Som smutná z mojej maminy

Zhrniem celý vzťah v skratke: Moja mama ma nikdy v ničom nepodporila, vyžadovala odo mňa, aby som nosila domov jednotky, čo som aj robila. No nikdy mi nedávala v ničom samostatnosť, ani v základných veciach. Nikdy mi nedovolila, aby som jej v kuchyni s niečim pomohla, pretože to považovala za jej prácu a povinnosť a nie mať z dieťaťa otroka. Druhý pohľad na vec bol ten, že si myslela, že to pokazím (boli sme chudobní, takže nechcela vyhadzovať), alebo si ublížim (napríklad pri krájaní cibule), lebo som úplne neschopná. Teda vždy som mala pri nej pocit, že som neschopná a neviem nič robiť, preto som sa radšej ani ničoho nechytala väčšinou. Takýto život viedol k tomu, že som vôbec nespoznala samu seba, nakoľko som robila len to čo sa odomňa vyžadovalo. Školu mi teda vybrala ona s odvôvodnením - chemikov bude vždy treba. Mňa tieto predmety nikdy nebavili ako chémia, matika, fyzika, boli to jedine, z ktorých som mala na vysvedceniach dvojky... Skončila som aj chemickú vysokú, dnes robim prácu v odbore, ktorá ma absolútne nebaví a nenapĺňa. Začala som popri tom aj podnikať, čo mi samozrejme zakázala, takže mi to trvalo 2 roky od rozhodnutia, že to chcem robiť, kým som si povedala, že kašlem na ňu, je to môj život. Samozrejme som musela bojovať nielen s ťažkosťami to rozbehnúť a tvrdo pracovať na tom, ale aj tvrdo pracovať prehliadať jej výsmešné poznámky typu, či na také sprostosti chodím sama, alebo mi ich niekto dáva do hlavy. To narážala na mojho frajera. Alebo, že prídem aj o to h.vno čo mám - keďže do podnikania trebalo dať dosť veľa peňazí. Alebo, že íní už boli ako ja... Nemôže sa mi to podariť atď. Podnikanie mi celkom ide, konečne som našla samu seba, to čo ma baví a napľňa, je pre mňa vzrušujúce vidieť, že keď pracujem viac, dostanem aj viac peňazí, a robím v oblasti, ktorá je mojim hobby. Takže mi to ani nepríde ako práca, hoci poznám aj chvíle ako je to pracovať 2 dni nonstop bez spánku, také som mala len raz. 🙂 Takže nebolo to vždy med lízať. Celkom sa mi darí a na tomto podnikaní popri práci zarábam mesačne asi 4 násobok môjho platu v chemickom odbore. Myslíte, že by som sa dočkala niekedy nejakého maličkého uznania z jej strany? Ani náhodou, celý čas čaká, kedy sa mi dariť prestane, aby mi mohla špechnúť do tváre ako mi to hovorila... Zatiaľ podnikám 3 roky aj spolu s frajerom, bez ktorého by to nešlo, nebolo by to zvládnuteľné pre mňa robiť si aj sama účtovníctvo, takže to robí on. Chápem, že moja mama sa o mňa bojí a vidí to svojimi očami, ale už ma naozaj štve, keď vždy keď chcem niečo robiť sa mi len vysmeje a skritizuje ma a v ničom ma nepodporí. Keď som chodila na VŠ a neurobila som jednu skúšku hneď na prvý raz to ste mali vidieť ten výstup - dávala mi za príklad spolužiačku, ktorá podľa nej zvláda aj školu, aj frajera (ja som nemala), aj brigádu (ja som nemala, lebo som ešte trpela komplexom menejcennosti, že nič neviem robiť a čoho sa chytím pokazím). Tiež by som jej vedela predhadzovať na oči lepšie mamy ako je ona... Pre predstavu - ona sa vydala ako 18 ročná za alkoholika. Po 6 rokoch som sa narodila ja, celé detstvo moje bola jedna nočná mora, nejdem tu popisovať ešte aj alkoholické excesy môjho tatka, ale prežila som si peklo na zemi. Ona z toho aj ochorela a po 16 rokoch zamestnania bola od mojich 10 rokov na invalidnom dôchodku. Počas toho nemala inú prácu len sledovať každý môj krok, úplne som z nej bola v strese. Bola na ňom 16 rokov, keď sa jej ho rozhodli vziať a nechať len polovičný. Samozrejme počas tej doby ona nemala žiadne záujmy, nič v čom by sa vzdelávala, lebo si myslela, že bude na dôchodku už navždy. Nestarala sa ani o seba, nemala to ľahké s alkoholikom, ako robila vždy všetko čo každému videla na očiach, ale to práve nie je dobré, tak ako pre mňa a ani pre tatka... Tým ho len posporovala v jeho pití, že sa o nič nemusel starať a aj tak ju za nič nemal. Tým, že je obézna sa k tomu pridružilo aj množstvo ďalších chorôb, za ktoré si už podľa mňa môže aj sama, ako cukrovka, vysoký tlak, atď. Ja sa snažím, byť úplne iná ako ona a aj ako tatko. Žijem veľmi zdravo, cvičím, nemám ani gram tuku navyše, hoci som predtým mala nadváhu tiež. Samozrejme ma v chudnutí tiež nepodporila, a stále sa mi len vysmieva, či chcem teraz akože do smrti každý deň cvičiť a chrúmať zeleninu. Že na to nebudem mať čas atď. To že ona má čas sedieť pred televízorom a ja televízor ani nemám, lebo nemám na to čas... Keď som si našla toho frajera, ktorého teraz mám, tak mi hovorila, že sa mám s ním rozísť, pretože je pre mňa príliš dobrý (akože z bohatej rodiny) a ja som nič a z chudobnej rodiny. To čo som chcela vlastne teraz riešiť je, že mám svoj sen ďalší podnikateľský, čomu sa chcem venovať a znova nepočúvam nič iné len aká som hlúpa, neschopná a ako ma ona vôbec nepozná a aká je zo mňa sklamaná. Ona si po tých rokoch na dôchodku teraz vôbec prácu nevie nájsť. Keby som nemala peniaze z podnikania, z ktorých vlastne živím aj ju, aby mala z čoho zaplatiť byt atď, tak neviem čo by robila. Ona si za svoje peniaze kupovala v mojom veku cigarety, ničila si zdravie, ja keď si kúpim biopotraviny, tak som hlúpa, lebo je to klamstvo atď. A zbytočne sa snažím so sebou niečo robiť pretože strava za nič nemôže, lebo ona už videla ľudí čo nešportujú a jedia slaninu a fajčia a nič im nie je. Takže na čo sa snažiť. Keď zomrel tatko, bolo dedičské konanie, kedy mi nakázala odmietnuť moju polovicu bytu. Na čo mi frajer povedal, že keď to urobím, tak sa so mnou rozíde, pretože on tu nemaká ako debil na mojej firme celé noci, aby som ja vyhadzovala peniaze do luftu, že iní ľudia prijmú dedičstvo aj po ľuďoch, ktorých ani nepoznajú. Mne to bolo jedno, ja som nič nepotrebovala žiadny byt, ide mi len o to, že neviem kde by ona teraz bola, keby v tom byte nebývala... Som už z toho unavená, jej myslenie a život je úplne iný než to o čo sa snažím ja. Stetnutie s ňou ma len úplne domotivuje, pretože ona len stále plače a je deprimovaná, pozerá správy a podľa nej je celý svet len zlý. Podľa nej som ja tá zlá, lebo ona nevie kde ja žijem... Ona si myslí, že len byť zamestnanec je to správne, ja si myslím, že to nie je záruka v dnešnej dobe ničoho a práve tak sa dá skončiť ľahko ako ona. Keby sa o seba už len starala, mala by vyššie šance aj nájsť si prácu, pretože keď ju ľudia vidia, že je tučná a vôbec nemá žiadne záujmy, je frustrovaná a nasratá na celý svet, tak ju ani nemajú chuť zamestnať, plus ešte k tomu nevie ani nič robiť, ani s pc, ani jazyky, nič. Mne sa naozaj ťažko žije s pocitom, že pre vlastnú mamu nie som dosť dobrá a nikdy ani nebudem ani keby som sa rozkrájala. Ale keď niečo povie niekto iný, tak to je písmo sväté, keď niekto iný niečo urobí tak to je poloboh, ale ja keď chcem niečo robiť, tak som zlá a nikdy nič nedokážem a kam na tie sprostosti chodím... Ach má tu ešte niekto takúto mamu? 🙂 Nech viem, že nie som sama.