Ako vnímate smutných ľudí?

Isté je, že v žiadnom prípade to neodsudzujem, rešpekt svojím spôsobom mám, nie pred tými ľuďmi, ale pred tými problémami, pretože mám v blízkom okolí prípad, kde depresia zašla k tomu najhoršiemu... väčšinou sa snažím byť empatická, pomôcť ak viem... aspoň vypočutím... ale priznávam, že niekedy mám dosť robiť čo so sebou a nevládzem ťahať ešte aj kamarátku, ale to neznamená, že by mi liezla na nervy alebo by som sa ňu hnevala, myslím, že je na každom aby si sám stanovil hranice... je super, že máš kamarátky, ktorým sa môžeš zveriť, keby im to vadilo alebo by ich to obťažovalo, už sa nepýtajú, nehanbi sa požiadať o pomoc, necíť sa trápne, neizoluj sa len preto, že máš pocit, že si otravná... odbornú pomoc si vyhľadala alebo nerozmýšľala si nad tým? tiež som mala "svoje" obdobia, veľmi mi to pomohlo ... Držím prsty, aby si sa cítila lepšie 🙂

Asi záleží od kamarátky. Mám dobrú kamarátku, ktorá sa mi stále na niečo sťažuje a neprekáža mi to. Vypočujem si ju. Záleží aj o aký problém. Ide, či ide o chvíľkovú úzkosť kvôli hlúposti, alebo dlhodobú kvôli vážnym veciam. Myslím, že dobrej kamarátke by to prekážať nemalo. Určite sa snažím ľudí neodsudzovat. Nikdy sa človek nevie vcítiť do situácie toho druhého. Každý inak vnímame a prežívame. Ak cítiš, že je to naozaj ťažko už dlhodobejšie, skús vyhľadať profesionála alebo zavolať na linku, kde sa s tebou niekto porozpráva. Môže to pomôcť. Alebo nápis aj mne 🙂

Ja som mala ťažkú popôrodnú depresiu a určitá forma depresie sa so mnou ťahá doteraz. Včera som sa akurát muža pýtala, aké je to žiť s psychicky narušeným človekom (povedal, že je to teda dosť zaujímavé). 😀 Zopár ľudí ma odsúdilo za to, že som na liekoch, ale inak drvivá väčšina ľudí ma podržala a sú radi, že som kdesi neskončila s totálnou psychózou 😀. Inak mám pochopenie so všetkými a nikoho nesúdim. 😉😀

To asi pochopí len človek ktorý si tým prešiel. Mala som podobne problémy ale nemala som pocit keď som o tom niekomu povedala ze ho to aj reálne zaujma .Každý má bohužiaľ svoje problémy asi .Alebo som sa stretla stým ze ci si myslím ze som sama s takým problémom, alebo že mi nič nieje len si to namyslam atď.Uzavrela som sa do seba nehovorím nikomu nič keď mám zle obdobie .

Neodsudzujem ludi,ktori maju depresie,uzkosti. Skor mi vadia taki bezni permanentni stazovatelia. Ktori nemaju ziadne diagnozy,len sa potrebuju neustale stazovat. Taki ludia ma vycerpavaju a nemam silu reagovat na ich staznosti. Kazdy mame lepsie a horsie obdobia,no myslim si,ze by sme nemali okolie prilis zatazovat. Je malo ludi,ktorych skutocne zaujima ako sa mame a snazia sa pomoct. Vacsina sa len opyta a tam to konci.

Mám pochopenie pre psychické problémy, viem že to môže byť veľmi ťažké, snažím sa byť empatická...niekedy sa však stáva, že sa ľudia odvrátia od smutného človeka, vadí im, že sa neusmieva, že nemá silu komunikovať, vyčítajú mu že je nespoločenský, že sa uzatvoril do seba...

Mne by to vobec nepripadalo trapne, ze je niekomu dlhsie zle. Aj ja som mala tazke dlhsie obdobia s uzkostami. Aj panicky zachvat na mna prisiel rovno pred kamoskou. Nikto sa nikdy odo mna neodvratil. Podla mna je v pohode hovorit o svojich problemoch kludne aj rok, ale dolezite je netocit cely cas iba o tom. Normalne o tom hovorit, ale vytvorit v rozhovore priestor aj pre druheho a jeho zivot. Ludia podla mna casom bocia od tych, ktori to takto nerobia a vsetko obratia len na seba a svoje nestastie.

posťažuje si...
mala som kolegyňu, ktorá svoje problémy rozprávala každému. Keď uznala za vhodné a si myslela že to povedala málo ľuďom tak neváhala a zbehla o poschodie nižšie a tam pokračovala .... 🙂

Ja moc nemám rada také tie rady, že sa treba obklopovat len veselými ľuďmi, ktorí nám dodávajú energiu. Lebo život býva aj smutný, kadečo sa prihodí, aj povahy sme rôzne. Tak si rada vypočujem aj trápenia svojich kamarátok. Napríklad s jednou kamoškou riešim už roky jej nevydarený vzťah s mužom, problémy so sebou, je veľmi zacyklena. Ale teším sa, že v poslednom čase u nej nastala zmena k lepšiemu, pracuje na sebe. Takže za mňa je taká butlava vŕba fajn. Len možno nie každý má na to práve náladu a kapacitu to riešiť. Treba si všímať, kto ochotne počúva, zaujíma sa. A ak nik taký zrovna nie je, možno skúsiť psychológa, ktorý to má v náplni práce. Jak sa povie, zdieľaný smútok je polovičný smútok a zdieľaná radosť je dvojitá radosť.

ja ti úplne rozumiem. Osobne vnímam tieto typy ľudí veľmi súcitne, empaticky a s porozumením. To, že sa necítia dobre je súčasť ich bytia, diagnózy, stavu, nikto z nás nevie, kedy sa môže ocitnúť v takých istých alebo ťažších problémoch....Nemáme každý deň nedeľu a krémeše tak sa hovorí však? Vždy som to tak mala, od mladi mlada. Napr. ja mám super kamarátku s bipolárnou poruchou (po starom mánio-depresiou, jedna z najťažších psych.dg. ) Za tých skoro 10 rokov sme prežili veľa pekného, veselého, aj jej mánickú fázu, ktorú som s ňou prežila a pokladám za svoj bytostný nadľudský výkon, napriek tomu že som "vycvičená" a odkrútila nejaké tie roky v sociálnej oblasti v rôznych skupinách a klientelou. Som typ človeka, ktorý vypočuje, ak je to žiadúce poradí, nasmeruje. Nesúdim, neodsudzujem, a hlavne nevzťahujem si to na seba.
A teraz niečo o sebe. Ja sama som sa v minulosti ocitla v jednom hnusnom balíku all inclusive exclusive tetánie, úzkosti, fóbií a podobne= následok vedľajších účinkov liečby primárnej diagnózy a totálneho vyčerpania organizmu, myslela som si, že sa zbláznim 🙄 Veľmi ťažko sa mi žilo, plakala som, schudla 11kg, vyzerala ako tetka Smrť, biela, prepadnutá tvár. Rodina, kamarátky, bývalé spolužiačky sa mi vzďalovali. Ak niekedy zatelefonovali, vôbec ich nezaujímalo ako sa mám, alebo to boli povrchné kecy, alebo niečo potrebovali. Keď mi chceli akože poradiť a povzbudiť ma, padli hlášky typu : Spamätaj sa, rob niečo so sebou, usmej sa slnko svieti, všetko je v hlave a podobne... Veľmi som sa trápila, zraňovalo ma to, bolo to ako vidlami pod rebro. Nechápala som čo dokáže vyliezť z úst bez uváženia od ľudí kt. som mala rada, veľa prežitého....
Časom som vyhľadala odbornú psychologickú pomoc. Najlepšie, čo som mohla pre seba urobiť! S psychológom sme si klikli ako 2 kocky Lega, sprevádzal ma, zrkadlil, učil, povzbudzoval. Budem mu do konca života vďačná. Vyčistil sa mi rybník, otvorili oči a obloky. Pochopila som, že všetky problémy boli u nás doma za dverami, skutočne to nikoho nezaujímalo či prežívam/e. Dnes viem, že mi ani nemohli rozumieť, lebo to nikdy nezažili. Naučila som sa s tým žiť, fungujem viac-menej sama (chôdza, cvičenie, keramika...) ale netrpím samotou, už nemám tu potrebu spätnej väzby od kamarátiek, necítim krivdu, hnev ani ľútosť. Je tak ako je, život sa vždy zariadi. Som spokojná sama so sebou. A je to veľmi oslobodzujúce. Jedna z múdrych viet psychológa : Nezabudni, že jediný človek s ktorým MUSÍŠ žit do konca tvojho života si TY SAMA
PS 1: Ak sa ma niekto dnes opýta ako sa mám odpovedám : čo chceš počuť pravdu alebo milosrdnú lož? Odpoviem potom v krátkosti, nerozoberám podrobnosti.
PS 2: Objektívne musím priznať, že mi vadia chronickí sťažovatelia typu obohratej 40 ročnej platne a v ničom im nevyhovieš 😏 Snažím sa nechať ich tak, ich život ich cesta. Ja mám tú svoju a Život je krásny. To isté prajem aj tebe. Pokoj a mier v duši ❤️

Tak kamarátky sa pýtajú lebo im na tebe záleží. Nemyslím si, že ich to otravuje. Ak sa niekto posťažuje nevadí mi to. Snažím sa toho človeka pochopiť. Mať s ním súcit.

Ďakujem za odpovede, také hlboké som ani nečakala 🥲❤️

Také veci odsudzuje iba úplný kretén. Tak,ako môže byť choré telo,tak môže byť chorá duša.

A liečis sa?nie, neodcudzujem takých ľudí každý má iné prežívanie, starosti niekoho nakopnúť iného daju dole.Dolezite je zistiť prečo ich máš a liečiť sa

@jamimo krásne si to napísala až mi slzi do oci vošli ja som tiez velmi chorá a moja kamarátka sa mi otočila chrbtom kvôli mojej chorobe.

Ja pracujem ako terapeut a denne sa stretávam s ľuďmi, ktorí majú problémy. Viem, že moje terapie im pomáhajú. Ak má niekto problém, je dobré sa o tom porozprávať s odborníkom, ktorý nájde RIEŠENIE problému.
Ľudia nemajú radi tých, ktorí sa iba sťažujú. Daj si na to pozor ako často sa pri ľuďoch len sťažuješ.
Ak by si sa chcela dozvedieť o mojej pomoci viac, napíš mi.

Ale ako myslis ze smutní ludia. Takych nemusím...

Neposudzujem. Tiež neviem čo ma ešte v živote čaká, takže nesudim. Ale čo nemám rada, sú ľudia ktorý sa vedia len sťažovať a vidia len seba. Ja sa nikomu nesťažujem, preto si o mne myslia že nemám žiadny problém, ale mne sa veľa ľudí len sťažuje. Už som s niektorý ľuďmi obmedzila kontakt pretože ma to strašne otravovalo. Ja sa nesťažujem ani nechválim. Viem že to aj tak nikoho v skutočnosti nezaujíma

@obonova7 vieš ako sa hovorí : Skutočný priateľ je ten, ktorý ostane, keď všetci odídu. Kedysi som tomu nerozumela, prečo?, prečo? Vždy som sa úprimne zaujímala, meniny, narodeniny, vianoce, osobne vyrobené pozdravy, prežívanie vzťahov, narodenia ich detí, úmrtie rodičov, zlomené srdcia a spálne, skúšky, skriptá, skupinové práce= vždy som tu pre nich bola. Nikdy som nikoho neobťažovala, nekydala moju vlečku hnoja na druhých, snažila sa neobťažovať. No ak prišla reč na daný problém, videla som, že ich to nezaujíma. Pochopila som, že nemôžem mať očakávania od ľudí. Nemáš očákavania, neprídu sklamania. Bolo to ťažké prijať, pociťovala som zradu, krivdu, ľútosť, nefér hru... Dnes, keď sa za sebou obzriem? Celý dej pozorujem ako divák, už v tých vzťahoch neúčinkujem. Necítim ani jednu negatívnu emóciu. Som tým ľuďom a ich postojom voči mne vďačná. Táto lekcia ma naučila, že najskôr mám pomôcť sebe, potom druhým. Naučila ma akceptovať a prijímať polená pod nohami....veď sa dá s nimi potom zakúriť 😉Naučila ma asertivite, sebahodnote, dala ešte viac sily žiť a vychutnávať každý slnečný lúč, kvapky dažďa, vánok, včelu na púpave, vrabca v kaluži...Všetko je tak, ako má byť. Cesta (moja) je cieľ. Prajem ti skoré zlepšenie a pohodu. A posielam 💐 pre radosť.

Máš pravdu ja sa to zatiaľ iba učím a sťažovať sa nesťažujem nikomu iba ona to vedela ja koniec koncov ani nikoho nemam a chodím k doktorke a musím aj k psychologické už som objednaná na terapie a hádam sa to zlepší . Ďakujem

@obonova7 verím, že sa to zlepší. Držím palce.

@jamimo co prosím ta pomohlo tebe na tie samovražedné myšlienky ak sa môžem opytat lebo ja dnes cele zle ? Ďakujem

@obonova7 prepáč, ale ja som nikde nepísala o suicidálnych myšlienkach, nikdy som ich nemala. Písala som o veľmi hnusnej tetánii, z toho vyplývajúce úzkosti a fóbie. Tento stav som získala ako vedľajší účinok liečby inej diagnózy (nie psychiatrickej), vyčerpania organizmu.... Navštevovala som psychológa 2 roky, počúvala svoje telo a pocity, každý deň chôdza, beh cca 13 km, doplnky výživy, čaje, oddych, relaxácia, pravidelný režim. Pracovala, makala na sebe. Veľmi som chcela. Dnes veget, (už ani neviem či 4 roky) normálne cestujem, lanovky, tunely, výšky, zatiaľ všetky negatíva zmizli. Neviem, čo teba konkrétne trápi (nemusíš to tu písať), pomoc určite existuje.