Kto vám pravidelne pomáha s deťmi okrem partnera?

My sa starame spolocne s chlapom, samozrejme ak nieje pracovne vytazeny. Svokrovcov uz nemam, rodicov daleko. Svagor a sestra ked sa hraju 5 min s detmi su uz straaaaaasne unaveni, takze casto rezirujem sama a nevadi mi to, obcas by potesila navsteva kina vo dvojici, ale hold na stare kolena mame casuuuuuuuuuuu 😉 ved deti nebudu vecne zavisle na kojeni a plienkach. Naopak trva to len chvilu, treba si to vychutnat

Okrem manzela nikto, zijeme daleko od rodiny.

My sme v irsku, mamka tu bola 10 mesiacov.. Ale odišla naspäť do práce.. Priatelova mama je tu v Írsku, teraz ked ostala sama tak sa zmenila.. Aj staršieho zoberie, teraz tam bol dva týždne.. Kazdy víkend aj s priateľom sú u nej, ja som doma s mladším.. 🙂 oddychujem.. 🙂 Svagrininu dceru nosi do skolky potom príde k nám s obedom.. Ja len nakúpim co chcem a ona nám navarí.. Len ide naspäť do prace, škoda no.. 🙂 zvykla som si.. 🙂

nikto

nikto

nikto a to mame celu rodinu tu v okruhu 5 km

Absolutne nikto, aj ked v okruhu 10km je cela rodina 😵
Bola som z toho strasne smutna , teraz to uz beriem ako fakt a neriesim...aj ked to cloveka mrzi , totiz v rodine su este ine deti a o tie je zaujem- svokrovci sa zaujimaju o svagrovcov dceru - byvaju v jednej domacnosti....a nasi o sestrinho syna- je rozvedena mamina...takze nase dve deturence doslova maju len nas 😉
Aby bolo jasne, mala bude mat 2 roky, nikto sa s nou este nebol pohrat, ani pokocikovat 😖 nic...mame v rodine dobre vztahy, ziadne hadky, konflikty nic....len kazdy uz ma deti dost, chce mat mozno chvilu kludu pre seba..neviem si to inac vysvetlit...neviem aka budem ja 😝

Mne pomáha mama,je na dôchodku. Manžel pracuje v zahraničí a ja si ani neviem predstaviť ,že by mi nik nepomáhal.Každý deň potrebujem,aby ju mama vybrala zo škôlky a venuje sa jej cca 2 hod. kým prídem ja z práce. Dochádzam denne 35km tam a 35km späť ,takže pri 8hod. pracovnom úväzku nemám šancu ju zaviesť a stihnúť aj vybrať zo škôlky.Bližšie prácu v mojom obore nenájdem. Jediná možnosť pracovať na kratší úväzok,no to sa mi zas finančne neoplatí,keďže veľa preveziem. No keby som nemala mamu ,tak by sme to museli neak inak riešiť.

nikto

vobec nikto, ani partner, musi zarabat, tak od rana do vecera je v praci (casto v zahranici). Babicky, tety, ujov, proste ziadnu rodinu nemame a znami maju tiez svoje deti a aj oni to lataju ako sa len da. V niektorych pripadoch, ked uz som uplne organizacne zufala, tak zaplatim studentku a vyzdvihne mi starsie dieta z kruzku, alebo postrazi najmensiu doma kym som u zubara a pod. Su dni, ked sa mi zda, ze to vpohode zvladam, no su dni, ked padam na hubu.

nikto, nemáme tu rodinu blízko, hold, musíme si poradiť 🙂

tak ja tu budem za riadnu výnimku 😀 a zrejme ukameňovania hodná pre mamky, ktoré to zvládajú samé a nikoho nechcú na pomoc, lebo je to ich dieťa .... Veľmi veľa je s nimi manžel a nie len preto, aby mi pomohol, ale preto lebo ich ľúbi a chce byť s nimi 😉 st. rodičia z oboch strán a dokonca sa môžem spoľahnúť aj na švagra, a moja sestra je naj teta 🙂 nemyslím si, že je to len o pomoci, ale aj o vybudovaných vzťahoch medzi nimi, a aj keď netvrdím, že je to vždy ideálne, som veľmi rada 😵

Nám pomáhajú rodičia, nakoľko mm dochádza do práce každý deň 80 km, čiže ide ráno pred 5:00 do práce a prichádza okolo 18-tej. Staršia dcérka mala veľmi zlú adaptáciu na škôlku, chodí len na 1/2 dňa, tak keď maličký spával 2-3x do dňa, bol problém ísť ráno s ňou do škôlky či po ňu na obed, tak išli rodičia, a tiež napr. keď som potrebovala vybaviť lekárov alebo úrady, tak postrážili buď jedného alebo oboch podľa potreby.
Moji rodičia bývajú v dome so záhradou, sú už na dôchodku obaja (my v paneláku), takže vlastne s deťmi chodím vždy k nim, keď je pekne - sú celý deň vonku. My s mm pomôžeme niečo rodičom s prácami okolo domu a v záhrade, oni zase nám. Navyše s rodičmi býva moja stará mama, ktorá má o pár dní 90 rokov a ja tieto návštevy beriem aj ako také utužovanie vzťahov - na nej doslovne vidno, ako ožije, pookreje, keď prídu deti. Viem, že večne tu nebude, tak aj jej chcem dopriať, aby bola s deťmi čo najviac. Ona už nikam nechodí, len na dvor a do záhrady, aj autom jej je ťažko prísť na návštevu, tak to takto riešime.
A mne je to zvláštne, toto akože novodobé hrdinstvo nás - žien, veď celé roky žili ľudia v komunitách dediny, celé rodiny pokope a ženy navzájom si vždy pri výchove a starostlivosti navzájom pomáhali. To len teraz je taká doba, že každý si žije svoj uzavretý život a pomaly sa maminy boja požiadať o pomoc. Presne mi to vravela moja stará mama. Jej mamina zomrela mladučká, mala len 50 rokov. Ona ostala sama s otcom a bratom (žili v meste) a keď sa vydala a narodil sa jej môj ocino, tak jej pomáhali aj susedky aj tety (jej otca sestry) prišli pomôcť, ak bolo treba. A vtedy to bolo bežné. Aj našim rodičom pomáhali ich rodičia.

Nikto...muž bol večne v praci, pri druhom tehotku chodil na tyždňovky (v nedeľu poobede preč, v sobotu rano sa vratil, keď bol doma pomahal veľmi), nikto iný nebol (ehm nemal sa k tomu)...tak som latala platala ako sa dalo. Dcera napr. nebola mesiac v skolke lebo mne bolo v druhom tehotku tak zle ze som nebola schopna ist ani na nakup, len dceru (5r.) som poslala dolu do potravin (už ju poznali)...svokra keď zavolala tak prva otazka "čo ste varili?" už som ani nedvihala, načo? Keď došli bez hanby vyjedli čo som mala navarene a mne hodili ovčí syr, prerastene uhorky a zemiaky v igelitke pod stôl v najhorucejšom lete, a ja som týždeň hľadala čo to v byte tak strašne smrdi... Moja mama ďaleko a chora, ešte ju som chodila ratovať keď bolo najhoršie (môj otec už nežil, sestra žije v zahraniči). Takže tak 🙂 najbližšia pomocna ruka na konci mojho ramena. Aaaaale prešlo to, deti už sú veľké a ja som zabudla. 🙂

na mna kazdy kasle,robim vsetko sama,este aj psa vencim a chodim kurit do pece. Chlap nepomaha a z rodiny tiez nikto.

Mama mi pomaha 🙂 Je na dochodku a pomaha,aj ked ma plno zdravotnych komplikacii. Keby som mala len jedno dieta,tak by som o pomoci neuvazovala,ale dve naraz je moc a naozaj su situacie ked to jedna osoba nezvlada. Ale ona chce pomoct, vidi, ze to naozaj potrebujem a tomu hovorim obeta. Nikdy jej to asi neoplatim,lebo to je laska a ta sa neda nicim kupit. Samozrejme aj manzel mi pomaha ked je doma 🙂

My máme tiež celú rodinu ďaleko, ako by som ich potrebovala! Manžel je do večera v robote, potom sa deťom venuje, nakŕmi, staršieho dá spať. Často chodím po lekároch so sebou abo s malým, vtedy mám operku, občas príde na doobedie a ja upracem, inak absolútne nič neurobím, a to má mladší už vyše roka, ale je nonstop na mne, čakám kedy sa to zmení.
A sa mi páči že "nikto mi nepomáha, všetko zvládam, manžel príde o 16:00 domov, venuje sa dieťaťu" - keby mne prišiel muž o 16-tej tak stíham úplne všetko a ešte si aj nohy vyložím. Ja by som nemala problém všetko urobiť, nepotrebujem oddychovať, ale keď mi to malý "nedovolí", a celý deň ho nenechám vrešťať ako o život, veď za chvíľu vyrastie a už ma nebude potrebovať, tak ešte zatnem zuby a budem sa tešiť na obdobie keď budem mať aj ja upratané, každý deň čerstvo navarené, nepečené, skočím do fitka...

Sme v zahraničí, takže nepomáha nikto, na všetko som sama. Manžel pracuje a chodí domov neskoro. Snaží sa však aspoň polhodinku - hodinku s deťmi zahrať. Ak má dobrú náladu, tak kľudne aj dlhšie 🙂.
Áno, občas by som brala pomoc, hlavne s deťmi - aby som si trošku oddýchla - tak sama - odreagovala sa. Holt, nedá sa, ale zvykla som si 🙂. S upratovaním problém nemám a ani by som nechcela, aby mi s tým niekto z rodiny pomáhal. Ak by som už fakt potrebovala pomoc, radšej si zaplatím upratovaciu službu. Tak isto ani v kuchyni nemám rada pomoc, najradšej si spravím všetko sama. Samozrejme, keď sme na SK, tak uvítam, že nemusím variť, ale pri varení vždy svokre pomáham - očistím zeleninu, obalím mäso, vypražím a tak - také pomocné práce 🙂.
Najhoršie bolo obdobie, keď boli deti malé - to som od nedostatku spánku skoro odpadávala. Neskôr som sa naučila, že radšej nebudem mať požehlené alebo povysávané, ale poobedný hodinový spánok budem zdieľať so svojim dieťaťom. Dosť mi to pomohlo. Proste si treba určiť priority. Samozrejme, pri druhom dieťati to už možné nebolo, lebo staršie nespalo a vyžadovalo si moju pozornosť.

nikto 😒

pravidelne nikto, obcasne moja mama- jasne dala najavo, ze ona si uz svoje odkrutila, chce svoj zivot a svaty pokoj (nezamestnana, vzdialena 4 km)... respektujem, nezatazujem, som vdacna aj za to obcasne postrazenie deti, pomoze..... spociatku mi to bolo luto ale je to oslobodzujuci pocit, ze si viem poradit s vacsinou veci sama a nie som na nikom zavisla...

Nikto

@hammy Prečo by Ťa mal niekto ukameňovávať? Ja si nemyslím, že matky, ktorým nikto nepomáha sú tomu radi a nikoho pri sebe nechcú. Mne tiež nikto nepomôže, občas moja mama, keď ju o to vyslovene požiadam, lebo nutne potrebujem, ale celkom určite by som sa potešila, keby pomáhala viac, napríklad aj z vlastnej iniciatívy. Kým o bola tehotná, mala toľko rečí, ako nám bude pomáhať, až sme sa s mužom báli, že sa jej nezbavíme 😀 , no a na skutky akosi nedošlo... ☹

my dvaja pripadne babysitterka

Pan Boh 🙂

viac menej nikto 🙂 raz/dvakrát za týždeň zoberie malú dvojročnú moj otec na dlhšiu prechádzku, cez víkend ju berie manžel pozrieť svokrovcov..keď som bola chorá, bola zatiaľ jednu noc mimo lebo som zdochýnala a manžel na služobke..zatiaľ ju ja dobrovoľne nehodlám nikam dávať 🙂 a okolo domácnosti zvládam, keď nezvládam tak je bordel a objednáme si donášku, a záhrada tiež vydrží... jaképak copak... (ale musím povedať, že ja mám {klop klop klop} úplne skvelé dieťa, rozumné, smejko) 🙂

v domácnosti mi nepomáha nikto .... ale s dcérou mi veľmi pomáha svokra ... vďaka Bohu za ňu...mamu mám 200km ... keby som nemala ochotnú svokru ,ktorá mi vyzdvihne dieťa zo školy ,tak by som mala veľký problém...

Stari rodicia,pravidelne,vzdy ked si potrebujem upratat alebo oddychnut,ja totiz v noci nespim,,malu mam hore kazdu chvilu..

Mne pomáha jedna pani,ktorú som si našla na stráženie,je úžasná,ako babka,ta je u nas cca 3krat tyzdenne, a potom moja mamina,ta hlavne počas skúškového obdobia.

Nik cele dni som sama snou len ja a svokrovci byvaju od nas ani nie 10minut oni len cakaju kedy ja zavolam ci nepotrebujem pomoc,ale ja o to nestojim ked sami od seba sa nevedia dovtipit asi tak.