Riešenie problémov s drzým desaťročným synom
Ahojte, mame syna 10 ročného. Všetko bolo v poriadku, ani sme nevedeli že chodí do školy. Podľa ucitelky je najchytrejsi v triede. Vždy mi na rodičku povedala, že môžme byt na neho hrdi.
Zlom prišiel v 3. ročníku kedy začal flakat ulohy. Pokračovalo to do 4. ročníka, momentálne je to ok.
Len problém je, že je hrozne drzý. Neustále papuluje. Už sme skúsili vážne všetko. Mobil, nintendo, telka. Nič nepomôže. Dostal aj bitku pár krát, priznám sa. Nakoniec sme šli k psychologicke. Ta tvrdí, že je to detsky vzdor, že si treba len trvat na svojom. Lenže mna a manzela už nebaví to ustavične vyjednávanie, kladenie podmienok, sľubovanie, resp vyhrážanie. Už sa ho bojím aj niečo spytat, alebo niečo od neho chcieť, lebo viem čo nastane.
Sme zúfalí. Manželstvo mame harmonické, deti majú všetko čo potrebuju. Venujeme sa im ako najviac vieme. Chodíme odjakživa na výlety, dovolenky, s babkami chodia po výletoch. Venujú sa im, doručia keď je problém…
Keď sme v spolocnosti je veľmi milý, vyšla mu nadpriemerná inteligencia.
Poradte prosim
Mam 10r a teiz je ako aprílové počasie, ale napr mobil je až keď porobi co ma. Za pomoc s prádlom skladanie a kontrolu pinoziek, spodného prádla a veci ktoré nezehkim ma vreckové. Pri iných činnostiach typu vybrať umývačku alebo povysavat poprosím ci by mi s tým nemohla pomôcť. Izba je jej a vie ze ak neuorace ona kým ide k otcovu upracem ja štýlom všetko ide do odpadového kosa. Keď nechá špinavý záchod alebo neoplachnute umývadlo, pripadne "oplute" zrkadlo tak si musí kúpeľni upratať sama. Ked sa jej nechce hneď a povie ze za hodinu tak ôk netrvá ze to musí byť už aj zaraz, ale o tu hodinu jej pripomeniem ze hodina prešla. A o a veľmi dobre vie ze u nás platí ako ty mne tak ja tebe. Áno niekedy je to s krikom, niekedy s jedom, niekedy s trucom ale tak ani ja nerobím všetky veci stále s nadsenim
@akvi to o vnútornej motivácii si myslím aj ja. Ale je tu háčik, na ktorý sme narazili už s učiteľkou v škole, ktorá sa nám zúfalá stažovala, že už nevie ako si má zabezpečiť v triede poriadok a disciplínu. Na vačšinu každodenných činností nemáš vnútornú motiváciu ako dieťa. Prichádza to až nejakou zodpovednosťou. Čiže zrelosťou. Ale Ty od dieťaťa potrebuješ každodenne, aby sa postaralo o veci, ktoré sú jeho povinnosťami. Ale ono zodpovednosť ešte necíti. Nemôžeš si proste dovoliť čakať na to. Ty ako rodič si tú zodpovednosť uvedomuješ a nesieš ju za dieťa. Ale robiť to za dieťa proste nebudeš. Preto je potrebná len tá vonkajšia motivácia. Bohužial.
@reanda keď sa vačšiny detí opýtaš, či cítia lásku od rodiča, ktorý ,,sníva" o tom, aby si urobili svoje povinnosti, tak Ti určite odpovedia, že áno. Takže Tvoj argument je slabý. Povačšine skôr chýba láska k rodičovi, a preto nasleduje sebecké a arogantné správanie dieťaťa. Ako Ty konkrétne láskou presviedčaš dieťa, aby nebolo drzé a urobilo si povinnosti?
@anketkarka no ja si práveže nemyslím, že dieťa má mať nejaké povinnosti v zmysle starostlivosti o domácnosť. Už som to písala vyššie v komentároch. Takže ja nepoužívam ani odmeny, ani tresty. Tým pádom ani vonkajšiu motiváciu.
@anketkarka laska nepresviedca.. laska miluje..
ja vam nemozem vysvetlit, ako mate milovat.. to si musite dovolit citit.. a neprekazat si hlavou.. neprekazat si napr. tak absurdnymi presvedceniami, ako ze vase deti maju k vam malo lasky a preto sa chovaju sebecky a arogantne.. to je cisty blud.. co musi byt jasne kazdemu rodicovi, co pocuva svoje srdce.. neexistuje, aby rodic, co vnima srdcom, veril, ze jeho dieta ho ma vazne na haku a je mu ukradnuty a preto mu robi naprotiven..
na lasku nie su metody.. nie je co napisat.. skuste si proste dovolit citit k detom (aj k sebe) iba lasku.. bez strachu, bez obav, bez tlaku, ze ich/seba musite k niecomu donutit, o niecom presvedcit, niekam dotlacit.. zabudnite na to.. uvolnite sa.. a veci sa zacnu diat.. same sa vam ukaze, co treba urobit - ak je nieco treba.. same sa vam to 'napise' - kazdemu rada presne na telo..
ak si to teda dovolite.. ak si dovolite vnimat srdcom a nenechate hlavu odsudit jeho hlas len ako nejake naivne blabolenie, alebo dokonca sarkazmus
inak vam nemam ako pomoct.. ak si to nedovolite
ja mam dve deti.. dvanastrocnu dceru a desatrocneho syna.. mame krasny vztah.. nemam s nimi ziadne problemy.. ale aby ste si nemysleli, ze sa chovaju ako anjeli a robia vsetko tak, ako chcem 😀 .. ale cokolvek sa vyskytne, co by som vnimala (alebo oni), ako problem, vsetko sa tymto sposobom vyriesi.. VSETKO .. opakujem - nemame ziadne dlhotrvajuce problemy, ktore by som vnimala ako neriesitelne a bola z toho zufala (aj ked z minulosti tieto pocity poznam) .. a viem, ze ich ani nemozeme mat.. nie je to mozne s tymto sposobom vnimania
a nie je to pycha, ani povysovanie.. je to nasa realita.. kazdy taku moze mat, ak si to dovoli.. mat 'vyssiu' realitu a nemusiet sa so zufalstvom brodit v problemoch.. kazdy sa moze 'povysit' na takuto uroven.. je to v podstate uplne jednoduche.. kazdy to vie.. ked to sam neodsudi a neodstrci
@reanda kto ma tu z komentujucich nizke EQ si tu jedine ty, prepac. Zacnes vycitkami, vyvysovanim sa nad ostatnych, vyhrazanim sa. Neverim, ze praktizujes lepsiu vychovu ako autorka.
A autorka k veci, asi si tu dostala dost rad a aj si pocitam neskor co baby radili, damu ma to zaujima ako to funguje inde. Mame podobne velke deti. Na nasho funguju len pravidla a obmedzenia. Ma limit na mobil na hodinu, tv zapnut moze az po ulohach. Atd atd. Je dost tvrdohlavy, ale zaroven vie byt velmi mily, tak to kompenzuje. Ked si spomeniem na mojho brata v detstve, vstavaju mi vlasy dupkom. Ja vam drzim palce, verim tomu ze sa to prelomi. U nasej dcery sa to vekom zlepsilo. Akoby nastupila taka skora puberta. A inak skus s nim riesit, ci mu niekto nerobi zle, ako to ma v kolektive atd. A najlepsie totalne zamestnat, sporty, kruzky. A tie limity. Ked syn ma niekedy zakaz napr. vikend bez telky a mobilu, tak wau, to je u nas uplna harmonia zrazu.
A len este dodam, ze pre tych ktore maju “dobre” deti a tieto situacie nezazili, moja mama mala taku kolegynu a ta nechapala ako sa trapi s mojim synom, ze ved jej deti su take a onake a ako im to funguje atd. No a narodilo sa im tretie a bolo vymalovane. Kolegynami boli dlhe roky, vela krat na to spominali, lebo to tretie bol poriadne tazky oriesok. Tak len tolko k tomu.
@akvi
@kaktusik007
Dakujem za nazory a rady.
@akvi ja nevyžadujem starostlivosť o domacnosť, len úplne bežné svoje veci. To čo bude robiť celý život. A s prístupom, že tiež nerobím čo sa mi nechce, by som neuspela. Lebo niektoré veci proste musíš urobiť, aby si prežil ako človek. Čím skorej to maličký človiečik pochopí, tým to bude považovať ako prirodzené a nie to, že to musí urobiť. Do školy, škôlky tiež musia. Lebo ja musím do práce a platiť účty. Tu nič v štýle nemusím neprejde, lebo skončíme na ulici alebo ako nemenovaná skupina ľudí v našom štáte. Takže už len vnútornú motiváciu pre školu a úlohy nenajdeš pre dieťa. A tak by sme mohli pokračovať s každou nutnou činnosťou. Štýl nič nemusíš podľa mňa vychováva k nezodpovednosti.
@reanda to je pekný prístup a na pustom ostrove by som si to predstaviť vedela. Ale v bežnej realite spoločnosti je to nereálne. Takto vychovávať poprvé nedokáže každý, lebo nie sme budhistick mnísi, ktorí denne strávia v stave ,,nad vecou" veľký čas svoje bdelého stavu. A po druhé, tie deti idú aj mimo krídla Tvojej výchovy, takže ich vychováva ,,bežný život v každodennej realite spoločnosti". Takže určite máš pravdu, že láska je pri výchove veľmi potrebná, ale aj Ty svojimi odsudzujúcimi komentármi si potvrdila to, že ľudia medzi sebou nevedia vždy v medziľudských vzťahoch zachovať ,,lásky mód", a preto je to veľmi náročný prístup.
@reanda ďakujem, veľmi výstižné a nepochopené práve preto, že ľudia si nedovolia milovať bezpodmienečne. Úplne im rozumiem, mňa práve toto muselo naučiť moje dieťa. Ja som ten prístup zmeniť musela, inak sa proste nedalo. A ľahké to nebolo, vystúpiť úplne mimo toho stereotypu. Takže chápem, že veľa ľudí mimo ani nedovidi, nie ešte aby spravili ten krok do neznáma.
@anketkarka no veď práve bežné veci su starostlivosť o domácnosť. A ja robím len to, čo chcem. Resp je málo vecí, ktoré naozaj musím. Ani mi vlastne žiadne teraz nenapadnú. Do práce chodiť naozaj nemusíš, je to tvoje rozhodnutie. A u väčšiny vecí je to tak.
@akvi naozaj? A kto za mňa zaplatí účty? Hovorí Ti niečo pojem povinná školská dochádzka?
@anketkarka bohužiaľ, povinná dochádzka je jediná vec, ktorá sa naozaj musí. Ale našťastie sa dá vyriešiť aj nedochadzanim do školy. Účty platiť si sa rozhodla, nie je to povinnosť. Je to tvoje rozhodnutie, ako chceš žiť. Treba ale rozlišovať, čo sa naozaj musí - povinnosť pracovať sa zrušila pádom režimu. Nikto ťa nijako nepostihne, ak pracovať nebudeš = nie je to povinnosť.
@zooeynka to nie je alibizmus, to je tvoje vedomé rozhodnutie. Ty si sa rozhodla, že budeš mať deti, ktoré treba živiť. Ty si sa rozhodla, že potrebuješ lepšie bývanie, ako v jaskyni. Ty robíš tie rozhodnutia, nik iný. A tie rozhodnutia prinášajú to, že potrebuješ zarábať peniaze. A reálne - ak by si bola zabezpečená a nemusela pracovať, nepracovala by si? Drvivá väčšina ľudí pracovať chce, je to naša prirodzenosť.
Ahoj, my mame podobný exemplár doma, aktuálne 10 rokov a je to úžasný, milý a zlatý chlapec...ale len pokiaľ sa robí to co chce 🤣tiež má nadpriemerné IQ, je športovec (hra zavodne vodné pólo), spieva v zbore atď, ale teda vyjednavame od rána do večera, momentálne naňho zaberá len limit na mobil. Pokiaľ neurobíš co máš, limit sa znižuje o toľko a toľko napr., alebo nepôjdeš na vylet a ostaneš doma u babky a pod. Chápem respektujucu výchovu ale podľa mňa sú dnešné deti rozmaznané, majú všetko čo chcú a nerozumejú aké to je keď niečo niekto nemá, tak chodím s nim do charity🙂nosíme spolu veci, odnášame povinne hračky, rozprávame sa o tom ako sa mame dobre a pomaly pomalicky to pôjde podľa mňa k lepšiemu. Držím palce, mozno to je počiatok puberty, mozno nejaký vzdor a pod, skúste sa viac rozprávať a podla mňa krik a prísnejšia výchova nie je zlyhanie, ved hranice musia byť a nie každý v živote ichh bude ofukovat,moj názor
Kladenie podmienok, sľubovanie, resp vyhrážanie nefunguje, tak treba zmeniť taktiku. Pre mňa ako matku bolo dôležité pochopiť temperament svojich detí a podľa toho s nimi fungovať. Mne sa osvedčilo držať prísnejšiu a dôslednejšiu výchovu v mladšom školskom veku a popustiť prísnosť práve v puberte, keď to deti najviac potrebovali. Keď ostatné matky kontrolovali a lustrovali mobily, keď mali ostatné 15-ročné deti večierku o ôsmej večer, ja som ich už nechala robiť vlastné rozhodnutia. Ano, vypínala sa wifi o určitom čase, aj bolo prosíkanie nechať o 10 minút dlhšie, ale vždy sme sa vedeli dohodnúť.
Tu je reč o 10-ročnom chlapcovi, ktorý podľa autorky mamy má všetko, je inteligentný a iba vystrkuje rožky a papuľuje. Tak v tomto veku mali moje deti ešte práve tú prísnejšiu výchovu, u autorky sa vyhráža, sľubuje a kladú podmienky, čiže mladý je trocha rozvoľnený. Asi by som sa chalaniskom inšpirovala a zrkadlila ho. Bude chcieť nové tenisky, začnem mu hovoriť, že a nestačia ti staré? Mne sa nechce objednávať, ani chodiť po obchodoch, mňa to nebaví, musí to byť? Bude chcieť nejaké obľúbené jedlo, ako matka by som mala kopu rečí okolo toho, že prečo ja musím chodiť do obchodu a kupovať nejaké debilné jedlo a ešte strácať čas jeho varením a umývaním riadu. Nejak tak by to nešlo?
A to môj syn bol fakt tvrdý oriešok v puberte, v určitom období mal problém s autoritami (ja osobne sa nečudujem), v triede na základnej mali s chalanmi tie klasické chalanské sácania a hádky, ktoré bolo treba riešiť. Celú základnú školu som ho musela kontrolovať, skúšať, doučovať. Na strednej bol vždy medzi tými, ktorí robili sprostosti. Teraz má 22 rokov, ten jeho ľahtikársky a dobrodružný temperament mu aj tak zostal, našťastie ho presmeroval na niečo užitočné. Dcéra bola a je úplne iný typ, zodpovedná pohoďáčka bez problémov.
@0silvia0 chapem, kam tym mieris, ale na mna by toto napr. vobec nefungovalo, lebo by som ta prekukla a bolo by mi aj za teba trapne, ze co to na mna hras. (teraz pisem, ako by som asi rozmyslala v tom veku🙂) ale chapem, ze na niektore deti to platit moze 🙂
inak tiez dakujem za dobru temu a za diskusiu, je tu kopec inspiracie roznymi smermi.
@deedol ale dá sa to hrať aj tak, aby sa to hralo ostentatívne, čiže aby hneď vedel, že o čo kráča a hneď by vedel, čo tým myslím a možno by sa chalanko hneď aj spamätal. Čiže nie ako hranie-hranie, ale ako hranie-nehranie.
Viem ale aké hranie máš na mysli, a divadielka by som nebrala ako decko do úvahy ani ja, tiež som takéto "hranie" u matky prekukla a neakceptovala.
@0silvia0 rozumiem, ale zas keby som videla, ze to nemyslis vazne, tak jednym uchom dnu, druhym von. nehovoriac o prespekulovanych detoch (ucila som na 8r gymnaziu, sama take velke deti este nemam), ktore maju na vsetko odpoved - "mama, nechce sa ti objednat tenisky, ja ich objednam, daj kartu", "nechce sa ti varit jedlo, pohoda, objedname pizzu" a pod.
ja som skor zastankyna uprimneho rozhovoru, teda "doma su nejake povinnosti, musim toto a toto, ked ty neurobis toto a toto, mam toho potom viac, nestiham, som nervozna, pripadne nemam cas na veci, ktore mas ty rad/chces so mnou robit. skusme sa nejako dohodnut, aby to bolo priechodne pre vsetkych a aby sa nam tu dobre zilo vsetkym." netusim, ci to bude fungovat aj neskor, syn ma este len 5,5r, ale zatial nanho nic ine ako uprimnost nezabera.
@reanda ale veď poraď, lebo doteraz si neporadila nič. Čo ti vtom bráni? Veď mnohé ženy len na to čakajú, kedy dáš adekvátnu radu. Ale keď nie je taká, tak radšej to takto ukončiť žeˇ?
@0silvia0 toto je fajn spraviť občas a ja by som to poňala ako srandu, ja to vlastne občas aj robím, ale v rámci srandy. Ja som si raz povedala, že to skúsim spraviť ako v tom vtipe, keď žena na MD celý deň robila "nič". Lenže u nás to vôbec nefunguje, práve preto, že nik nemá pocit, že by niekto mal niečo robiť. 😅😂 Takže síce padla otázka, či náhodou nejdem prať, že "došli mi trenky". Lenže keď som povedala, že nejdem, tak tú práčku chlapci naložili, nemali s tým problém. Ja som sa vtedy strašne smiala sama zo seba. Bola to lekcia pre mňa, že fakt nemusím robiť tú kopu vecí, nik to neočakáva. Akože chlapi sa potešia, keď to robím ja, ale nezahynu bezo mňa. Mne sa len potvrdzuje to, že my ženy sme fakt prehnane zainteresované vo všetkom. A sami si robíme zbytočný stres.
@deedol tak ono sú deti a deti. Jasné, tá uprimnosť by bola ideálna. Ja som mala každé dieťa iné. Dcéra silný empat, tá cítila aj nevypovedané a syn čistý sebestredný týpek, tam by úprimný rozhovor nezabral, on by sa pri ňom krútil ako had a snažil by sa ospravedlniť svoje počiny a seba ukazáť v tom najlepšom svetle a zmanipulovať situáciu vo svoj prospech. S ním to nebolo jednoduché a úprimnosť by zasa nefungovala, možno do tej puberty áno, ale puberta je iná. V detskom veku aký popisuješ tých 5,5 roka deti ľúbia a obdivujú svojich rodičov, chcú im spravidla vyhovieť a rodič je ich hrdina. V puberte a predpuberte je všetko inak.
@0silvia0 podľa mňa úprimný rozhovor funguje aj pri takýchto typkoch, mám to doma podobne, tiež plno kecov, vykrucaciek a pod. Lenže to ja som si u môjho všimla, že je to póza a on veľmi dobre vníma, čo hovorím, len proste v puberte je potrebné držať formu navonok za každú cenu 😅😂 Potom ale príde ten moment, keď vidím, že to padlo na úrodnú pôdu. Milujem tie momenty.
Problém je asi ti, co píšeš...dali sme mu vsetko