor.... no čo už... asi si fakt počkám na to, keď aj syn bude väčší, pôjde kamsi študovať a ja budem oveľa viac free....skús to zatiaľ tak brať aj ty.... neviem ako inak ti poradiť, lebo presne viem ako sa cítiš...
@ena70 presne tak ako píšeš, ani mňa tieto "dámy" medzi seba nepustili, hoci aj ja som veľmi kamarátska a vôbec nie konfliktná. Proste si vystačia a nepotrebujú nikoho cudzieho. Ešte aj do roboty tu v dedine sme boli dve uchádzačky - ja a domorodka, tak skús hádať, ktorá to vyhrala.
@rebo tak vidím že aj ty máš podobné skúsenosti...je to smutné, že človeka hneď berú inak len preto že je "odinakiaľ"...ale vieš čo? zasa ja som sama na seba hrdá, že som to zvládla sama, bez rodičov, bez podpory, všetko som si musela sama vydobiť, vydrieť, som oveľa samostatnejšia ako tie úžasné, čo furt žijú s rodičmi v jednom dome, prípadne behajú za mamou každý deň. keď sa mrknem len do susedov, vidím mladú babu 23ročnú, pred rokom sa jej narodilo dieťa a u rodičov je každý deň. jej brat to isté... rodičia im piplajú decká, lebo mladí to asi samostatne nevedia....no proste kvôli každému prdu letia za mamičkou... neviem si ich predstaviť, žeby sa odsťahovali 200km od rodného a začali žiť samy. asi skapú, lebo u mamy sú každý boží deň... hruuuza.... a robotu si už našla? ....mne tak pripadá, že dnes sú ľudia oveľa menej sociálni...u nás akonáhle "padne", každý si beží za svojim....nikoho nezaujíma či ťa niečo netrápi...asi blbá doba..
@ena70 môj syn je ešte malý, má 3 a pol roka a začal len chodiť do škôlky, čiže kamarátstva ešte nie sú také aktuálne.....Práve to sa bojím, že ak už začne chodiť do školy potom to bude oveľa horšie odísť - s ohľadom na neho. Ja som na nervy z toho, že tu nie je žiadnej práce a na všetky smery mám akosi ďaleko - do väčších mestečiek.....Toto tu nazývam skôr dedina, aj keď to má štatút mesta, tak s mestom to má málo spoločného.
@ena70
@rebo
Baby, je to do plaču, ja tú robotu čo budem robiť tu od septembra tiež mám po známosti viac-menej. Dávala som si žiadosti, resp. skôr som chodila osobne hľadať prácu do najbližšieho mesta a nič.....Keď nikoho nepoznáš......darmo mám aj školu, aj prax niekoľko rokov, aj dobré referencie......Hnusná doba....
@ena70 nebývam ani u rodičov, ani v rodnom meste. Presťahovali sme sa do úplne cudzieho prostredia. Ako som písala - je to o prístupe a rozhodnutí. Buď sa rozhodneš, že urobíš všetko preto, aby si bola spokojná tam, kde si, alebo neurobíš nič a budeš večne nespokojná, až si na to tak zvykneš, že sa to už nebude dať zvrátiť. Budeš už len nadávať na miesto, ľudí, na dobu. Budeš sa ľutovať a prechovávať nevraživosť voči manželovi, ktorého viníš z toho, kde si.
@tina4931
Podľa mňa to je aj najlepšie žiť obaja úplne inde. Ani jeden vo svojom rodnom meste. My sme istý čas žili v mojom rodnom meste, môj muž tam bol nešťastný, tiež som to nechápala, lebo teda mne je to šuma fuk kde som. Ja rada spoznávam iných ľudí a nové kraje.
@natalym Presne tak, my tiež žijeme inde ako je naše rodisko obaja, takže si nemáme čo vyčítať. No nie každý človek sa dokáže prisposobiť novému prostrediu a na SK je to normálne, že mnohí zostávajú celý život na jednom mieste. Na západe sa zase vačšina ľudí sťahuje bez problémov, predajú dom a idú inde, len my sme takí domasedovia tu. 😀
Najlepšie a najhlbšie priateľstvá sú väčšinou z detstva, školských čias.....Ja som tu spomenula len moje problémy čo sa týka bydliska a zamestnania s ohľadom na bydlisko....že som to bola ja, čo sa musela prispôsobiť......ale problém je ďaleko hlbší s tým "prispôsobovaním sa"....Nespomenula som iné veci v našej rodine....napr. otázka viery v súvislosti s dieťaťom a pod...Najľahšie je odsúdiť ma, že som si na vine sama, že sa mám snažiť nájsť pozitívum v nových situáciach. Ano, s tým plne súhlasím, ak sa človek nechce doživotne zožierať......len ma štve to, že vždy to musím byť ja, ktorá sa podriadi a už som prišla do fázy, že kvôli tomu ochladli aj city k môjmu mužovi
@tina4931 potom je tazko ti na to adekvatne reagovat ked netusime co vsetko ta trapi. A co sa tyka viery to sa uz teraz tazko riesi ked su deti na svete. To ste mali mat uz skor vydebatene. Ja mam muza neveriaceho ja som katolicka - boli sme spolu 2 tyzdne ked som vyhlasila ze deti budu pokrstene aj keby co bolo a tak aj bolo. Nepacilo sa mu to ale mali sme to vyjasnene hned na zaciatku a krstiny absolvoval pekne so mnou a ja som mu za to vdacna.
@tina4931 Ako ti mozeme pomoct? Aku pomoc ocakavas?
Citis sa sama. Komunikujeme s tebou. Niekto ta pochopi viac, niekto menej. Nepozname tvoju situaciu. Zivot v manzelstve neznamena vzdy med lizat. Niekedy si na dne. Bud sa odrazis, najdes nieco pozitivne, urobis nieco pre pozitivnu zmenu a najdes sposob, aby to bolo lepsie. Das si vitaminy, najdes psychologa... A ked sa nic podla teba neda spravit, tak ak si veriaca, mozes to vsetko obetovat... Aj utrpenie ma svoju hodnotu.
@mickao tak isto je to u nás....Nebyť dieťa tak........