Moja príšerná rodina sa ku mne nespráva pekne.
Prajem krásny deň všetkým.
Ani neviem kde začať, mám toho toľko na srdci. Začnem asi posledným zážitkom, ktorý ma poriadne naštval. Prišla som domov na dovolenku zo zahraničia, kde žijem a pracujem. Prišla som na týždeň. Moja teta, mamina sestra, oslavovala narodeniny, tak sme u nej boli. Bolo tam veľa ľudí, keďže teta je dosť spoločenská, má veľa priateľov a máme veľkú rodinu.
Tak sme prišli, hneď mi začali vyčítať, hlavne babka, ako som si mohla dať topánky na podpätku, veď som takáááá vysokááá. Meriam 176 cm. Skritizovali na mne úplne všetko, od hlavy až k päte. "Máš dlhé vlasy, daj si ich ostrihať, máš poškodené končeky (bola som pred týždňom u kaderníčky), Bože, po kom len si taká vysoká? Ale na to som si už zvykla. Oslava prebiehala, nik sa so mnou nebavil, nerozprával. Ani sesternice. Bratranec mi ponúkol alkohol, ale odmietla som keďže nepijem, tak sa ma spýtal či mi nej..be? Sedela som tam sama akoby som mala lepru. Babka ma okamžite zapriahla do práce, aby som pomohla umývať riad, odniesť tácky a tak. Ja som hosť a mám toto robiť? Veď teta má dve dcéry a syna, prečo oni nepomáhali, prečo ja? Ešte nás volali od rána aby sme im pomohli pripraviť oslavu, poupratovať... U nás doma keď je oslava, ani ja a ani mama si nedovolíme niekoho obťažovať aby nám pomáhal umývať riad. Ale tak nič nové, veď moja sestranica bola lemra lenivá vždcky. Už od mala. Ja som vždy chodila umývať okná babke aj dedkovi spoločne s mamou, tá lemra tam nikdy nebola, nikdy nikto nepomáhal len ja. Ona len do zrkadla pozerala, to bolo všetko. Všetka práca bola na mne.
Všetci sa tam tvárili ako hov..o na torte a ja som sa tam cítila ako šváb. Po týchto rodinných oslavách akurát dostanem depresiu a cítím sa úplne k ničomu, ako nula, ktorej sa každý vyhýba. Potom potrebujem niekoľko dní aby som sa necítila úplne k ničomu a nazbierala aspoň aké-také sebavedomie. Tieto rodinné oslavy sú pre mňa nočnou morou. Dokonca raz môj strýka nazval môjho brata cocotom. A rodičia nič, mama a otec len sedeli a prikyvovali.
Mama to isté, tá na mne tiež nikdy nič dobré nevidela, len ma kritizovala. Nič jej nebolo dosť dobré. Mám pocit, že ma všetci len využívajú. Keď prídem domov, tak prídem aby som si oddýchla, ale to je stále niečo , raz pomáhať babke do záhrady, potom dedkovi upratovať. Veď má toľko vnúčat, ale vždy to schytám ja.
Nechcem zo seba robiť chudinku ani Popolušku, ako ma len všetci zneužívajú, ale vadí mi to a vlastne aj preto sem píšem, chcem vedieť vaše názory, či je toto normálne. Lebo im to príde normálne.
A zase úplne s nimi prerušiť kontakt by situáciu veľmi nevyriešilo...lebo by spanikárili, začali by si zase dokazovať svoju dôležitosť, začali by mi robiť prednášky, že aký vzor dávam dieťaťu, keď obmedzujem jeho kontakt s najbližšou rodinou...začali by telefonáty...prepadovky...kritika by sa ešte viac vyostrila...a ja chcem mať pokoj...a tak si odtrpíme radšej to minimum návštev, dobre tak čumíme do trápneho televízora a vyparíme sa čo najskôr a nech žijú v domnení, že je všetko v poriadku...
@evabb35 To je fakt hrozné a toto Ty ešte nazývaš rodinou? Ja si pod slovom rodina predstavím slová ako harmónia, šťastie, smiech, láska, podpora.. určite nie slovo trpieť - pretrpieť. Oni majú problém so sebou a sú to primitívni jedinci, bohužiaľ Ty ich nezmeníš.
No veď práve to, že to nie je môj problém. A tak to vysvetľujem aj potomstvu...a často ani vysvetľovať nemusím...však deti sú bystré,netreba ich podceňovať...
Prerusit kontakt a vobec ich na to neupozornovat by vsetko vyriesilo, pre teba, a pre tvoju rodinu. A vzor davas svojmu dietatu len ten najlepsi, vazit si samu seba, nenechat si skakat po hlave a drzat sa svojho. Otazka je, ci by ti chybali? Totiz ak prerusis kontakt, potom nie je ani kritika, ani ohovaranie ani vycitky 😉. Nie je s kym.
@evkano1402 ja na kritike, výčitkách a ohováraní nefungujem, nechýba mi to k životu...Ale zase keď vidím, že treba pomôcť tak pomôžem. V tomto sa nezmením už asi nikdy. Je to práca na sebe, tak snáď sa časom zlepším v tomto.
@evabb35 Chápem a ja Tvoje deti nepodceňujem, ale toto mi príde také masochistické. Áno, je to ich problém, ale prečo byť boxovacím vrecom?
ja to vidim tak, ze u kazdeho, kto toto preziva, raz pretecie posledna kvapka.
U mna to boli prave moje deti, ktore boli podla mojich pribuznych "tucne", "hlupe", "neschopne", "zle" a ja som to dokazala hodit za hlavu pokial slo o mna, ale ked len tak zo srandy boli tercom moje deti, vtedy som si povedala a dost a nelutujem. A viem, ze detom som tymto dala ten najlepsi vzor a chapu to ovela lepsie ako som ocakavala 👍
Najhoršie na tom je, že tým boxovacím vrecom sú nakoniec deti...oni si to odnesú. Lebo keď som ja pod paľbou kritiky a posmeškov, tak je pod paľbou kritiky a posmeškov aj moja výchova a výsledkom takej výchovy sú samozrejme nevychované deti, ktoré sú tiež pod paľbou kritiky a posmeškov a potom keď aj príde pochvala, či prejav lásky, tak to pôsobí umelo, akoby to nebolo od srdca...deti to potom nevedia do svojho srdiečka tak prijať. Deti si každý posmech či kritiku dobre zapamätajú a potom už nedôverujú. Nenechajú sa opiť rožkom. Na jednej strane je to možno aj dobré, že do života nebudú vstupovať ako naivné, budú sa vedieť zorientovať aj v komplikovaných rodinných vzťahoch...ale to láskyplnné ovzdušie nezažijú počas detstva. A to je najväčšia škoda. Budú opatrné, nebudú také srdečné...už budú na pozore...aha, môžem byť na posmech...
@evabb35 Ja si myslím, že práve kvôli deťom by si to mala utnúť. Povedať STOP urážkam a posmeškom, čo si myslíš, ako sa asi cítia, keď ich mamu urážajú a kritizujú a smejú sa z nej? Akoby útočili na ne samotné. A Ty ako mama im musíš ukázať, že rodina to síce je, ale takéto správanie je neakceptovateľné a musíš sa postaviť za seba a svoju rodinu.
@evkano1402 👍 Správne, tak treba.
a presne ako napísala evkano1402 keď raz deti povedia, že nechcú ísť na návštevu, tak nakoniec to skončí tak, že na návštevu už nepôjdete.Celú tú situáciu nakoniec vyriešia deti.
@evabb35 Ale nemala by si sa nechať ponižovať až do doby, než deti povedia, že tam nejdú. Ale deti sú fajne, sú veľmi vnímavé a aj keď možno nechápu všetko čo sa okolo nich deje, cítia, čo je dobré a čo je zlé. Čo áno a čo už nie.
A čo je zaujímavé, že deti sú veľmi vnímavé aj v spoločnosti, v škole a tak...jednoducho nepridajú sa k davu, ktorý sa niekomu posmieva či ubližuje...lebo vedia svoje...aj za cenu, že tiež môžu byť terčom výsmechu, ale nezľaknú sa tej situácie....nakoniec také osobnosti z nich vyrastú...Také deti, ktoré vyrastajú v takom tom rodinnom skleníčku obklopené láskou a harmóniou, podporou tak sa ľahko nechajú strhnúť davom a pridajú sa k posmeškárom bez toho aby si uvedomovali dôsledky svojho konania.
Zatiaľ čo v harmonických rodinách sa deťom za trest niečo odopiera - sledovanie TV a podobne...tak v neharmonických rodinách stačí deťom pohroziť návštevou tetušky, ktorú deti neznášajú.😀
Zase úplné prerušenie kontaktov s neharmonickými príbuznými môže v budúcnosti znamenať aj dvojsečnú zbraň. Svet je malý, deti sa môžu neskôr náhodne stretnúť s nejakou tetuškou a ona im môže narozprávať o mne, že som jej nedovoľovala sa s nimi stretávať a vykreslí ma ako nejakého bezcitného despotu a seba ako nevinnú obeť, ktorej bolo odopreté ich ľúbiť...ktovie ako by to poznačilo ich vzťah ku nám rodičom nakoniec a možno by neskôr zistili pravdu a mohlo by ich to ešte viac zraniť ...zatiaľ čo takto si samé za tie roky deti urobia obraz o konkrétnej tetuške a vytvoria si ku nej taký či onaký vzťah, ale budú vedieť na čom sú, budú vedieť čo od tetušky môžu v budúcnosti očakávať...jasné, že deti nie sú z toho nadšené, keď majú takýchto príbuzných, ale majú predstavu akú komunikáciu môžu od takýchto ľudí v budúcnosti očakávať a vedia sa podľa toho zachovať...nebudú z toho v šoku ani nič podobné...lebo to roky v hlavičkách a srdiečkach spracovávajú...často si kladú otázky ľúbiť tetušku, či neľúbiť či čo s ňou...ako sa k nej zachovať...veď je chorá, treba jej pomôcť, tak jej pomôžeme, hoci to s ňou nie je jednoduché...alebo jej povedať milá tetuška, neotravuj nás láskavo, my s tebou nechceme mať už nikdy nič spoločné....potom dôjdu k záveru, že aj s tou protivnou tetuškou sa niekedy celkom aj dá...a potom idú sviatky a z detí vylezie, že dúfajú, že nás tetuška opäť nenavštívi, lebo vtedy raz cez sviatky prišla a to bolo s ňou hrozné...a takto deti rastú a dozrievajú...
Samozrejme, že takýto príbuzní deti veľmi radi spracovávajú za mojim chrbtom ako ku nim prídu na pobyt a budú sa mať u nich dobre...bez toho, že by sa predtým nás rodičov opýtali, či s tým súhlasíme, samozrejme...no a deti potom prekvapeným príbuzným odpovedia rázne nie, nie, nie....a to sa všetko deje bez prítomnosti nás rodičov a často sa to dozvieme až s odstupom niekoľkých dní, kedy mám doma odrazu mlčanlivé, zamyslené deti...potom sa vyrozprávajú, že čo ich celé dni trápilo a samozrejme svoje stanovisko mi aj pekne zdôvodnia. Mami, to by bolo strašné, stále by ma len kritizovali a nič by nebolo dobré...
@evabb35 To si nemyslím. Deti budú vedieť, prečo si prerušila kontakty s rodinou keď im to povieš. A na reči druhých nedajú. A to, že lož má krátke nohy sa v mojom živote potvrdilo nespočetnekrát. Inak babka mi nabonzovala, mamina mama, že môj otec mamu po svadbe opustil, ale už nepovedala prečo. A otec mi povedal, že je to pravda, ale preto, lebo babka ho neustále sekírovala. Tak ako moju mamu a mňa dodnes.
Veď to, že takéto povahy dokážu aj manželstvo rozbiť, aj rozhádať celú rodinu medzi sebou a pritom si vinu nikdy nepriznajú...nikdy...lebo však oni robia všetko najlepšie...to sú tí nadľudia, ktorí všetko vedia...
@evabb35 Áno a tam sa radí aj moja rodina. Oni sú dokonalí, to ja som tá zlá. Tá lenivá, čo na tom, že odmala som kmitala okolo ich domácností. Niekedy som smutná, že to nevidia.
"pritom si vinu nikdy nepriznajú...nikdy...lebo však oni robia všetko najlepšie...to sú tí nadľudia, ktorí všetko vedia..." toto je presny opis NPO este dodam ze ty a tvoje deti a ani tvoj muz nikdy, ale naozaj nikdy nebudete pre nich dost dobri.
Mam uz starsie deti, pubertakov a tuto poruchu chapu lepsie ako ja, dokonca mi dcera ukazovala nejaku pesnicku o "no human being" o neludoch a presne vedela o kom je rec.
Ano, urcite sa sem tam stretnete, resp. tvoje deti sa stretnu s pribuznymi a urcite nastane pretahovanie lanom a klamstva a polopravdy. Velmi typicke je, ze narcis si vyberie zrniecko pravdy z nejakej situacie, aby to vyzeralo doveryhodne a nabali na to tonu lzi.
S detmi uz asi od ich 10 rokov o tom rozpravame, proste ako poruche charakteru, osobnosti, o prejavoch, taktikach, o tom, co moze nastat, ake reakcie ocakavat, ako odpovedat, alebo aj neodpovedat napr. zavolajte mame, ked chcete to a to vediet 😉
@evabb35 Nie, vinu si nepriznajú, lebo oni sa necítia byť vinní. Ako píšeš, oni sú dokonalí a všetko čo robia je perfektné. Im chýba empatia, súcit.
Im chýba empatia a súcit, ale oni stále nás budú presviedčať o tom, že súcit a empatia chýbajú nám. Oni sú chúďatká, ktorých nikto cez víkend nenavštívi a pre všetkých príbuzných chcú len to najlepšie...no pritom sa ani nezaujímajú o svojich príbuzných a ich potreby sú im absolútne cudzie. Lebo však dôležité sú predovšetkým ich potreby a podľa toho sa má riadiť celá rodina od najstarších, po najmladších...
@evabb35 Ja to chápem. U mňa bol najväčší gól, keď moja sesternica bývala u babky, lebo chcela mať pokoj na učenie. Babka má dom so záhradou no a potrebovala tú záhradu poliať. Zavolala mne, či nemôžem prísť poliať záhradu. Pripomínam, sesternica tam vtedy bola ! Ja som bývala na druhom konci mesta, 40 minút cesty k babičke. Ale ta hnidá lenivá moja sesternica nemohla vyliezť z postele na záhradu a poliať to. Pricenznú nesmie nik rušiť.. To som mala fakt dosť.
No však samozrejme! Predsa nebude polievať záhradu, keď sa učí! 😀😎
@evabb35 Má to predsa tak ďaleko, stačí len otvoriť dvere do záhrady a poliať 😅
@evabb35 Ale nie. Ja som musela prísť až z domu. Tu záhradu som poliala za pár minút.
A písať takto o svojej vlastnej sesternici!!!🍹Však to je hanba!!!😲 Vieš, čo znamená pár minút pre takú študentku!!!😲😂
A ešte od nej chceš, aby sa namáhala s otváraním dverí!!!Chudiatko!!🏕Však to má tak ťažké obdobie!!!A dôležité obdobie pre ňu, pre jej život a pre jej kariéru!!!😨
nemusela si prísť až z domu, pokojne si mohla povedať, babka, teraz fakt nemôžem, musím sa učiť/piecť/variť, ale je tuším u teba sesternica Anička/Marienka/Evička, popros ju, keď si dá prestávku medzi učením, určite rada poleje.
Mne to niekedy príde tak, že akoby práve pred rodinou, ktorú som si založila ma kritizujú najviac...štýlom a tá tvoja mama...ako keby si potrebovali niečo dokazovať, že oni sú niečo viac a viac v celej rodine znamenajú...a neuvedomujú si, že tak prichádzajú nielen o mňa, ale aj o celú rodinu, ktorú som si založila...a hlavne si neuvedomujú aké je to celé trápne...