Máme umrnčané deti

Ahojte, moje deti majú 1+3r. Od babatiek trpeli kolikami, celé dni preplakali a to plakanie za úplne všetko im zostalo. My sme ich s manzelom prijali, ale zamrzeli má reakcie okolia. Minule sa bezdetna sestra u rodicov zodvihla, že ide domov, lebo to už nevladze pocuvat. Druha bezdetna sestra zas povedala, že podľa nej moje deti nie sú stastne, keď stále za niečo mrncia/placu a že deti zrkadlia matku, ale ja nemam pocit, že by som bola troska, ktorá sa rozplace za všetko, alebo nejaká nestastnica. Vzťah s manzelom mame vyrovnaný, nekricime po detoch, skôr sa snažíme o veľa vysvetľovania.
Už aj otec mi povedal, že nech k ním chodíme menej casto, lebo je už stary a chory, potrebuje klud a nie pocuvat stále vymrnciavanie. Mama tiež tvrdí, že nechape, čo furt placu, že toto sme ako deti nerobili, ale boli sme usmievavé. Deti spia dobre v noci, dobre jedia, zdravotné sú na tom dobre, sú sikovne, nepredpokladám nejaku formu ochorenia typu autizmus a pod, takze nechapem, prečo sú takto podráždene. Od pediatricky som sa odpovede, ani riešenia nedočkala.
Príklad: dam staršiemu dieťatu jest, mladsie sa psychicky zrúti, že aj ono hneď nedostalo. Staršie si pýta na ranajky ryžu, poviem, že nie, na ranajky papame chlebík, takze spusti záchvat placu. Keď ocina vyprevádzame pracovať, tak mladsie sa zrúti, že nemôže ist aj ono. Snažím sa byt zásadová, ale nie až tak, že by deti cely deň museli sedieť na stolicke potichu, preto je hrozne, že si nezvykli, že im hneď všetko nedovolim a aj keď vysvetlím, tak je plac. Teraz uspavam a mladsie reve už hodinu, že nechce byt v postieľke🙄
Čo s takýmito detmi, aby boli vyrovnanejšie? Lebo ja fakt neviem, kde som spravila chybu.