Ako sa vyrovnať s nenávisťou voči Bohu?

Ahojte, prvýkrát zakladám nejakú diskusiu. Primárne sa potrebujem vyrozprávať a zdieľať svoje pocity s inými. Ide o to, že už vyše troch rokov pociťujem nenávisť voči Bohu. Mám dni, kedy tie pocity akoby „vyplávajú“ na povrch a cítim silný hnev. Prechádzam si asi najťažším obdobím v živote, prirovnala by som to k nekonečnému maratónu, kedy už síce máte za sebou 40 km a ostávajú vám už len posledné 2, no i tak je to už pre vás ťažké. Viem, že každý má nejaké trápenie v živote, každý si niečím prechádza. Viem, že všetko má svoj zmysel... No a tú nenávisť voči Bohu pociťujem práve za to, že my ľudia musíme žiť a trpieť, lebo ON si vymyslel a stvoril tento (hlúpy a nespravodlivý) svet. Príde mi to totálne sebecké. Som človek, ktorý je empatický, rada pomáham iným, je mi ľúto, keď vidím, že sa niekto trápi, má to v živote ťažké atď. Príde mi, že Boh stvoril svet týmto spôsobom: že každého človeka hodí (prepáčte za výraz) do nejakých sr*čiek, z ktorých mu potom pomáha sa vydostať, zároveň si my ľudia máme navzájom pomáhať sa vydostať z tých s...k a ešte máme byť vďačný Bohu za to, ako veľmi nám pomáha. Príde mi to akoby som niekoho najprv bodla nožom do ruky, a potom mu to ošetrovala a tvárila sa, aká som za to milosrdná a láskyplná a vyžadovala, aby mi ten človek ešte aj bol vďačný za to, že mu tú ranu ošetrujem...Rozumiete. Proste neviem si pomôcť, i keď som vďačná za mnohé veci vo svojom živote, ako zdravie, to že máme peniaze, jedlo, a tisíc ďalších vecí, akosi neviem byť vďačná za to, že musím byť na tomto svete a celkovo my ľudia, že tu musíme byť.

V minulosti som čítala knihu Rozhovory s Bohom, kde sú myšlienky, že Boh stvoril tento svet, aby mohol zažívať rôzne veci cez nás ľudí, napr. aké to je byť milovaný, aké to je byť úspešný, aké to je sklamať sa atď. Čo mne osobne aj dáva zmysel, prečo je svet taký aký je, resp. prečo životy ľudí sú také aké sú. A príde mi to od neho sebecké. Celý tento jeho výmysel.

Mala som stavy, kedy som proste chcela neexistovať, nebyť tu... Bez ohľadu na to, čo je po smrti (toto nie je predmetom tejto diskusie), mi to príde, také nespravodlivé, že tu musíme žiť. Nikto si nevybral prísť na tento svet. Sme tu akoby hodení. Som rada, že nemám a nebudem deti a že nikto nebude musieť kvôli mne žiť na tomto svete.

Neviem, pociťoval niekto vo svojom živote tiež nenávisť voči Bohu? Čo ste s tým robili? Či som jediná na svete.
Ďakujem každému, kto si to prečítal.