Čo som vo vzťahu prehliadla?

Donedávna som sa stretávala s mužom, ktorého som mala rada. Rovnako on mal rád mňa aj moje dieťa. Dokonca v poslednom čase často vravel o zamilovanosti a láske. Stále chcel, aby sa náš vzťah niekam posúval a aby sme boli spolu častejšie, aby sme spolu žili, dokonca hovorieval aj o svadbe. Nie sme už najmladší, ale bolo nám spolu dobre. Klapalo nám to v tých najdôležitejších veciach vzťahu. Napriek tomu tam bolo dosť vecí, ktoré prekážali hlavne mne. A tak som to ukončila.Niekoľkokrát mi vravel, že som jeho posledná nádej na lásku. Aj v deň, keď som to ukončila, mi to povedal a dokonca so slzou v oku. Potom sme sa prestali stretávať a ja som ho prestala kontaktovať. Chcela som sa sústrediť na zabezpečenie môjho dieťaťa a jeho budúcnosti. Mala som pocit, že teraz musím myslieť hlavne na to. Ale tento víkend som stretla kamarátku a tá mi povedala, že sa s ním stretla. Stretli sa v nemocnici, kde ona pracuje na onkológii. A on tam bol. Až vtedy mi to docvaklo.
Až vtedy som začala chápať, čo možno znamenali jeho slová. Prečo chodil tak veľa po lekároch. Prečo bral antidepresíva. Prečo som pri sprchovaní toľkokrát počula, ako v izbe šuští liekmi a videla plné šuplíky Flektoru. Vo svojej zaslepenosti a v predstave o tom, čo som chcela ja od vzťahu, som si nevšimla, čo sa možno odohrávalo priamo predo mnou.
Veľakrát spomínal aj to, že mu nevadí, že nemám vlastné bývanie a že žijem skromne. Hovoril, že pre neho bude radosťou, ak jedného dňa všetko ostane môjmu dieťaťu, ktoré mal veľmi rád. A ja teraz premýšľam nad tým všetkým úplne inak. Ale dopadlo to, ako dopadlo. Ja som to tak cítila a už sa to nedá vrátiť. V nedeľu som mu dokonca napísala, ako sa má. Odpísal mi iba stroho, že má známosť. Dodal však, že ju nemiluje. A ja neviem, čo s tým všetkým teraz. Neviem, či som vtedy videla len to, čo som vidieť chcela, alebo či som jednoducho nebola pripravená pochopiť, čo sa za jeho slovami a správaním skrývalo.
Len viem, že niektoré veci človeku dôjdu až vtedy, keď už je neskoro.