Vrátiť sa k ockovi alebo zotrvať v novom vzťahu?

Mám 2,5 ročného syna s mužom, ktorý je o 4 roky mladší. Bolo to želané tehotenstvo, napriek tomu, že sme boli krátko spolu. Na bábätko sme sa veľmi tešili a aj náš vzťah bol veľmi pekný. Ani neviem, kedy sa to všetko pokazilo... mala som trochu problémy aj v tehotenstve a nehovoriac o miernom baby blues... synček je doteraz veľm náročným dieťaťom a často som sa nemohla od neho ani pohnúť. Mávala som depresie z toho, že nič nestíham, pretože pri ňom bol naozaj problém čo len odbehnúť na záchod. ☹ No ocko stál stále pri nás. Samozrejme, že vzťah sa zmenil, veď viete, čo dokáže príchod dieťaťa do rodiny... možno sme na to neboli tak celkom pripravení, ale snažili sme sa. Mala som po pôrode dokonca značné problémy v intímnej oblasti, takže sme sa stýkali minimálne a toto všetko ocko zvládal v pohode.
Nikdy sme sa nehádali.. možno aj to bol problém.... každopádne ma zhruba pred 1,5 rokom požiadal o ruku.. a čo nasledovalo? Rozchod... 😢
Do značnej miery prispelo to, že na nás tlačila jeho rodina. Rodičia sa mu rozviedli a keďže nechceli predávať dom, chceli, aby sme sa tam nasťahovali my. Podotýkam však, že my sme mali svoj, síce maličky, no predsa - svoj - domček už vtedy. Absolútne sme neboli odkázaní na to sťahovanie, no nakoniec sme nátlaku podľahli. Nebudem to rozoberať do detailov... no v tom dome sa všetko pokazilo..... nemali sme čas na seba predtým, potom už vôbec nie. Je to totiž obrovský dom, o ktorý sa treba starať... a času sme mali na seba ešte menej ako kedykoľvek predtým. ☹
Dnes si uvedomujem, že to bola kríza, ktorú sme sa mali snažiť riešiť minimálne komunikáciou, no akosi sme nevedeli, ako na to.
Miesto toho, aby som na neho viac zatlačila a povedala, že mi chýba, keď sme tak málo spolu, vyriešila som to tým, že som sa zamilovala. Na neho som bola odporná a on už vtedy začal ľutovať, že ja mi predtým nevenoval, ale ja som bola tvrdohlavá a postupne to spelo k rozchodu....
Viem, bola to veľká chyba... no keď som sa dozvedela, že podobne pochybil i on a začal si niečo s inou... "znenávidela" som ho a už som nechcela nič iba odísť....
Odsťahovala som sa i so synčekom. Dala som sa dokopy s objektom môjho záujmu. A myslela som si, že už budem naveky šťastná.....ockovi som nedokázala odpustiť jeho úlet.... bolelo to...
....no môj ošiaľ trval 6 mesiacov 😢 môj terajší parner je pritom skvelý, nemám mu čo vyčítať, je ku mne hrozne milý, nemusím povedať ani slovíčko, so všetkým mi pomôže, zbožňuje aj môjho synčeka....
....lenže pomedzitým nás tak celkom neopustil ani ocko.. ktorý síce mal nejaké-tie pletky... no pravidelne sa so synčekom stretáva, prispieva na neho a dokonca nás vraj stále ľúbi oboch. Vraj v každej hľadá mňa...... a neúspešne...
😔 "zobudila" som sa na Vianoce.. je pravda, že už predtým som sem-tam poplakávala a spytovala som sa, čo som to spravila so svojim životom... že synček si zaslúži byť so svojím otcom... ☹
No Vianoce boli tým najhorším.. celé som ich preplakala, bolo mi smutno, že nie sme s ockom, boli by to naše 4. spoločné Vianoce... povedala som to aj partnerovi. Viem, že mu tým ubližujem, no nemôžem to v sebe udusiiť. ☹ A taktiež by som ho nerada vodila za nos. Dosť bolo bolesti.
Čo teda ďalej?
Zotrvať v terajšom vzťahu s tým, že sa to hádam utrasie? Alebo si pripustiť, že to bolo pobláznenie a skúsiť to pozliepať s ockom??
Obaja ma vraj ľúbia... a obaja ľúbia môjho synčeka... a ja stojím na križovatke a neviem ktorou stranou vykročiť.... ☹ ☹ ☹ mám taký dojem, že si možno nezaslúžim ani jedného... a mala by som ostať sama.... ☹