Prečo dnešné ženy nemajú energiu a motiváciu?

@anonym_autor nie kazdy je taky akcny typ aky sa zdas byt ty. Niektori mozu byt introverti a po praci uz nechcu travit cas v spolocnosti dalsich ludi. Mozno su naozaj unavene z kolotoca pracovnych a rodinnych povinnosti. Alebo len nechcu travit cas s tebou a vyhovaraju sa na unavu...

v tomto teple by som sa čudovala keby aj niekto išiel na bicykel. Však dostaneš infarkt v tejto horúčave na bicykli.

@anonym_e34761 chcela by som potvrdiť, že môj kamarát dostal infarkt v lete na bicykli a zomrel. Zdravý mladý muž.

Samozrejme keď boli 40tky tak sme boli doma no také teplo bolo len týždeň-dva, ostatné dni boli celkom v pohode. A volám ich aj cez rok, nikdy sa im nechce ísť von.
To nebude tým že nechcú so mnou tráviť čas, v skupinke sú dosta akčné stále píšu vypituju sa čo nové kedy kam vyrazíme. Koľkokrát sa aj dohodneme no na poslednú chvíľu zrušia. Sme 6 žien, jedna z nich pracuje do 17 hod, ďalšia do 16 hod, ďalšia je doma nezamestnaná, ďalšia má polovičný úväzok, a dalsia robí do 14 hod a potom som ja. To len pre info aby ste mali predstavu. A švagriná tiež je doma nezamestnaná takže času má dosť.

@anonym_autor všimla som si to aj ja.Ine generácie toľko vydržali pracovať, stále v pohybe, po nociach zavárali a ráno do práce.Tersz už 30 tnici nevládzu su unaveni nič iné nepočujem len ako sú ludia unavení radšej gauč a mobil.Pohyb ľuďom chýba potom sa im aj viac všetko chce.

@anonym_18e7bf asi myslíme toho istého.

@anonym_e34761 zdravy nemohl byt ked dostal ako mlady infarkt , či?

Ja si myslim ze je to taka klasická unava zo života, psychicke vyčerpanie z výchovy detí a z orace z kolegyn medziľudských vzťahov a pod

Tiez je rozdiel ak niekto intenzívne pracuje s ľuďmi tak chcem oddychovať v tichu a ro,diel keď niekto robí z domu alebo v práci prichádza do kontaktu s ľuďmi pomenej a tiež závisí od povahy.

@anonym_autor u mužov sa to tu nazýva, že zdedkovateli. Ale keby tu niekto tvrdil, že tie ženy zbabkovateli, tak na ňom neostane nitka suchá.

@anonym_autor ja som presne tá kamoška ktorú opisuješ. Mám chorú štítnu žľazu a pre 99% to vlastne neni nič. Som na smrť unavená a nechápem odkiaľ vlastne beriem energiu urobiť nevyhnutné. A moje kamošku presne takto o mne hovoria , možno si aj moja blízka kamoška a píšeš o mne. Je pre mňa extrémny výdaj energie nejaká káva s kamoškami. Nekecam. Nie že by som ich nemala rada to vôbec ale proste nemám na to chuť.

@anonym_b5b312 Žeby to bolo tými mobilmi, predsa je jednoduchsie sadnúť si na gauč s mobilom v ruke a scrollovat než ísť von, mať pohyb a nejakú aktivitu.

Ja mám úplne opačnú skúsenosť, s niektorými kamoškami sa máme niekedy problém stretnúť, lebo stále má niektorá z nás už nejaký program... proste ste v tomto rozdielne

@anonym_autor mne sa tiez nic nechce. A doma som spokojna,nemam potrebu niekam chodit

@terina25 len treba mať v tomto súladného partnera, ktorý je tiež najradšej stále doma. Alebo takého, ktorý je "flegmatik" a nevadí mu, keď bude kade tade chodiť sám, alebo s kamošmi.

Mam taku akčnú kamosku a ja zas nechápem, skadial ona berie tolko energy. Ona dokáže ist nonstop,nechápem. Sice narieka, ze je unavena, ale ona nevie oddychovat. Ak by som jej o 21h zavolala ,ze pod ideme si zabehnúť alebo hoco, prvá je pripravena. Ja milujem svoj klud pokoj doma. Deti su uz velke a ja som tak rada sama so sebou. Robim 12tky, ale mam vela volna, nepoznám nudu, lebo pre mna to nie je nuda, ked nic nerobim, ja si tie chvile nadovšetko užívam. Cca 25 rokov som zila tak, ze som nežila, stale som sa prispôsobovala druhym, snazila som sa vyhovieť všetkým, behala som, lietala, robota, deti, kamošky, návštevy, mala som pocit , ze nemam na nic cas. Uz je to konecne voľnejšie a ja to milujem 🙂

@anonym_b4994f och, ja s tebou sucitim, tiez to mam a taku extrémnu unavu chape asi len ten,co je toez chorý

Podľa mňa sa to nedá paušalizovať, proste ľudia sú rôzni. Napr. ja by som v takejto "skupinke žien" vyznievala ako presne "tá čo sa jej nikdy nikam nechce". Pričom ja mám aktivít, pohybu, vášní, produktivity až až.. Mám aj energiu aj motiváciu aj sebadisciplínu. Len skrátka takto chodiť niekam s niekým sa mi nechce, nemám tú potrebu, resp. len zriedka 🙂

@anonym_autor Neviem či môžem niečo dodať. Nezačína toto už v škole? Ak sú deti preťažené a nemajú čas a chuť na fyzické aktivity, ťahá sa to s nimi celý život. Ešte k tomu všetka tá elektronika a dopravné prostriedky. Človek sa pomaly odnaučí aj chodiť.
Som zombík, ale aj ja som bol taký, len som mal tú výhodu oproti dnešným deťom, že keď som bol malý, stačilo mi preliezť cez dve diery v plote a bol som vo veľkom parku. V živote sa mi striedali obdobia, keď som bol aktívny a aj dosť pasívny. Teda vyslovený domased a to ešte nebolo tak teplo. Zmena nastala so zistením lekárov, že mám rakovinu a metastázy po kostiach, teda záverečné štádium. Boli predo mnou dve cesty. Tá horšia, že ostanem v posteli v plienke a s močovým vrecúškom a budem tak čakať na smrť. Vybral som si tú druhú. Budem chodiť na prechádzky a po horách na Horehroní. Toto mi môže o niečo predĺžiť život. Išiel som až do takého extrému, že denne som schopný vystúpiť 100 poschodí, čo je 344 metrov a už štyrikrát v priebehu mesiaca som bol sám na Kráľovej holi a to vždy inou cestou. Neviem či to pomôže, ale mne sa to páči.
Pre teba len jedna rada. Vydrž a vyplatí sa ti to. Ak nepôjde inak, nájdi si iné priateľky, aj keď sa to nerobí. Alebo jedna skupina na turistiku a šport a druhá na iné. Za niečo možno môže aj zlá výživa, ale asi hlavná je psychika. Ak sa človek uspokojí s papučovou kultúrou a životom, tak sa to dá ťažko zmeniť. To musí byť potom riadny šok, ako u mňa tá rakovina. Bojím sa však zimy, čo budem robiť ak sa nebude dať výjsť von.

Otázka nie je prečo je tomu tak, ale ako to šikovne zmeniť. Buď šoková terapia ako u mňa, alebo postupne ich meniť a to je nevýslovne ťažké v ich veku. Budeš musieť začať druhú diskusiu s témou: ako to zmeniť!
Prajem hodne zdravia a aj pobytu na čerstvom vzduchu.

Ci to nie je tym, ze za detstva a za mladi boli na nich kladene male naroky a nezvykli si na pravidelnu pomoc, pracu, pohyb? Ja si myslim, ze viac rodicia baziruju na tom, aby sa deti ucili a tym padom viac sedeli, ako sa pohybovali. Ja si pamatam, ze som musela mat hotove predovsetkym prace v domacnosti a az potom som sa mohla posadit k uceniu (mam vsetky skoly). Moje skusenosti su "tazko na cvicisku, lahko na bojisku".
Mozno sa mylim a len viac sme si zvykli uzivat pohodlneho zivota ( tv, pc, mobil).

@anonym_autor čo znamená dnešne ženy, mám 40+ a keď treba zaváram do polnoci, mám iba dve kamošky jedna má 4 deti, nikdy nepríde domov pred šiestou siedmou, potom už nemá čas na nič, a je to úplne normálne, cez víkend väčšinou vystúpenia zápasy detí, druhá má dve do 5r ešte sa stará o chorú matku. Stretávame sa raz za mesiac, alebo ešte menej. A nerobím z toho takéto haló

@anonym_autor nudou, nezáujem.Nechcu nechať deti doma, musia robiť večeru🤣a takto im utečie život medzi prstami.A potom tu čítaš, že nemám s kým ísť von, na dovolenku.Deti vyrastú, muž nemusí byť a ....ja mám 3 dobré kamarátky z toho iba jedna je aktívna, druhej sa muž oduva, že bude sám doma a žiarli, ďalšia radšej pozerá TV už som rezignovala max, že príde ku mne vyfajci 5 cigariet postazuje sa a ide domov.mame o 5 r viac.Ja mám milión nápadov a len jednu kamarátku, ktorá je ochotná ísť a nehľada problém, ale je časovo vytazena

@anonym_38059a hovoríš mi z duse. Ja mam 40 rokov. O 5 vstavam do prace,cestujem 35 km tam 35 km naspäť. Jediné co chcem je byt poobede a cez víkend doma s mužom a deťmi. Vôbec sa mi nechce trepať niekde s kamoškami a už vôbec nie v tom teple. Neznášam leto,som uplne odrovnana uz aj ked je 30 stupnov. Deti rastú cize uz pomaly končíme s ihriskami. Teším sa na jeseň,ked si uvarím čaj a sadnem si pod deku s knihou alebo k telke. Som introvert čiže keby sa neozvu kamošky mne tak ja sa prva asi neozvem 😃 Dost mi vysávajú energiu kolegyne v robote s ktorymi musim byt 8 hodín denne v robote.

@anonym_autor kazdy je iny, v horucavach ja mam tiez dost len prezit. Praca, deti, domacnost, to da zabrat. A kazdy ma inu povahu. Byvala kolegyna kazdy vikend niekam idu. A ja som rada, ze si mozem v nedelu oddychnut, obcas dame nejaky vacsi vyletik, niekedy nam staci len prechadzka.

Ja napriklad nemam rada planovane akcie, pretoze ked sa uz nieco naplanuje, ocakava sa, ze tam pridem v akomkolvek stave, v akom sa aktualne nachadzam a popravde by som sa niekedy najradsej vyhovorila, lebo bola divocina v praci, nespala som atd. Radsej mam spontanne akcie, ked sa len tak nahodou s niekym stretnem, obaja mame chut a vtedy je to fajn. Ale zas netrpim, ked sa tak aj pol roka nestane.

A čo by bolo, kebyže že sme všetci rovnakí. Páčilo by sa Vám to?

Ja som chodila cvičiť aj v horúčavách, večer po práci, kde nemáme klímu, zvládala som v pohode, ale nie každý je na to stavaný...ja by som zas nezvládla dlho do noci zavárať alebo iné domáce práce, mňa cca o 22.00 vypne a hotovo a som schopná spať 10 hodín v kuse...každý sme iný, vydržím veľa cez deň, ale potom som nepoužiteľná.

Ja som tiež taká, ako ty. Stále by som niečo vymýšľala, niekam chodila a tiež sa mi veľmi ťažko hľadali parťáčky.
Našťastie môj muž ma zvláda a tiež to má rád 😅.
Ja som unavená, keď som doma. Akonáhle zaklapnem dvere na dome, vystrelí mi energia z nuly na 100 🤣.
Ja si neviem predstaviť deň, že by sme boli s deckami doma celý deň. Veď by na tak bolela hlava večer, že by som ani nespala. A decká by ma zožrali. Oni počítače ani nemali, keď boli menší, takže mi nesedeli hodiny pri PC, museli sme sa im venovať.
K tomu sme mali svoje obytné auto, čiže často sme neplánovane niekam vypadli. Teda, keď sa dalo, keď neboli preteky, zápasy, turnaje apod.

@anonym_b5b312 Otazne je, ci zavarat chceli alebo museli. Moja mama isto nechcela, no boli tony urody, tak sa vsetko po nociach dzgalo do poharov. Urcite bola unavena, akurat tu zas dokonale funguje spomienkovy optimizmus.

To, čo opisujete, podľa mňa nie je primárne o tom, že „dnešné ženy nevládzu“. Skôr v tom vidím vzorec dlhodobého fungovania na povinnosť. Človek celý deň zabezpečuje prácu, deti, domácnosť, organizovanie a mentálne drží v hlave desiatky vecí. Keď potom príde voľný čas, telo si nepovie: „Super, poďme na bicykel.“ Povie si: „Konečne odo mňa nikto nič nechce“. Zmenil sa však druh záťaže. Je to chronické preťaženie z neustáleho spracovávania podnetov od práce cez domáce práce, rozhodovaciu paralýzu až po neviditeľnú psychickú záťaž (mental load). Telo a mysel dnešného človeka sú v neustálom režime pohotovosti. Keď potom príde voľný čas, reakcia organizmu nie je chuť na ďalší zážitok, ale podvedomá obrana: vypnúť, stiahnuť sa do ulity, minimalizovať akékoľvek ďalšie vstupy a sociálny kontakt. ovolenka automaticky neznamená regeneráciu. Ak je človek už predtým vyčerpaný, ďalší program môže jeho nervový systém vnímať skôr ako ďalšiu úlohu než ako oddych. Keď človek dlhšie funguje v pasívnom režime, môže sa znížiť aj jeho ochota vynaložiť energiu potrebnú na aktivitu. Čakanie na chuť však často funguje opačne, chuť nepríde, kým sa človek nepohne. Pre ne je však akýkoľvek program (aj ten príjemný, ako káva, bicykel či koncert) ďalšou položkou na zozname úloh, ktorú musia zorganizovať, odprezentovať a prežiť. Netlačte na pílu a prestaňte robiť „animátorku“. Meňte formát, nie ľud. Namiesto plánovania podujatí s pevným časom ponúknite nízkoprahovú prítomnosť. Prijmite odlišnosť potrieb. Rešpektujte, že pre niekoho je vrcholom sebazáchovy vyložiť si po práci nohy a pozerať do steny. Vy sa nabijete pohybom, ľuďmi a zážitkami. Preto prirodzene predpokladáte, že keď je niekomu zle, pomôže mu presne to isté. Lenže to, čo dobíja Vás, nemusí byť spôsob regenerácie druhého človeka. Skúsila by som preto jednu vec: namiesto opakovaného „Poďte von, poďme na kávu, na bicykel, na výlet“ skúste niekedy ponúknuť úplne malý kontakt bez veľkého záväzku: „Som vonku pred domom, príď si na 15 minút sadnúť.“ Pri vyčerpanom človeku môže byť rozdiel medzi „výletom“ a „15 minútami pri dome“ obrovský. Ak vy stále organizujete, pozývate, vymýšľate a zachraňujete ich pred nudou, môžete sa nevedomky dostať do role tej, ktorá musí druhých rozhýbať. To už nie je priateľstvo v rovnováhe, ale určitý druh preberania zodpovednosti za cudziu energiu. Anatómia tohto stavu často leží vo vzťahu k vlastným hraniciam a nárokom, ktoré na seba kladieme. Čo sa vo vás deje, keď druhí nechcú žiť tak aktívne ako vy a prečo máte potrebu ich rozhýbať? Odpoveď na toto môže byť pre vás oveľa zaujímavejšia než vysvetlenie, prečo sú ony unavené.