Ako zvíťaziť nad stresom počas autoškoly?

TLDR: Naše problémy za nás bohužiaľ nevyrieši nikto. Naozaj, čakala som, dúfala som, ale nie. Len my máme naozaj možnosť zmeniť svoj život. Áno, vodičák nie je úplne pre každého, ale ten, kto do toho dá maximum a neutečie, má veľkú šancu zvládnuť to. Zvládla som to dnes aj ja, najväčší stresman akého poznám. A dokonca, bez stresu 🙂.

Ahojte.

Chcela by som sa s vami podeliť o svoje zážitky a priebeh absolvovania autoškoly. Nakoľko majú diskusie na internetoch často tendenciu k negativizmu a v čase mojich najväčších záchvatov zúfalosti som tu aj ja ešte pred nedávnom na MK hľadala na fórach nejakú spriaznenú dušu, ktorá si kurzom práve prechádza a prežíva to podobne ako ja, chcela by som svojimi dvoma centmi prispieť na tú pozitívnejšiu stranu.

Keď som bola mladšia, nechcela som jazdiť na aute rodičov a ani s nimi, tak som si povedala že vodičák si spravím neskôr, keď si budem môcť kúpiť vlastné auto. Auto som vlastne ani nikdy reálne nepotrebovala, tak som sa na to eventuálne vykašľala. Vždy sa našiel niekto, kto ma odviezol, keď bolo treba a taxíky existujú tiež, veď čo. No po desiatich rokoch odkladania tejto témy som si zvolila práve spravenie vodičáku ako vhodnú formu prekonávania sa, aby som sa v živote niekam posunula. Niekde v zadu v mojej mysli ma to škrelo. Mala som to v šuflíčku “mala by som, ale som pohodlná, takže kašlem na to”. Rok 2022 bol pre mňa rokom, keď som sa rozhodla, že bejby nebude sedět v koute a ide do toho.

Som veľmi veľmi veľký stresman. Ale. Veľa som nad svojim životom rozmýšľala a dospela som k záveru, že život máme len jeden a je veľká škoda limitovať sa strachom. To ma, čím som staršia, trápi viac ako strach samotný. Asi som sa ten deň cítila mimoriadne odvážne. Prihlásila som sa na kurz a celý ho zaplatila, nech nemôžem ujsť. To bola moja doposiaľ obľúbená forma “riešenia“ problémov, ujsť, neprísť, schovať sa. Jasné, že som to potom veľmi ľutovala, vinila priateľa, že ma vlastne “donútil” a nadávala na seba, že nie som ešte pripravená. Lenže dokonalý deň nepríde nikdy sám. Môže prísť len deň, kedy sa rozhodneš svoj prístup k svojmu životu zmeniť.

Tak som nejako so zaťatými zubami absolvovala teoretické hodiny, testov som sa nebála a plne som rátala s tým, že “po starom“ už nepôjdem, ale to mi vôbec nevadilo. Na trenažér som sa odhodlala ísť asi po dvoch mesiacoch a tu som už začala šípiť, že so mnou bude ešte problém. Veľmi som sa bála sedieť v aute s cudzím človekom (spoiler alert, nakoniec boli všetci inštruktori moji kamoši hneď po prvej jazde) a nevedela som tento strach prekonať. Nakoniec som počas roka pár krát nazbierala odvahu a na nejaké tie jazdy som sa odhodlala. Šoférovanie samotné mi išlo naozaj dobre, nebála som sa ani druhých áut. Bála som sa asi len toho, že spanikárim, že ma niekto uvidí zlyhať, bála som sa strachu samotného. No lenže čas plynul, mne doplo, že zdravotná prehliadka má svoje časové obmedzenie (spoiler alert prešvihla som ho) a kurz nemôžem robiť večne (zachránili ma však pandemické výnimky) a tak som musela začať jazdiť aj skoro ráno o piatej, aj s inštruktormi, ktorí mi nesedeli. Ale postupne sa môj prístup k tomuto celému menil. Veď ako budem reagovať v živote v horších situáciách, keď už teraz nie som schopná zvládať stresové situácie? Zvládanie stresu je naozaj skvelá schopnosť, ktorú sa oplatí rozvíjať. Mne veľmi dlho chýbala, ale som rada, že sa mi tento deficit podarilo identifikovať. Naozaj lepšie neskoro ako nikdy, moje obľúbené životné krédo.

Tak som sa vedome rozhodla, že budem robiť v živote aj veci, ktoré mi sú nepríjemné. A nebudem sa sabotovať a špirálovať do negatívnych hlbín, ale budem robiť všetko pre to, aby som, momentálne tú autoškolu, zvládla. Myslím si, že toto vedomé rozhodnutie je dôvodom, prečo som nakoniec uspela.

A tak by som vám všetkým, podobne zúfajúcim ľuďom plných negatívnych emócií, ktorí dnes stojíte na rovnakom mieste, ako ja pred rokom poradila nasledovné. Choďte do toho, keď budete naozaj pripravení. Nenechajte sa donútiť okolím, ak sa na to ešte necítite. Ak sa už ale rozhodnete autoškolu alebo čokoľvek iné absolvovať, robte to pre seba, stojte sami za sebou a podržte sa. Naozaj ste jediný človek, kto vám dokáže v živote naozaj pomôcť. Zodpovednosť držíte vo vlastných rukách.

Samozrejme, životospráva, cvičenie, kvalitný spánok (to už všetci poznáme), hlboké dýchanie sú skvelým pomocníkom pri zvládaní stresu (sama som neverila, je to naozaj tak, would recommend). Máte tam inštruktora, ten vám počas kurzu pomôže, využite kondičené jazdy pred skúškou (na mňa všetci krivo pozerali, že prečo som si ich dala AŽ 4, no lebo som to tak potrebovala a cítila, to je predsa dôležitejšie ako krivé pohľady). A všetko to nakoniec fungovalo. A dodalo mi to odvahu a neskutočné sebavedomie pokračovať v ďalších osobných témach a posunúť sa aj tento rok niekam ďalej. A teda, dnes som úspešne absolvovala skúšky, dokonca bez stresu. Išla som na skúškach prvá, ja, ktorá by pred rokom ešte plakala s panikou v noci o druhej ráno do vankúša. Za ten rok som si vybudovala k sebe dôveru a schopnosť uvažovať racionálnejšie, prevzala som zodpovednosť za svoje správanie a zmákla som to. Som presvedčená, že raz budem skvelý šofér.

Hovorí sa, že odvaha nie je odvahou, kým nečelíš niečomu, čoho sa naozaj bojíš. Prajem vám veľa odvahy a odhodlania, nie len počas autoškoly, ale v čomkoľvek, čo vás trápi a rozhodnete sa to začať proaktívne riešiť.

Ak ste to dočítali do konca, zaslúžite si piškótku 🙂.