Bezohľadní susedia - prosím poraďte

Ahojte maminky. Otváram problém, s ktorým sa doma už dlhšie trápime. Ako už naznačuje názov, ide o bezohľadných a drzých susedov, ktorí nám dednnodenne strpčujú život a my si už naozaj nevieme poradiť. Preto vás prosím o akýkoľvek nápad, či názor.. odborný, aj laický, možno nás posuniete aspoň o krok k lepšiemu bývaniu.

Všetko sa to začalo po Veľkej noci, keď sme sa aj s manželom a našou ročnou dcérkou presťahovali do nášho vlastného bytu. Stálo nás veľa úsilia, kým sme si ho kúpili, zrekonštruovali a zariadili tak, aby nám v ňom bolo čo najlepšie. Dokonca aj dcérka zvládla sťahovanie úplne v pohode a krásne sa zabývala v priebehu niekoľkých dní. Nerátali sme ale s tým, že susedia vedia byť až takí nepríjemní. Bývame na druhom poschodí a pod nami je rodina, ktorej súčasťou dennodenného života je hluk.. hlasné rádio, hlasné rozhovory (či hádky?), futbalová lopta, klavír, klopkacie topánky a k tomu všetkému ešte aj krajčírska dielňa. Možno sa pýtate, že čo s tým a načo to vôbec píšem. Keby som chodila do práce, tak to ani nepostrehnem. Som ale doma s dcérkou a tak mi celý ten cirkus už riadne lezie na nervy. Rodičia (štyridsiatnici): otec má zamestnanie na smeny, takže je často doma aj cez deň; matka má spomínanú krajčírsku dieľnu v spoločných priestoroch pod bytom. Deti: 12, 15, 18. Všetci piati si neistále nahlas púšťajú rádio, ale tak, že mám pocit akoby som bola u nich vo vedľajšej izbe. Všetko sú to veci, ktoré mi prekážajú z jediného dôvodu - moja dcéra kvôli nim nemôže spať. Než sme sa presťahovali, spinkala naobed aj tri hodiny a večer o siedmej sme už s manželom spokojne sledovali správy, zatiaľ čo ona už zase spokojne spala. Zaspávala sama v postieľke po uspávanke a pusinke na dobrú noc. Dnes je situácia taká, že naobed spí max.hodinu, aj to musím pri nej ležať, aby sa netrhala zo spánku a večer ju ukladáme až okolo ôsmej, keď oni pozerajú telku a konečne vypnú rádio. Ležíme s ňou obaja často aj 30minút. Spočiatku sme ich boli párkrát pekne a slušne poprosiť, že máme malé dieťa, či by boli takí láskaví a včase od 12,00-15,00 hod a večer po 19,00 nepúšťali rádio. Dva tri dni bol kľud a potom zas. Boli sme za nimi asi 4x, keď už na nás vybehli že dokedy im chceme chodiť vyzváňať. Ostala som nepríjemne zaskočená a len som povedala, že sme sa na niečom dohodli. Buchli mi dverami pred nosom a rádio revalo ďalej. A moja malá v postieľke tiež. Chvíľu sme to nechali tak a čakali, kedy si zvyknú na to, že majú nových susedov. Po čase som zašla dole aj s malou na rukách po tom, ako vytrvalo plakala skoro hodinu, čo nemohla zaspať a oni zdola ešte napodobňovali jej plač. To ma už vytočilo a šla k nim s krikom. Len sa mi vysmiali do očí, že keď si neviem poradiť s vlastným deckom, tak som si ho nemala zrobiť. Na konci školského roka bola u nich doma obrovská oslava už naobed. Manžel bol vtedy na maródke, takže zvoniť šiel on. Neotvorili. Ani dole v dielni. Zavolali sme mestskú políciu, lenže to rádio šlo tak nahlas, že neotvorili ani im. Cez leto sme boli často von, malá spinkala na balkóne, snažila som sa zachovať pokoj. Každým ďalším dňom to ale bolo horšie a horšie. Kým boli decká v škole, rádio si púšťal otec. Riešili sme to aj s inými susedmi, počujú ich viacerí a vadí im to, ale keď treba povedať niečo nahlas, tak až tak veľmi to zas nevadí.. Boli sme za domovníkom, šiel za nimi niekoľkokrát, aby brali ohľad na malé dieťa.. myslíte, že pomohlo? Informoval sa aj na bytovom, tam ale povedali, že oni do susedských sporov nezasahujú.Na dušičky šlo rádio od ráno od 9ej do 16ej poobede. Na druhý deň to isté. Znova som zavolala políciu. Boli im dohovoriť a asi týždeň bol kľud. Ale počula som matku ako vrieska, že čo si tá zasraná o sebe myslí (podotýkam, že mám 29rokov). Potom nastala situácia, že si púšťajú rádio a robia rámus presne v čase, keď som ich prosila o kľud. Políciu sme zavolali ešte raz, bolo to poslednú novembrovú sobotu. Pamätám si to presne, lebo policajti zistili, že doma je len syn (12). Otecka to zrejme naštvalo a začal konať. Namiesto toho, aby prišiel za nami, že čo sa stalo a bla bla, podal na nás sťažnosť, že sme na jeho syna zavolali políciu, keď bol sám doma! čo k tomu dodať? už naozaj neviem, čo máme robiť.. poteší ma akákoľvek dobrá rada od vás.. vopred vám ďakujem a ospravedlňujem sa za ten dlhý obsah, ale snažila som sa v skratke opísať, o čo vlastne ide.. ešte raz vďaka.