Hlbšie úvahy o živote

O morovej rane ľudstva, ktorej sa je potrebné zbaviť

Onou morovou ranou je neblahý ľudský sklon hodnotiť, posudzovať a súdiť druhých. Je to sklon všímať si slabosti, chyby a nedostatky iných, a skrze ne na nich útočiť, alebo ich zosmiešňovať.

Táto skaza pramení z toho, že každý duchovne vlažný človek podvedome vníma svoju duchovnú nedostatočnosť a menejcennosť. A svoj pocit nedostatočnosti sa snaží kompenzovať tým, že podrobí poníženiu niekoho iného prostredníctvom jeho kritického odsúdenia. A ak vtedy človek pociťuje triumf, rastie v ňom ješitnosť. Kvôli pocitu vlastnej veľkosti a sily si ľudia navzájom zasadzujú ťažké rany, ktoré ich pália a vedú ihneď všetkých takto poranených k myšlienkam na odplatu.

Stalo sa úplne samozrejmé, že druhí ľudia sú nami podrobovaní posudku, ako si stoja v živote, ako jednajú a ako sú v rôznych veciach pozadu. Je to ako choroba, rozleptávajúca všetko ľudsky ušľachtilé v prístupe k druhým. Je to zlo, ktoré je odrazom vnútornej malosti, nespokojnosti a nepokoja. Z toho vzniká vnútorné pnutie a zloba, a tie sa navonok prejavujú potrebou ponižovať a zosmiešňovať svojich blížnych.

Spoločenský život je dnes postavený už len na takomto posudzovaní druhých, prostredníctvom útočenia na ich slabosti a nedostatky. Úplne chýba zrelá zdržanlivosť a vecná mieruplnosť. Stratou vecnosti v posudzovaní všetkého zavládlo medzi ľuďmi nevecné jednanie, stupňujúce sa až k fanatickému zlu.

Ľudia ponižujú druhých, aby sa vyšvihli nad nich. Na zemi vládne skrytá krutosť, prejavujúca sa ohováraním a útočením vo všetkých možných podobách a formách. Zloba sa dostala do spôsobu myslenia a do všetkých prejavov voči blížnym.

Kedykoľvek sa človek môže blysnúť v poukázaní na slabosti druhých, okamžite sa k nemu pripoja formy z temných jemnohmotných úrovní a nabádajú ho k útoku, ponižovaniu a posmechu. V každom prostredí to má iné formy. Vzdelaní sa vyvyšujú nad nevzdelaných, majetní nad nemajetných, krajší nad menej krásnych, úspešnejší nad menej úspešných.

Namiesto láskyplného vzájomného pomáhania si pri odkladaní nedostatkov, ktorých má predsa každý dosť, si ľudia zvykli pozerať zhora na chyby a slabosti druhých. Namiesto dobrotivosti a ústretovej otvorenosti stojí všade číhavosť a posudzovanie druhých len preto, aby sa človek na chvíľu cítil byť lepší, než oni.

A nakoniec to zasiahlo aj duchovnú oblasť. Čiže to, čo malo chrániť ľudský súcit a udržiavať živú schopnosť vzájomnej láskyplnej pomoci. Aj to bolo zasiahnuté malosťou vyvyšovania sa jedných nad druhých a vzájomným útočením.

Ľudia zlovoľne očierňujú druhých, napádajú ich a pritom sa domnievajú, že za to neponesú žiadnu zodpovednosť. Ale opak je pravdou, pretože osudové vlákna takéhoto jednania sa množia obrovskou rýchlosťou. A práve tkáči osudu, pripravujúci každému človeku osudové rozuzlenie varujú všetkých, aby sa zbavili tohto zla.

Človek, ktorý túži po Svetle, sa má zbaviť všetkého nepekného a má sa oslobodiť sám v sebe bez ohľadu na druhých. Lebo v tlaku prichádzajúceho Svetla máme tvoriť nový život na zemi, ktorý je v súlade s pozemskou výstavbou kráľovstva pokoja a mieru. Každý z nás sa preto potrebuje vymaniť z nekonečných vlákien nových a nových krívd, ktoré musia byť neustále odpykávané.

Všetko naše chcenie má byť nasmerované už len k čistému, vecnému a vnútorne otvorenému spolutvoreniu s druhými. Ľudia majú budovať odlesk raja na zemi, v ktorom bude každý na svojej úrovni zrelosti hľadať spoločné súznenie a spoluprácu s inými.

Tí, ktorí chcú byť hodní kráľovstva pokoja a mieru na zemi, musia byť ľuďmi vnútorného pokoja a mieru. Musia byť mieruplní! Akonáhle človek útočí na druhých ľudí, či už otvorene alebo skryte, dokazuje, že v ňom nie je Stvoriteľom chcená mieruplnosť, ktorú v tejto vážnej dobe potrebuje v sebe prebudiť každý z nás kvôli vlastnej záchrane.

„Osloboďte sa od každej zloby a nenávisti! Urobte všetko preto, aby ste sa vo svojom vnútri, vo svojich myšlienkach i v jednaní stali čistými a oslobodenými od zla!“ Takto je dnes volané k ľuďom zo Svetla, pretože jedine takto je možné na zemi dosiahnuť spôsob života, ktorý je Svetlom požehnaný.

Človeku je predurčená cesta, po ktorej má kráčať k Svetlu a k bránam raja. Je to cesta mieru v jeho vnútri. Je to cesta hľadania trvalého mieruplného súladu so všetkým, s čím prichádza vo stvorení do kontaktu. Na tejto ceste sa musí zbaviť všetkých podôb zla a vnútorných pnutí, ktoré sú príčinou nepokoja a zloby.

Nie je rozdiel medzi veľkou, alebo malou zlobou a zlosťou. Je jedno, či sa prejaví navonok, alebo len v skrytosti v mlčaní. Nič z toho nemôže teraz v Súde obstáť a bude to odsunuté bokom, aby to už viac neničilo ľudský rod. Kde nie je vo vnútri mieruplnosť, nemôže prichádzajúce Svetlo vstúpiť pomáhajúcim spôsobom do života človeka. Ľudia budú ostro rozdelení na tých, ktorí sú naplnení mierom a na tých, ktorí majú slabosť k zlosti a sklon spôsobovať blížnym bolesť a škodu.

Každý človek zo svojej podstaty môže vždy ľahko vycítiť, kedy v ňom narastá zloba. K tomu nepotrebuje nijaké zvláštne poznanie. Môže jasne rozpoznávať, kde všade a v čom všetkom sa prejavuje nedobré chcenie, zrodené z popudlivosti a z pocitu menejcennosti, z ktorého sa rodí väčšina zla. Všetko toto zlo sa v nás musí stať nenávratnou minulosťou, ak chceme obstáť v narastajúcom tlaku Svetla Božieho Súdu.