Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Život bez rodičov

skumavka
15. apr 2015

Ahojte žienky,
minulý týžden mi zomrel otec 😢 Hrozne to bolí. Pred 11 rokmi som pochovala mamu. Nemám teda už žiadneho rodiča. Chcem sa opýtať, je tu niekto, kto má podobný osud? Ako zvládať tú bolesť, ten pocit osirenia ??? Velmi by som uvítala, keby mi napísal niekto, kto to má rovnaké (aj ked viem, že život každého je jedinečný a pocity tiež individuálne). Potrebujem sa skrátka podeliť so svojou bolesťou... Ďakujem.

sosanna88
15. apr 2015

@skumavka prajem ti uprimnu sustrast a vela vela sily to zvladnut.
Ja este rodicov mam. NASTASTIE!
Ale, budu to 2mesiace co mi zomrel dedko. Moj milovany, najlepsi dedko na svete. Bol mi ako otec...dokonca viac, pretoze v detstve sa nam nas otec moc nevenoval (praca, atd...). Myslela som, ze to nezvladnem. Umarala som sa kazdy den. Preco? Naco? Zaco? Naco sme na tomto svete? Aj tak zomrieme. Naco je zivot dany, ked nam bude vzany? Ako sa da s tymto zit? Ako sa mam pozerat na to, ze mi blizky odchadzaju? Teraz dedko, ale kto bude dalsi? Kde mam zobrat silu na to? A naco aj?...a milion podobnych otazok.
Pchala som do seba tabletky aby som bola aspon ako tak utlmena, nic ma nezaujimalo, s muzom som sa hadala, o malu sa starala automaticky. Kazdy den som vstavala s bolestou a vecer s este väcsou isla spat.

Po tych 2mes. je to lepsie. Ta bolest sa otupi. Pomalicky bude mensia a naucis sa s tym zit. Ak mas pre koho. A vidim, ze ty mas deti. Tak pre ne. Nezasluzia si aby si sa zosypala.
Nezabudnes nikdy, ani sa s tym nezmieris. Iba sa naucis s tou bolestou fungovat.
No popravde, stratit rodicov, to je neskutocne krute a ja si neviem uz teraz predstavit, ze tu raz nebudu. Velmi sa bojim toho, ze sa zblaznim...Nechcem na to ani mysliet uz radsej.

Naozaj ti prajem velmi vela sil. Zvladnes to, aj ked teraz sa to zda nemozne. Drzim ti velmi palce.

mikys1
15. apr 2015

@skumavka ahoj , prijmi úprimnú sústrasť .Ja tiež už nemám nikoho , otca som nepoznala pred dvoma rokmi mi zomrel syn a v októbri nečakane aj mamina.Môžem povedať , že bolesť za synom stále trvá a za maminkou tiež .Fungujem ako stroj raz je lepšie raz horšie proste hojdačka . Beriem lieky na depresiu a aj na smútok .Nehanbím sa zato lebo sama som to zvládať nevedela, bola som už na tom tak ,že som ani nevstávala z postele nič ma nebavilo, t eraz je to už lepšie a chvalabohu mám skvelého manžela a skvelé tri dcéry.Držím palčeky aby si to zvládla 😢

dankaa78
15. apr 2015

Uprimnu sustrast.Mas blizku rodinu.Brata?

marianne1
15. apr 2015

Ahojky som na tom rovnako obaja rodicia mi neziju a neviem ako sa s tym vyrovnat je to niekolko rokov ale stale je mi smutno ked vidim kamaratky s maminami alebo s oteckom trebars na svadbe a ja nemam nikoho a to uz som dospela zena ☹

natalym
15. apr 2015

Nemám ani ja a som už dosť stará, ale mnohí v mojom veku ešte majú oboch rodičov. Chýbajú mi, obaja.
Úprimnú sústrasť.

jajka257
15. apr 2015

@skumavka mne zomrel otec, ked som mala 16 a mama, ked som mala 18. Postupne som to preklenula. Pravdupovediac, mne sa zosypal cely svet a ostala som sama. Vtedy som musela riesit mnoho veci, ktore som dovtedy nejak neriesila a tak som ten pocit zialu nejak nevnimala......ale ostala vo mne prazdnota, ktora vo mne vrie kazdy den. A su chvile, aj ked mam 36, ze by som potrebovala rodicov na pomojkanie a pohladenie. Nehovorim o tom, ze ked je problem a ja si neviem rady. Drz sa a skus sa sustredit na deti, oni teraz stratili deda.

dankaa78
15. apr 2015

@marianne1
@skumavka
to ma mrzi dievcata☹

natalym
15. apr 2015
marianne1
15. apr 2015

@jajka257 Aj ja sa takto citim presne a nehanbim sa za to ze aj ako dospelej mi chybaju rodicia je to smutne taky je tento zivot co inemu da tebe vezme a naopak 😖

kamka277
15. apr 2015

mne zomrela maminka, ked som mala 16, teraz mám 37, otca ešte mám, je mi luto hlavne mojich detí, že nepoznali babku a tiež ked vidím ako babky s dcérami chodia na prechádzku s kočiarikmi, na ihrisko a pod. Mám spolužiačku, ktorej otec zomrel pred 11 rokmi pri nešťastnej náhode a mama jej zomrela min. rok v októbri na infarkt, čiže tiež už nemá rodičov. Je vydatá, pracuje, má jedno 6 ročné dieťa, svokrovci je už nepomôžu, lebo sú starí, chorľaví po 70-tke....

lidl
15. apr 2015

Monika69 mne pred dvoma rokmi zomrela mamka a ocino pred 24 rokmi ,moj mažel nemá rodičov od 15 rokov,viem ako sa cítiš,je to tažké,ale najlepší lekár je čas ,nikdy nanich nezabudneš,ale naučíš sa stím žit a bolest a žial časom ustupi.ja som sa žačala venovat ešte viacej rodine ,práci a hlavne sme sa so surodencami dohodli,že sa budeme ešte viacej stretavat ,kedže už nemáme rodičov aj to robíme a máme sa radi....držím ti palce aprajem ti vela sili.

garicka
15. apr 2015

ahoj, my sme na tom rovnako ako ty.... mama mi zomrela pred 15 rokmi, otca ešte mám, ale manžel prišiel o mamu pred 6 rokmi a o otca pred 4 rokmi..... aj mne je ľúto že moje deti nepoznajú nikdy čo je to mať babku...

mikys1
15. apr 2015

@lidl máš šťastie, že máš súrodencov ja som jedináčik ☹

iskricka55
15. apr 2015

Ahoj skumavka, je to siice tragedia a strasne tazke sa s tym vyrovnat ale da sa to, mne umrela moja milovana maminka ked som mala 20rokov bolo to pre mna naaarocne a vzdy mi bude xyybat aj o 50rokov, mam sice este otca ale toje ako keby somho vlastne nemala, najviac ma mrzi ze zijem v Nemecku a ru sme s manzelom a synim uuuplne sami nikto nam s nicim nepomoze cize casto myslim na mamicku ake kraaasne by bolo keby videla svojho vnuucika a tesila sa s nami! Prekonala som to siice bez tabliet ale dostala somsa trosku aj do prostitucie aj do drog, ale verim ze keby tu bola somnou tak sato nestane, no kazda skusenost je dobra skusenost teraz mam svoju rodinu a som stastna a co bolo, bolo, pamataj ze tvoji rodicia ta zhora ochranuju staaale aj ked niekedy vidia to co netreba :D vserko xce hlavne cas a nikdy sa neopuuustaj zivot ide dalej zi pre rodinu a miluj ich tak ako rodicia milovali teba 😉

skumavka
autor
15. apr 2015

Dievčatá zlaté, veľmi vám ďakujem za povzbudivé slová, cením si to. A aj na základe tohto vidím, že skrátka človek musí byť statočný, aj mnohé z vás tu sú neskutočne silné a statočné. Nemá zmysel rozmýšľať čo by bolo keby...porovnávať sa s inými, napokon nikdy celkom nevieme s čím iným bojuje ten, ktorému " závidíme".
Ja mám teraz 35 rokov, zdalo sa mi nespravodlivé byť v tomto veku sirotou, ale vzápätí som sa zahanbila, veď predsa mnohé deti od malička nemajú šťastie na rodičov.
Mám dcéru a syna-13 a 7 rokov, manžela a nevlastnú sestru a brata práve z otcovej strany, s ktorými sme si sľúbili, že sa budeme častejšie stretávať.
Vaše slová ma ale zahriali pri srdci, je skvelé mať možnosť podeliť sa o svoje pocity a hlavne s niekým, kto prežíva niečo podobné. Držme si preto vzájomne palce pre ďalší život a hlavne komunikujme. Ja sa momentálne cítim ako na hojdačke, počas dňa lepšie, k večeru samozrejme smutnejšie, ale ved to poznáte...

emmilly
15. apr 2015

@skumavka ahoj! Chcem ti len povedat aby si dala hlavu hore! Ja som prisla o otca ked som mala 8 (sadol si prvykrat za zivot do auta aj to sa mu stalo oaudnym) amamka mi umrela ked som mala 17. Vies si predstavit co to pre mna bolo? Bola som este decko...jedno stastie ze som mala 2 starsie sestry. Bolo to tazke. Mohla som skonciy uplne zle ...ale proste hoc to bolo strasne bolestive dala som hlavu hore...po pol roku som stretla chlapca...ktory je dnes.mojim manzelom...mame spolu krasneho syna...lutujem ze moji rodicia nemohli spoznat moje stastie moju rodinu. Bi ma ze ich nemam...nevyrovnam sa s tym nikdy...ale na tu bolest som si jednoducho zvykla...bola som nestastna ze moja mamka nieje pri mne v moj svadobny den v moj stuzkovy den v den ked sa nam.narodilo dieta...proste boli to...ale som hrda ze som.to.zvladla a som hrda nato ze som mohla zazit aspon tolko rokov s otcom a mamkou...je to velka bolest...aj teraz sa mi kotulaju slzy ale zivot ide dalej...mam skveleho muza skveleho.syna skvele sestry skvelych svokrovcov a kamosku...hlavu hore....teraz mam 29r.

skumavka
autor
15. apr 2015

@mikys1 si veľmi statočná, uniesť takúto bolesť a fungovať ďalej... Absolútne nerieš tabletky, na to predsa lekári aj tabletky sú, aby nám aspoň trošku pomáhali. Vôbec nie je hanbou požiadať o pomoc, naopak je niekedy nadľudský výkon požiadať o tú pomoc v tej pravej chvíli, a potom ju aj prijať, keď človek jednoducho ďalej nemôže a pritom musí, takže pre mňa je to len známkou statočnosti. Veľmi Ti držim palce a prajem už len svetlé chvíle.

zeriempizzu
15. apr 2015

@skumavka Ja tiez nemam uz ani maminu ani ocina, je nas takych dost. Mne je casto tazko, velmi sa trapim kvoli tomu ako zomrel ocino, bolo to len relativne nedavno.
Cas nic nezahoji, len si zvyknes na tu bolest. Ale tak zit treba, hlavu hore.

skumavka
autor
15. apr 2015

@emmilly Ďakujem. Máš absolútnu pravdu a hovoríš mi z duše. Zároveň obdivujem Tvoju silu, muselo to byť nesmierne zraňujúce a ťažké pre vás všetky. Ale teda máš byť na čo hrdá.
Cítim to rovnako, áno, mama mi chýba stále a je milion situácií kedy si to silne uvedomím...s otcom je to ešte veľmi čerstvé, jedno je však isté- o to viac žijem pre svoju rodinu.

skumavka
autor
15. apr 2015

@zeriempizzu Co sa týka mojho otca-to je presne teraz moja hlavná mučivá myšlienka-na to ako zomrel a čo sa dalo (čo som mala) urobiť inak, čo by bolo keby som mu pomoc privolala skôr, čo by bolo keby... Je to ubíjajúce.

emmilly
15. apr 2015

@skumavka presne tak.... vies narodil.sa nam predcasne chlapcek v 32 tyz.a viem ze moji rodicia nam dali na.nho pozor preto je zdravy...bolo.to tiez tazke ale zvladli sme to...hocikedy vidim maleho ako sa rozprava so stropom tak mu hovorim ze tam su anjelikovia...je to mile...a ma to ukludnuje...je vela situacii kedy potrebujem pomoct a nemam sa na koho obratit...sestry su starsie brali to lahsie...mali pracu priatelov osoby s ktorymi to preberali...ja som sa doat uzavrela a casto to kpncilo huronskym placom...ale ked som si nasla aj ja priatela tak som nasla aj druhu silu .... a neboj strazia nas a pozoruju a tesia sa z kazdeho nasho uspechu... vzdy ich budem lubit...

zeriempizzu
15. apr 2015

@skumavka moj zomrel v nemocnici, v bolestiach, bez privetiveho slova od personalu, v hroznych podmienkach, je mi z toho na nic, i teraz placem lebo keby zdravotny personal robil pracu spravne, ocino by mi zil. Nezasluzil si este smrt, bol to velmi dobry clovek. Ale zodpovedny sa budu za to pred zakonom zodpovedat, to neostalo tak. 😂

Vela sil!

liebling98
15. apr 2015

@skumavka úprimnú sústrasť. Môj ocino zomrel pred vyše 20 rokmi, maminka mi zomrela pred rokom. Súrodencov nemám. Viem presne (a myslím, že nás tu je viac), čo myslíš tým pocitom osirenia. Už tu proste nie je nikto, kto ma videl vyrastať, kto by mal toľko spoločných spomienok. Už tu nie je nikto, koho sa môžem opýtať na niečo z detstva. Bolieť to bude vždy, len časom si človek na tú bolesť zvykne. Veľmi ma mrzí, že môj ocino nepoznal môjho manžela a našich synov. A tiež, že si moju maminku nebudú moji synovia pamätať (snáď okrem najstaršieho). Že pre nich budú starí rodičia len hrob na cintoríne.
Mám síce úžasného manžela a jeho rodinu, ktorá ma má rada, ale rodičia mi budú stále chýbať. Minule mi hovorila moja 79-ročná teta, že každý večer v duchu zaželá svojej maminke dobrú noc.

slavkabj
17. apr 2015

@skumavka ahoj, úprimnú sústrasť, po prečítaní tých príspevkov sa mi vtisli slzy do oči. Spomenula som si na mojich rodičov, vlastne stále na nich myslím. Na moju milovanu mamičku, vždy bola taka chapava, veľmi ma milovala. Aj ked mam manžela a dve deti, materinskú lásku nikto nenahradí. Zomrela pred štyrmi rokmi, bývali sme spolu, boli sme si veľmi blízke, bola moje druhé ja. Stále to boli, vraví sa ze cas vylieči všetky rany, nevyliečil. Akurát som si na to zvykla. Závidím, ked vidím na ulici maminku s kočíkom a mamou, ja som pri mladšej dcérke to šťastie nemala. Včera som stretla bývalú spolužiačku s mamou, bolo mi veľmi ľúto. Veľmi mi chyba. Predtým, ked to bolo vsetko take čerstvé a vlastne aj teraz mi dosť pomáha ked o nej hovorím, zážitky, co sme prežili. Ako ju mali všetci radi, aka bola kamaratska, aké výborne koláče piekla. Niekedy ked si neviem s niečim poradiť, mam dilemu, spomeniem si, co by mi poradila, ako by v danej situácii reagovala. Drž sa, cas mozno nevylieči, ale zvyknes si. Mame svoje rodiny a deti pre ktoré musíme žiť, usmievať sa. Napriek všetkému, zivot je krásny a deti dávaju zmysel

skumavka
autor
29. apr 2015

@slavkabj
Ahoj, ďakujem za podporu.
Ano, tieto pocity, že mi chýba mama, poznám už 11 rokov, žiaľ. Pri kočíkovaní, na ihrisku, na nákupoch, len tak na debatu, pri dilemách...No a teraz je to už aj otec.
Čas to naozaj nevyliečil, človek si len akosi zvykne.
Otcovu smrť nemám ešte vôbec spracovanú, som ako na hojdačke, občas sa pristihnem, že očakávam, že príde, alebo zdvihne telefon.
Nič s tým nenarobím, ako vravíš, musíme ísť ďalej - pre naše rodiny, pre naše deti.

Tu začni písať odpoveď...

Odošli