• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Dá sa depresia zvládnuť aj bez lekárskej pomoci?

20. februára 2016 
leuska, určite choď k lekárovi. ako písali dievčatá, u väčšiny lekárov typu psychológ/psychiater to vôbec nevyzerá ako v ordinácii.
ja som trpela stavmi úzkosti, ani som o tom nevedela, že to je ono. iba búšenie srdca, zovretý žalúdok, na odpadnutie. po cca. 2 týždňoch som sa vybrala k všeobecnému, ten ma poslal ke jednej milej pani neurologičke, ktorá mi po pár vyšetreniach a hlavne rozhovore, vysvetlila, že to je psychické. bola som u psychológa asi 3x, vyrozprávala som sa, zistili sme, že to mám z práce. nasadil mi magnéziové injekcie a poradil dať výpoveď. injekcie zabrali rýchlo, ja som dala výpoveď a svet bol zase ok. :wink:
23. okt 2008 o 23:08  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
etnicka,

myslim ze ak si to zvladla sama, tak to nebola depresia...

Leuska urcite chod k lekarovi, mam zial za sebou uz 2 pohreby svojich kamaratov ktori si tiez mysleli ze to zvladnu sami :frowning2: a nezvladli...
24. okt 2008 o 09:51  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
24. okt 2008 o 10:38  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
aj rakovinu niekto prekona bez liekov a chemoterapii ale ...

ja neviem tiez nevyhladavam lekarov za kazdu blbost ale depresia moze byt zivotuohrozujuce ochorenie!

Preco to riskovat a skusat sam, placat sa v tom roky, prepast cele roky zivota, zazivat utrpenie a posobit ho aj okoliu a blizkym ked sa to da dnes zvladnut pomerne rychlo a dobre a este ked je podpora rodiny a okolia.

Navyse depresia sa moze zhorsovat a prerast do inych psychoz ktore ked sa nepodchytia vcas tak uz ich vyliecenie nemusi byt vobec realne.
24. okt 2008 o 10:56  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
etnicka neda!!!! ver tomu. Depresia sa da velmi lahko zmylit s inymi smutkami, naladami, krizou. To sa zvladnut da. U nas sa slovo depresia pouziva vo viacerych vyznamoch a to celkom mylne. Rovnako ine slova

Nemylte si depresiu so smutkom hoc aj velmi intenzivnym!!!!!

Depresia je ochorenie rovnako ako ochorenia srdca, poruchy zraku, rakovina ...... Ak na nieco existuje liek treba ho pouzit
24. okt 2008 o 11:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Leuska... trvá to už dosť dlho, tak radšej choď ku lekárovi. Čím skôr, tým lepšie... máš veľkú šancu sa z toho dostať a určite to neodkladaj... Lebo sa ti môže tak pohoršiť, že liečenie bude trvať dlhšie a na liekoch už budeš musieť byť až do konca života... v lepšom prípade pár rokov. :frowning2:
Skúsenosť z mojej rodiny :wink: :slight_smile:
24. okt 2008 o 11:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Dievčatá rozhodla som sa bola som u lekára a už 10 deň beriem lieky ale zatiaľ ani len malinkú zmenu necítim, práveže sa neviem niekedy koncentrovať, sústrediť, ťažko sa sústredím, stále riešim iba seba a svoje stavy a iným sa neviem zaoberať je to pre mňa ťažké...poraďte prosím ako sa lepšie sústrediť a nezaoberať sa už konečne tým kedy mi už bude lepšie....poraďte :frowning2: :frowning2: Ďakujem
24. okt 2008 o 14:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
leuskalejka, chvilocku este vydrz, antidepresiva zaberaju priblizne po 2 az 3 tyzdnoch, v tomto treba trosicku trpezlivosti, drzim palce ja som mala uzkosti a tiez mi lieky zabrali az po dvoch tyzdnoch, ale necitila som to naraz, ale velmi postupne.. skor tak nebadane... naviac asi v tom, ze som zacala lepsie spavat.
24. okt 2008 o 14:29  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Leuskalejka,ja som sa liecila 3 roky na depresiu.Prestala som brat lieky kvoli tehotenstvu.A odvtedy neberiem nic.Asi viac ako lieky mi pomohlo manzelstvo a dieta,ktore mi davaju zmysel zit.No netvrdim,ze to na mna nepride,ale coraz menej.Urcite s tym treba nieco robit a ist k odbornikom,hoci s tymi liekmi neviem.Ja som zacala pri jednych a skoncila s troma.Bola som z nich strasne unavena a vela som spala.Vraj nie je na nich zavislost,ale podla mna ano.Ked som ich vysadila,nespala som 4 dni a noci...myslela som,ze mam v tele bombu,ktora kazdu chvilu vybuchne...Nechcem ta odradit,aby si brala lieky,ale ja som s mojich lekarok mala pocit,ze nechcu,aby som ich prestala brat.Raz kvoli zmene zamestnania,potom kvoli jeseni-depresivne obdobie,atd.Malo to byt pol roka a nakoniec to boli 3 roky.A mozno by som ich brala do dnes,keby som neotehotnela.Urcite aj oni za to,ze predpisuju tie lieky,dostavaju nejake provizie.Neviem,ale skor ano ako nie.Serotonin v mozgu zvysuju aj banany,cokolada a kopu inych veci.Neviem,ake mas ty problemy,a ci ti ich pomozu vyriesit lieky alebo psychologovia.Ja sa v prvom rade s tym,co mam za sebou a co prezivam,musim vyrovnat sama a s Bozou pomocou.Chod na "byvale reholnice".A drz sa.
30. okt 2008 o 20:30  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Leuska, podla mna by si si mala zacat hladat nejaky ciel alebo nejaku cinnost.....nieco, co by ti pomahalo dosavat sa z toho. Neviem ci rada citas, ale taka psychologicky literatura suvisiaca s prekonanim depresie /poradte nejaku/ alebo ako spomenula marcela.m viera v nieco, co ti pomoze. Snaz sa dievca a nespoliehaj sa iba na lieky...tie navodia spravnu chem. reakciu v tele /ak to mozem takto nazvat/, ale ty musis hladat cesticky ako zacat stastnejsie zit a aj sa tesit zo zivota. Niekde som citala, ze pacientov s depresiou liecili silnym svetlom ako nahradou za slnko. Mozno aj na to slnko by si sa mala pozerat castejsie :slight_smile: ...Urcite su veci, ktore ta pred tym bavili a naplnali.
30. okt 2008 o 21:58  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj moja kamoska mala depresie ked bola na materskeja mala problemy aj so svokrou, chodila potom k psychologovi a teraz vse ok, ja som pred casom chytila depresie z toho ze som dlho na materske a nemam taky aktivny zivot na aky som bola zvyknuta, vyustilo to hadkou so svokrom na co som neni hrda ale nasla som si ventil co pomaha, zacal som behat kazdy den a nesmierne to pomaha po depke ani stopy a dokonca som zacala chudnut :grinning:
30. okt 2008 o 22:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Barny, mna tiez ubijal stereotyp na MD. Kazdy den mal rovnaky priebeh. Ja som po porode ostala v inom meste a kamosky som si nasla popri kocikovani...Vsetky debaty sa tocili iba okolo deti, uz som nevedela ani normalne komunikovat /aspon ja som mala taky pocit/ a tak som si to zacala kompenzovat roznymi kurzami :slight_smile: Ked som sa dostala medzi ludi /tym netvrdim, ze zena na MD nie je clovek :grinning:, mozno tak trochu stroj na zotrvacnost/mala som konecne ako taky pocit zadostucinenia. Je dost dolezite vediet sa vyventilovat a najst si nejaky druh cinnosti, alebo sustredovat pozornost aj na nieco ine ako na smutok.
30. okt 2008 o 22:27  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
priklanam sa k nazoru zabky78
leuska kazdopadne sa neboj navstivit doktora, podla mna len hlupi ludia sa nad tym pozastavia a normalni vedia, ze je to ako s kazdou inou chorobou. Poviem Ti, mala som taku kolegynu, kt. mala psych. problemy, no ona tym strasne zneprijemnovala zivot okoliu, hrozne, ale potom zacala chodit ku psychologicke a zaznamenala som u nej velke pokroky.
Kazdopadne ako pise zabka, najdi si nejake potesenie, nieco, z coho sa budes tesit, napr. pestuj kvety a pozeraj sa, ako kazdy den rastu, daj si do poriadku byt, tym myslim odstran zbytocne a chmurne veci, kt. Ti odcerpavaju energiu (napr. stare nepotrebne krabice, stare saty atd.) a vyzdob si ho - nepotrebujes na to vela penazi, niekedy staci farebny papier atd. Zacni napr nieco vyrabat, figurky z papiera, chod cvicit, vyberaj si mile a dobre kamosky, viac relaxuj...
aj ked budes brat lieky, tak tieto dalsie veci ti urcite pomozu bojovat proti uzkosti
najma si to nepripustaj a ked to na teba pride, zavolaj niekomu blizkemu
hlavne sa snaz mysliet na druhych, pomahat im - to tiez pomaha zabudnut na vlastne starosti
inac pomahaju aj bylinky - caj z medovky lekarskej
drzim paluchy
31. okt 2008 o 15:09  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
inac aj kava moze prihnat pocity uzkosti
31. okt 2008 o 15:09  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
Dievčatá ďakujem Vám veľmi pekne za rady ste všetky veľmi zlaté :wink:
Myslím, že sa mi to stalo preto, že so začala veľmi rozmýšľať o budúcnosti a trochu ma z nej chytili obavy a potom som sa nevedela sústrediť na prítomnosť na to čo sa deje teraz ...
1. nov 2008 o 20:14  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj leuska. Som rada, ze ti to aspon trochu pmohlo a mozno ukazalo aj iny pohlad. Nemaj obavy z buducnosti a nic neries...zivot sa aj tak zariadi ako bude chciet a vela neriesitelnych problemov sa samo nejakym sposobom vyriesi. Mozno, ked sa raz obzries dozadu si sama povies, ze bolo zbytocne takto sa trapit, ze si si tu cast etapy svojho zivota mohla lepsie prezit. Ja som par krat sla hlavou proti osudu a vobec to nemalo vyznam a ten zelany efekt. V mojom pripade sa osud zariadil podla svojho a aj problemy...Hlavne si uvedom, ze je kopec ludi, ktori maju tiez problemy a mozno horsie ako ty. Prave dnes som sa dopocula o jednom znamom, ktory vdaka depke skoncil svoj zivot :frowning2:, bol to mlady clovek.Tak nemysli vela a zi pritomnost. Uz ju nikdy nevratis spat.
1. nov 2008 o 20:59  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (2)
autor
zabka ahoj :slight_smile:
júúúj samovražda to u mňa nehrozí ja si chcem v život práveže užívať,len ma tie stavy niekedy veľmi zaťažujú...ale žiť chcem určiteee myslím že mám toho ešte veľa pred sebou :wink:
1. nov 2008 o 21:20  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj leuska, ja zacinm tiez trpiet depresiami.... stale ma "nieco" tazi na srdci, zoviera mi hrud a mam strach ist si lahnut a zaspavat.. stale myslim na Lilianku... snazim sa byt stale v kontakte s ludmi a mat zapnute radio, ale zvdy vecr, ked je tma a drahy uz spi, tak ja sa prehadzujem v posteli a placem.. nedokazem zaspat, lebo stale oplakavam dcerku, ktorej to aj tak nepomoze. tieto stavy ma chytia casto aj pocas dna, z nicoho nic chytim zachvat placu a placem aj niekolko hodin. potom ma boli hlava... a takto sa to opakuje. na antidepresivach nechcem skoncit, pretoze planujem otehotniet buduci rok a tak chcem byt mimo liekov co najdlhsie...
neviem, co teba trapi, ale mne pomaha, ked sa niekomu vyrozpravam, alebo skor "vypisem" kamaratkam.. ked si popisem z babami, ktorym sa stalo nieco podobne... nie je mi lepsie, ale viem, ze v tom nie som sama... Lilianku mi to ale aj tak nevrati.. ach... zamestnana som az moc, stale daco robim na pocitaci... ale to nie je ono.. som tu casto sama, drahy musi byt vela v praci.. neviem, ako by som si poradila... vyrozpravat sa? to som uz niekolko krat spravila... v tomto mi asi psycholog nepomoze, ja neviem... som bezradna
1. nov 2008 o 21:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
kotenko ahoj, je mi to veľmi ľúto že už nemáš dcérku pri sebe :frowning2: , viem že teraz sa žiadnymi slovami nedá opísať ako sa asi cítiš, je to určite veľmi ťažké, ale musíš nájsť v sebe silu prekonať to už len pre to že chceš mať ďaľšie dieťatko, viem že je to ešte veľmi čerstvé a tá bolesť tak rýchlo nepominie, ale musíš ísť ďalej...prajem Ti všetko len to najlepšie v živote....
1. nov 2008 o 21:34  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
dakujem, ale niekedy uz nemam chut ist dalej.. v zachvate placu som uz niekolko krat povedala, aby si Lilianka pre mna prisla...
1. nov 2008 o 21:42  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kotenko, dobrý psychológ Ti pomôže a aj bez antidepresív, existujú aj iné riešenia
1. nov 2008 o 21:51  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
kotenko to nie, také myšlienky si ani nepripúšťaj, veď je okolo teba veľa ľudí, ktorím na tebe veľmi záleží...viem že je to pre rodiča ktorý stratí svoje dieťa veľmi veľmi ťažké, ale ty musíš ísť ďalej kvôli sebe, manželovi .....
1. nov 2008 o 21:53  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
annag a ake riesenia?
1. nov 2008 o 21:54  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj kotenko, je mi ľúto, čo sa ti stalo, ja som trpela tehotenskou depresiou (strach z už prekonaného potratu, škola, robota... a tak to vyústilo), teraz je to myslím OK, aj keď dcéra občas pozlostí :wink:

keď som chodila k psychologičke (výbornej), tak mi rozprávala o niekoľkých mamičkách, ktorým zomrelo dieťatko (ja som sa potrebovala vyrovnať so smrťou otca) a vieš, čo im poradila a pomohlo? Napísali svojim detičkám list, čiže všetko to, čo by im chceli povedať. Ten list si potom musíš čítať nahlas (najprv pri tom budeš určite veľmi plakať - z vl. skúsenosti-písala som takýto list otcovi) a potom ten list pôjdeš prečítať svojmu dieťatku na cintorín. Tento spôsob pomohol viacerým ľuďom vyrovnať sa so smrťou, vrátane mňa, tak skús, držím palce.
1. nov 2008 o 21:56  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
vanish - super nick :dizzy_face:
no skusim to, len ja ani neviem, co take by som jej chcela povedat... no skusim sa rozpisat... uvidime, ci to zaberie
1. nov 2008 o 21:58  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Leuska, ja ked pocujem ze ma niekto problem s depresiou tak mam silnu potrebu nejakym sposobom pomoct tomu cloveku. Asi preto lebo som v minulosti dostatocne nepomohla svojej kamoske, ktora ma o to ziadala. Proste som to nadlahcovala a nebrala moc vazne..a tak to aj skoncilo...preto tu bubnujem do klavesnice a riesim ta tu.

Katenko som si pozerala tvoj album. Je to moc smutne. Neviem si predstavit, ze by som nieco take zvladla. Drzim prsty nech vam do zivota pride stastie so zdravym dietatkom.
1. nov 2008 o 22:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
zabka si zlatá :wink: ,keby bolo viac takých ľudí ako si ty :slight_smile:
1. nov 2008 o 22:06  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
zabka, neobvinuj sa za nic... v tej chvili si to tak citila.... a tak malo to malo byt...

ja som si vela krat vycitala, ze som nebola pri Lilianke ked odchadzala, ale jej osetrujuca doktork ma velmi potesila na dusi.. pan boh to zariadil tak, aby Lilianka odisla bezo mna, aby som nebola pri nej, ked bude odchadzat, ze je to tak lepsie pre mna a aj pre Lilianku...
stale mam pred ocami to, ako odisla... bola hore, mala otvorene ocka, aj ked bola hlboka noc.. musela sa bat... a ja som nebola pri nej... stale sa azto obvinujem, ze som bola sebecka a radsej som si chcela oddychnut... :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry:
1. nov 2008 o 22:06  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kotenko,

napríklad individuálne psychoterapie, spoločné sedenia s ľuďmi, čo prežívajú rovnaké trápenie... psychológovia majú svoje postupy ako zabrániť tomu, aby smútok z takejto životnej traumy prerástol do ochorenia akým je depresia.

Depresia ako diagnóza sa v podstate bez lekárskej pomoci psychiatra zvládnuť nedá. Inak, ak by sa aj stalo, že budeš trpieť chorobnou depresiou, vedia Ťa nastaviť tak, že antidepresíva užívaš aj počas tehotenstva. Horšie je to po narodení a pri dojčení, ale aj to vedia riešiť. Mám kamošku, čo takto zvládla prvé bábetko a dcérku dojčila a teraz je znovu tehotná. Spolu s psychiatričkou majú chorobu pod kontrolou, lieky jej postupne znižujú. Tehotenstvo ženy s depresiou zvládajú pomerne ľahko, horšie je to v popôrodnom období, keď emócie kývajú so všetkými mamičkami.

Ale naozaj si myslím, že by pre Teba bolo fajn, aby si sa poradila so psychológom. Nie je na tom nič zlé a myslím, že by Ti jeho nadhľad a rady pomohli - podobne ako Ti pomohol prístup ošetrujúcej lekárky Tvojej Lilianky, či empatia mamičiek, čo s Tebou prežívajú Tvoje trápenie na tomto fóre. Nachádzaš sa v extrémne zložitom období a lekár Ťa možno naučí ako žiť ďalej a nezničiť sa.
1. nov 2008 o 23:00  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj Leuska, neviem nakoľko je táto téma ešte u teba aktuálna, lebo odvtedy čo si písala už uplynul istý čas a možno sa tie príznaky zmiernili alebo si zašla za lekárom, ktorý ti predpísal lieky. Zaujíma ma to, lebo riešim podobný problém. Ja trpím úzkostnou poruchou s občasnými panickými atakmi už niekoľko rokov. Prvý krát sa to objavilo tak cca 5 rokov dozadu. Keďže som vtedy absolútne nevedela o čo ide, bolo mi len príšerne zle a každý deň horšie, lebo som sa toho stále viac a viac bála, tak som vyhľadala tiež psychiatra (vtedy v mieste bydliska), to som bola na vysokej škole a začala som užívať antidepresíva. Ani neviem, či pomohli, lebo úzkosť som pociťovala aj nadalej ale určite v menšej forme, ale ono tá akútna fáza ochorenia mi začala odoznievať ešte predtým, ako som začala lieky brať, takže ktovie. Užívala som ich možno rok, potom som vysadila, stav sa vtedy nejako nezhoršil. Až teraz rok a pol po narodení Jakuba sa prežívanie úzkosti výrazne zosililo a tiež tie panické záchvaty, skoro každý deň. Už je tomu 3 týždne a ja stojím pred veľkým otáznikom: začať užívať lieky alebo nie? Už som navštívila psych. ktorá mi predpisala AD, s tým že ale musím prestať kojiť. Ja malého kojím už len tak 1-2 krát za deň, on si veľa nepotiahne, ale aj tak mi je to ľúto. Navyše plánujeme mať ešte dieťatko, nevravím že za mesiac sa chystám otehotnieť, ale liečba AD je na dlho (min. 6 mes), tak neviem. Pýtala som sa na to tej doktorky, že vraj to nevadí, ak ich budem užívať a zistím že som tehotná, ale hneď ako to zistím, ich vraj musím vysadiť. No a ako si má organizmus poradiť s okamžitým vysadením AD, a ešte počas tehotenstva, keď hormony sa buria a nálada je všeliaká? To mi už nepovedala.
Takisto som toho názoru, že po vysadení liekov (aj keď bude postupné) sa príznaky opať vrátia. Myslím, že skôr či neskôr, a budú potrebné vyššie dávky liekov a tak som toho názoru, že kto raz začne užívať AD, je to na celý život. Pokiaľ sa u neho jedná o takú chronickú poruchu, ktorá navyše súvisí s povahovými črtami človeka, že sa nejedná trebárs len o nejaký krátkodobý jednorázový stres (napr. úmrtie blízkeho), možno vtedy človek dostane depresiu, úzkosť a tam by možno stačila kratšia terapia, kým si to človek pripustí a zmieri sa stým...
Ale pokiaľ má niekto depresívnu alebo úzkostnú povahu (ako aj v mojom prípade - aspoň ja sa tak vnímam) podmienenú aj výchovou, neverím, že polročné užívanie AD to nejako zmení.

Vtedy pre tými 5 rokmi som skúšala aj psychoterapiu, tiež bez nejakého vačšieho úspechu, nebolo to určite na škodu, ale že by to bol zázrak, to nie. Určite to závisí aj od psychologa. Teraz nemám pocit, že by mi akákoľvek psychoterapia pomohla, lebo na ňu absolutne nemám čas. Bývame stovky kilákov od rodičov a rodiny, takže nemám kde nechávať dieťa pravidelne každý týždeň a ani nechcem. A ani u kamarátok, lebo mi nie je zrovna príjemné im vešať tieto psychické starosti na nos, hoci možno by to pomohlo. Tie lieky (serlift), čo mi teraz predpísala doktorka mám už doma, ale stále sa bojím dať si prvú tabletku, akoby som tým podpisovala svoj ortieľ nad užívaním AD do konca života. Aj keď ja viem, keď sa mi to nebude zdať, môžem ich vysadiť, ale čo potom, že? Už mi nič iné nepomôže?

Etnička tu písala, a aj v iných podobných témach píše, že sa dá zbaviť úzkosti aj depresie bez liekov, ja by som ale rada vedela ako, hlavne keď máš deti a žiadny čas navyše na nejaké cvičenia a meditácie. Jej sa to podarilo, ešte našťastie pred pôrodom, tak len dúfam, že jej to aj po pôrode vydrží dlhodobo.

rada uvítam ďalšie skúsenosti s užívaním liekov (antidepresív) a ich účinkom z dlhodobého hľadiska.
3. feb 2009 o 15:17  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Choď na stranu:   Zruš
Tvoj príspevok