• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Jeden okamih a môžem byť mladá vdova

26. marca 2014 
Práve som si na jednej stránke prečítala príbeh ženy...strašné. Mojej kamarátke sa stalo to isté, poznali sa spolu od prvého ročníka strednej školy, od tedy boli spolu. Chodili sme von všetci ako partia, potom sa naše cesty trochu rozdelili. Oni sa vzali a mali spolu dcérku. Raz sa mi s nimi prisnil strašný sen, snívalo sa mi že mali autonehodu, kde kamarátka zomrela a Peťo ostal sám s malou. Vtedy som sa s nou dala zase do kontaktu, chcela som vedieť ako sa majú...Vtedy sme sa bavili na mojom sne...
Minulý rok mal Peťo autonehodu, dva mesiace bol v kóme, nakoniec svoj boj prehral :frowning2:
Zomrel týždeň pred vianocami, ked mi kamarátka napísala, že zomrel ostala som jako obarená, človek každý deň vidí v správach nejaké havárky, pri ktorých umieraju mladý ludia ale ked sa to stane niekomu koho poznáte...niekoľko krát sa mi sním ešte snívalo, to asi preto, že som nejako stále na neho myslela...Jana ostala sama s vtedy dvojročnou dcérkou, neviem si ani predstaviť čo prežívala. Ked sme sa stretli, vypadala silná, vyrovnaná, ale ked sme začali spomínať na časy strávené ešte spolu ako partia, poplakali sme si.

Keď si niekedy spomeniem, že sa s mužom hádame kôli totálnym somarinám a stačí jeden okamich a mala by som ho stratiť na celý život...no nevedela by som si predstaviť život bez neho... :unamused:
24. okt 2008 o 10:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tak tak,zivot je velmi kratky a nikdy nevies co ta stretne za najblizsim rohom
24. okt 2008 o 15:50  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ak môžem tak sa pripojím ja som mala partnera, ktorého som veľmi milovala a do konca života bude mať miesto v mojom srdci:slight_smile:
A tiež mal autonehodu a do konca života si neodpustím že som vtedy nakričala po ňom kde je toľko nech sa ponájla..stále mám výčitky svedomia že keby mu to nepoviem nemusel byť v nebíčku a ja sama:frowning2:(

A aj teraz mám manžela a dieťatko a tiež sa niekedy pochytíme pre bárs jakú hlúposť ale vždy aj keď sme nahnevaní na seba a ochádza vždy si dáme pusu a poviem mu akoho milujeme a aby si dával pozor!
Ale podla mna je to aj osud čo sa má stať sa stane...ale vždy udem mať tu myšleinku v hlave keby....
25. okt 2008 o 00:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
prispejem aj ja pribehom. Moja susedka,pekne dievca,nikdy nemala stastie na chlapcov,nakoniec predsa nasla stastie a vydala sa.Mali dve dcery.Jej manzel aj s bratom jazdili na kamionoch,vzdy brali zakazky tak aby jazdili za sebou.Uz neviem ani kolko je to rokov,bol januar ked jej manzel,v hmle nezbadal pred nim stojaci kamion a narazil do neho.Brat hned zastavil a pribehol k nemu,aj ked zachranka prisla rychlo,bolo neskoro.Zomrel bratovi v naruci.Ako pisem,je to uz par rokov,no ona neostala sama,s manzelovym bratom sa zblizili,ziju spolu a maju spolu dceru,no nikdy na Doda nezabudli.
25. okt 2008 o 00:22  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj,je to téma ktorá sa týka žiaľ aj mňa.Boli sme spolužiaci zo základnej, ktorí sa po dlhej dobe našli a po piatich rokoch chodenia sme sa vzali.Po pol roku našho manželstva som otehotnela a narodil sa nám krásny synček Lucasko.Boli sme veľmi šťastná rodinka a veľmi sme sa ľúbili.No žiaľ prišiel veľmi škaredý deň,manžel mal autonehodu a pár kilometrov od našej dediny prišiel o život.Nechcela som tomu uveriť,keď mi to jeho brat hovoril do telefónu a veľmi som chcela byť pri ňom,ale nedovolili mi to.Dodnes aj keď je to iba pol roka si vyčítam že som pri nemu nebola a nedržala som ho v náruči.A hlavne si vyčítam,že som sa s ním v telefóne pohádala a zložila mu to.Bolo to posledné čo som od neho počula,keby som len vedela čo sa stane.A teraz som s Lucaskom,ktorý mal rôčik sama a spomínam na pekné chvílky ktoré sme spolu prežili.Je to stále veľmi ťažké a neviem ako to zvládajú iné ženy ktorým sa niečo také stalo.Vravia že som veľmi silná a zvládam to dobre,ale oni ma nevidia samú keď len plačem a prosím nech sa mi vráti,aj keď viem že sa to nedá.No môžem ozaj ďakovať svojej skvelej rodine, ktorí pri mne stoja vo všetkom.
27. okt 2008 o 11:28  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tauta: vela sil :pensive:
27. okt 2008 o 11:43  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tauta , keď som si čítala Tvoj príspevok , neubránila som sa slzám, pozrela som si aj Tvoj album a musím Ti povedať že Ťa nesmierne obdivujem. Musí to byť naozaj veľmi ťažké , neviem si to ani len predstaviť čo prežívaš. Tak rýchlo sa môže stať zle a zmení nám to celý život a my si to ani neuvedomujeme :frowning2: . Prajem Ti veľa síl
27. okt 2008 o 23:43  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tauta držim ti palce a hlavne vela sil ti prajem :pensive:

mam kamaratku(spolužiačku byvalu) ktora mala za muža mojho bratranca maju dve deticky a tento rok v maji zomrel bol to moj najmilsi bratranec :frowning2: ona mala teraz 30rokov.Bol to šok ako blesk z jasneho neba :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry: :cry:
28. okt 2008 o 08:09  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tauta, tvoj príspevok je veľmi smutný a naozaj mi je do plaču..Si silná žena a dobrá mama..Máš všetok môj obdiv a uznanie..Verím, že tatino je stále pri vás a dáva na vás pozor..Držím vám obom silno palce, aby ste smútok prekonali a čakalo vás iba všetko šťastie sveta.. :frowning2: :unamused: :unamused:
28. okt 2008 o 08:43  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ďakujem všetkým za povzbudivé slová,ozaj potrebujem veľa síl aby som to zvládla.Je to veľmi ťažké a neverím že raz budem aj ja šťastná.Ako by mi v ten škaredý deň niekto moje šťastie odfúkol.A cítim len prázdno.Len Lucasko je moje slniečko,ktoré mi dáva silu ísť ďalej.Neviem čo by som si bez neho sama robila.Je to najkrajší darček aký mi mohol manžel dať.Len škoda že sa z neho namôžme tešiť dvaja.
Je mi veľmi ľúto čo sa vám stalo pacna a prajem spolužiačke veľa síl.Ja som mala 32 rokov a vždy som dúfala,že ja nikdy nebudem vdovou.No ani ma nenapadlo že to bude tak skoro.Obdibujem všetky čo to prekonali a vychovali krásne a múdre detičky a dúfam že aj mne sa to podarí.Budem sa veľmi snažiť,nech je manžel na nás hrdý.
29. okt 2008 o 11:24  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tauta veľa veľa síl prajem :pensive:
29. okt 2008 o 15:33  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ďakujem nika000,ste všetky zlaté.Chcela by som sa skontaktovať,takto mailom,na niekoho,koho postretlo podobné nešťastie.Ako to zvládajú iné,poradiť si,povzbudiť.Je to stále veľmi ťažké a neviem čo nás ešte čaká.
3. nov 2008 o 11:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tauta, prijmi uprimu sustrast, prajem Ti vela, vela sil! Netvrdim, ze viem, ako sa citis, ale predstavu o tom mam aj ja :frowning2: s manzelom sme sa spoznali mladi, mali sme 18. Mala som zdravotne problemy, nebolo iste, ci niekedy budeme mat deticky a kedze som vedela, ze manzel po nich velmi tuzi, povedala som si, ze niet na co cakat a budeme skusat, aj ked sme este studovali vysoku skolu. Podarilo sa, brali sme sa po 3,5 r. znamosti, bola som v 5. mes. tehotenstva, no o babatko sme prisli uz mesiac po svadbe. Cakali sme pol roka, na prvykrat sa podarilo znova, odlezala som si cele tehotenstvo, no narodila sa nam krasna a zdrava dcerka. Boli sme stastni prestastni, dokoncili sme skolu, zacali stavat domcek blizko BA. Ked sa nam ho podarilo po rokoch dokoncit, pokusili sme sa o dalsie babatko (medzitym som totiz 2krat potratila vzdy az na konci 2.trimestra). Cakali sme vytuzeneho synceka, mala som 2mes. pred porodom, ked manzelovi diagnostikovali smrtelnu chorobu. Narodil sa nam syncek, bol to najkrajsi den v mojom zivote, snad este krajsi, ako ked som prvykrat videla dcerku. No 3 dni o porode sa manzelov stav rapidne zhorsil. Nebudem opisovat, cim vetkym sme si nasledujuce 3mes presli, bola to hroza :frowning2: prizerat sa na utrpenie blizkeho cloveka a nevediet mu pomoct :frowning2: bol doma, lekari to vzdali, imobilny, vyzadujuci si nonstop starostlivost, sam sa ani neotocil na posteli a k tomu neuveritelne bolesti tlmene sprvu opiom, neskor morfiom, krik od bolesti, plac :frowning2: drobec mal presne 3 mes., ked mi odisiel v naruci, bolo to strasne, nepredstavitelne, ten okamih ma prenasleduje este takmer po 2 rokoch, ale nelutujem, ze som s nim bola, aspon viem, ze nebol sam :frowning2: mne uz ostava len dufat, ze sa choroba neobjavi u deti, nakolko ma strasia, ze je dedicna, hoci manzel bol v rodine prvy, koho sa vyskytla :frowning2: Tauta, nic si nevycitaj, nezmenis to, to ze ste sa pohadali neznamena, ze ste sa nelubili, hadky patria aj do vztahov, len vy ste ju uz, zial, nestihli urovnat :frowning2: ale ver, ze on vedel, ze ho lubis do posledneho okamziku!
19. jan 2009 o 23:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
baby drzte sa ...prajem vela sil
23. jan 2009 o 19:22  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
viem ze cas nejde vratit ale priala by som vam to z celeho srdca,prajem vam do zivota vsetko stastie sveta
23. jan 2009 o 21:54  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tauta,úprimnú sústrasť!
Ja podobný prípad poznám zo susedstva.Naši susedia,mladý manželia,mali dve dti dcéra chodila do3. triedy,syn bol prvák ked sused robil dealera pre jednu firmu.Jedno ráno na nešťastie do neho narazila jedna pani čo nosila vzorky liekov.Jeho stav bol vážny,a už ked sa zdalo,že bude v pohode skonal.

stalo sa to si pred 5. rokmi,ale stále ked ideme popred ich dvere akosi podvedome čakáme,že sa otvoria a on vyjde von.

Prajem veľmi veľa síl na prekonanie tejto tragédie
24. jan 2009 o 15:04  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tauta, úprimnú sústrasť, Lucas ťa určite drží nad vodou. prajem veľa sil a radostných dní so synčekom

janams, aj tebe prajem veľa šťastia na ceste životom. vytrpela si si už v živote neskutočne veľa. obdivujem ťa, že dokážeš ráno vstať z postele. prajem, nech sú detičky zdravé a rozžiaria tvoje dni
24. jan 2009 o 23:29  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
smutne pribehy ...
ja poznam tiez jeden ...
zobrali sa, lebo sa lubili a chceli byt spolu ... asi dva mesiace po svadbe on mal havariu a zostal v kome (
september )... neviem ci vedel ze cakaju babetko ... vo februari zomrel, nokdy sa z tej komy neprebral ... v aprili - teda dva mesiace po jeho smrti sa im narodil syn ...
24. jan 2009 o 23:39  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tauta....uprimnu sustrast, prajem vela sil...tebe i Lucaskovi.......nech sa Vam len dobre dari

Janams...........
obdivujem ta neskutocne...prajem vela zdaru, nech sa Vam len dari...a deticky nech su zdravucke.....
ja by som asi toto nerozchodila, tak preto ten uzasny obdiv
24. jan 2009 o 23:39  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tauta tiez som si precitala tvoj pribeh a pozrela albumiky, poplakala si..
Lucasko je prekrasny chlapcek, tiez sa mi krpcek narodil v septembri (ale tento rok) a neviem si predstavit, ze by sa mi stalo nieco podobne.. musel sa Ti zrutit cely svet :cry: presne ako pise jankando, ja by som to tiez nerozchodila..
urcite si silna osobnost, Lucasko moze byt hrdy na Teba, silno drzim palceky
v buducnosti Ti to vsetko vynahradi :wink: :wink: :wink:
25. jan 2009 o 21:07  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
No zial aj ja som mala dobreho kamarata ,,, zomrel pred vianocami stalo sa to pred vyse rokom v septembri na prechode isiel so snubenicou mali tesne pred svadbou a bum auto na oko mu nic nebolo ale do rana upadol do komy s ktorej sa nikdy neprebral a tieto vianoce nas navzdy opustil ,,,,,, :frowning2: :frowning2: Mal cely zivot pred sebou byt poprerabany na hypo svadba vybavena vsetko ok a zrazu bum chyba lakera pokuta nemocnici 60 tis mladik ktorý ho presiel na prechode je na slobode sud sa odklada do nekonecna lekar ktorí si nevsimol ze ma prasknutu lebku na viacerych miestach ho poslal dom ze ma otras mozgu no proste sama smola ale iba pre neho a jeho blizkych :frowning2:
Budes nam chybat Milanko anjelik :pensive:
25. jan 2009 o 21:55  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Lindda, o tomto chlapcovi som teraz nedávno čítala v niektorom časopise. Chúda jeho mama.
Ja tiež poznám viacero žien čo ovdoveli mladé / niektoré už pred 20,30 rokmi/ ale znovu sa vydalo z nich možno 25%. Ked bolo manželstvo štastné, je to ťažšie, tak každého ďalšieho porovnáva s nebohým. Ale väčšina z nich vravela, že po čase príde také zmierenie sa s tým, že aspoň kým manžel žil boli šťastná rodina.
Držím palce a dúfam že Vaši strážni anjeli Vám pošlú do cesty len samých dobrých ľudí.
27. jan 2009 o 16:30  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ďakujem Vám všetký za povzbudivé slová.Onedlho to už bude rok,no mne pripadá ako keby sa to stalo včera.Veľmi mi chýba každý deň,pri radostiach,ktoré prežívame s Lucaskom,ale aj pri starostiach.Bol moja veľká opora,ktorá mi teraz chýba.Neviem čo mi život ešte prinesie a na budúcnosť radšej nemyslím.Veľa sme si plánovali s manželom a chvíľa stačila na to,že sa všetko zrútilo.Tak žijeme s Lucaskom z dňa na deň a teším sa aké robí pokroky.Neviem si predstaviť,že ešte môžem byť s niekym šťastná,lebo už takého nenájdem ako bol môj manžel.No som rada,že aspoň taký krásny darček tu po sebe zanechal,ako je moje slniečko Lucasko.Veľmi ho Ľubkam.Manžela nikdy neprestanem Ľúbiť, je náš anjelik.No toto,už zase plačem.
28. jan 2009 o 12:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
my sme sa s manzelom tiez hadali pre blbosti a nevazili si jeden druheho, az kym mi jedneho dna nezavolali manzelovi kamarati ze sa mam ponahlat do nemocnice, lebo manzela zrazil kamion na prechode...mal na male, najviac mal poranenu hlavu, zlomene kosti ani neratam, po case sa zotavil uplne a osta bez nasledkov...

pochopili sme ze nestastie sa moze stat hocikomu znas, a vazime si cas straveny spolu a dalo nam to nieco do zivota....
29. jan 2009 o 22:15  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
tauta:
velmi ma mrzi, co sa Ti stalo a prijmy prosim moju uprimnu sustrast. Je to velmi tazke, a asi len cas dokaze bolest zmiernit. Mne pred dvomi rokami zomrela pri autonehode dlhorocna najlepsia priatelka, mamina dvoch nadhernych dievcatiek (vtedy 6 a 4 roky) a viem, ako tazko sa so smrtou blizkeho cloveka vyrovnava - odvtedy mam neuveritelny strach o manzela - deticky nemame - keby sa mu nebodaj nieco stalo - asi by som nemala chut zit dalej ... Ty mas to nesmierne stastie, ze manzel Ti dal synceka, preto tu chut zit mas - a vsetku lasku davas nemu. Casom sa s tym snad vyrovnas, pol roka je kratka doba, na to, aby sa rana zahojila. Bud silna. Drzim Ti palce, aby si to zvladla.
30. jan 2009 o 08:27  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
strasne smutna tema,kamoska ovdovela ked mala 25-jej manzel mal rakovinu mozgu :pensive: a jej deti mali vtedy 1a3roky ,bola to strasna tragedia :pensive: .
30. jan 2009 o 08:30  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte,
tauta, hľadáš ľudí s podobným osudom?
28.11.2008 mi tragicky zomreli spolu otec aj manžel - autonehoda. Mal 32 rokov a nášmu Romankovi chýbal týždeň do pol roka.
Jeden večer som si ľahla do postele s manželom a ráno, 10 minút po zobudení som sa dozvedela, že je mŕtvy.
Neviem ako vychovám sama syna a hlavne ako ho naučím mať rád človeka ktorého si nepamätá. MAl skvelého otca a ja úžasného manžela....
31. jan 2009 o 23:47  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:cry: keď čítam vaše príbehy je mi veľmi smutno,neviem si ani predstaviť ako to zvládate
...povzbudením do života sú pre vás určite vaši drobci a pre nich dokážete aj nemožné aby boli šťastní
31. jan 2009 o 23:56  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
piatok predvečerom zavraždili nášho známeho,mal dve malé deti Je to príšerný pocit vedieť,že už niet niekoho kto bol férový človek a nikomu neurobil nič zlé :frowning2:
22. feb 2009 o 09:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
kocurik myslis tooho trenera ??ze je to smutne co tam bolo len tak to asi nebolo :frowning2:

u nas sa stala vcera ta tragedia teda ludia boli od nas a najhorsie bolo ze sofer autobusu si zabil syna mojho kamosa
22. feb 2009 o 09:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj tanuska22,písala som Ti na IP,ako sa vlastne držíte.Napísala som Ti aj mail-adresu,tak sa niekedy ozvi ak si nájdeš čas.Viem,že s malým máš určite kopu práce.Hlavne držte sa ,často na vás myslím.Pa pa
24. feb 2009 o 14:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tvoj príspevok