Žije sa vám ľahko?

Jasne, ono to je skôr o povahe a uhlu pohľadu, než peniazoch a životnej situácii... treba spoznať ľudí z oboch extrémov, aby to človek skutočne pochopil.
Ja som mala nedávno tú česť spoznať jednu pani v mojom veku.... nastúpila do novej, dohodenej, veľmi pohodlnej kancelárskej práce. Po dlhej dobe dostala jednu úlohu, aj tu pokazila a ona s ľahkosťou a kľudom sa odfotila ako pije kávu, capla tam nejaké srdiečka a poslala to priateľovi stým, že "haha, šéf mi povedal že som nedôsledná 🙂". Sú úplne kľudný a nič hrozné si z toho nerobia.

Ja som na základnej škole nestihla vrátiť knihu do školskej knižnice pred letnými prázdninami, lebo knižnica zatvárala o týždeň skôr, čo som vtedy ešte nevedela. Ja som nad tým rozmýšľala a stresovala KAŽDÝ JEDEN DEŇ. Nikomu som to samozrejme nepovedala, by som sa pod čiernu zem prepadla, ak by som sa mala s takým niečím pochváliť. Všelijako som sa snažila vyrátať koľko môže byť taká pokuta v knižnici, za 2 mesiace prešvihnutý termín, odkladala som každú korunu, snažila som sa od rodičov a babiek dostať každý halier za domáce práce a rôznu pomoc. Tiež som mala vtedy aj narodeniny aj meniny a všetko som si odložila na pokutu, keď v septembri otvoria knižnicu.
No, september prišiel a ....... som sa tam bála ísť. Takto prešli asi ďalšie asi 3 mesiace, opakujem, mala som to na mysli každý deň po dobu 5 mesiacov. Keď mi už do schránky posielali výzvy a bolo mi jasné že eventuálne mi na to rodičia prídu, ako som to KRÁĽOVSKY posrala, tak som si doma znova poplakala, vzala -vtedy ešte slovenské koruny- asi 700 korún, nevídanú sumu na tú dobu v mojom veku, pripravila sa navrhnúť, že to budem splácať ak by to bolo málo a išla som do tej prekliatej knižnice.
Platila som 20 korún a pani v knižnici ani okom nemihla :I
Mno, a kvôli tomuto som stresovala a revala takmer pol roka. Do tej knižnice som už nikdy nevstúpila, lebo som sa tak hanbila. A myslím že tento absurdný príbeh dokonale vysvetľuje mňa, ako človeka a takéto problémy riešim a budem riešiť celý život, lebo každú svoju chybu si vyčítam 100x viac, ako iný ľudia. Ani keby som zarábala 5000€ mesačne, tak by sa mi nežilo "ľahko". Lebo by mi bolo jasné že si to nezaslúžim. Za prvou prácou som dochádzala, nemala som tam moc čo robiť, väčšinou som len sedela za stolom a zdvíhala telefonáty. Dostávala som min. mzdu, nejakých 400€, z toho som 80€ precestovala. Celý čas som sa cítila zle, lebo som tam iba sedela a neprišlo mi že by som si zaslúžila za to peniaze @-@ No kto iný by nad týmto rozmýšľal, kto iný by si to vyčítal, kto iný by sa kvôli tomuto cítil celý čas zle? Ja.

Takže áno, pokiaľ má človek takto nastavenú hlavu, tak sa mu žije veľmi ťažko. Ale je dôležité si uvedomiť že je to len v hlave a iný ľudia to takto neberú. Existujúci problém bude každý jednotlivec vnímať ináč. Niekto sa zosype kvôli knížke a s niekým ani nehne keď posere svoju jedinú úlohu v práci a šéf im vynadá 🙂 Ani len to nepovažujú za problém.

Ale zase to nieje koniec sveta. Je milión neuróz, neviem na čo konkrétne trpíš ty.... ale existuje kopa liekov, kopa behaviorálnych terapií.... Asi nikdy nebudeš žiť s takou ľahkosťou ako niektorí ľudia, ale môže to byť lepšie, než je to teraz.
Sebavedomie, vnímanie problémov a ich riešenie a schopnosť budovať si zdravé vzťahy s ľuďmi a budovanie zázemia sa formuje asi do 5 rokov života. Myslím že toto má najväčší dopad na to, či sa ľudom žije "ľahko alebo ťažko". Prečítaj si, alebo sa spýtaj svojho psychológa na teóriu citovej väzby (attachment styles). Možnože sa vtom nájdeš a možno ti to pomôže lepšie pochopiť svoju psychiku?

Ze ma pravdu.
Aj mne sa zije tazko, ale mam na vyber?! ...len sa snazit ako sa da.
Niet chyža bez križa sa hovori...kazda rodina ma nejake problemy, len niekto mensie, niekto vacsie, niekto viditelne pre druhych, niekto tie "neviditelne" pre druhych.

Dakujem vam pekne za akusenosti a nazory. Mne sa mozno zije tazko preto lebo neviem zit sama so sebou nemam sa rada a to mi robi velkw problemy. Mam tiez rodinu deti dobreho muza takze by sa mi mozno tiez malo zit lahko no nejde mi to