Život bez detí

@karkana ta je krasna a naozaj sklaniam pred vami klobuk, ste uzasni ludia, ze ste dali malickej novu rodinu 🙂 mna len zaujima zo zvedavosti, viete aky bol jej "osud" pred adopciou? preco bola na adopciu?

Raz som počula taký názor, že sú ženy - matky a sú ženy - tety.
Nemám veľmi rada takéto striktné rozdelenia na základe ničoho, ale môže pomôcť pri objasnení...
Ja som od škôlky chcela byť hlavne mama. Reálne má deti obohacujú a neviem si predstaviť život bez nich, a to mám profesiu, ktorá má baví, s chlapom mám síce nie ideálny vzťah, ale sme spolu už skoro 20r., Ale mám pocit, že to nie je o tom. Ja som deti strašne chcela, povedala by som, že potrebovala, a verím tomu, že mám šťastné deti a nemenili by 😀
Ale čo je najdôležitejšie, vzťah k deťom je extrémne osobná a individuálna záležitosť. Nechápem, ako môže niekto spokojne žiť bez detí, ale zo srdca to tým ľuďom prajem. Oni možno nechápu, načo mám ja toľko detí. Proste to je úplne jedno, čo si myslia ostatní. Treba žiť podľa seba.

@martinka150 noat menej rokov určite máme najmenej 3 detičky adoptované 😉

Ahojte, chcela by som i ja napísať môj názor na tému, život bez deti. Autorka sa pýta, či sa dá zmieriť s takým životom, a ja odpovedám, že nedá. Ja mam už dávno po 40 a mala som 2 tehotenstva,ktore skončili zle, dokonca pri tom druhom som chcela zachrániť bábätko, ale hnusná choroba, ktorú som dostala v tehu, mi plány mat aspoň 1 dieťa zmarilo. Lebo lekári zachraňovali môj život. Takže ja som sa nezmierila s tým a asi nikdy nezmierim. A adopciu alebo pestunstvo, ja by som sa aj na to dala, ale manžel to 100 %odmieta, a len sa vždy pohadame. Človek môže mať milión zalub, dobru prácu, cestovať ale to ze nemá dieťa, tak to je u mňa akoby veľká prehra. Teda ja to tak cítim, možno čas vylieči, neviem.. Lebo ja si myslím, že aj tie inteligentné a múdre ženy, ktoré nemajú dieta ako ja, tak nevieme, čo ich trápi, navonok sa môžu tváriť, že sa s tou situáciou vyrovnali, keď sú bez deti, ale ja si myslím ze hlboko vnútri duše ich to zranuje, tak ako mňa. Lebo ako sa hovorí, všade sú deti, vyjdem na ulicu, všade ich vidím, ja doma, keď nie je manžel, tak komunikujem s naším psíkom, a mam taky slovník, akoby som sa prihovárala dieťaťu, ale pes mi neodpovie... Takze za mňa, je veľmi ťažké sa s tým vyrovnať... Ak vôbec...