Zbytočná samovražda
Tento list mal byť iba pre mojho muža, ale rozhodla som sa ho dať aj sem, možno niekomu dodá síl k tomu aby vydržal, poučil sa a zmenil svoj život k lepšiemu.. pridala som preto aj vysvetlivky
Chcem ti niečo povedať, očom som ti nikdy nepovedala ale nedokážem to a tak ti to píšem …
Už som ti spomínala, že kvôli Marekovi (starší brat) sme mali s Viktorom (mladší brat) ťažké detstvo. Mával veľké záchvaty zlosti a agresie, ktoré si na nás ventiloval. Bola u nás denná rutina (okrem víkendov), že nás mlátil, trepal nám hlavy o steny, kopal do nás, pľul nám do tváre a do toho nás fackoval (vedel, že do tváre nám nemá dávať päsťou, lebo by tatino uvidel modriny a museli by sme vysvetľovať odkiaľ ich máme – iné mieste ale nešetril...
Trvalo to roky. Začalo sa to keď som mala 9 rokov a trvalo až do 15tich.V roku 1999 /mala som 12 rokov/ to bolo z môjho pohľadu najhoršie. Pamätám si ako som si chcela poznačiť aspoň jeden deň, kedy by som neplakala .. mala som za tie tri mesiace poznačené 4dni (pomedzi to boli vianoce). Jasné, dostávala som aj od tatina, ale jemu som to nevyčítala, lebo som to vnímala ako spravodlivé - keď som niečo vyviedla, musel prísť trest. Jeden deň som sa rozhodla, že si urobím krásny, šťastný deň. Povedala som tatinovi, že ideme na výlet s triedou a vypýtala som si 50 korún. Ráno keď všetci odišli išla som aj ja, kúpila som si v obchode nanukovú tortu, že si ju doma zjem a urobím si krásny deň – kúpila som si aj sviečky na tortu – mala to byť oslava – oslava šťastného dňa. Lenže … v tom obchode ma zbadala mama a išla nenápadne za mnou až domov. Hneď na to vošla aj do bytu a samozrejme bola naštvaná že som išla poza školu. Povedala : „ len počkaj toto poviem tatkovi a ten ťa tak dobije, že si mesiac nesadneš“ a odišla...
Strašne mi to bolo ľúto, ZAS som len plakala a uvedomovala si aký hrozný život to žijem, čo je to za dectvo keď každý deň prosíš o to, aby si radšej nežila ako žiť takto. Zbadala som otravu a v tej minúte mi viac netrebalo. Vypila som dva poháre … asi za 2 minúty sa vrátila mama ešte raz mi chcela vynadať alebo čo a zbadala, že mám modré ústa a zuby. Priznala som sa jej čo som urobila, zobrala ma k doktorke a potom do nemocnice. V nemocnici ma celý personál odsudzoval, hovorili aká som sprostá, keď som niečo také urobila, dva dni som mala halacinácie plné hrozného strachu. Keď chodila mama na návštevu do nemocnice za celý týždeň mi nepovedala ani slovo. Celú hodinu tam len sedela a plakala. Tatino neprišiel vôbec. Keď som sa vrátila domov posadil si ma a povedal mi, že keby som umrela bolo by mu to jedno a vôbec by za mnou nesmútil, lebo za samovrahmi sa nesmúti – zakopú sa na medzi pri cintoríne ani hrob sa im nerobí.
Nič sa tým v mojom živote nezmenilo, Marek nás bil aj naďalej, mama to prehliadala (v škole sme končili o druhej ona chodila domov pred šiestou, ale ani jej príchodom sa takmer nič nemenilo) a tatinovi sme sa nemohli s ničím priznať, lebo Marek mal potom na to celý týždeň, aby sa nám za to pomstil.
….Stále som si nemala čo poznačiť do kalendára...
Rozhodla som sa teda zmeniť niečo sama. Na Mareka som nemala dosť síl, nevládala som sa ubrániť a hlavne som sa ho bála. Neraz mal v ruke varechu, remeň ale aj nôž, sekeru …). Ani poslúchať ho na slovo nemalo vplyv na to, že by som obstála bez bitky. Vždy bol dôvod - čaj bol malo sladký, v pudingu boli hrčky...alebo len tak mal chuť sa mlátiť. A tak som sa rozhodla, že vydržím a hneď ako to bude možné odídem z domu a už NIKDY nebudem žiť takto! BUDEM LEN ŠŤASTNÁ !
Rok na to odišiel Marek na internát. Nevieš si predstaviť aká úľava to bola – nikto nevie, iba ja Viki. Začalo sa moje šťastné obdobie. Zažívala som pokoj po akom som vždy tak túžila.
Vždy keď mi je dobre myslím na to, že keby som už nežila toto by som nepoznala. Odkedy ťa poznám, zopakovala som si túto frázu „ keby som už nežila, toto by som nepoznala“ snáď milionkrát a možno viac. Sme spolu už 10 rokov a som s tebou tam, keď som vždy chcela byť... máme dokonalé deti, krásny domov, auto …. Milujem tvoje vnútro, tvoje dobré srdce – to je to čo chcem, aby si si navždy zachoval. Vždy si vravievam nech aj má svoje chyby, nech je aj ufrflaný, to predsa nieje podstatné – podstatné je, že je to dobrý človek a to jediné ma zaujíma !
Nemala som dobré detstvo, ale chcem mať dobrý celý svoj zvyšok života a to najviac ako sa dá – a chcem ho mať s tebou a našimi deťmi. Chcem aby sme si odpustili, všetko zlé a začali robiť veci, tak aby sme sa nemuseli hádať... A BOLI ŠŤASTNÝ
@jeannna preco dajte pokoj? z akeho dovodu sa somnou takto bavis? mas snad pocit, ze ju nejako napadam, utocim alebo nieco podobne?
len jej argumentujem, preco s nou nesuhlasim - neviem preco si tu viacere neviete zvyknut na fakt ze forum je o diskusii a vymene nazorov.. ked mam co povedat, pisem a nemyslim, ze pisem utocne..
reagovala na mna, ja na nu a tot vsjo..
Tak teda,Ty si silná osobnosť.....prajem Ti už len krásny a šťastný život plný pokoja a lásky s ľuďmi,ktorých najviac miluješ.Veľmi silný príbeh,muselo to byť veľmi ťažké.
@zibi s tym uplne suhlasim.. zial kedysi a nie je to tak davno bitka deti /a tym nemyslim bitku po zadku cez plienku, alebo po ruke, ale naozajstnu tvrdu bitku/ bola spolocensky akceptovana.. preto si myslim, ze ak aj mala autorka nejake znaky po bitke, ucitelia, lekari to neriesili prave z tohoto dovodu..
/a zmenu doby vidno aj na starych rodicoch.. presne ta ista zena, ktora na svojom synovi zlomila varechu pred niekolkymi rokmi, teraz zhrozene priviera oci ak zvysim hlas na svojho syna../
Sú rodiny, kde je detstvo radosť, smiech a láska, ale bohužiaľ sú aj rodiny, kde je krik, bitka, zloba, alkohol. Nedovolím si tvrdiť, že je tento príbeh vymyslený, nakoľko dotyčnú osobu nepoznám, ale viem, že takýchto prípadov je veľa a aj v dnešnej dobe, v dobe, kde leží človek na zemi a nikto mu nie je schopný viac ako 30 min pomôcť, v dobe, kde ak spadnete a ľudia do vás ešte kopnú namiesto toho, aby pomohli atď... neviete čo sa deje v rodine, kde navonok vyzerá ako ideálna, ale v momente ako sa zavrú dvere letí facka....
Mne to uplne evokovalo detstvo. Len s tym, ze hlavny agresor bola mama.
@jeannna Neviem, či je príbeh pravdivý, alebo nie....ale píše, že má skvelého muža a deti, no a že je veľmi šťastná...ALE v jej príspevku kúsok vyššie je napísané toto: "Všetko má aj svoje kladné stránky - viem akého muža a otca pre moje deti nechcem a nikdy mat nebudem!" ....Ale veď už muža a deti údajne má, tak prečo toto slovné spojenie, nie?
@petra7777 pretože ľudia sa menia a ak by sa moj muž niekedy zmenil nečakala by som a ukončila to pre mna je to jednoznacne NIE žiadne ďalšie šance !
@petra7777 Zaprisahala som sa, ze uz nebudem reagovat 🙂
Nad tymto by som este zavrela oci, ale ja to asi nedokazem pochopit ako celok, akokolvek sa o to snazim. Ze by som bola stastna mlada zena, co je s partnerom 10 rokov, vydata, mala by som deti a len tak by ma napadlo prostrednictvom kona napisat list manzelovi o svojom detstve a samovrazde, ktoru som takmer spachala a o ktorej on nevie. Ludia, ktori si si velmi blizki, si taketo veci povedia, neviem si predstavit, ako by som svojmu partnerovi dokazala zamlcat svoje traumaticke detstvo a posobila ako vyrovnane mlade dievca. Ale tak zas, nemusim chapat vsetko. Majte sa 🙂
@jeannna o tom, že ma brat bil vedel ale nie do podrobna ako rodina posobime celkom sudrzne .Rodičia ma viedli k tomu, že na zle sa ma zabudat aj moj mladsi brat tak funguje ked sa stretneme (vsetci) normalne sa rozpravame k minulosti sa nevraciame JA CHAPEM, ŽE JE TO pre mnohých nepochopitelné, aj môj muž keď si to prečítal ( nie na MK on dostal do ruky list) ked som mu ho podala nerozumel chcel to počuť nie čítať ale mne sa doslova rozklepotali aj zuby doslova som drkotala nebola som schopna) Ked to dočítal povedal, ako sa s ním možeš baviť ja to vobec nechapem . (ale zas vie, že mam s bratom len oficialny vzťah neverím mu, nikdy som nedovolila aby nam prišiel strážiť deti hoci býva 5 min. od nas) a tiež bol veľmi sklamaný prečo až teraz - lebo neverím, že to dokáže pochopiť niekto kto nemal taký život.
@8adka8 ja ju neodsudzujem, to som nikde nepisala ... tiez s nou sucitim a nechapem ani rodicov, ani nikoho, kto to mohol dopustit ...ale to asi hrach o stenu hadzem ...
pisem vseobecne o tej fake teme a nepisem nic proti zakladatelke osobne..mohla by si byt empatika aj voci mne trosku, a citat prispevky, ktore som napisala.. 😖
@lienocka1987 Ja sa ta nechcem dotknut ... len je to pre MNA nepochopitelne. Ale ocividne to nemas v sebe spracovane a nie si taka stastna, ako si pisala, to ma miatlo, inak by si nemala potrebu toto hodit na MK a muzovi odovzdat list, lebo si nedokazala o tom rozpravat. V tomto pripade je pre teba vhodnejsia asi navsteva psychologa, ako citat niektore nase prispevky, ktore ti na pohode asi moc nepridali 😒
@lienocka1987 ja nozaj neviem, kto z vás potreboval pomoc viac... dieta je tak trochu zrkadlom rodičov, to čo robil tvoj brat normálne nie je a z niečoho to pramení... prvý potreboval odbornú pomoc.... je to nenormálne... všetko ostatné, tie dosledky... psychológ a psychiater, mali by čo robit u vás
@jeannna citila som potrebu to uzavriet preto ten list mužovi, jasne že aj s ním to nieje len dokonale Preboha ved je to muž 🙂 ale hodnotím naše manželstvo ako šťastne.
Sem som to dala z jedineho dovodu chcela som ním povedať, že aj v realnom živote môže mať príbeh (klop klop klop) šťastný koniec
@jeannna clovek moze byt najstastnejsi na svete, ale jeho minulost ho tazit moze a tazko sa o nej rozprava, ale lahsie pise..
viem, ze sa to tazko pochopi, ale tieto dve obdobia sa neovplyvnuju natolko aby minule nestastie zatienilo terajsie stastie.. to len obcas sa vynori nejaka hmla z minulosti.. clovek nemoze byt nestastny navzdy, teda pokial sa o to nesnazi..
ja som so svojim muzom stastna uz dlho, ale tiez mi trvalo kym som pochopila, ze JA sa hanbit nemam za co a tak teraz, po rokoch uz vsetkym priznam, co moj otec stvaral, a ze ja sama vdaka tomu trpim ocd.. to ale vobec neznamena, ze som nejako menej stastna so svojou rodinou - teraz tiez prezivam najstastnejsie obdobie vo svojom zivote a uzivam si ho naplno, kym neskonci..
@jana_eyre veľmi dobre sa mi čítaju tvoje príspevky v mnohom s tebou suhlasím
utrpenie často dáva človeku iný rozmer, hodnotu, nie je to menejcennosť... práve naopak...
@lienocka1987 dakujem, som rada ak cez pismena stretnem niekoho, kto zdiela niektore moje nazory.. 🙂 drzim ti palce, nech uz mas len dobry zivot a zdravu rodinu.. nic ine podla mna netreba..
Ženy, čo sa čudujete, že nikto vtedy nezasiahol? Veď sme na Slovensku! Tu je normálne, že každý si hľadí svojho a o nikoho sa nestará. Len pred pár dňami!!! som čítala v správach, že na zastávke mhd odpadla a zomrela staršia pani a nikto!!! si ju nevšímal, ľudia chodili okolo, a ona tam ležala mŕtva. Toto je Slovensko. Hanba. Ja sa nečudujem, že sa všetci tvárili, že sa nič nedeje. A druhá vec, presne ako písala jana_eyre, deti takto týrané sú skôr introvertné a nevyklapnú to každému na ulici. Ja v tom veku som si tiež všeličo zažila od otca, a tiež som sa pred spolužiačkami tvárila, že všetko ok, lebo som chcela patriť k nim, chcela som byť in, a závidela som im ich "normálne" rodiny. Ale keď mali prísť k nám, tak som sa vždy hrozne hanbila a potila som sa, aby sa práve vtedy niečo nestalo. Navonok som ale chcela, aby všetko vyzeralo normálne.
si uzasna🙂 aj mna mlatili rodicia skoro kazdy den, viem co je to uletiet🙂 ten pocit🙂
@lienocka1987 Ahoj, aj ja ti prajem stastny zivot s tvojou rodinou, aby nikdy nezazila to co ty. Prezila si vela zlych veci, ktore ta isto posilnili a stala si sa silnou zenou. Obdivujem ta, ako si to zvladla. Zelam ti, nech ta uz zle veci iba obchadzaju. A co sa tyka tvojho brata, ak mu niekedy odpustis, nikdy nezabudni aky bol a radsej si drz od neho odstup. Vela stastia 🙂
@zibi a nebolo to kedysi "normalne" ze boli deti bite ako zito?
len priklady - moj muz si pamata na to, ze po bitke od otca si nemohol sadnut, pretoze mal na riti naozaj pasy ako klobasy, raz na nom mama zlomila varechu.. /kym mi to nepovedal, som si vzdy myslela, ze to je len taky zargon - ja som totiz nikdy bita nebola/
alebo kamaratka, raz sa u mna zdrzala dlhsie, bola som ju odprevadit domov - mali sme asi 12r. - pocula som za dverami ako ju zacal otec mlatit, lebo sa opozdila.. nikdy na nej nebolo nic vidno, ale viem, ze vtedy som stala pred ich branou /byvali v rodinnom dome/ ako obarena.. ale ako dietatu by mi ani nenapadlo, ze sa to ma riesit, ze takto sa k detom spravat nema..
aj spoluziak raz ukradol a zahodil triednu knihu do dunaja /kvoli poznamkam co tam na neho boli/ otec prisiel do skoly, vsetci to riesili a na druhy den spoluziak prisiel fialovy /teraz ked si na to spomeniem, je mi ho nesmierne luto/.. nikto nic neriesil, predpokladam, ze ucitelky si este mysleli, ze ako dobre mu to vysvetlil..
sice nemam rada slovne spojenie "ina doba" ale v urcitom zmysle ina naozaj bola..