Zomrela mi mamina, keď som bola v ôsmom mesiaci

@petra8786 ahoj, mrzi ma co sa stalo, a asi ta tiez nepotesim, ale bude to boliet este velmi dlho a aj dlho ti bude chybat. mozno cely zivot.. mne maminka zomrela na rakovinu v juny 2011, bola som akurat v 7tt, no ona si vzala so sebou aj moje babo. tyzden po pohrebe som bola na kyrete kvoli zamlknutemu potratu. po 3 mesiacoch neustaleho placu a depresii som skoncila na antidepresivach. da sa povedat ze pomohli, no musela som ich nahle vysadit kvoli tomu ze som opat otehotnela. Maminka bohuzial nestihla byt babkou, ale velmi nou chcela byt, ja som sa vtedy bala povedat jej ze som tehotna, lebo ona uz citila ze sa blizi koniec, no nastastie moj tato jej to povedal den pred tym ako umrela, tiez vraj v spanku, nebol pri nej nikto, dodnes si to vycitam, tak ako si vycitam ze som ju nevidela 4 dni pred tym ako odisla, no snazila som mysliet na babatko a velmi mi to nerobilo dobre chodit za nou do nemocnice. dodnes mam vycitky svedomia ked mi volala v sobotu a prosikala ma v telefone aby som si ju vzala domov z nemocnice, a starala sa o nu. ja som na nu nakricala ze to proste nejde, ze musim chodit do prace, ze ked jej bude lepsie tak bude u nas byvat, ona mi zlozila telefon. v ten vecer som jej chcela poslat smsku ze ju lubim, no nespravila som to.. dodnes to lutujem, viem ze to vedela, ale stve ma neskutocne ze som jej to nepovedala pred tym ako zomrela. ona uz bola na morfiu a bola "zla", hovorila divne veci, nevnimala realitu a tak, tak na to sa snazim zabudnut..ale tie vycitky ma budu zozierat do smrti. Dnes uz mam 5 mesacneho synceka a mamina mi chyba mam pocit ze stale viac, pri jeho vychove a starostlivosti o neho nemam komu zavolat, mam otca, ale on mi s vychodou neporadi. so svokrou to neni ono. tiez mam dodnes ulozene mamine cislo v mobile.. na cintorine vzdy placem. neviem ako dlho to bude trvat, ale mam pocit ze naozaj dlho. No verim ze mojho synceka mi poslala z nebicka ona, na vianoce som ju na cintorine o babatko prosila, maminka sa narodila v piatok 13.8., v piatok 13.1. som zistila ze som tehotna, 13.2. mi potvrdili srdiecko, a na 13.8. mi vysiel nastup na matersku. nahoda? mozno..ale ja verim ze to bola ona .

Je ťažké napísať slová útechy. Ale viem, čo prežívaš. Mne ochorela maminka v roku 2011 na rakovinu prsníka, 4 stupeň. Zrútil sa mi svet, do toho všetkého som otehotnela. Maminke amputovali v dec. 2011 prsník a následne chemoterapie a ožarovanie. Vtedy som sa skoro zblázdnila. Mala som doma dve malé deti, tretie na ceste a manžela, ktorý sa k tomu všetkému postavil veľmi zle, ani to tu nebudem písať. Hrôza. Preplakala som takmer celé tehotenstvo každý jeden deň. No a ja naopak, bola som neveriaca, som začala chodiť do kostola, modlila som sa a prosila Boha, aby mi tu maminku ešte nechal. Maminka ešte žije, má udržiavaciu chemoterapiu. Neviem dokedy tu bude, ale ďakujem za každý deň, ktorý tu je. Viem si úplne presne predstaviť a vžiť sa do tvojej ubolenej dušičky. Ja by som reagovala určite ako ty. Urobila som pre svoju mamu, čo sa dalo, chodila som do roboty, potom z roboty navariť deťom aspoň na tri dni a potom som cestovala 80 km za maminou, aby som ju mohla voziť na chemoterapie do Bratislavy. Bolo to niekedy náročné, lebo nie vždy som mohla pri nej ostať, niekedy som išla na otočku trnava-trenčín-bratislava-trenčín -trnava v jeden deň. Občas som sa štípala po líciach, aby som nezaspala za volantom a bola som tehotná. Z Božou pomocou som to zvládla a ešte som mala na starosti 80 ročnú babku, ktorú bolo treba v tom čase vodiť po nemocniciach, lebo absolvovala 2 operácie. Moje dve deti boli skoro úplne na vedľajšej koľaji, mm sa síce postaral, ale bola to bieda. Niekedy sme museli doháňať učivo, boli problémy. mamu som mala zo začiatku doma, ale potom ju mm vyhodil uprostred liečby a preto som musela takto cestovať. Aj sa hanbím to tu písať. Ale je to za nami a vyhraté nemáme. Tebe držím strašne moc palce, máš to ťažké a bude to dlho bolieť. Ak sa budeš chcieť vyrozprávať, kedykoľvek napíš aj do IP. Tvoja maminka je tvojím anjelom strážnym. Určite ťa ochraňuje a dáva pozor aj na tvoje bábätko. Veľa, veľa síl prajem.

viem, ako sa cítiš. Ja som podobne počas tehotenstva stratila otca. Ešte som mu stihla povedať, že bude tretíkrát starým otcom a o dva týždne zmizol bez stopy. Už sú to dva roky a stále o ňom nič nevieme, pred týždňom ho úradne vyhlásili za mŕtveho. Viem, ako zle sa cítiš, že si sa nestihla rozlúčiť. Je to hrozný pocit. Ja sa dodnes s otcom rozprávam, myslím na neho každý deň a rozprávam svojmu synčekovi, aký bol, čo robil. A ako to zvládnuť? Mne osobne strašne pomohol ten maličký život vo mne, statočne som bojovala o svoje tehotenstvo a nepoddávala som sa smútku. Teraz keď vidím malého, strašne sa na môjho otca podobá, tak verím, že ak niekto odíde, miesto neho niekto príde. Toto vedomie mi pomáha každý deň vstať a normálne fungovať.

@monika2712 to čo si prežila ,bolo velmi silne....rozumiem Ti ake mas teraz vycitky..a clovek ked ma vyčitky,zabuda sa mu a zmieruje s tou tragediou este tazsie...mne zomrel ocino pri autohavarii,bola som s nim v aute,dostal mikrospanok a vileteli sme zo zakruty..najviac ma stve,ze chvilu predtym sme sa pohadali a ja som mu povedala,ze je nanič otec,a ze pre mna urobil v zivote malo veci..samozrejme ze TO TAK NEBOLO..ale ja som bola pubertiačka,a proste som mala svoje nalady a maniere..potom ma to velmi bolelo,nevedela som si to odpustit,ze ocino za takych okolnosti a s takou vyčitkou od jeho najmilovanjesej osoby odomna odišiel z tohto sveta..lubil ma,wzdy vsetko pre mna robil,..a ja ja som bola nevdacna....prosila som ho o odpustenie,len uz je neskoro....ked mamina ochorela....pristupovala som uz k tomu inak..kazdy jeden den som sa jej snazila sprijemnit...dat jej vsetko,minala som na nu tolko penazi kolko som len mohla,chcela som ju rozmaznavat,za to,ze ona si nemohla vela veci dovolit...ked lezala v nemocnici,chcela som jej dokazat ako ju lubim..zakazovali mi za nou chodit,ze som tehotna a nerobi mi to dobre,ked som uz v 8mom mesiaci,ja som tam bola hladna ci mi verite nexcela som pit ani za celych 6 hodin kazdy den co som tam bola,aby som tam nemusela ist na vc,koli nejakej infekcii...aj tak som tam bola s nou,..nech vie,ze ma niekoho kto ju lubi najviac na svete...bola som tam s nou,citala jej vselico,rozpravala som jej co vselico budeme robit ked sa vrati domov,ked ju pepustia..žili sme za tych par tyzdnov len v iluzii ,v snoch,ktore som asi ja vytvorila....pretoze nic z toho sa nestalo..v den ked zomrela...som za nou ako jediny den nebola,pretoze som za nou chodila tri tyzdne kazdy den na 6 hodin za ten cas som nejedla nepilav augustovych horučavach,tak som jej povedala ze tu sobotu za nou nepridem,ze pridem az v nedelu,lebo si potrebujem oddychnut..a ona v ten jediny den,kedy som za nou nebola..zomrela...vycitala som si,ze to bolo koli mne,ze som jej chybala,nemal ju kto hladkat,utešovat,rozveselit...navzdy si to budem vycitat,ze som pre nu neurobila vsetko,co bolo v mojich silach,...bola som naivna....myslela som si,ze sa vrati domov...uz nechcem byt nikdy taka naivna,ked niekto bude vazne chory...teraz sa strasne bojim o maleho...tym viac,čo som prezila s maminou..chcem pre neho aspon urobit vzdy vsetko,co je v mojich silach....

@katka26021974 obdivujem Ta si velmi silna žena..tolko,čo ty zvladaš,to zvladne malo kto....verim,ze sa Ti to raz v živote vrati mnoho nasobne..rob pre svoju maminu i nadalej čo možeš,i ked o tom nepochybujem že budeš....aj Ti trosku zavidim,ze pre nu stale mozes tolko toho robit....ja by som dala za to vsetko,aby som mohla maminu pre mna za mna aj v 9tom mesiaci vozit po nemocniciach,len keby prezila..a mojmu babatku tie slzy a moj smutok tak či tak,velmi neublizili ak vobec..verim ze maly uz v brušku chapal,ze mi je smutno a preto ma posluchal už v brusku 🙂 a daval na seba pozor aj za mna...bala som sa,ze sa mu nieco z toho mojho trapenia stane,ze bude mat na neho toto vsetko nejaky vazny dopad,ze som nejedavala,nepila,stresovala,plakala,nespala..ale on to zvladol,bude to silny človek ako moja mamina.....ak Ti to nebude vadit poslem ti link na jeden dokument ak chces trochu este viac pomoct svojej mamine ,pozri si to..ja verim v silu vitaminu C ,tiez som si ho davala cele tehotenstvo,aj ked som nejedavala,verim,ze to zachranilo maleho aj mna,..aby sme boli v pohode..ten dokument,je polozeny faktami ,a vedeckymi vyskumami,ohladom rakoviny a jej liečby vitaminom C ,v doplnkovej forme..pozri si,su tam dole titulky...werim,ze to tvojej maminke a Tebe tiez pomoze a doda silu.............http://www.auria.sk/blog/rakovina-koniec-jednej...

@katka26021974 v tom dokumente hovori ten dr Rath aj o rakovine prsnika,urcite treba pozriet..ja som to pozerala s otvorenymi ustami....veujem sa uz davno zdravej vyžive a jej ucinkom..a vitamin C je pre mna zazrak...vela stastia Ti prajem 🙂

@petra8786 ahoj Petra,myslela som,ze si o roznych temach na MK budem len citat,ale musela som sa zaregistrovat,aby som zareagovala...Moja mamka mi tiez zomrela 7.8....bola velmi dlho chora,ale snazili sme sa ju presvedcit,ze z rakoviny sa vylieci..a tak dobre mi to islo,ze som o tom presvedcila aj samu seba...zo zaciatku to aj vyzeralo,ze to bude ok...ale akonahle som otehotnela, mamke sa pritazilo a tak som za nou chodievala kazdy den do nemocnice, krmila ju,umyvala s uz velkym bruskom...mamka sa synceka dozila,ale nevladala si ho ani popestovat a bolelo ju uz vsetko,stale plakala,ze ho uz neuvidi vyrastat,atd...nakoniec mal syncek pol roka a mamka zomrela...vela sa trapila,co vsak bolo horsie tazko znasala,ze som ju musela uz aj prebalovat-ju,taku vzdy samostanu zenu...tazko znasala,ze mam malo casu na maleho,kvoli nej...chcela uz zomriet,ze radsej mi bude pomahat z neba...je to tazke takto v skratke vsetko opisat...ja som ju nebrala ako pritaz,hoci som niekedy aj par dni a noci nespala...zomrela a bola som pri nej,ale uz nedokazala rozpravat..uz som hovorila iba ja...nemam uz ocka,tento rok bude 10rokov,co mi zomrel v naruci-dostal infarkt a hoci som robila vsetko mozne,nedalao sa pomoct....od jeho smrti mam stale pocit,ze som nieco urobila zle,ze som este nieco mohla,ze by zil...a to iste mam teraz pri make...hoci ked sa na to niekedy realne pozriem,fakt sa nedalo urobit nic...uz nemam starych rodicov,ani svokrovcov..iba manzela a synceka..niekdy sa mi rano nechce ani vstat z postele...ale musim-syncek ma potrebuje...nemozem ti poradit ako to zvladnut...jednoducho,ked mi je smutno,poplacem si...poriadne nahlas mamke povycitam,preco ma tu nechala,manzel ten plac tazko znasa..a niekdy aj jemu pride luto za svojou mamou...casto sa snou v duchu
rozpravam,rozmyslam,co by v kt.situacii urobila...urcite neplati,ze casom zabudnes..podla mna skor si clovek zvykne-nejako to prijime,ze tu ten clovek uz nie je,ze ho nemoze objat..porozpravat,poradit...ked si vsak poplacem,dostanem zo seba vsetko von,ulavi sa..aspon na chvilu...a mne dost pomaha,ze UZ ju nic NEBOLI,ze sa uz netrapi...lebo koho lubime,nechceme,aby trpel...som stastna,ze som mala taku super mamku-aj ked iba 33rokov ☹ aj mne je smutno,ked vidim babky s malymi detmi,ze uz mojedeti nema kto kocikovat,pomojkat...a dost mi pomaha,ze stoji manzel pri mne...najprv som ho od seba odstrkovala,chcela som byt sama...ale jemu bolo nanic,ze ho odmietam,nechcem jeho polutovanie,objatie...trvalo to kym som samu v naruci vyplakal-az na Vianoce...nechaj priatela(teda,ked so dobre citala) aby ten smutok prezival s tebou, rozpravaj aj babatku ako sa babka na neho tesila,ze ho bude z neba chranit...aver,ze aj teba...lebo mamky nikdy nenechaju svoje deti same,uz aj my sme mamy,tiez chceme detomiba to najlepsie..neviem ci ti nieco z toho,co som napisla pomohlo...je to tazke...ale ver,ze mamka je stale s tebou...ja ju citim pri sebe.

Ahoj, tak ako čítam je naozaj veľa takýchto prípadov a len my čo sme to prežili vieme pochopiť aké to je. Moj ocko upadol do kómy dva týždne pred mojim termínom porodu. Veľmi sa tešil na Natalinku - prve vnucatko - ale žial nedockal sa....a ani ja som sa nedockala jeho radosti z nej. Ocko zomrel 25.10.2011, kedže byvam v BB a rodicia su z PD sli sme s manzelom do Prievidze na jeho pohreb. No na ten som ja už neprišla....na poslednú rozlúčku s ním....v noci prisli kontrakcie, ráno o 5:30 27.10. sa narodila Natálka a 27.10. o dvanastej mal pohreb moj ocko....bolo to ťažké, v jedne den privitat nový život a v myšlienkach sa lúčit s mojim milovanym tatinkom.....

Moja mama zomrela ked som bola v 32tt.Vo štvrtok išla bežne na kontrolu k jednému lekárovi,tam jej zostalo zle,vzali ju do nemocnice,večer som ju bola pozrieť(doma som mala 2,5 ročnú chorú dcérku)a ráno šok,manžel na siedmu išiel do práce krátko pred ôsmou ešte sem boli v posteli,sadol si ku mne a hovoril.Stalo sa niečo zlé a slzy mu vyšli.Drž sa mama zomrela pred štvrtou.
Nebolo to jedno.Hoci som vedela že je chorá,ale som s tým nepočítala.Bola som na rizikovom,podpísaný reverz,že nezostanem v nemocnici,doma muža,dieťa a otca som mala a blížiaci sa pôrod.Súrodencov nemám,tak sme museli zariadiť pohreb my.Otec už bol tiež starý,sám by to nezvládol.No čo bolí,to prebolí...ale kedy celkom ani ja neviem.Bolo to ešte v roku 2000,ale akoby to bol dneska
V tu noc zo mna vypadol pesar,jedine ohladuplnosti mojej doktorky môžem dakovať,že som mohla byť na pohrebe,pomohla mi raz-dva,v noci som jej volala a ráno prišla do ordinácie,bola sobota,dal mi pesar väčší,pokyny,že presedieť skoro celý pohreb,psychicky ma veľmi podporila,tak som vydržala pekne a narodilo sa mi zdravé bábo..Neviem kde som brala silu,ale som sa postarala o všetko.Neviem odkiaľ som nabrala toľko sily.Po roku nám ochrnul svokor a trocha neskôr mi zomrel otec.A človek kráča dalej aj s bolesťami v srdci.Chýbaju mi veľmi,moc je mi smutno,ked vidím deti s babkami a dedkami.A moje vždy sa pýtaju hoci su už väčšie,prečo my nemáme....Podľa mna ani môj manžel tak nevedel vžiť do situácie,ako sa môžem cítiť ja,kým mu otec nezomrel pred dvoma rokmi.Prajem ti veľa síl,nič iné ti nezostáva ako vydržať kvôli synovi.A ver,že tvoja mama stále je s tebou,mysli silno na nu a pomôže.

@janaleskova veru,je tazke stratit rodicov...najma dobrych rodicov...

@terezka1947 ahoj Terezka....dakujem, Ti,ze si mi napisala.určite mi pomohlo precitanie Tvojho pribehu,ktory je tiez smutny a tazky....vidim,ze niesom sama,lebo v mojom okoli akokeby nikto taky neni,kto uz enma nikoho,so starymi rodicmi sa koli niektorym veciam nebavim neprisli si ani pravnuka pozriet..a ani ma to uz nezaujima..brat je v anglicku a to je vsetko koho mam..ale samozrejme mam mojho syna Samuela,na ktoreho som velmi hrda,viem,ze by bola aj moja mamina,strasne ma trapi,ze nevidela aky je krasny,zdravy,a ze sa na nu podoba..tak ma to mrzii,ze uz s maminkou nebudem nikdy..neviem t ani opisat,tan smutok..so smrtou ocina som sa nejak zmierila-...tazko ale predsa a netrvalo to az taky dlhy cas...a brala som to uplne inak..ako ked mi zrazu zomrela mamina..to sa mi zrutil svet..odišla mi LASKA mojho života.....jedna doležita etapa a najlepšia kamaratka..verim,ze zvladnem tento zivot ,aj ked je to tazke a niesom ten clovek co som byvala,bezstarostna,a vesela..niekedy sa pristuhnem ze som hnusna na ludi,lebo uz nikomu neverim..len cakam ze sa mi vrati mamina a ja sa jej zase vyzaluje ,porozpravam jej co ma trapi...ale uz sa to nestane a ja to len dusim v sebe....mojmu synovi budem o mamine hned rozpravat odkedy to bude vnimat...priatel neviem ci ma pre mna pochopenie hmm...a co sa tyka tvojej starostlivosti o tvoju maminu,bolo to nadherne co si pre nu robila,tak to ma byt..to je podla mna krasny priklad,ako sa dieta odvdači svojmu rodicovi,tak ze mu pomaha do jeho poslednej chvile..mam velmi rada takych ludi,lebo zial nieje ich vela..vela ludi odklada svojich rodičov do domova dochodcov,ja by som to nikdy neurobila..ani ty nie...a dokonca aj s braškami sme im pomahali kolko sa len dalo aj nedalo....moju maminku tiez bolo treba isty cas prebalovat,ale ona zabojovala,este a chcela sama zacat chodit na wc,a dokazala to a myslim si ze takto chcela odist inak nie,postavila sa este z postele,chodila na wc,smiala sa a chcela zit ,žial sa jej to nepodarilo ale aspon so ctou zomrela a odisla z tohto sveta.....lubim ju za jej statočnost...ja by som to urcite nezvladla..smiat sa do poslednej chvile do posledneho dna sa tvarila,ze to nic neni,ze ona to zvladne...lubim ju stale a navzdy...

Take je to cele nespravodlive.Mne zomrela maminka.ked som mala 20.Nejak.nie lahko,sme tu stratu zvladli, ale ocko nie, nevedel bez nej .Rok a tri mesiace po nej zomrel aj on .sestra bola v 5.mesiaci.tehotenstva.boli to take smutne roky.Ale nejak som bojovala.hladala stastie. Nasla som si muza svojich snov.planovali sme babatko 7 rokov snazenia.6 x umele oplodnenie.a nakoniec sa nam narodila nasa dcerenka.Od prveho dna bola dobrunka .krasa.strasne sme sa z nej tesili.Manzel bol nou ocareny.Ked mala dcerka 9 mesiacov diagnostikovali manzelovi rakovinu.Pred mesiacom mi umrel.Drzala som ho za ruku ked dodychal...Tak a teraz mi povedzte.kde je Boh, kde je spravodlivost???? Najradsej by som sa zosalela....Nenavidim seba.ludi okolo.vzdy som chcela byt stastna.teraz uz naozaj nevladzem....Preco????