Som veľmi empatická a odnáša si to moja psychika

Prvy problem je, ze si pripisujes cnosti. V realite si iba okraslujes svoje slabosti. Pomaha to trochu, ale neuspokojuje.
Naopak, podvedome zvysuje pocit krivdy, nespokojnosti, trapenia.
(Lebo to este zvysuje kontrast medzi davanim a tym, co za to prijimas).

Nie si empaticka, si slaba.
V podstate nikto o sebe nemoze povedat, ze je empaticky, lebo si nemoze byt isty, ze skutocne toho druheho dobre vnima, chape. Ze je naozaj v jeho kozi, v jeho topankach.
Moze vsak toho druheho respektovat a byt ochotny pomoct. No z toho nema potom zle pocity a vie si urcit hranicu, pokial bude jeho pomoct siahat. Pojde kvoli tomu druhemu aj mimo vlastnej komfortnej zony, no nebude za to cakat nic.

Ty si skor ustupciva a poddajna. Ochotna prisposobit sa tomu, co predpokladas, ze druhi chcu.
Ale nie je to dobrovolne. Je to nauceny vzorec chovania.
Co vyvolava konflikt, kedze sama mas ocakavania, ako by sa ti to malo reciprocne vratit (nehovor, ze ich nemas. Keby si nemala, necitis teraz, co citis).
Chces prijatie a pochopenie, respekt a rovnopravnost s druhymi.
Chces uznanie, vdacnost, lasku, v podstate si naucena si toto tzv. kupovat svojou milotou. No kedze sa to kupit neda, tak to co dostavas spat, nie je dostatocne a citis zle pocity.
ludia ti to musia chciet dobrovolne dat a urobia to vtedy, ked vidia, ze to ma svoju hodnotu. Ty z toho cenovku hodnoty odtrhas.
Davas sa pod cenu a divis sa, ze ta tak beru.
(Cast ludi ti to robi urcite, inak by si tu neriesila.)

Mas z toho vnutorne konflikty.
Robis nieco, co vlastne robit nechces (nie az do takej miery, ako robis).

Moze ti pomoct to, co sa ti malo stat v detstve. Ta faza sebeckej bezohladnosti, uprednostnovanie seba, vnimanie len svojich potrieb.
Je dolezita na objavovanie seba. Uvedomenie si seba.
U deti to nie je tak vypukle a je to prijatelnejsie, lebo je to bezne a “je to predsa este male dieta”.
U dospeleho to bude divne, odsudeniahodne (lebo uz to mal nat davno za sebou), ale zas pre teba nutne.
Az ked poznas seba, vtedy mozes zacat hladiet na druhych. Vtedy mozes zacat objavovat svoju skutocnu empatiu pre druhych. Chapat, ze nikdy nikomu nebudes rozumiet uplne, ale mozes sa pokusit.
Ale hlavne si ju nezamienat s precitlivelostou a ustupcivostou.
Uz to bude tvoje vedome rozhodnutie, nie nutnost, lebo sa inak chovat nevies (mas to naucene, ako vzorce fungovania, z ktorych nevies uniknut).

Jedine na co si treba dat pozor v tej faze sebeckosti (ked sa oslobodis od pocitov viny za to, ze robis, co ty chces, odmietas, co sa ti robit nechce, uprednostnujes seba, a naopak ty vyzadujes od druhych veci voci svojej osobe), aby si v nej uz neostala.
Aby si to len neprehnala do druheho extremu.

Ano, bola som taka a zmenila som sa. Lebo to u mna vyustilo az do depresie s uzkostami. Roky som samu seba obvinovala, ze chcem vsetkym dobre a skutocne som chcela, no kym som vsetkym okolo seba pomahala a tahala ich z problemov, tak som bola tak velmi nestastna a nenaplnena, az som z toho ochorela. Stalo ma to 2 roky zivota, kym som uplne zmenila pohlad na tieto veci. Uz nie som horuca linka, ked niekto nieco potrebuje. Kazdy si ku mne chodil po radu ohladom vztahov, uz to nerobim. Ludi odkazujem na psychologov, ked maju problem, ti su za to plateni a trenovani, aby im z toho nehrabalo. Zuzila som okruh ludi, ktorym sa venujem a obetujem pre nich svoj cas na uzku rodinu a 2 blizkych priatelov. Z mojej mamy, s ktorou som mala vzdy velmi vlazny vztah som si postupne vybudovala najlepsiu kamosku, hovorim jej vsetko a velmi mi to pomaha. Ludi, ktori mi beru energiu a zahlcuju ma svojimi problemami bez milosti rusim, ignorujem. Inak to uz neslo, skoncila by som na psychiatrii.
Hlavne sa v tom netreba zbytocne sparat a tisickrat si premielat konverzacie, co som povedala, co som mohla povedat inak, atd. Odporucam trenovat meditaciu, ktora vas presne tychto zbytocnych myslienok zbavi a budete aj lepsie spavat.

Tiez som si tym presla ale zmenila som sa, velmi mi pomohlo odstahovat sa prec od rodicov a moj manzel. Rodicia presne typ co vidi chybu vsade, a vsetko mohlo byt lepsie a nedaj boze nieco povedat...Taha mi uz na 50 a som iny clovek ako trebars pred 25r.
Pises
"...ja som pred dvoma rokmi na jednu osobu zvýšila hlas lebo sa vo mne toho už uzbieralo veľmi veľa a myslela som, že sa mi uľaví keď si aspoň raz v živote otvorím ústa a nestalo mi to za to..v konečnom dôsledku som utrpela zasa iba ja🙈cítila som sa previnilo a mala som z toho dňa traumu..ešte aj teraz keď si tu situáciu vybavím. "

K tomu ti mozem povedat ze presne takto som zacinala....vycitky, analyzovanie, hanba za to ze som sa ohradila...ale cim viac x to urobis tym lepsie to budes znasat a menej sa citit previnilo. Ja mam teraz uz skor opacny problem .. musim sa brzdit 😀

Ešte existuje špeciálna skupina ľudí, ktorá dokáže takéto málo asertívne povahy ešte viac zdeptať a vyciciat ako upír. Zavolajú hocikedy, keď to oni chcú alebo potrebujú, hoci aj banálne veci, ale nedokážu vypočuť aj druhú stranu. Zrazu ponáhľajú a musia končiť. Sebci.

Toto som ja.
Pripnem sa.
Zaujíma ma aj ako fungovať v práci s tymto

Ja mám podobny problém.s dialógmi, všetko si moc pripúšťam a analyzujem.. ja zle spavam už niekoľko rokov.. či sa to dá zmeniť neviem, skôr dokazem po jednom dni zabudnúť a ísť ďalej, ale zvykla som si na to vždy hovoriť pravdu, ale snažím sa o diplomaciu a do nikoho sa nestarat, to mi niekedy robí problém činsom neprekročila hranice keď analyzujem .. mala som to tak vždy, väčšina veci ma trápi len do ďalšieho dňa.. takže už som viac - menej nastavená na to, že veď sa z toho vyspím.. najviac mi pomáha zamestnať si mozog niečim iným čo pri 3 deťoch nie je problém..

@moonlight1210 veľmi pekný komentár.
To skúsenosti alebo aj psychologička literatúra?
Dakujem

@moonlight1210
@halabolka
@tykat veľmi dobré názory baby, aj riešenia....

autorka: podobne som bola na tom ako aj ty, ešte pred cca 15-20 rokmi. presne akoby som o sebe čítala a veľmi mi takýto postoj k životu vyciciaval energiu, hoci som jej mala dosť. a áno, odzrkadlilo sa to na mojom zdravotnom stave. až keď som začala mať zdravotné problémy, vo veku 36 rokov, začala som selektovať ľudí a čistiť svoj život. postupne som odtiaľ doslova "vyhodila" ľudí, ktorým som celé roky pomáhala a vďačnosť žiadna (nemyslím tým, že mi mali ďakovať pri každom stretnutí, ale zrazu, ak som potrebovala s niečím pomôcť alebo som sa chcela len vyrozprávať..... a pomoc neprišla - hoci sa dalo a moje vyrozprávanie skončilo tým, že ten človek (ľudia) šiel paradoxne ešte proti mne) :(
pochopila som, že tade cesta nevedie a že som už dosť chorá na to, aby som bola ešte viac, mala som v tom období 4,5 ročnú dcéru. a tak som čistila. dnes som spokojnejšia a čo je hlavné, som sebeckejšia, mám sa viac rada, pretože vždy, vždy som pozerala na iných a ja som upadala. teraz mám rada svoj život a žijem si ho tak, ako chcem ja. veci nepodstatné dám jedným uchom dnu a druhým von. áno, sú chvíle, keď mi je smutno, lebo veci nevyjdú tak, ako by som túžila, alebo sa s niekým pohádam. ale viem, s kým. viem, že ide o ľudí, ktorí vedia tiež priznať chyby a že nasledujúca konštruktívna debata to napraví z oboch strán. takže asi budeš musieť viac zľahostajnieť a zároveň si upratať tých ľudí..

@jana_eyre_2 ešte je rozdiel analyzovať a zle spávať pre povedzme hádku s manželom, s ktorým máš inak super vzťah a proste ste sa posekali a je rozdiel analyzovať fakt všetko. tam je dobré naučiť sa niektoré veci proste vypustiť. lebo ver mi, že všetko to ostáva v hlave a jedného dňa ti to môže oslabiť organizmus a imunitu natoľko, že to nedá ani telo.... mne sa presne toto stalo a dávam sa už 7.rok dokopy a stále to nie je ono. ale áno, ako uvádzajú dievčatá vyššie, súhlasím s tým, že množstvo takýchto zažívaní má korene v detstve. vlečie sa to potom s nami po celý život.

Nie nie som taka silna ako to vyzera 🙂 lahko sa to pise ale v hlave tie vecii tie myslienky,toho sa clovek len tak nezbavi. Dakujem vam aj ja vam prajem vela sil v zicote ❤️

@panelacikova ja mám zlý spánok z viacerých príčin, nie len kvôli analyzovaniu dňa.. analyzovanie a rozmýšľanie nad nepodstatnostami je moja povaha a viem veru aj čo je príčinou z detstva že takto uvažujem.. ja som sa tak nejako zmierila s tým že som proste taká, hoci niekedy mi je ľúto že nedokážem byť taká že mi je všetko jedno..

@miskafilipkovab čítam tvoje príspevky. muselo to byť strašné. u nás bol alkohol a hádky, ale len zo strany otca. mama sa snažila a dodnes je to super mama. obetavá (až moc) a vždy milá, hoci má sama neskutočné množstvo zdravotných problémov - tiež vyplývajúcich z toho celoživotného trápenia s otcom. a ja som sa tiež veľmi snažila vždy pomôcť mame, urobiť všetko tip top, lebo on prišiel naliaty a potom robil "poriadky". takže som makala každý deň doma, umývala riady, pomáhala, čo som vedela, len aby sa nenašiel dôvod... na 98% sa našiel vždy :( a vreskot na celý barák. no boli to časy, ti poviem. dodnes sú spolu, ja nechápem, ale ja si to až tak nepripúšťam. a presne toto ma poznačilo, ako uvádza aj autorka, že som sa potom roky snažila vyjsť každému v ústrety. alebo paradoxne, na veľmi dobrých ľudí som bola ja veľmi zlá. proste som mala v sebe zabudovaný akýsi mechanizmus a nebol to dobrý mechanizmus. rokmi som sa naučila. a zmenila som hlavne sama seba. a potom aj svoj celý život. ale v každom z nás do smrti budú takéto kontrolky blikať (to narážam na tú tvoju nedôverčivosť), do smrti budeme premýšľať nad vecami mnohokrát a budeme sa veľakrát cítiť v zlom období aj veľmi ukrivdené. "poďakujme" mnohé svojim rodičom, bohužiaľ. je rozdiel jedna na zadok a rozdiel bitka. je rozdiel krik pre fakt neporiadok a vrieskanie denno-denné pre nič za nič.... akonáhle máš v sebe kúsok citlivej povahy, zanechá to na tebe neskutočné stopy :( a potom, neskôr, po rokoch, si niekedy až príliš tvrdá vo vyjadrovaní, lebo ťa život naučí. a povedia ti: si necitlivá. vieš, je to taký začarovaný kruh. naučila som sa asertívne povedať svoj názor. neurazím, nevynadám. a odpoveďou mi je, že som tvrdá a necitlivá. že som chladná. no nenavyberáš si 🙂

@jana_eyre_2 myslím, že ti rozumiem....

Hm, ved pekne je zasa s kazdym sa porozpravat, vypocut si, trosku nieco ako butlava vrba? Ved teda myslite a starajte sa aj o seba. Mozno si len viac premyslite, co alebo ako a komu poviete. Vobec o tom neuvazujte, ze mate alebo nemate povahu na nic, to moze povedat kazdy o sebe. Ked pisete, ze sa neviete branit, je nad cim, kym?

@miskafilipkovab inak ja teraz, keď mám deti, nechapem ako sa dakto dokáže k vlastným takto správať... uz čakám tretí uzlicek, lebo sa ich neviem nabažiť ☺️ ja mam pre nich kopu trpezlivosti, lásky, nemôžem sa pozerať na to, keď ich daco trápi, ale pri niektorých situáciách si musia tými emóciami prejsť a naučiť zvládnuť, ak ked mňa taha ich nenechať v tom...

@moonlight1210 ďakujem za váš názor, určite si z toho niečo odnesiem, no s niektorými myšlienkami nesúhlasím. Nepoznáte ma osobne, a preto sa mi niektoré vaše vyjadrenia zdajú trochu trúfalé. Empatická som, to viem určite. Na základe toho čo píšete, by potom vlastnosť ako empatia ani nemohla existovať a empatickí ľudia chodia po svete😌 Ja empatiu určite neberiem ako cnost, či prednosť, skôr ma to vyčerpáva. V každom prípade si vážim aj vaše slová, ktoré majú niečo do seba.

@nela6 neboj nič, keď prídu do puberty, prasknú nervy aj tebe 😀 ale to je už iná kapitola 🙂 aj tá moja malá buchta bola zlatá.... tak prvých 5-6 rokov. a potom sa jej začala budovať osobnosť a prejavovať gény, ktoré proste nepustia... teraz má 11 a puberta na prahu... no konečná. to si ešte užiješ 🙂 a možno nie. ak máš dobrého manžela, ktorý bude deti usmerňovať, tak to pekne zvládnete. ja som na jej výchovu prakticky sama a je to dosť ťažké....

@panelacikova a tak ono to bolo take ze oni pili spolu, viac menej o nas starala starka. O mojich vtedy pocitich vedeli malo moji rodicia. V skole samozrejme sikana z každej strany lebo som bola ina. Ano a twraz ked som kusok chladnejsia k ludom co to odo mna necakaju bud sa urazia alebo ako zbytok mojej rodiny robi sa ze ma nepozna... Ja som sa s tym zmierila uz... Najlepšie ked sa ma spytala sestra ze co mam proti mame ved nam nic v detstve nechybalo. Odpovedala som jej ze to pochopi ked bude ona matka. Ked vidim co všetko davam ja mojmu synovi, co som nedostavala ja, ako som bola v istom smere zanedbavana, ako dali radsej na palenku ako mne na skolsky vylet, ako som plakavala zavesena na klucke vzdy ked isli do krcmi. To su veci ktore nikdy nechcem aby zazilo moje dieťa. A na jednej stranem nelutujem ze som takto vyrastala lebo vidim vsetky tie nedostatky vo vychove. Snazim sa vsetko dat mojmu dietatu byt stale pri nom aby netrpelo tak ako ja mozno.... Este s mojou povahou raka to je naj kombinacia. Boze ale ako sa tu tak vypisujem vsetko sa mi pripomina 🙄 este ze je dneska tak krasne vonka, po dlhej dobe 🌞

autorka: ja osobne a za seba tvoju empatiu nevyvraciam. lebo aj ja som veľmi empatická. ale sú chvíle, keď empatiu dám proste bokom, lebo už viem rozoznať, že príliš empatie v danom momente by škodilo mne a tomu druhému by to aj tak nepomohlo... ale toto rozoznať a správne sa rozhodnúť, či prejaviť či nie, mi robí problémy ešte aj dnes :(

@miskafilipkovab smutné...... ale už teda radšej nepíš, lebo aj ja píšem a mám rovnaké pocity 😀 treba asi vypnúť koňa a ísť sa fakt tešiť z nového dňa 🙂

@nela6 veru, ja sice neviem byt trpezliva az tak aj ked mavam nervy ale hned to rozdycham a vtedy si pomojkam maleho ako len viem. Viem ze to nie je mozno najspravnejsie ale lepsie akoby malo mat strach zo mna. Niekedy sa pozastavim poriadne nad sebou, vsak deti su nase zrkadlo, a ked vidim ake ma ten moj drobec nervy niekedy 🤦‍♀️🤦‍♀️ clovek sa uci cely zivot. Ako napr moj otec. Teraz je uplne super, vobec by clovek nepovedal ze vedel byt zly.

@panelacikova presne a hlavne!! V dnesnej dobe ked je vsade korona. Treba sa aj usmievat

dobrá rada, ke´d prídu na teba tie myšlienky, že máš potrebu analyzovať čo si kde povedala vytesni to z hlavy, začni si spievať, pusti hlasnú hudbu, sústreď sa na niečo iné... je to úplne zbytočne zabitý čas, je to ako keby si prečítala knihu a potom sa snažila zmeniť obsah jej stránok, nedá sa to
postupne to prestaneš robiť, minulosť je minulosť a skús žiť teraz

@miskafilipkovab ešte k tým nervom. bohužiaľ, niečo máš aj ty geneticky zakorenené a zažité a niečo má aj to tvoje dieťa. ja to vidím tiež sama na sebe a na dcére. proste gény neobabreš a nemôžeš za to ani ty, ani dieťa, že občas ten nerv proste chytíš. veľa vecí môžeš zadržať, ale proste stane sa. ale určite nie v takej miere, akú si zažívala ty. lebo vieš, aké to je a robíš všetko pre to, aby to bolo lepšie 🙂

Dobrý psychológ..z tohoto môžeš vyhoriet, ochorieť

@panelacikova potom verím, že budú aj vyhrotene situácie, lenze u mňa doma bolo to správanie od mala, aj keď som mala 4r...proste nonstop, totálne zúrivý človek to bol... mozno aj skôr, len to si nepamätám, takže neviem hodnotit

Ja tiež všetko analyzujem, všetko v práci musím urobiť dokonale. Ak nedaj bože urobím čo i len maličku chybu spravím z toho drámu. Vtedy dostanem slovnú "facku" od vedúcej, že to nie je koniec sveta. Trochu ma to uzemní no aj tak ešte nad tým rozmýšľam. Ja celkovo veci zveličujem, takže robím drámu z maličkosti. V práci ma majú radi, rada druhým pomôžem. Aj mi to povedia že som zlatá. Všetko v živote robím s rozvahou, no i tak moje sebavedomie je na nule. Vlastne som v živote dosiahla všetko to čo som chcela, aj keď to nie vždy bolo ľahké. U mňa to ale asi pramení z rozvodu rodičov, a z pekla ktoré som prežila s otcom.

Takto: jediný človek s ktorým musíš žiť do smrti si TY!
Ostatní prichádzajú a odchádzajú a nikto z nich nie je s tebou 24/7 celý život.
Tak sa zamysli nad tým aj takto.