• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame: Mojasvadba.skModrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Jeden okamih a môžem byť mladá vdova

26. marca 2014 
tauta,janams budte silne,drzim vam paste :pensive:
24. feb 2009 o 16:15  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
takisto aj tanuske :pensive:
24. feb 2009 o 16:16  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Smutný život
Len nedávno som spoznala túto stránku a moje pocity sú rovnako bolestivé ako u mnohých z Vás. :frowning2: Prešlo už síce 9 rokov od autonehody môjho milovaného manžela, ale od vtedy akoby sa zastavil svet. Vychovávam síce syna, ktorý bol prváčik na základnej škole keď sa to stalo a robí mi veľkú radosť, ale to prázdno čo vo mne od vtedy ostalo sa nedá vypovedať. Boli sme takí šťastní, nemali mse toho veľa a npriek tomu sme mali všetko. Odišiel a už sa nevráti. niekedy mám pocit, že ho stále čakám, v každom mužovi hľadám kúsok neho a ubližujem tým aj iným. Neviem viac milovať tak ako predtým a nedokážem mať normálny vzťah. Milujem iba svojho syna , ktorý sa na neho nekonečne podobá a ktorý si tiež vytrpel svoje, zdedil chorobu civnu malformáciu, mal už krvácanie do mozgu aj pľúca mal operované, napriek tomu je perfektný a krásny a je oveľa silnejší ako ja.
Stále ma dusí ten pocit, ktorý nemám komu povedať, hrám sa na silnú ženu, ktorá pracuje, vychováva dieťa a avšetko zvláda, ale tie pocity šialeného zúfalstva ukrývam tak ako teraz. Viem , že umriem s pocitom bolesti na hrudi a spomienkou na neho. Toľko som chcela povedať...............
25. feb 2009 o 17:11  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahoj tauta,obdivujem ta ,lebo neviem ako by som to ja zvladla to vsetko co sa dialo okolo teba ale aj okolo vasich blizkych.poznam krstnu mamku tvojho synceka a zhodou okolnosti aj byvame v jednom vchode.viem ze rok 2008 bol pre vas vsetkych najhorsi,tazko sa hladaju slova na povzbudenie ale musis zit pre synceka.
28. feb 2009 o 06:54  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Len náhodou som zazrela túto tému, a keď to všetko čítam, chcem vám povedať, babenky, všetkým vám držím palce a hrozne veľa veľa síl do ďaľšieho života, ste všetky silné ženy
1. mar 2009 o 21:36  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj taramona,veľmi ťa obdivujem ako to všetko zvládaš.Verím,že aj keď prejde veľa rokov,stále to bolí rovnako a nik nevie nahradiť skvelého človeka.Všetci mi vravia,že čas mi pomôže,no ja tomu neverím.Že som mladá a môžem byť šťastná,no ja viem že už taká šťastná nebudem ako som bola.
No máme aspoň pre koho žiť,aj keď máš chorého synčeka,ten ťa potrebuje ešte viac.
Môj synček má zasa problém s prštekom na rúčke,tak chodíme tiež po lekároch.Nie je to až také vážne ako má tvoj synček,no aj tak chcem aby bol už v poriadku a nič ho nebolelo.
Ja som ešte na materskej,no neviem ako to bude keď mi skončí,hľadať si prácu a čo s malým,má síce babky no najradšej by som bola ja s ním.Ja len dúfam,že to zvládnem,no neviem si predstaviť ako,bez manžela.Je to teraz a stále bude veľmi ťažké a niekedy si myslím,že to nezvládnem,ale musím,len to jediné ma drží,môj milovaný synček.
2. mar 2009 o 13:24  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte dievčatá, na úvod chcem všetkým smútiacim popriať úprimnú sústrasť a veľa síl, aby ste našli v sebe odvahu ďalej žiť naplno. píšete tu naozaj dojímavé a smutné príbehy. musím vám povedať, že vám závidím vašu lásku k milovaným, ktorý vás opustili.
ja som bola tiež vdova. ovdovela som v mojich 27mych rokoch a zostala som sama so svojim v tom čase 7-ročným synom. ale nemôžem ľutovať, že som ostala sama. môj prvý manžel patril medzi hulvátov. bol agresívny týral ma psychicky aj fyzicky. alkohol, drogy a iné ženy mu neboli cudzie, práve naopak. a na takýto spôsob života aj doplatil. doteraz som mu neodpustila ako ma trápil a bojím sa, že mu nikty neodpustím.
teraz som druhýkrát vydatá, mám ďalšie dve deťúrence a vediem spokojný život (až na pár maličkostí, ale tie existujú v každom vzťahu).
párkrát sa mi však stalo, že som sa zobudila na nočnú moru: môj prvý manžel žije a prišiel si po mňa...
6. mar 2009 o 02:18  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
dievcata, prajem vam veeela sil, placem nad vasimi zivotnymi skuskami, prijmite prosim moju uprimnu sustras...
mne zomrel brat v spanku., pochybenie doktorky, o to to bola vacsia bolest.... mal 4 mesiace uz je tomu 13 rokov,

moj manzel jazdi na kamione, a na zaklade vasich pribehov si ho viac vazim, viac ho milujem a viac sa o neho bojim...raz odisiel ked sme boli pohadani....ani sms neposlal....preplakala som cele dni...ale ked sa vratil. bola som najstasnejsia......uz nedopustim, aby takto odisiel.....vdaka vam....
26. mar 2009 o 11:49  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
baby je mi luto co sa vam stalo.aj my sa s manzelom hadavame ale neviem si predstavit ze by sa mu nieco stalo.uprimnu sustrast vam prajem... :pensive: :pensive: :pensive:
26. mar 2009 o 12:16  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Dievcata, plne chapem vase zivoty aj mne sa stalo to iste ked som mala 23 a moje dietatko necele 3 rocky, ale som sa vzoprela osudu a zila som len pre nu a dnes sme v ocakavani a cakame prve vnucatko. Nikdy som sa druhy krat nevydala a mam teraz druha a rozumieme si a hlavne cely svoj zivot som dala jej a stasne ju lubim a aj mojho zatka a snazim sa zit zivot pre nich. Ve mi starsi uz nic nepotrebujeme len vidiet ako sa namsim detom dari ako nam rastu vnucence a pomoct ked to potrebuju. Lubim ich nadovsetko.
Vazim si zivot a vsetych ludi a prajem vam aby ste v zivote nepoznali nikdy sklamanie len stastnu cestu zivota.
16. apr 2009 o 12:23  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Januska- si super žienka. Tiež poznám jednu pani, keď mala 32, zomrel jej manžel na rakovinu a nechal dve detičky- 1 a 2,5 ročné. Tiež sa nikdy nevydala, ale ani si nikoho nenašla. Tie deti vychovala sama a sú super ľudia. Niekedy sa osud kruto zahrá. :frowning2:
16. apr 2009 o 16:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Aj moja bývalá spolužiačka 28 nedavno ovdovela.....Manžel jej zomrel na leukemiu v 31 rokoch.... :frowning2: :frowning2: Boli spolu 8 rokov,ona ked si ho brala už vedeli aku ma diagnozu a čo sa môže stat.Tomu hovorím prava láska-že sa nezlakli budúcnosti,ale užívali si súčastnost pokial sa dalo a naplno!!!!!!Maju dvoch krasnych synov 7 a 4 ročných..... :pensive:
17. apr 2009 o 17:04  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Januska odivujem Ťa ako si to zvládla.Snažím sa aj ja o to aby sa synček mal len a len dobre a vyrástol z neho skvelý človek,no bez manžela je to veľmi ťažké.Iste by sa teraz veľmi tešil aké robí malý pokroky a začína rozprávať.Každý deň mu ukážem aspoň tatinkovu fotku.Nad budúcnosťou až tak intezívne nepremýšľam,uvidím čo nám život ešte prinesie,snáď už len dobré chvíle.Neviem čo nás ešte čaká,tak už len žiť pre synčeka, veď je to moje slniečko.
18. apr 2009 o 12:50  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Neskutočne smutné príbehy dokáže život pre nás napísať.Neviem čo povedať.Snaď len veľa šťastíčka a verte,že za svoje trápenie budete raz odmenené.Držím prsty. :frowning2:
20. apr 2009 o 10:23  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte zienky, pisem tu prvykrat.
citam vase pribehy a poviem vam pravdu kotulaju sa mi slzy po tvari. Sama mam smutny pribeh.
Svoju lasku som spoznala pr praci v zahranici, boli sme neskutocne stastni a hlavne ked sme zistili, ze cakame babatko. Narodila sa nam krasna dcerka Emmka. Tak sme sa z nej tesili a hlavne moj manzel. Ale osud sa s nami inak zahral. Jedneho dna, mali sme oslavu, kedze sme predtym mali na Slovensku krstiny. Zrazu strasna rana do oka. Vsetci sme sa zlakli a vybehli von. Zomlela sa mela a uz uz sme sli domov ked tu zrazu z jedneho susedneho domu vybehol nafetovany a zrogovany 16-rocny chlapec a bodol mojho manzela tak nestastne, ze mu trafil srdiecko. Bola som pri nom ked sa to stalo a poviem vam je to strasny pocit ked viete, ze vam manzel zomiera v naruci a nestihnete mu dat ani posledne zbohom. Aj teraz ked to pisem neviem sa ubranit slzam, neda sa to. Vsetci vravia "si mlada, najdes si ineho" ale poviem vam pravdu neviem si to predstavit s niekym inym. Tak som zatial sama uz s 8-mesacnou dcerkou. Na druhy tyzden su 4 mesiace co ho nemozem pohladit a pobozkat ho. Ani si nikto nevie predstavit ake to je ked zavriete vecer oci a vsetko to prezivate znova a znova a znova. Ako mi padne v naruci a ja mu nemozem pomoct :frowning2: je to strasne
Som stastna, ze mam krasnu zdravu dcerku za ktoru by som polozila aj zivot a zniesla modre z neba. Je to moje slniecko, ktore mi dava silu zit dalej.
25. máj 2009 o 23:40  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj,nuž tomu grobianovi by som dala trest smrti.Takto zničiť hneď niekoľko životov čo sú len na začiatku.Každé slovo útechy je asi slabá náplasť na bolesť,ktorú prežívaš.Je mi to veľmi ľúto a skutočne si niečo také neviem ani predstaviť.Úprimnú sústrasť a veľa síly ti prajem aj tvojej maličkej.S ktorého mesta si?PA :cry:
26. máj 2009 o 15:28  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
pre macka01

Dakujem Ti za slova utechy, ale ak ti poviem, ze ten chlapec je len na slobode s podmienkou, to asi dorazi kazdeho.
Ja som z Kosic, ale 2 roky sme si krasne zili v Skotsku. No okolnosti prinutili vrtit sa spat aj ked sme chceli ostat zit tam.
Dakujem Ti velmi pekne
a Ty si odkial???
26. máj 2009 o 22:09  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj zcusska ja som z Kysúc,z Čadce.Niekedy si človek myslí,že ozaj nie je spravodlivosť na tomto svete.Ktovie,možno sa mu to zráta niekde inde.Na každeho raz dôjde,keď nie teraz tak na onom svete určite.To niekedy nie je veľká útecha v danej kritickej chvíli ale iné neostava,len dúfať,že spravodlivosť si cestu najde ku každému. :wink:
27. máj 2009 o 14:28  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
macka01
Ahoj macka
To je pravda. Ja som davno povedala, ze Bozie mlyny melu pomaly ale isto. Ja este cakam kedy mi napisu z prokuratury kedy sa bude konat sud, ale uz som z toho na nervy. Stale im pisem co a ako, ale este stale nic. Oni dokonca este ani nevedia kde ten sud bude a o case ani nehovorim. Teraz pre zmenu skumaju, ci sme schopni ist na ten sud. Proste ciste kocurkovo. Niekedy horsie ako u nas.
papa zuzka a emmka
27. máj 2009 o 15:08  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj,no verím že sa nevieš dočkať sudu nech už rozodne akokoľvek.Ale to súdnictvo!! :frowning2: Keď počúvam správy ako sa tie procesy ťahajú aj roky,no úbohý poškodeny,keď sa nie a nie dočkať toho zadosťučinenia.Aj tak obdivujem všetke ženy,ktore ovdoveju v mladom veku a dokažu pozbierať sily aby žili ďalej.Samozrejme aj mužov ,keď prídu o ženy.Musí to byť hrozne.Neviem čo by som robila.Ani si to nechcem predstavovať.Už len šťastie pre všetké. :sweat_smile:
28. máj 2009 o 20:08  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte, pisem prvy krat lebo potrebujem sa s niekym delit, kto je na tom rozvako.A verim, ze ked si takto s niekym napisem, mozno to bude o cosi lahsie.
Som mlada vdova 2 tyzdne s 2 rocnym syncekom. A mam plnu hlavu myslienok a otazok. Da sa to vobec zvladnu?????? Baby ako sa to robi, prosim budte konkretne.
Manzel zomrel na rakovinu, bola som na to pripravena ale vlastne nebola, nie je to ani lahsie ako nehoda ani nic podobne, len vam to viac chodi po rozume. Ohlaste sa mi prosim niekto, kto je na tom tak isto a mozno trochu aj dalej. Dakujem :slight_smile:
18. júl 2009 o 11:42  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj danielka 01, ja som na tom podobne, moj Heinz zomrel 2.5. na rakovinu, zomrel v Brazilii kde sa liecil u jedneho liecitela a uz sme nemali silu ist na slovensko, boli sme tam cela rodina poslednych 6 mesiacov, ja mam 33, teda skoro 34 a deti budu mat v Oktobri 6 a 2 rocky, vies ze mne strasne po tom vsetkom odlahlo, lebo on sa uz netrapi, posledne mesiace som sa onho starla, bol v nemocnici len posledny tyzden pred smrtou, kde aj zomrel v uplnom klude aspanku avlastne ani nevedel ze zomiera...ja som povodom z trencina, ale pred 9 rokmi sme sa prestahovali do luceneca, kvoli firme a teraz idem s detskami zase naspat do trencin,a toho sa bojim najviac, lebo v LC sme uz mali vsetko zariadene, zabyvane abolo nam tam fajn ale posledny rok to uz bolo horsie a horsie, cize mne naozaj odlahlo.........konecne sa mozem venovat detom, co som sa posledny pol rok nevedela vobec, o sebe ani nehovorim, tesim s az kazdej malickosti, ze sa rano nezobudzam zo strachu aj ked naozaj neviem dobre spavat, nad ranom s azobudim apotom uz neviem zaspat... drzim palce, ono sa to da zvladnut, skus s azaoberat vsetkym inym, v lete sa da ist hodikam, je to lepsie ako v zime....skusss
18. júl 2009 o 20:15  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
uprimnú ústrasť Danielka aj Vici ,obom.Poradiť neviem,ale snaď len maličká útecha,že vaší milovaní už netrpia a budú na vás dozerať
18. júl 2009 o 21:17  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte,no už dlho som nebola na tejto stránke,ale vidím,že nás nejako pribúda.Neviem čo je horšie,či keď manžel umrie na chorobu,alebo ako mne pri autonehode.V oboch prípadoch je to ťažké a asi sa to nedá ani poravnávať.Dnes už je tomu rok aj 4 mesiace,ale aj tak mi veľmi chýba.Je to trošku ľahšie,ale stále mi je smutno.Teraz mi chýba aj veľká opora,mamka nie je na tom zdravotne najlepšie a starám sa o ňu ako aj o synčeka,bude mať dva rôčky.No znova oslávime bez tatinka.Ale kôli malému bude aspoň menšia oslava.Mám okolo seba ľudí,ktorý mi pomáhajú,no manželova pomoc mi veľmi chýba.Bolo by všetko ľahšie.Snáď sa to časom zlepší.Veľa síl vám prajem,to mi najviac potrebujeme,aby sme vedeli ďalej žiť pre naše detičky.
5. sep 2009 o 23:08  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Tauta,som na tom podobne..Budem mať 29 rokov a pred 6timi týždňami som ovdovela...Je to ešte "čerstvé",ale ťažké.Mám 15 mesačnú dcérku Nellinku.Obesil sa a ja sa naňho veľmi hnevám,aj keď sme mali problémy,nikdy sa neriešia takto...Koľko je ľudí,ktorí bojujú za svoj život!!Stále ho milujem a strašne moc mi chýba!!!Myslela som si,že časom to bude lepšie...ale človek si časom viac uvedomuje,že je to realita,že mi nezavolá,nenapíše...že už ho nikdy neuvidím...Najhoršia je tá samota-večer,keď uložím malú spať a ja som tu sama a rozmýšľam,plačem...Chcem sa spýtať Tanta...ako je to po dvoch rokoch?
20. mar 2010 o 11:38  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ikunka29, viem, že je to neporovnateľné s Tvojou skúsenosťou, lebo môj manžel neumrel, len ma nečakane opustil takmer zo dňa na deň a poviem Ti, čo pomohlo mne... Prvé týždne som nebývala sama, ale prisťahovala sa ku mne moja mama a bola mi stále k dispozícii na vyrozprávanie sa a vyplakanie...

Snažila som sa večer myšlienkami odchádzať od straty manžela a to tak, že som lúštila sudoku... prvé dni to vôbec nezaberalo, ale treba vydržať a časom to pomohlo a odsunulo smutné myšlienky...

Do postele som odchádzala po televízii až keď som bola unavená na padnutie... aby som čo najskôr zaspala...

Stále som mala pustenú telku, nepripadala som si tak sama...
20. mar 2010 o 11:48  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Kvetka..Hej hej, mám mamku,tá býva nadomnou,máme dvojgeneračný dom,ale je od rána do večera v práci...a keď príde domov,pobudne tu s nami,pomôže mi malú okúpať a ide si k sebe lahnúť.Samozrejme to chápem,je unavená..Ja mám tiež pustenú telku a zároveň komp,ale chodím spať skoro...lebo môj anjelik sa budí tak okolo 5:30 a nezastaví sa za celý deň!A ja vlastne tiež..Je to zaberačka,byť na všetko sama...za to sa neneho hnevám,že nás tu nechal a on zbabelo odišiel...musel mať riadny skrat,keď toto urobil!A Tvoj muž tiež!Čítam,že čakáš bábo,je od neho?Musíš kôli malinkej/kému byť silná a hlavne sa nestresovať,je to strašne dôležité,teraz keď si tehotná.A už vieš čo to bude?Ja som pred dvomi rokmi prišla o dieťatko v 4tom mesiaci a o pol roka som otehotnela zase.Pôrod bol strašný,teda skôr po pôrode...nemohla som si 2 týždne sadnúť a mala som príšerné bolesti..kontrolovali ma cez sono,vyšetrenia,všetko bolo ok,podľa nich!Ale ja som vedela,že niečo nieje v poriadku..A po tých dvoch týždňoch,čo som sa asi 40x denne sprchovala-to bol strašný zápach-zo mňa v sprche vypadol kus gázy,ktorý mi tam pán dr.zašil,mal veľkosť štvorca 7x7cm!!No nebudem sa k tomu radšej vracať,zase by somsa rozčúlila!A dúfam aj,že som ťa nevystrašila..
Pýtam sa niekedy,momentálne dosť často,prečo JA?Nikdy som nikomu neublížila a musím byť takto potrestaná...?Začo?
20. mar 2010 o 21:58  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Ikunka 29,no zablúdila som sem tak náhodou,ako keby som tušila že sa niekto ozve s podobným osudom.Je mi to veľmi ľúto,čo sa ti stalo.Ano máš právo sa hnevať,že vás tu nechal samých.Je to pre vás veľmi ťažké,verím ti a časom to bude možno lepšie len o to,že nebudeš tak často plakať.No káždý to zvláda inak.No ozaj budú to už dva roky,ale niekedy mám pocit akoby to bolo len včera čo šiel ráno do práce a už sa nevrátil.Aj ja sa na mnžela hnevám no zároveň ho stále veľmi ľúbim a veľmi mi chýba.Ani čas mi nejako nepomáha,neviem si stále zvyknúť že už tu nie je.No nebudem ti klamať,je to len o trošku lepšie-neplačem až tak veľa,snažím sa nejako žiť,ale to len kôli malému a teraz aj mamka má potrebuje,mala mozgovú príhodu.No tak veľmi mi chýba jeho opora a teraz aj veľká pomoc.No musím to nejako zvládať,aj keď niekedy už mám toho všetkého dosť.Všetci mi vravia si mladá veď si niekoho nájdi,no to sa nedá nasilu,keď myslím stále na manžela.Uvidím časom,ale to sa nedá určiť.Teraz ešte nie.Ikunka,len sa držte obidve,ži pre malú dcérku,je krásna a nejako to pojde,aj keď ťažšie ale dá sa to.No musí.Ťažké je radiť,ja to prežívam takto,ako bude ďalej ozaj neviem.Držte sa .pa pa
20. mar 2010 o 22:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ikunka, bábo, čo čakám, nie je exmanželovo. /Mala som šťastie a neotehotnela som pri umelom oplodnení, pri ktorom ma ex začal podvádzať./ Príbeh môjho počatia nájdeš na 18.strane v téme Zázraky sa dejú.
21. mar 2010 o 09:17  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kveta nahodou som sa dostala tu a takto na temu kde je tvoj pribeh, velmi dojemne, aj slzy mi tiekli, držim velmi palce, nech to dotiahnete do uspesneho konca a sa dočkaš po tych utrapach uzlička štastia. Este by ma zaujimalo čo na to tvoja polovička, po takej kratkej znamosti, ste sa poznali aj predtym? Vie o tvojich tazkych rokoch snazenia?
21. mar 2010 o 21:44  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tvoj príspevok