icon

Úloha športu v životoch detí

13. mar 2025

Matky. Otcovia. Preco? Teraz som citala diskusiu ako nechavaju niektori rodicia doma deti oddychovat. Co? Preco?
Pritom som si spomenula ako som vo fitku stretla svoju telocvikarku byvalu. Hovorila ze cim dalej tym viac prvakov ma problem spravit kotrmelec. Ak jednu telesnu robis kotrmelce dalsiu su chudacikovia ospravedlneni. Kolektivne sporty este horsie. Ze mavaju z toho psychicke problemy lebo musia hrat basketbal.
A tak sa zamyslam, co z takych ludi bude? Preco im to robite? Co ich tym ucite?

Strana
z10
avatar
majkosofinka
14. mar 2025

Moja dcéra má psychické problémy, keď nemôže ísť na tréning 🙈, ale teda kotrmelce robiť nevie, robí atletiku a teda z tých kotrmelcov bola ozaj psychicky dole. Každý je dobrý v niečom inom 😉

avatar
alojzia
14. mar 2025

Tie kotrmelce mi pripomenuli túto stand-up scénku:

https://www.youtube.com/watch?v=Oi8gaV4F4yQ

to len tak na odľahčenie

avatar
sisaka
14. mar 2025

@jakubrianka no a sme doma. Za “tvojich” čias nevedeli všetky deti kotrmelec a maximálne 3 z 20 dievčat sa vyšplhalo. Ak sa bavíme o ZŠ, tak za mojich čias (40 rokov dozadu) vedeli spraviť kotrmelec úplne všetky deti, pamätám si, že po tyči sme šplhali tiež všetci, lano nedalo pár dievčat, ale museli skúsiť. V triede sme nemali ani jedno obézne dievča a len jedného obézneho chlapca. Okrem neho zvyšok chalanov v norme, 2 dievčatá možno nadváha (pozrela som si fotku zo 7 triedy ZŠ). V celej triede sme nemali jediné dieťa, ktoré by malo sezónnu alergiu a už vonkoncom nie dieťa s alergiou na nejakú potravinu. O cukrovke, ani tej 1. typu sme pravdepodobne ani netušili a už vonkoncom som žiadne také dieťa nepoznala.
Telesná výchova sa neprisposobovala najslabším športovcom, výkony sa merali, okrem pár športových talentov bola väčšina z nás priemer, ale nejak sme to na tie 1-2 vždy vytiahli.
Pamätám si, že na gympli sme museli skákať aj do výšky, väčšina s tým mala problém (nejak nám vekom “oťaželi zadky”) a sme sa rehotali na tom ako kone, ako čítam mladšia generácia má z toho, že sa im niečo nedarilo traumu 🤦‍♀️

avatar
gabrielkaa
14. mar 2025

ano takto si to aj ja nejako pamatam. My sme asi rovnaky rocnik. Tiez sme na zakladke nemali nikoho obezneho, ani tucneho, ani diabetika popripade s inym autoimunnym ochorenim. Ja som sa nejako nezamyslala nad telesnou, brali sme to ako kazdy iny povinny predmet a neriesili sme ci niekto nieco vie lepsie alebo horsie. Na strednej podobne. Ziadna obezita, nadvaha. nic. Jednu spoluziacku sme mali trosku silnejsiu, ale to iba preto, lebo mala problem so stitnou zlazou...ale prave ta sa snazila na telesnej najviac....Nerozumiem, preco sa to teraz vsetko tak riesi. V zivote som nemala ja ani moji vrstovnici traumu z telesnej. Chvala bohu ani moja dcera, hoci ju do sportu musim trosku nutit. @sisaka

avatar
annm81
14. mar 2025

@sisaka ja som chodila na ZŠ v 90. rokoch vo veľkom meste na Slovensku. Keď si spomínam na 2. stupeň, mali sme jedného obéznejšieho chlapca v triede a jedno dievča, ktoré vôbec nemalo nadváhu, ale bola taká silnejšia, skôr chlapčenská postava. So šplhaním bol problém, ale polovica dievčat to dala a takmer všetci chlapci. Rovnako kotúľ vzad. Niekto sa pri tom "vykotil" do strany, ale neexistovalo, aby rodič prišiel a žiadal ospravedlnenie pre svoje dieťa, lebo chúďa bude traumatizované. Nevedieť kotùľ vpred bola hanba a nezvládalo to len pár jednotlivcov. Dievčatá aj chlapci sme hrali loptové hry, mali sme školské chlapčenské aj dievčenské basketbalové a futbalové tíímy. Pravidelne sa známkovali konkrétne výkony podľa tabuliek, ale tým, čo vychádzala na vysvedčení trojka, učiteľ dával príležitosť zlepšiť si známku niečím, v čom bol žiak lepší. Vždy tvrdil, že trojku dáva len vtedy, ak žiak nemá snahu - a veru, pre drvivú väčšinu detí bol pohyb prirodzený a telesnú mali v obľube. Pravda je, že jedna trieda o ročník vyššie bola príklad lenivých unudených dievčat a tam tie trojky na vysvedčení boli.

Ja mám pocit, že niekde po roku 2010 prišlo do módy "mať traumu" a zrazu si všetci začali spomínať na nepríjemné situácie z minulosti (akoby tu bol niekto, kto nikdy nezažíval nič nepríjemné) a retrospektívne sa samotraumatizovať (aby sa tu nespustila lavína, tak netvrdím, že žiadna trauma neexistuje, ale robiť drámu z toho, že spolužiaci sa zasmiali, keď niekto nezvládol kotúľ, je precitlivelosť)... a túto precitlivelosť potom prenášajú do výchovy vlastných detí a odstraňujú im z cesty každú nepríjemnosť. Následok je, že deti sú dnes nielen neschopnejšie ale chýba im aj akákoľvek mentálna a fyzická odolnosť.

avatar
dskjhfdlkdjhl
14. mar 2025

@sisaka Teraz maju vsetciu traumy z toho prokrastinovania na mobiloch. Tiez by sme mozno mali, keby sme takto fungovali.

autor
14. mar 2025

@annm81 uplne krasne sinto napisala. To je to o com som chcela. Rodicia odstranuju detom zo zivota kazdu neprijemnost len aby sa necitili trapne, alebo sa im niekto nesmial. Ked si spomeniem ako som hadzala granatom musim sa uskrnat ake to bolo tragicke🙈.

avatar
sisaka
14. mar 2025

@simca06022011 tvoja dcéra chodila ako 4-6 ročná na gymnastiku a nenaučila sa tam ani kotrmelec? To neverim. Moja trojročná vnučka spraví bez problémov kotrmelec, učia sa to už v škôlke. Našťastie jej škôlka kladie veľký doraz na fyzicku aktivitu detí, okrem toho, že veľkú časť dňa travia vonku, tak im tam chodia rôzni tréneri a robia s nimi kadečo - základy gymnastiky, loptových hier, jogy, karate, tanca… športovanie/športová aktivita je pre deti veľmi dôležitá a mňa teší, že sa vracia k celkovému rozvoju dieťaťa, časy, kedy bolo veľmi in tlačiť už malé deti do akadamickych výkonov a snažiť sa z nich vychovať malých Einsteinov sú dúfam preč, zriaďovatelia škôlok vidia, že už malým deťom chyba prirodzeny pohyb, aktivita, na to aby z nich vyrástli zdraví úspešní jedinci ich treba rozvíjať po všetkých stránkach, vrátane tej fyzickej.
Z tvojho prejavu vidno, že je pre teba TV podradný, nepotrebný predmet, bez akéhokoľvek benefitu a svojim nastavením si vzorom aj pre svoje deti, tak sa niet čo čudovať.
Nie je vždy hrdinstvo otvárať si na všetko ústa, niekedy je treba sa prisobiť a urobiť aj niečo čo nás nebavi, v čom nie sme dobrý, čo nás prinúti spolupracovať, či siahnuť na svoje limity. Neviem prečo by malo byť ok odmietnuť bežať 12 minutovku, lebo ma to nebavi, ale treba zaťať zuby pri riešení rovníc, ktoré ma tiež nebavia a tie bez odvravania vyrátať. Pritom pre život môže byť raz oveľa dôležitejšia schopnosť tých 12 minút zabehnuť ako vyrátať rovnicu.

avatar
sisaka
14. mar 2025

@annm81 ja som chodila na ZŠ v 80tych rokoch a na dedine. Pamätám si, že mnohí z nás boli tak vyšportovaní, že sme často chodili na okresné atletické súťaže bez akéhokoľvek tréningu a súťažili s deckami z atletických oddielov a často sa nám podarilo aj nejakú tú medailu doniesť. Ale to fakt boli časy, že po škole doma sedelo minimum detí, drvivá väčšina bola do večera na ulici a hrali sa rôzne hry, zväčša loptové, lietalo na bicykloch, chodilo na preliezky… robili sme si vlastné súťaže, tá zručnosť, obratnosť, vytrvalosť bola úplne inde, telesná bola oddychovka od učenia, aj keď sa išlo na výkony a známky…

avatar
mariska1989
14. mar 2025

@sisaka my sme robili ešte tie drevené karičky vybehli sme na kopec a spustili na tom dole kopcom . Domov sa vedelo že sa ma ísť keď už zasvietili pouličné lampy . Vedeli sme sa všetci stretnúť po škole bez telefónov. To bol život.

avatar
simca06022011
14. mar 2025

@sisaka 😂 dobre

avatar
dskjhfdlkdjhl
14. mar 2025

Ked sa rodicia snazia odstranit dietatu kazdu prekazku, tak ho nikdy nenaucia prekazky prekonavat a nie je v ich silach odstranit uplne kazdu prekazku, takze potom dieta zbytocne svojou starostlivostou dovedu k traumam. Akurat, ze mnohi to zistia az potom, ked maju doma neschopne, dospele dieta. A to je pozde.

Strana
z10