Záchvaty revu u dvojročnej
Baby ja som z mojej dcéry už zúfalá 😭 ona ma deň čo deň aj milión záchvatov revu a to úplne za všetko. Najhoršie je to vonku, kedy sa až za nás hanbím ako všetci po nás pozerajú keď malá začne vrieskat na celé sídlisko. A to len preto lebo nejdeme tým smerom ako ona chce. Alebo že nemôže ísť domov s cudzím dieťaťom s ktorým sa ona chcela hrať. Vysvetľovanie nepomáha pretože spustí ešte väčší amok a ani ma cez ten rev nepočuje. Minule sme boli von dokopy 10 minút lebo som už na ňu nemala nervy schytila som ju pod pazuchu a šla som s ňou domov. Do obchodu s ňou radšej vôbec ani nechodím. Neviem baby poraďte ako obmedziť ten rev ? Čo mám robiť aby už toľko nerevala? Mna už z nej hlava boli a desím sa každého ďalšieho dňa alebo ďalšej prechádzky vonku. Keď vidím ako iné deti pekne idu s mamami a dokonca za ruku 🙈 neviem či to je len nejaký druh vzdoru len mi nepíšte že to treba len vydržať lebo to sa naozaj nedá. Od rana do večera reve aj 1000 x. Za to že nedostane sladké vtedy keď ona povie. Za to že jej dávam na obed niečo iné ako by ona chcela. Za to že rozprávka už skončila a druha nepojde lebo takto by pri telke presedela pól dňa. Za to že vonku ideme do prava a nie do lava. Za to že nemôže ísť s cudzím dievcatkom domov. Za to že nemôže ísť s cudzím psikom domov. Atd.... mohla by som ešte pokračovať ale to len pre predstavu čo všetko sa tej mojej nepáči. Poviem vam že už som z nej unavená a nevladzem už psychicky.
@dusankomoj veď ho nechaj ochutnať, keď môžu niektoré deti ficat na kyslých uhorkach.....🤣🤣
Moze mat dieta poruchu sluchu? Co sa napr. poradit s psychologom? Ked sa nespráva/neposlúcha doma dáš ju sadnúť na dve minuty do kúta aby sa ukludnila alebo ako je “potrestaná”? Správa sa takto pri tebe alebo aj pri iných?
@saluda ja som aj chcela,ale zakročila moja mama, či mi nešibe a že potrebujeme vyplieskat obaja: (
Mam tri deti. Dvaja si uz obdobim vzdoru presli pri tretom ma to este len caka. No uz sa nebojim viem co ma caka som obrnena trpezlovostou.
Takto.....ak je to tvoje prve dietatko tak ta to pochopitelne vyvadza z mieri kedze si to este nezazila. Zachovaj hlavne klud. Ja viem ze si uz urcite skusala ist prec ked sa mala rozhodla odist a ona za tebou ani hlavu neotocila no musis byt vytrvala. Ak sa moj maly hodil do zeme tak som ho prekrocila a isla dalej. Ak pride zachvat tak si to vobec nevsimaj. Mala presne vie ze ak zacne tak to budes riesit a aj tak bude po jej. Ja mam chalanov takze som aj pleskla po zadku ak to bolo nevyhnutne. Urcite ak urobis cokolvek tak si za tym stoj aby videla ze to myslis vazne. Ziadne objimacky a tulkanie kym si neuvedomí ze sa chova inak ako si to prajes ty.....
A k tej telke.....mam to doma a aj v okolí......cim viac deti cumia do telefonov a na telku tym viac su nerovoznejsie.....tiez dbaj na dostatok spanku
Nas je na tom podobne vonku tiez ide kde nema otvorena brana sup a uz tam je tiez ked ho beriem.potom vrieska uz ho aj nechavam tak ked ide kde nema tak mu poviem papa necham ta tu tak potom.si uvedomi tiez sa, citom trapno ked krici a ludia kukaju no pochopi to len taky co takeho lumpa ma no bohuzial musime pockat kym trosku pochopia ze to neni dobre no najviac co ma dostava do mega trapnej chvilky je ked ideme k doktorke tak huka a to uz je uplny koniec lebo tam sa neukludni ani za nic
Aj moja je taká 😤 .Ale čím viac rozpráva, tak tým je to pomaličky pomaličky lepšie. A teda asi ma ukameňujú, ale keď som s nervami v koncoch, reve zo všetkých síl a nič nepomáha, poviem jej, že zavolám uja, čo berie zlé deti, aby ju odviezol. A funguje to. Hanbím sa za to, ale keď nič nezaberá a bojím sa, aby z toho revu nedostala laringitidu, tak sa uchylujem k takým podlým praktikám. A teda ujo čo berie zlé deti je ten, čo chodí po dedine a hlási, že zberá staré železo. Tak keď ide okolo preventívne jej to občas pripomeniem...
nedá mi napísať tento všeobecný poznatok...Myslíte si,že naše mamy,babky..chcem napísať staršia,resp. o 2 generácie staršia generácia mala také problémy s deťmi ?Ja myslím,že nie...bývali často 4-5 v jednej izbici spolu v dome viac generácii.Rodič bol od mala autorita ,dokonca často najmä na dedine vykali deti svojim rodičom.Kto mal kedy času sa dieťaťu venovať,keď bolo detí veľa a aj roboty bolo s nimi veľa....Deti sa vedeli samé zahrať, často aj bez hračiek,rodičia im nevytvárali animačné programy....to neznamená,že ich deti neboli pre nich stredom vesmíru.Alebo že ich nemali radi...Len boli akousi nepísanou autoritou pre dieťa - a to už od mala,prirodzenou autoritou.Treba si uvedomiť, a nemusíte so mnou súhlasiť,že rodič a dieťa nie sú partneri, a mantinely musia existovať....Myslíte,že predtým neboli vzdorovité deti? že neplakali? že nemrnčali ? že si svoje nevydobíjali?Nehádzali a o zem? A psychológovia neboli....Ja tejto psychológii, čo tu radia psychologičky - nemyslím prispievateľky,ale odbornú pomoc - nechápem.Nechcem radiť,iba taká úvaha...vychádza mi z toho,že práve rodič má byť teda submisívny a trpezlivo donekonečna vysvetľovať a podriaďovať sa dieťaťu - lebo inak je zle - dieťa si ublíži,skočí pod auto,absolútne ignoruje naše slová a robí si svoje...čo z takého dieťaťa vyrastie? To nie je o tom,že to raz prejde.Alebo dám inú metaforu..deti v detských domovoch,malé deti vo veku ako spomínate...mohli by si dovoliť ryčať pol hodiny lebo majú obdobie vzdoru - určite nie !Prečo neryčia v škôlke, v jasliach ?Ved stále je to to isté dieťa !!!Zoberte si malých pacientov,ktorí sú niekoľko týždňov v nemocnici - tam si myslíte že tiež ryčia,hádžu sa o zem,nerešpektujú...? Určite nie...Tak si dajte všeobecnú odpoveď samé...píšem to všeobecne,nie adresne...A ešte jeden príklad vám dám:Vo vchode sme bývali 6 rodín,jedno dieťa presne takto vystrájalo..raz sa sused - mohutný pán - dohodol s jeho maminou a zahrali na dieťa takúto hru. Keď začal ryčať,pišťať a pod. cinkla mu s telef. a on následne začal strašne prudko klopať na ich dvere /nie zvoniť / ona otvorila,pán rázne s prísnym výrazom tváre vošiel dnu k dieťaťu a po dohovore vopred s matkou začal na neho kričať - tzv. zrkadlenie.Už pri tom prudkom hlasnom zaklopaní na dvere ( až sa ozývalo ) dieťa prestalo a následne - po reakcii suseda - prísnej a strohej - so zvýšeným hlasom - úplne prestalo vystrájať....Bol to pre dieťa moment prekvapenia a nečalo to.Bolo zvyknuté na rôzne iné techniky a vedelo čo na mamu platí......Zopakovala to ešte asi zo 2 x a mala pokoj na vždy.....
Pokračovanie.....😅
K tomu o čom som už písala, sme pridali aktívne počúvanie. Napríklad dieťa ti ukáže nakreslený obrázok a ty nepovieš, že je to krásny obrázok a dieťa je šikovne. Namiesto tejto klasiky povieš napríklad, že použilo krásne farby, to slniečko sa krásne usmieva.....plus ohodnotenie jeho snahy spôsobom, že vidíš, že mu to dalo veľa práce a dal si záležať. Slová volíš primerane veku samozrejme. Dieťa tým postupne získava sebahodnotu a nevyrastie z neho neistý narcis závislý na uznaní iných, pohybujúci o svojej vlastnej hodnote.
Potom čas, ktorý stravis s dieťaťom by sa nemal merať na kvantitu, ale kvalitu. Efektívne strávená chvíľka s dieťaťom štýlom Som tu teraz na 100% pre teba, má oveľa väčší efekt, ako byť s dieťaťom celý deň nasilu, pod stresom z toho, čo sme kvôli tomu nestihli urobiť, alebo že nás čuduj sa svete, nebaví hrať sa celý deň s autíčkami, alebo stále vymýšľať nové hry. Dieťa spoľahlivo vníma, či sme v jeho spoločnosti naozaj, alebo myšlienkami bludime niekde inde. A keď dieťa vycíti, že sme s ním nie príliš dobrovoľne, nie je jeho potreba naplnená a žiada si viac a viac pozornosti.
Tieto dve veci zdanlivo nesúvisia s tým, prečo sa dieťa teraz nechce obliecť, ale sú kľúčom k tomu, aby sa dieťa vnutorne upokojilo, cítilo istotu, bezpečie, že je prijaté a pochopené. A keď toto dieťa cíti, tak situácie, kedy vzdoruje, budú zriedkavejsie. Skús si to predstaviť na sebe, napríklad s chlapom. Žena, ktorá sa cíti byť partnerom milovaná, je pokojnejšia a spokojnejšia, ako tá, ktorá cíti, že ju partner už nemiluje. Deti majú rovnaké emócie, ako my dospelí, ibaže ten partner, od ktorého potrebujú cítiť 100% lásku a prijatie, sme my rodičia. Každý z nás potrebuje vo svojom živote aspoň jedného človeka, ktorý ho prijíma takého, aky je a nehodnotí ho, neodcudzuje. Mne vždy pomáha predstaviť si samu seba, keď mám PMS a čo vtedy potrebujem. Mám dosť čo robiť sama so sebou, aby som sa ovládala, neznášam sa vtedy, lebo ono si to so mnou robí čo chce a ja to nedokážem kontrolovat.....keby mi vtedy chlap za to ešte aj vynadal, tak by som vybuchla ako sopka. Takto to majú aj deti v období, keď s nimi lomcujú emócie, s ktorými si nevedia samé poradiť. Príroda to tak zariadila, že to tak majú, je to priam potrebná súčasť ich vývoja a my rodičia ich tým máme bezpečne previesť. Nehovorím samozrejme o situáciách, keď dieťa robí niečo, čo ovláda ono samé. Nebudeme sa tváriť, že deti nedokážu manipulovať, úmyselne ubližovať...... To , čo som písala aj v predchadzajucom príspevku, sa týka situácií, keď dieťa emócie ovládať nedokáže. Vtedy potrebuje našu pozornosť, prítomnosť, pochopenie, objatie, prijatie emócií, alebo ich vyjadrenie za neho, ak to ešte ono samé nevie pomenovať.
Toľko k účinnej prevencii.
Keď už je situácia, že sa dieťa nechce obliekať, zvykne pomôcť dať dieťaťu vybrať si, z dvoch tričiek, ktoré mu my ponúkneme. A nie iba vtedy. Pokiaľ je to možné, deti by takto mohli rozhodovať o maličkostiach, pre nich sú to veľké veci. Vypustí to ventil, budú mať pocit vyššej sebahodnoty, budú sa cítiť rešpektované a prijaté. Pre nás sú to drobnosti, pre ne veľké veci. Alebo nech si vyberú, ktorý jogurt chcú jesť, či chcú jogurt, alebo banán......
Neviem, ako to funguje u môjho, ale dať niekomu papa je pokyn na odchod, alebo koniec niečoho. Napríklad pozerá rozprávku, poviem, že to je posledná, na konci poviem, aby dal krtkovi papa a natvrdo vypnem. Ak si aj trochu poplace, tak nepolavim. Nekričim, ale hlas mám pevný, rozhodný a malého to ako keby ukľudní. Poviem, že vidím, že by ešte chcel pozerať rozprávky a keď sa vyspinka, môže si zase jednu pozriet. Vyjadrím za neho nahlas jeho myšlienky, takže cíti, že mama mu rozumie. Aj keď neurobí všetko, čo on chce. A ešte ho vybozkavam a pomojkame sa. Nabudúce to má oveľa hladsi priebeh.
Vzdor pomáha zmierniť aj to, ak dieťa nepočuje 100x denne slovo Nie, čo ale neznamená, že mu dovolíme niečo, s čím nesuhlasime. Napríklad to s rozprávkou. Vtedy nepoviem Nie, ale poviem, že vidím, že má krtka rád a keď sa zobudí, môže si zase jednu rozprávku pozrieť.
Ďalej neupozornujeme deti na to, čo nedokážu. Kedysi som aj ja hovorila, Neutekaj, lebo spadnes. Teraz hovorím, Pomaly, sú tam kamene.
Neboj, toto všetko a ešte viac, trénujeme už 8 rokov. Postupne pridávame bod po bode, niektoré veci doslova nasilu, musíme rozmýšľať nad každým slovom, kým sa to pre nás stane samozrejmosťou. Kým bez rozmýšľania nepoviem, aby si dával pozor, namiesto toho, že niečo nezvládne. Vtedy pridáme niečo nové, čo nás v tej chvíli najviac trápi. A takto pekne bojujeme sami so sebou, lebo sme na vlastnej koži zažili celkom inú výchovu. Čuduj sa svete, k tomu nás dotlačil ten náš komplikovaný, náročný od narodenia, vzdorovity, ale inteligentný, vnímavý a citlivý prvorodený. Práve vďaka tomu, že sme si v istých momentoch trhali vlasy od zúfalstva, nás prinútil zamyslieť sa nad tým, ako sa to dá urobiť inak. Môžem prehlásiť, že ak by som mala iba dve mladšie deti, asi by ma nenapadlo zobrať do ruky knihu o výchove a snažiť sa niečo zmeniť.
@elly11 Nepíš, že je to hlúposť, keď na každé dieťa zaberá niečo iné... Nepíšem, že ho má mlátiť, ale občas dostať po riti ešte nikomu neuškodilo. Proste keď nezaberá nič iné, očividne chýba autorita a sorry, ale tú rodič potrebuje. Mám synovcov, ktorí takto vyrastali akože bez bitky, pretože ich matka bola zásadne proti. Dnes chýba obom vzdelanie, veškerá úcta ku každému a obaja sú na drogách.... to je prosím výsledok....
@silviazlat
Ani tam nemáš dôkaz že by na nich bitka fungovala 😉 žiaľ, už to nezistis, keďže sú už predpokladám veľkí.
Autoritu si bitkou neziskas 🤦♀️ tu musíš mat v sebe prirodzene.
To jedno capnutie na zadok z času na čas nemá nejaký hlbší zmysel aj tak..
Aj keď to mnohé robíme (aj ja)
Ahoj 🙂 my sme mali to isté doma (v septembri bude mať malá 3 a ešte ju to občas drží) 🙈 mala také záchvaty revu, že sme jej mohli vykladať čo sme chceli, ani nás cez ten rev nepočula 😂🤦 a potom nám jedna susedka poradila nech ju nechávame vyrevať samú v jej detskej izbe. Tak sme kúpili kameru (od 35€ sa dajú zohnať aj s nočným režimom a máš to ako aplikáciu do telefónu) a stále sme ju poslali do izby sa vyrevať a pozerali, že čo bude robiť 😁 zo začiatku to boli hrozné dlhé záchvaty revu, ale časom keď pochopila, že nemá žiadne "publikum" tak najneskôr po minúte-dvoch prišla naspäť ako vymenená, ako keby sa vôbec nič nestalo 😉 a ešte jedna vec nám zabrala na tieto záchvaty...keď revala tak, že nevnímala vôbec nič, ani to že má ísť do izby, tak nám poradili, že jej máme streknúť trošku vody do tváre 😄 tak som kúpila Rajec kyslík (dala som tam normálnu vodu), aby tá voda bola trošku pod tlakom a fakt to pomohlo 😁😉 stačí iba troška vody, to dieťa sa trošku zľakne, lebo to nečaká, ale na chvíľku aj zabudne, že revalo a môžeš ho v kľude poslať do izby sa ukľudniť 😉 dúfam, že ti to trošku pomôže a že ma tu ostatné baby neukameňujú teraz 😂😂😂
@dager mne najviac sedia knihy od Adele Faber, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali, je pre mňa základ. Má knihy aj o súrodencov, teraz čítam Súrodenci bez rivality. Sú zrozumiteľné, ľahko sa čítajú. Páči sa mi aj Koruna Prekopova, dokonca kniha Maly tyran, názov je divný, ale píše v nej o tom, ako sa vysporiadať s deťmi, ktoré sa naučili s rodičmi cvičiť. Čo cítia, prečo to robia a ako to napraviť, na záver je veľmi pekná kapitola o surodencoch. Čítala som ju v období, keď bol najstarší v tom ,,naj,, období, bola som vtedy tehotná s druhým. Držala som sa vtedy tej knihy a veľmi nám to pomohlo, dokázal prijať sestru na 1*. Iba keď mala 1rok a obdobie, že brala bratovi jeho hračky, boli konflikty, to sme ale urovnali a doteraz sú veľkí parťáci. Od nej som čítala iba túto knihu, ale má aj iné.
Potom ešte knihy o francúzskej výchove od Pamely Druckermanovej, od nej som si toho zobrala tiež veľa, niektoré veci mi sedia, s inými sa nestotožňujem. Je skôr pre prísnejších rodičov, veľmi sa mi tam ale páči metóda uspavania bábätiek a ešte stravovanie detských francuzov.
Čítala som ešte aj iné knihy, nie všetky si už pamätám. Každá mi dala iný pohľad na vec, z každej som si niečo zobrala. Naj je pre mňa ale tá prvá kniha, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Netreba to hneď vzdávať, ak niečo nefunguje na prvý šup. Ja som mala celkom inú výchovu a musela som novinky najprv dostať do svojej hlavy, postupne som ich cielene zapájala do bežného života a výsledok sa určite dostavil. Dokonca aj u toho prvorodeného, u ktorého to nebolo spôsobené rozmaznanim, ale dokázateľne odlišnou mozgovou činnosťou a nikdy nebude ako väčšina ľudí. Ti dvaja mladší to majú ako bonus a ani nevieme, čo je to separacna úzkosť, alebo obdobie vzdoru.
@saluda ďakujem. Ja to idem študovať viac preventívne, malý mal len rok ale naozaj sa silno prejavuje jeho osobnosť už od 9 mesiacov a nerada by som neskôr napravala chyby. Veľa z týchto princípov chápem a prirodzene ich používam, lebo aj naozaj fungujú ale sú situácie kedy ma "nenapadne" ako napríklad to časté nie, alebo nelez tam spades a podobne. Tiež očakávam ze ešte prídu ostrejšie situácie a už teraz sa mi nepáči napríklad cez plač mu umývať zadok keď je niečo co sa mu na tom nepáči, nevie mi to povedať a ja by som možno mohla zmeniť maličkosť a on by neplakal. V takých situáciách som viac nešťastná ako nahnevaná a bude hůř, ako sa hovorí 😂 stále je čo sa učiť, takže ďakujem za tipy.
Nasmu nepomahalo nic. Vekom to prejde, mate obd. Vzdoru, ale to uz asi vies. Skus sa nehanbit, vacsina ludi naokolo je rada ze to nie je ich dieta 😄🥂
celou touto diskusiou sa nesú názvy, že: "malý, malá, vreští, ryčí, vydiera, vynucuje si..." Prepáčte, ale pripadá mi to, akoby ste písali o nenávidenom nepriateľovi😢 Tvrdíte, že ich absolútne milujete, ale hovoríte o nich ako o "vypočítavých agresoroch, čo VÁM ničia život." Rodič bol ten prvý, on je príčina problémov, on nastavuje, ako to bude (až na deti fyzicky postihnuté, choré) Rodičia robia hromadu chýb. Aspoň jedna z nich: https://najmama.aktuality.sk/clanok/298102/robi...
A čo vravíte na knihu klub nerozbitnych deti? Citali ste ju niekto? Zvažujem ju kúpiť
@dager v tomto je prevencia dôležitá, keď už treba riešiť následky, je to potom niekoľkonásobne tahsie. Ono sa to nezdá, v dobrej viere niečo robíme nesprávne, potom nevidíme súvislosť s nevhodným správaním dieťaťa. Naučila som sa rešpektovať svoje deti, už od najmenšieho veku. Väčšinou ak plaču, majú na to vážny dôvod. Pre dospelého možno maličkosť, pre ne životne dôležitá vec 😁. Aj včera sa nám stalo, že večer sme už išli dnu, ale malý nechcel ísť, plakal. Nechápala som, ale som ho pustila na zem, on sa rozbehol preč a vrátil sa celý šťastný so svojím obľúbeným plysakom, ktorého nechal niekde von. Mohli sme ho aj nasilu zobrať dnu a až pri ukladaní do postele by sme zistili, že macko nikde nie je. Takto sa vieme denne vyhnúť niekoľkým situáciám, ktoré by zbytočne končili jeho frustráciou. A potom čím viac frustrácie dieťa prežíva, tým viac vzdoru príde. Väčšina situácii sa dá vyriešiť aj inak, ako plačom a krikom. Napríklad nechcel plienku, ale ani ísť na nočník. Prvý krát som mu tu plienku nasilu dala, poplakal si, ale o chvíľku sa už smial. Druhý krát ma napadlo dať mu na výber, tak som pred neho dala serblik aj plienku, chvíľu porozmyslal, ukázal na plienku, prestal plakať a bez problémov som mu tu plienku dala. Je odjakživa zvyknutý, že sa sám rozhoduje v drobnostiach, vie o čo ide a že jeho rozhodnutie rešpektujem. Dávam mu na výber z dvoch pre mňa prijateľných moznosti a funguje to takmer vždy.
@ajka0207 ja som sa v najhorsich hlbinach beznadeje utesovala tym, ze 18 rocne deti sa o zem nehadzu a nevrestia, tak to raz skoncit musi 🙈😀 Bolo to super frustrujuce.
Ahoj,no presli sme tym aj my, bolo to velmi velmi náročné psychicky , kazdy ma obdivoval kto dcerku zazil ze ako to tak s pokojom viem zvladnut, samozrejme niekedy som aj ja vybuchla uz,ale nikdy by som ju neudrela, ja som bola bitá velmi, mna to velmi poznacilo, nikdy som nechápala mamu ako dokaze bit vlastne dieta, xkrat mensiu osobu, a to co som v jej ociach vzdy videla, ten strach z nej som mala dlho dlho uz som mala prvorodeneho a stale vo vnutri taky zvlastny pocit z mamy. Plus aj verbalne to bolo od nej hnusne. Malo peknych slov som od nej pocula. Bozechran urobit nejaku chybu uz bolo vsetko zle, ja som sa citila celá zlá taka ako existujem.
Moja dcerka (syn bol ok) toto robila do 4rokov. Kym som vychytala nejake muchy ako na nu trvalo ale naucila som sa proste len predvidat a uz dopredu zabranit tomu aby vobec vznikol nejaky hysak, takto to bolo dobre pre nas obe, dcerka spokojna ze v podstate dosiahla co chcela ale ani o to nemusela bojovat ani vlastne vyslovit nic ,proste ze len si poznate dieta a bez toho aby vas poziadalo alebo spravilo hysak, vy ju prekvapite skor tym ze to spravite tak akoby si asi zelala ale bez slov ,ziadne navrhy dohadovacky lebo samozrejme ze malokedy s navrhmi dieta zacne suhlasit hned bez svojho "boju" ,neviem ci ma chápete ako to myslim. Samozrejme nie vzdy to vyslo najma ked nebol cas, ale pri hysakovych detoch je dolezite predvidat a "prisposobit" sa mu este predtym ako to vobec ono bude chciet same.
Takto to bolo pre mna fajn pretoze som nemala pocit ze som spravila nieco len preto ze to ona tak chcela a mala kvoli tomu hysak, do toho bodu sme sa dostavali casom ovela menej. Chcelo to vela sebazaprenia a trpezlivosti, vzdy som si hovorila ze nic netrva vecne. Nikto s nou nechcel byt, strazit atd , stari rodicia nic, postupne aj druhi uz vedeli ako na nu. Chce to fakt len cas a vytrvaly pristup. Samozrejme hranice. Ked to nejde slovne, a vedela som ze ak jej nieco zakazem k comu sa schylovalo, tak zase len pozorovat a predvidat a zabranit inym putavym spôsobom vzniknutiu toho co bude nasledovat. Deti nie su zvierata ze ich naucime na povely, pod sem ,tadial, nerob, urob , treba sa to naucit inak a rafinovane. A nezmeni sa to za tyzden a tak. V mojej rodine nebolo ziadne take dieta ako to nase, fakt sa kazdy čudoval ako to davame. A viete co? Ked mala 4roky, z nicoho nic z dietata anjelik. Doslova sa z nej stalo jedno empaticke uzasne mile zlate dievcatko, co si nechá vsetko vysvetlit, co place len ked sa udrie, uplne na vsetkom sa s nou da dohodnut, ochranuje vsetko zive na svete, k mladším detom sa sprava ako milujuca maminka. Ma 6rokov. Dva roky s nou mame doslova raj a kazdy s nou chce byt, a este aj 2roky potom ako skoncilo jej horsie spravanie sa kazdy cuduje ze to nie je ani mozne ze aka zmena. Ja to pripisujem mojim pristupom k nej. Za to vsetko aka bola ako sa spravala ako zvladala svoje vybuchy, ako mala velakrat svoje detske problemy a ja som pri nej vzdy stala s laskou a pochopenim, ona sa mi takto zmenila a vzala si odomna len to co prijimala, to najlepsie co som jej vedela v jej tazkych chvilach dat a to bola moja laska a trpezlivost a porozumenie.
Ja som toto nikdy nezazila s mojou mamou. Som stastna, ze som to ustála ,lebo naozaj vo vnutri to velakrat vo mne brutal vrelo, aj som si velakrat poplakala od nervov, ale pred nou som sa snazila byt vzdy v pohode. Pretoze aku ma videla ona vtedy , takou sa stala ❤
Ako tak čítam tie komenty, tak sa vytesujem že toto mám už za sebou. Moja ešte aj v škôlke otočila na prechádzke celú triedu, lebo chcela ísť opačným smerom 😂😂😂 a učiteľky si nevedeli rady.
Ja ju mam, nepomohlo nic.. mam od autorky aj pokracovanie pre vacsie deti- Krotitelia displejov. Knihy su super, rady su super, ale fakt neskutocne tazke aplikovat to v reale.
@20erika07 veľmi pekne si to napísala a dala by si aj konkrétne príklady s tým predvídanim aby dieťa nemalo hysak ?
treba pomenovat tie pocity-viem, a visim, ze teraz sa hnevas, ale nemozes ist s dievcatkom domov, hodit sa o zem.. cokolvek co robi, pomenovat tie pocity-vidim ze sa zlostis lebo..., vidim, ze si smutna a chapem to, ale... a nejak zamestnat mysel napr. nejdeme s dievcatkom domov ale mozme ist pozret do parku, ci tam su nejake deti, hladat chrobaky, cokolvek odviest pozornost. U nas tento pristup zacal fungovat, tiez reval moj maly skoro 3 rocny za vsetko vonku... aj doma... aj vsade... ale tymto da to vyrazne zlepsilo... a to som nenk premotivovana matka ani nic, len tomu decku staci ked mu vyjadris ze chapes jeho pocity a pomenujes ich... a ked vyvadza fakt moc ze zachvatovo tak odchadzam do inej miestnosti a poviem mu ze sa budeme hrat aj rozpravat ked ho ta zlost prejde.
Zeny, nepochopte to v zlom, ale som rada za tieto vase prispevky. Vysvetlim ;). Pred par rokmi som bola asi jedina s tymto problemom (tak sa mi zdalo). Iba moje dieta kricalo, iba moje dieta neposluchalo a robilo problemy na ihrisku, Ja som bola zla mama lebo neviem vychovavat. No proste katastrofalne obdobie. Zacalo to ked mal 2,5 r a “skoncilo” ked mal asi 6. Teraz len obcas vybuchne v obchode, ale uz viem ako na to. Predtym som dostala milion rad od inych mam, kamosiek, psychologov a nic nefungovalo. Neznasala som ked mi kamosky, ktore mali deti anjelov, hovorili ako mu musim pekne vysvetlit, dovolit aby vyskusal, ukazat ako je to spravne... nefungovalo (hlavne ked chce chodit po strede cesty)... psycholog tvrdil ze tiez mu musime dat cas a priestor... no nemohla som lebo by si ublizil, resp. inemu dietatu. Nefungovalo to ani plesknutim po zadku. Niektore mamy ma chceli ukamenovat ked moje dieta bolo hlucne na ihrisku a nechxelo sa delit o hracky. Ked mal 3 r tak nefungovalo nic, Len zobrat ho a ist prec. Postupne si zacal uvedomivat “Trest” ale aj dalo sa mu trosku viac dohovorit. Teraz fungujeme na vybere: Bud sa upokojis alebo ideme domov. A takisto funguje to ked ma zachvat ze vsetko ide bokom a snazim sa ho donutit aby o tom hovoril. “Preco kricis? Hnevas sa? Teraz ti je to luto?” A pod. A toto funguje. Zacne o tom premyslat a sam pride na to ze nerobi dobre. Drzim Vam vsetkym palce a dakujem ze ste sa podelili o skusenosti.
vela rád sa tu už zišlo, ale nikto neporadil to, že treba uznať pocity... moja druhorodená je náročná, najviac plaču bolo, lebo rozprávať začala až 2,5 ročná. ona dovtedy nevedela povedať, čo chce, a z toho pramenilo najviac výbuchov. takže potom ked začala revať, tak som jej opakovala SLOVÁ povedz slová... aby som sa dozvedela prečo reve. Rovnako som jej hovorila, že " Ano ty sa velmi hneváš, lebo chceš ísť tam a tam/robiť to a to, ale je to nebezpečné/nerobí sa to a podobne" treba uznať tie pocity, že aj ona sa cíti zle lebo túži po niečom. Viem že to teraz zneje ako nejaká poučka z psychologickej knižky, ale teraz má 5 rokov a krásne vie pomenovať svoje pocity a velmi to pomáha v zvládaní hnevu. Lebo ona ked sa nahnevá, napríklad začne biť deti v škôlke. a verte, že jedna po zadku nie je cesta ani správne riešenie. Ja by som mala biť dieťa, ktoré bije iné deti? vlastne mu dávať návod, čo má robiť ked mu ujdú nervy? Takže teraz napríklad ked sa hnevá, tak potom príde za mnou, povie, že mala v hlave sopky a lávu a preto sa tak hnevala... celkovo s odstupom času som spokojná s tým ako sme to vtedy zvládli a vychovávali. uvidíme čo život prinesie dalej
@elienka ani moja ešte nevie hovoriť tak niekedy je ťažké zistiť čo ju trápi presne ako hovoríš
Ale dnes sa mi znova stalo že sa rozbehla ku kočíku s malým dieťaťom a nechcela sa ho pustiť, že ona ide s nimi
Musela som ju nasilu odrapit maminke som sa ospravedlnila a moja taký rev spustila že mne až v uchu pískalo.. potom som ju rýchlo zaujala niečim iným a vysvetlila jej že dieťatko bolo ešte maličké a chcelo spinkať a nemohla sa s ním hrať. Či to pochopila, to neviem..
Pomáhajú aj tie doplnky, napríklad rybí olej, magnézium, prečo nie? Kto potrebuje, tomu dám. To nám aj psychologicka poradila a funguje to. Samozrejme pokiaľ je problém práve v tom, môže byť, ale aj nemusí.