Povestné zamilovanie sa do bábätka

Nie si hrozna, práve naopak, si úžasná, že si našla v sebe silu pomenovať tieto neľahké pocity. Ja svojho syna milujem, ale tiež sme si spolu museli vybudovať vzťah (rodila som sekciou). Ver mi, že ako bude bábätko väčšie a nebude to len taká kvetinka o ktorú sa staráš, ale budeš vidieť aj nejakú spätnú väzbu, bude to lepšie. Teda pre mna toto bol taký zlom. Syn mal 5 mesiacov, keď sa to zlepšilo a teraz má 2,5 a sme najlepší kamoši.

Vôbec nie si hrozná,zlé by bolo,keby si sa o dieťatko nestarala alebo ho nejako týrala. Ja som si napr. dcéru začala užívať,až keď bola staršia,nad 1 rok,keď už chodila a pomaly začínala aj hovoriť,proste,keď už bola parťáčka.

Ahoj, ja som Mala planovanu sekciu, tiez to neprislo, hanbila som sa U Tom hovorit, tak sa to len zhorsovalo. Vztah k dcere som Si az ked Mala tak 1,5-2 rokov vytvorila, ona sa Dost na manzela naviazala, Ako Mala 1,5 Bol s nou aj pol roka doma, takze netrpela nejako Si myslim. Ide o to, ze lubis svoje dieta, jasne ale nejde to nejako prirodzene. Teraz Ma 6 a sme partacky

Neisi jediná netráp sa tým 🙂 <3 všetko bude ako má a verím že na toto obdobie budeš už len matne spomínať 🙂

Zmení. Kamaratka toto začala prežívať až keď jej dcérka prvý krát povedala MAMA. Nie mama iba tak blabotanie, ale keď ju tak konkrétne začala po narodeninách oslovovať. Teraz už má 5r a tiež nechápe, ako to bolo možné že fungovala rok po porode iba ako robot 😅

Nie si kvoli tomu zla...hlavne je, ze sa o babatko staras s laskou, aj ked mozno cakas na nejaky amorov sip, ale ono to nemusi tak vobec byt..kazdy to precituje inak, dolezite je aby si prejavovala lasku dietatu, kolko len mozes, aj ked zrovna mozno nemas naladu alebo si unavena, skus to..a casom to pride.
Ja mam 2 mes dcerku a videla som ju prvykrat po 3 dnoch ked nas pustili lebo som rodila pozitivna a hned mi ju vzali, ledva som ju zazrela..
Bala som sa ako si vybudujeme vztah.
Ale je to ako kazdy iny vztah - na kazdom treba pracovat, aj s muzom vam to neklape len tak z nicoho nic 😁
Vsetko je to v hlave, musis si tam upratat (myslim to dobre, neuraz sa), a stanovit si co je dolezite...unava a trauma ri sice s tym nepomahaju, ale ver mi ze telo zas az take veledolezite neni 😉

Ahoj pri prvej dcére sa mi to tiež nestalo. Pri druhom treťom dieťati už automaticky, ako prvý krát zaplakalo. Ale prvá dcérka, no - neviem, nič🤷. Proste zrazu som mala pri sebe bábätko, o ktoré som sa starala🤷. Ľúbim ju, samozrejme, ale kedy tá láska prišla ani neviem presne... nejak postupne ako rástla... Ale nejak ma to netrápilo, mne všetky veľké (životné) zmeny dochádzajú tak nejak zľahka a plynulo, takže ani toto ma neprekvapilo vtedy.

Ale ano, zmeni sa to. To, ze mas kvoli tomu vycitky, znamena, ze ti na tom klbku predsa len zalezi a ze ho svojim sposobom lubis.
U mna sa to zlomilo niekedy okolo roka. Ten prvy rok som fungovala v rezime autopilota. Dovtedy som tiez len cakala a cakala, kedy sa zamilujem a ono nic. A vzdy som mala kvoli tomu vycitky, aka som hrozna matka, ze snad si asi zasluzi matku, ktora ho mozno bude lubit viac..
Syn bol vytuzeny a vymodleny a aj tak ma ta zmena po narodeni zaskocila. Bolo to velmi, velmi narocne. Jednak porod nebol prechadzkou ruzovou zahradou, takze z toho taka mensia trauma a syn casto plakal, mal zdravotne problemy a dlho trvalo, kym mu to diagnostikovali. Takze prvy rok malo, pramalo spanku, vela placu.. ziadna pomoc, lebo sme v zahranici a ja som bola fakt na umretie. A hoci by som za neho vtedy zivot polozila, vzdy som si vycitala, ze stale neprislo nejake to zalubenie a laska na prvy pohlad, ako to vsetci vzdy opisuju.
Potom okolo roka, ked sme sa uz nejak tak zzili a prisli sme na to, z coho ma problemy, takze ubudlo aj placu a konecne bola doma pohodova atmosfera, prislo aj to zalubenie...

Áno, zvykne sa to takto označovať a moja mama mi to tiež takto opisovala... Ze keď ma jej prvýkrát ukázali, zabudla na všetku bolesť. Ja jej verím.
ALE potom som porodila ja 😀
Mala som komplikácie ku koncu a obrovský strach aj o dieťa, bola som zaskočená, zmätená, stratená.. A úprimne, mala som co robiť aj sama so sebou. Všetko ma bolelo, neverila som, že po sekcii (bola urgentná) môžem byť taká rozbitá, celkovo dobre znášam bolesť, ale toto ma dalo dole. Keď som povedala mame, že som hotová, a snažila naznačit, že nie som úplne OK, tak hneď zahovorila, že to už teraz nevadí, hlavne ze je malý v poriadku a to všetko, čo som podstúpila stalo za to. Samozrejme, že jasne ze stalo za to. Ale (hľadám správne slová, aby som nevyzerala jak hrozna osoba, čo si nezaslúži dieťa ci co) ja som to vtedy ešte nevedela. Nemala som ako vedieť. Áno, vedela som, že všetko spravím a urobím, len nech je malý v poriadku, ibaže nikoho nezaujímalo, ako sa mam ja. Nikto sa na to nepýtal. Tuším až na jednu kamosku. Každého zaujímalo ci kojím, prečo nie, dávali rady, o ktoré som nestala a ktoré som vsetko vyskúšala, a vtedy to vyznelo akony som bola neschopná ci neochotná, nie dosť dobrá..
Nikdy nezabudnem, ako sme sa vrátili domov z pôrodnice, mala som žiariť šťastím. Bola som však zúfalá. Sadla som si na gauč, a rozmýšľala o tom, že panebože, teraz to už bude stále takto, dookola, prevarat fľaše a cumle a nespat a utisovat a obliekať.. A prečo neziarim šťastím? Prečo to povestné zamilovanie sa neprišlo? Keď mi malého prvýkrát ukázali, snažila som sa nahodiť úsmev, a tuším som povedala nejaké klišé typu "konečne si tu" ale skoro nič si z toho nepamätám. Bola som ešte zblbnuta z anestezy a cítila som sa tak cudne.. chýbal mi pocit pôrodu.. Nevidela som na svet prichádzať moje dieťa. Priniesli mi klbko v deke a povedali, že je to môj syn. A ja som sa usmiala že dobre.
Ale tie pocity, o ktorých píšeš, prišli. Postupne. Nie tak úplne naraz, ale postupne. Najviac to pociťujem teraz, a to ma čerstvé 2 roky. Keď sa už načrtáva povaha, osobnosť, úplne iná je jeho komunikácia so mnou.. Kedy je tam ta osobnosť, to niečo, do ktorého sa môžeš zamilovať. Alebo keď bol menší, ešte bábätko, a ochorel. Cítila som dovtedy nepoznany strach. Ktorý ťa paralyzuje, zároveň však robíš, čo musíš, lebo vieš, že to musíš a zvládneš to. Vtedy prisiel ten prvý taky moment keď som si uvedomila, že by som za neho dala aj život, všetko možné na svete, len nech je v poriadku.
Máš doma vaše dieťa, je tvoje, nosila si ho, dala si mu život a teraz sa o neho s láskou staráš. Samozrejme ze ho ľúbiš. Je z teba a tvojho partnera, ale je to koniec koncov nový človek. Novy spolubývajúci. Treba si na neho zvyknúť, na celú túto novú situáciu. Treba sa naučiť spolu fungovať. Všetko časom príde, neboj sa. Nezabudni, mamou sa nikto nenarodi. Mamou sa stávaš 🙂

Mala som to podobne, aj keď neviem či nie kratšie… Mám jedno vytúžené bábo, má 7,5m. Tehotenstvo som si vyslovene užila (už som totiž ani nedufala, že ho niekedy zažijem 😉), pôrod hodnotím ako vcelku v pohode, aj ked ma zašívali večnosť a panvové dno mám na cimpr-campr doteraz 🤷🏼‍♀️. Malú ľúbim, ale na začiatku bola pre mňa ako tamagoči…úlohou bolo udržať ju nažive a v čo najlepšom stave…možno to bolo aj tou neskutočnou únavou. Keď ale začala byť interaktivnejsia a prvý krát mi položila tú svoju malú teplú rúčku na krk alebo pri kŕmení na prso, prišiel ten wau moment. Keď ma pohladká alebo sa na mňa s radosťou zasmeje, je to úžasné. Teraz to cítim úplne inak ako prvých pár mesiacov….a to som sa bála, že som ako robot a nepríde to 🙂. Takže teraz rob najlepšie ako vieš a malá ti to vráti neskôr 🤗

Možno to príde až v momente, keď si uvedomíš že ju môžeš stratiť.

Az mi normalne slza vybehla, lebo som mala rovnake pocity ako ty, len som o tom nikomu nepovedala..mam krasne dievcatko, vytuzene, vymodlene, chcene..porod bol uplne hrozny-akutna sekcia, dlho som sa spamatavala z neho a o dalsom babatku zatial ani nahodou neuvazujem.. Malicka bola prve 4mesiace total uplakana, narocna, kolikova..ak by nebolo manzelovej pomoci, neviem ako by som skoncila. Kojenie sa rozbehlo neskoro, cele zle..fungovala som ako robot doslova. Teraz ma 5mesiacov a pomaly si to zacinam uzivat, zlepsuje sa to a aj moje pocity voci nej sa menia. Tak ako som sa prve mesiace sama seba pytala, ci mi to bolo treba, tak by som ju teraz nedala za nic na svete..isto si skvela mama, ono to pride, uvidis, chce to len cas❤

Autorka. Never ty ze vsetky kamosky su stastne zamilovane. Len nemaju odvahu to priznat. Skoda ze sa o tom viac nehovori. Teraz si zatial presla cez 3 najtazsie mesiace, kedy musis len davat a dietatko ti nedava nic spat. Pockaj ked ta zaplavi laskou a budes najdolezitejsi a najmilovanejsi clovek na svete. Stale na tom pracuj. Mojkaj, krm, staraj sa. To ti pomoze. Skus nosit v satke a koza na kozu.
@oblecenie99 Krasne napisane❤

Si uzasna, silna mama 🙂 podla mna prvy rok babatka je najtazsi, musis si zvyknut, nie si uz len ty a partner ale aj male babo, ktoreho potreby su teraz na prvom mieste… a cely vlastne prvy rok je o tom, ze bud kojis/ alebo krmis UM, prebalujes, vsetko sa viac menej toci okolo tej dennej rutiny, kedze babatka zboznuju stereotyp… teda aspon to moje 😂 a do toho mas na starosti domacnost a este mas aj muza a toho tiez netreba zanedbavat a treba mu venovat chvilku dve 😃… absolutne si nemas co vycitat a myslim, ze kazda z nas tu pritomnych sa zhodneme, ze ked tie babatka trosku podrastu a stanu sa z nich aky taky partaci je to na nezaplatenie … vsak pockaj, ked bude mat rok- rok a pol a bude sa k tebe chodit tulkat

nas syn po narodeni vobec nespal a plakal a ja som si po pol roku len uvedomila, ze som mama. Vsetko som vykonavala automaticky a cele mi to prislo ako zly sen. Ani si nespominam na ten moment, kedy som zistila ze zboznujem svoje dieta 😄😄 som tiez matka roku 😂😂

Zmeni pravdaže...keby Ti ju teraz na pár dní zobrali hneď by si videla ako Ti chyba a stále na ňu myslíš🙂ja som bola tiež ako robot, ale v 6 m bola na mini zákroku v nemocnici preplach slzného kanáliky vôbec som nemala stres som si myslela, že pri zákroku budem s ňou a, keď mi ju vzali pred dverami a zavreli sa dvere a zvnútra som počula plač som myslela, že odpadnem ako som sa rozplakala zo sekundy na sekundu.Vies každý ináč prežíva emócie niekoho zaplaví vlna lásky hneď, niekoho neskôr, niekto celé dni pusinkuje dieťa, druhá sa mu zase venuje, učí ho...ďalšia vyvára a nevie tak dať najavo lásku, ale ver, že lubis najviac ako sa dá.Len nie všetky vedia o tom tak kvetnato rozprávať a prežívať ten pocit

@oblecenie99 bože akoby som čítala o sebe 😬😬. Malý má 1,5r pôrod hrozný, mala som zdravotné komplikácie po pôrode takmer rok.
Mala som aj stavy, kedy som chcela vyhodiť dieťa von oknom alebo sa zbaliť a už neprísť. Pri pôrode som už tiež chcela zomrieť.
Samozrejme, tieto stavy nikto nechcel vtedy vidieť čo sa vo mne odohrávali. Ani manžel ani moja mama. Svokor čo s nami býval sa tiež tváril, že sa nič nedeje 🤷.
Až s odstupom času si uvedomujem aké zlé to až bolo.
A tiež nikto nechápe, že nechcem druhé dieťa a prežiť si to ročné peklo ešte raz 🤦😬. Nezažiješ=nepochopíš 🤷

ja si myslim,ze este u Vas doznieva trauma z porodu...bolest a zotavovanie....ja som rodila 4x...a nie som ten typ matky,ktory by to verejne prezival v zmysle FB statusov: Si moje vsetko...moja laska...navzdy v mojom srdiecku....aj ked je to pravda...a svoje deti milujem....ja som nemala ani vycitky svedomia z toho,ze som nemala bonding,prilozenie po porode ani raz....a deti som dojcila kazde takmer do ich 2 rokov....

Ja som mala prvý pôrod ťažký, nepekný, aj po 4 rokoch mi zostáva úzko pri spomienke naň. Po pôrode sa pridružili ďalšie problémy a skutočnú emóciu k dcére som si uvedomila v jej cca 1,5 roku. So synom som mala úžasný krásny ľahký pôrod, fakt ako z reklamy 😅 a predsa som si k nemu cestu taktiež musela hľadať a budovať. Trvalo to kratšie, ale kým som naozaj pocítila lásku, mal už vyše pol roka. Takže sa fakt netráp, nie každá pocíti okamžité silné spojenie. Postupne sa to bude zlepšovať 🙂

@luccija ver tomu, že nie každý to tak mal. A bohužiaľ som jednou z tých ktorá by sa tomu ešte aj potešila vtedy... Syna sme dali nakoniec na víkend k babke až keď mal 1r ale ani to mnou nepohlo ani sme sa neozvali ozvala sa babka sama 🤷. A nie je to o ,,krkavčej matery,, ale o popôrodných depkách ktoré môžu trvať aj viac ako rok 🤷

Rodila som akutnou sekciou, presne si pamätám na tu chvíľku, keď mi ju priniesli. Čistú a zabalenú v perinke, a ja nič. Dodnes sa nehanbím priznať sa, že to bolo ako keď mi Kurier prinesie balik, len so slovami nech sa páči vaše dieťa.

Netráp sa tým. Dnes sme strašne ovplyvnení sociálnymi sieťami a dokonalými fotkami matiek s dojímavými marketingovými titulkami. Nemyslím si, že tvoje prežívanie musí nevyhnutne súvisieť s pôrodom. Bola si pred tehotenstvom veľmi emotívna osoba, čo sa rozplakala od dojatia pri každej možnej príležitosti? Možno jednoducho nie si tá žena, čo všetko prežíva až s nadprirodzeným duchovnom. A nebudeš zďaleka jediná. Len tým, ako všade okolo počúvame ktorá matka sa ako šialene zamilovala do svojho dieťaťa, tak sa potom mnohé boja priznať, že svoje dieťa prosto len milujú. Cítia k deťom len obyčajnú lásku, nie povznášajúco nebeský pocit splynutia ich duše s dušou dieťaťa.

Teraz si zjavne unavená, z neľahkého pôrodu, z náročného dieťaťa. Je to normálne. Snaž sa nájsť si nejaký čas na oddych, popros o pomoc manžela, rodinu, kľudne aj kamarátky. Uvidíš, že najneskôr o pár mesiacov to bude omnoho lepšie. Až dieťa prvýkrát dostane vysokú horúčku, budeš ho celú noc držať za ruku a báť sa oň. Až ťa pri uspávaní bude hladkať po líci, budeš sa len ticho usmievať. Navždy si zapamätáš, ako ti prvýkrát povie, že ťa ľúbi. Budeš sa z neho tešiť aj smútiť, budeš naň naštvaná aj hrdá. A keď si uvedomíš, že prišiel čas, keď už tú jej malú rúčku musíš pustiť, budeš strašne nešťastná, že je z nej dospelák, čo chce ísť svojou vlastnou cestou, a súčasne strašne šťastná a vďačná za to, čo všetko si spolu s ňou prežila. Neboj, všetko to ešte zažiješ. Neanalyzuj to a neporovnávaj s ostatnými. Možno len dokážu použiť vzletnejšie slová na opis rovnakej lásky ako cítiš ty.

Škoda že som si takéto niečo neprečítala ešte pred mojím pôrodom...z viacerých strán som počula o láske na prvý pohľad, o neopísateľnej explózii lásky a šťastia keď mi na hruď položia dieťa. Tak som sa na to nepoznané tešila, no ono sa nič také neudialo, ani len slza dojatia mi nevyšla. Môj muž mal slzy v očiach a ja nič. Cítila som sa hrozne aj vo chvíli keď sa ma moja mama opýtala, či som si myslela že sa dá až tak veľmi milovať 😳. Našťastie tá obrovská láska prišla, no prichádzala postupne a asi až niekedy po 6-8 mesiacoch. O svojich pocitoch som absolútne nikomu nepovedala lebo som sa za ne hanbila a cítila ako najhoršia matka na svete. Teraz nechápem ako som mohla byť taká bezcitná lebo syna milujem až tak že sa to nedá opísať.🥰 Myslím že by sa o tom malo viac rozprávať, minimálne aspoň na predporodnej príprave, určite by to mnohým ženám pomohlo

@mirkaz156 tak v depresii sú pocity niekde inde ja píšem o žene, ktorá nemá takýto problem

Mária Kuncewiczova Prímerie s dieťaťom
Beletria, u nás prvý raz vyšlo v 1977, taký trocha už archaický jazyk...
Na túto tému.

Je to splet pocitov, od zodpovednosti, cez strach az po lasku. Je to velka zmatenost. Vdacnost. Je to ale hlavne obrovska zivotna zmena. Vyplavibsa vela hormonov.. ono je to uplne prirodzene ak to mas takto . Si unavena, ubolena, do toho si v soku (hovorim o stave po porode), do krvi sa vyplavi velke mnozstvo hormonov.. je tazke sa v tej spleti najst.. daj si cas a neries to privelmi.. ja som si to tak ozaj uzila az pri druhom dietati, asi ze to bol aj lahsi porod a aj cele tehotenstvo.. dajako potom prirodzene prisla aj laska..paradox je, ze nebolo planovane, pricom prve ano.. pri prvom dietati to prislo az po vytriezveni z porodu, sice skor ako u teba, ale mozno len potrebujes viac casu, ved kazdy prezivame veci trosku inak..

Ahoj, moj porod bol prirodzeny a ziadna trauma (skorej naopak) a tiez mi zalaskovanie trvalo...prislo niekde v obdobi prvych usmevov cca 2-3 mesiace. Urcite to pride ❤