Som vyčerpaná zo smrti
Ahojte, písala som tu niekoľkokrát, asi som otravná, ale som strašne vyčerpaná. V máji som nečakane prišla v 20 tt o synčeka. Nasledoval polrok samých vyšetrení. V septembri som dostala zápal močových ciest, ako vyvrcholenie polročného stresu. Mesiac bol pokoj, gynekológ nám dal zelenú v snažení. Do týždňa po ovulácii som dostala ďalší zápal močových ciest. Opäť antibiotiká už v 4-5 tt. Lekár v tom čase nevidel nič v maternici, už ma strašil mimomaternicovým. V poslednej možnej chvíli sa objavil gestačný vak v maternici, hoci prázdny. Dostala som progesteron 2x denne do pošvy. Už keď som sa trošku upokojila, že to nie je mimomaternicové tehotenstvo, prišla ďalšia rana. Môjmu otcovi tento týždeň diagnostikovali nádor v pankrease a metastázy v pečeni a v prostate. Aj keď mu to lekár oznámil, neprijal to, stále si myslí, že to sú len krvné zraneniny. Je vážne chorý, má diabetes, problémy so zrážanlivosťou krvi, prekonal mozgovú príhodu aj embóliu. Celá rodina sme sa zložili, najhoršie je, že otec má stále nádej, že sa vylieči, že to nie je vážne. Nikto z nás nemá silu mu povedať, čo ho čaká. Budúci týždeň ho vezú do Martina za jediným lekárom, ktorý sa venujem týmto nádorom, tam mu povedia všetko. Modlíme sa, aby to prijal, aby nezomrel hneď ako sa to dozvie.Bojím sa, že veľa času mu neostáva pri jeho zdravotnom stave. Z toho stresu som asi dostala ďalší zápal močových ciest. Zase mi asi dajú ďalšie antibiotiká, začala som 6 tt. Bojím sa o bábätko či prežije a či bude zdravé kvôli tým antibiotikám. Len plačem zo zúfalstva. Toľko nešťastia nás postihlo v tomto roku, že už sa to prejavilo na mojej psychike aj zdraví...Na tie močové cesty som skúšala všetko, čo sa dá, nejem ani sladkosti, ani cukor, ani biele pečivo a cestoviny len výnimočne...proste moje telo to vzdáva...nemôžem v noci spať, ak zaspím, tak sa budím celá spotená...do jedla sa nútim, snažím sa jej veľa zeleniny, beriem tehotenské vitamíny ...dnes v noci som sa zobudila na strpnutú celú ruku, odkiaľ to prešlo až na tvár, zase sa mi vrátili migrény, ktoré u mňa sprevádza trpnutie polky tela...už neviem ako pomôcť sebe, svojmu bábätku ani svojmu otcovi...vždy som bola "tlmič" celej rodiny, všetci sa na mňa spoliehali vo všetkom, všetko som riešila ja, všetky problémy, teraz som na pokraji so silami a so mnou upadajú aj ostatní...zo súrodencov som najstaršia, mám 32 rokov, sestra 31 a brat len 21...otec bude mať o mesiac 58 rokov, keď sa ich dožije, mama má 52 rokov...keby mal otec inú rakovinu, tak ešte má nádej, ale táto je najhoršia zo všetkých, ľudia s podobnou diagnózou žijú od 2 týždňov do 2 rokov od zistenia diagnózy a zomierajú v ukrutných bolestiach...nikto si takú smrť nezaslúži...mám úžasného manžela, ale ani on mi nevie pomôcť, nevie ma upokojiť a hlavne nemôže byť ani so mnou teraz doma, keďže ho v práci posielajú hore dole po kraji a bez neho to nepôjde...proste som na dne so silami, iba dcérka mi pomáha sa nezložiť úplne...
@gabika4 ahoj, píšeš, že si tehotná. Zameraj sa na dcérku a na to malé, čo nosíš v brušku. Na všetko ostatné nateraz zabudni. Na chvíľu to nerieš. Aj tak to neovplyvnís. Tvoje zdravotné problémy pramenia z tvojej psychickej nepohody. Máš veľmi negatívny postoj k všetkému. Všetko silno prežívaš, analyzujes. Ak má otecko tak vážnu formu rakoviny, svojim postojom ju neporazi. Treba to prijať tak, ako to je. Ze ten fakt nechce prijať on? Co sa tým zmení? Ze bude ostávajúci čas ležať v nemocnici, kde vás kvôli covidu nepustia za ním? Kde ty ako tehotná ani nebudeš môcť ísť? Buďte mu nablízku, tešte sa z toho, čo máte, žite naplno. Bude ľahšie tebe aj tvojim blízkym. Tým, že stále plačeš a rozprávaš, píšeš aká si nešťastná, to v sebe len zivis a podporujes a tak trochu ubližujes tomu malému v sebe. Nie antb ho ohrozujú, ale tvoja momentálna psychika. Držím palce, aby si to všetko zvládla.
@ivca82 ja sa neľutujem, len to na mňa všetko doľahlo...tento príspevok som písala v čase, keď sme sa to všetko dozvedeli a spadlo to na mňa ako múr...teraz už je to v pohode...proste otec má to čo má, my sme to prijali ako rodina, už sa s tým musí zmieriť on sám...zatiaľ si to postupne uvedomuje, asi je to lepšie ako keby mu povedali naraz, že budete žiť toľko a toľko...uvidíme ešte čo prinesú výsledky...
@tinatitti tak bohužiaľ, nie každý prežije smrť svojho dieťaťa s úsmevom na perách...ja sa s tým snažím vysporiadať po svojom...samozrejme som plakala, nenávidela som asi každého, pýtala som sa prečo...prešla som si rôznymi fázami smútku, ale žijem a fungujem bez problémov...beriem to tak, že sa synček netrápi a je v nebíčku, no smútok to je stále...to nie je len o tom, že zomrel mi synček a otcovi diagnostikovali chorobu...nemala som ľahký celý život, všetko som si vybojovala, nič som nedostala na zlatom tanieri, ale vždy som sa otriasla a šla ďalej...no strata synčeka ma dosť dostala, keby som nemala pri sebe dcérku, tak sa asi z toho nevyhrabem...keby to nestačilo, dosť som zle niesla, že tu synček nie je, ešte k tomu som zažila horor v nemocnici a to len vďaka neschopného zdravotnému personálu, ktorí ma nechali ochrnutú na nemocničnej izbe čiastočne porodiť a vložkou som si mala držať synčekovi nôžky visiace zo mňa a takto ma viezli na pôrodnú sálu...a to nebolo všetko...nechcem na to spomínať, proste to už beriem, že ma brali ako ďalšie číslo na izbe...idem ďalej...
@eva112014 k otcovi chodil kňaz na spoveď raz mesačne...teraz keď je v nemocnici už nechodí...sme veriaci, len neviem ako je s vierou na tom môj otec...zatiaľ ho domov nepustia len z toho dôvodu, že mu musia nastaviť analgetiká, aby vydržal bolesti...bohužiaľ berie lieky warfarin a na tie sa nemôžu takmer žiadne lieky na bolesti...doteraz mohol len paralen a novalgin, nič viac...dúfam, že mu tie lieky vymenia za lepšiu variantu, tvrdili, že možno teraz to poisťovňa schváli...uvidíme, čo nám povedia lekári...
@jonnie viem o tej strave...ale kým nezmenia otcovi liek warfarin za iný, tak nemôže zeleninové vývary a pod..pri týchto tabletkách otec nemôže konzumovať všetko, čo obsahuje vitamín K...budeme sa snažiť ich vymeniť za lepšiu variantu, no neviem či to prejde 😔...uvidíme, budeme na nich tlačiť...
@ivca82 Ďakujem, budem musieť...veľmi sa snažím...tento príspevok som písala asi pred týždňom, včase keď všetko na mňa doľahlo, ale už to tak tragicky neberiem...proste ideme ďalej, riešime iba to čo aktuálne treba riešiť...plačem len vtedy, aby som uvoľnila stres...ja som migrénička, takže ak sa raz za čas nevyplačem, tak mi prepukne migréna a v tehotenstve ju mám teda neskutočnú......áno, otcovi teraz dávajú v nemocnici injekcie, ale stále mu "pečať" vyskakuje, minule aj cukor mu vyskočil, kým ho ako tak nestabilizujú, ho asi neprepustia domov...no uvidíme, budeme sa informovať v pondelok o jeho stave a teda plánoch lekárov s ním...on sám by šiel najradšej domov, ale doma mu od bolestí nepomôžeme, tak hádam niečo lekári vymyslia, aby sme mu pomohli aj doma...tie morfiové náplaste mu ešte nedajú, teda aspoň v nemocnici mu ich ešte nedali, zatiaľ mu dávajú len nejaké injekcie a výživy...stravu mu zatiaľ nedávali, len sem tam niečo suché...zatiaľ fakt nevieme nič, uvidíme čo povedia v pondelok...
@gabika4 ja viem presne ako sa cítiš, a práve preto ti píšem, aby si sa zamerala na to dobre, čo v živote máš a nesustredila sa na to zle, čo sa ti v živote stalo. Prísť o dieťatko je hrozne, viem to, prešla som si tým. Stratiť blízku osobu je kruté, aj to som musela prežiť. Nesudim ta, len vravím, že tento postoj ta neposunie ďalej. A ty musíš ďalej.
@tinatitti robím, čo cítim, hovorím, čo cítim...snažím sa nepoddávať, ale naozaj je to ťažké, hlavne ak sa človek snaží niečomu vyhnúť ako len vie a aj tak sa to stane 😔....
@ivca82 ja mám migrény od detstva, ale v tehotenstve ich mám mega odporné a moje sú sprevádzané trpnutím polky tela...keď odznie aura tak mi strpne ruka a to pokračuje až k zubom...raz sa mi stalo, že v tehotenstve mi strpla komplet polka tela, teda i brucho a noha, to som sa vtedy veľmi bála o dcérku, našťastie sa nič nestalo....takže ak sa cítim veľmi unavená a dusím niečo v sebe, tak to prepukne a niekoľko dní som viacmenej v posteli...takže ak chcem kričať, tak kričím, ak chcem plakať, tak radšej plačem, to je pre mňa všeliek...
@jonnie práveže otec má zakázané aj kuracie mäso a hovädzina je vraj pri jeho rakovine nevhodná...len chudé mäso, teda kuracina, zajačina a pod. ...preto potrebujeme zmeniť tie lieky, lebo tie veľa zakazujú konzumovať...dokonca ani bylinkové čaje nesmie...proste warfarin je svinstvo...roky sme sa snažili vymeniť za alternatívu, ktorá existuje, ale vraj poistovňa s tým nesúhlasí...dúfam, že teraz to zmenia ...
@gabika4 po tehotenstve to ries s neurologom, su lieky (viem, zase lieky), ktore posobia prentivne. Minimalne znizia frekvenciu a intenzitu bolesti, co je uz samo o sebe dost velka ulava. Ja nemavam s aurou a niekedy sa mi stane, ze zaciatok zle vyhodnotim a ide ma porazit🤦♀️ A k tomu warfarinu, ak to poistovna zamietne, skuste si liek uhradit sami, ak ho teda chcu menit za fraxiparine.
@ivca82 práveže migrény mimo tehu mal len obyčajné s aurou ..tŕpnutie sa mi vyskytlo len raz, ale to som bola pracovne vyťažená a vyčerpaná ...taktiež intenzita je sporadicka ...mám ju len párkrát za rok a pomôže mi obyčajný panadol extra rapid...ale teda prvé dve tehotenstva som si užila 😢 teraz musím poklopať, mala som zatiaľ raz...možno mi pomáhajú clecane injekcie, čo si picham alebo progesterón alebo zmena stravy, teda, nejem cukor v žiadnom stave, dokonca ani ovocie ...až na brusnicovú šťavu a rakytník...
@gabika4 ja mam cinie na migrenu. Len ja ich mavam velmi casto. A aj vtedy, ked pojem viac slaneho a na pohar vina mozem tak akurat pozerat😅 a pri jednom tehu absolutne zmizli, pri dasich ani za svet, aspon frekvencia bola menej casta. Len teda bez liekov to bola paradna jazda 🤦♀️
@ivca82 no ja som v tehu ich mala niekedy niekoľkokrát týždenne, ešte som sa nespamätala z jednej, už prišla druhá ...keď sa nedalo vydržať, tak som si vzala Paralen, ale to ako náplasť na 20 CM dieru 😂...inak v prvom tehu mi zabral magnerot...ak som ho brala pravidelne jednu tabletu ráno a jednu večer, tak som sa ich zbavila úplne až kým som ich musela v 36 tt vysadiť ...vtedy som do týždňa musela porodiť kvôli preeklampsii ...v druhom tehu mi nepomáhalo totálne nič 😢
Bohužiaľ moje tušenie sa naplnilo ...otec navždy odišiel 7 dní pred jeho narodeninami...v hospici bol len týždeň a som vďačná, že ho vzali, keďže bolesti mal silné 😢 vďaka ľuďom v hospici tak netrpel ...stihli sme sa s ním aj rozlúčiť, hoci len na 15 minút, keďže viac nám nedovolili kvôli covidu aj naprieč testom ...sestra odišla od otca dokonca 15 minút ako naposledy vydýchol 😞 ...aj keď otec tušil, že je to s ním vážne, výsledky z biopsie sme dostali len pár dní pred jeho odchodom a vzhľadom na jeho plno diagnóz onkológ neodporúčal ani chemoterapiu, keďže by ju určite nezvládol ...nikdy sme mu nepovedali, že umiera, hoci o diagnóze vedel a vôbec to neľutujeme ...aj keď sme ho viezli do hospicu, tak sme mu povedali, že ak sa mu trošku polepší, tak ho vezmeme späť ...onkológ predpokladal, že 24 hodinové infúzie mu dodajú silu, dokonca bolesti mal menšie ...ale nie darmo sa hovorí, že tesne pred smrťou má človek menšie bolesti ...aj keď som do poslednej chvíle nevedela, že či zvládnem zdravotne rozlúčku, som rada, že som za ním bola ...aj keď bol riadne nadrogovaný, zvukmi reagoval keď sme spominali jeho vnučku a taktiež keď mama spomínala mňa ...ešte keď som od neho odchádzala, tak som mu povedala, že ešte príde sestra a potom mu dáme pokoj a môže si oddýchnuť ...pozbieral všetky sily a počkal na sestru 😢...dúfali sme, že otec požije trošku dlhšie, no od zistenia diagnózy tu bol s nami veľmi krátko, len približne 6 týždňov, z toho doma bol len 10 dní 😢 ...sám onkológ nechápal prečo sa jeho stav zhoršuje z týždňa na týždeň 😞 a čo je mrazivé, v rovnakom čase v noci, pár hodín po jeho odchode bol obrovský treskot u nás i u sestry akoby sa prišiel rozlúčiť s vnučkami, keďže spali s nami 😢 ...zistili sme to náhodou, keď sme sa ráno sťažovali, že sme sa prebudili na veľký hluk, až nám prešiel mráz po chrbte, že to bolo v rovnakom čase ..mama povedala, že sa bol s nami asi rozlúčiť ...neviem či tomu veriť, ale je to príliš veľká náhoda ....je to zvláštne, ale stále mám pocit akoby si otec len niekde odbehol a za chvíľku sa vráti 😞
Urcite mas tazke obdobie. Mojmu pribuznemu tiez take diagnostikovali /samozrejme rozsah si nepamatam/...no vravim, ze bud vdaka jeho Alzheimeru alebo stalemu kolotocu okolo svojich povinnosti to vobec nikdy nespomenul. Vybrali mu v MT - co bolo treba. Ked sa ho spytas...co mu dr.povedali na kontrole...ze nic. Absolutne to neriesi...akoby prechodil sopel. Tiez rapidne schudol - no a zmenil stravu. On zije len na vyvaroch a polievkach... Fakt mi to pride ako vseliek ten vyvar. Ja to nemozem...on to je vkuse...vkuse, ked ma hlad. Ved to tak zasyti na chvilu.
Pre seba - chapem, ake je to stresujuce; bat sa o babatko... moje som si vylezala doslova. Je to vsetko urcite tazke vytesnit z hlavy...navyse, ked nastupuje aj vonku depresivne obdobie. Mas kamaratku, ktorej mozes vyrozpravat vsetko a ste na jednej vlnovej dlzke?