Moja príšerná rodina sa ku mne nespráva pekne.
Prajem krásny deň všetkým.
Ani neviem kde začať, mám toho toľko na srdci. Začnem asi posledným zážitkom, ktorý ma poriadne naštval. Prišla som domov na dovolenku zo zahraničia, kde žijem a pracujem. Prišla som na týždeň. Moja teta, mamina sestra, oslavovala narodeniny, tak sme u nej boli. Bolo tam veľa ľudí, keďže teta je dosť spoločenská, má veľa priateľov a máme veľkú rodinu.
Tak sme prišli, hneď mi začali vyčítať, hlavne babka, ako som si mohla dať topánky na podpätku, veď som takáááá vysokááá. Meriam 176 cm. Skritizovali na mne úplne všetko, od hlavy až k päte. "Máš dlhé vlasy, daj si ich ostrihať, máš poškodené končeky (bola som pred týždňom u kaderníčky), Bože, po kom len si taká vysoká? Ale na to som si už zvykla. Oslava prebiehala, nik sa so mnou nebavil, nerozprával. Ani sesternice. Bratranec mi ponúkol alkohol, ale odmietla som keďže nepijem, tak sa ma spýtal či mi nej..be? Sedela som tam sama akoby som mala lepru. Babka ma okamžite zapriahla do práce, aby som pomohla umývať riad, odniesť tácky a tak. Ja som hosť a mám toto robiť? Veď teta má dve dcéry a syna, prečo oni nepomáhali, prečo ja? Ešte nás volali od rána aby sme im pomohli pripraviť oslavu, poupratovať... U nás doma keď je oslava, ani ja a ani mama si nedovolíme niekoho obťažovať aby nám pomáhal umývať riad. Ale tak nič nové, veď moja sestranica bola lemra lenivá vždcky. Už od mala. Ja som vždy chodila umývať okná babke aj dedkovi spoločne s mamou, tá lemra tam nikdy nebola, nikdy nikto nepomáhal len ja. Ona len do zrkadla pozerala, to bolo všetko. Všetka práca bola na mne.
Všetci sa tam tvárili ako hov..o na torte a ja som sa tam cítila ako šváb. Po týchto rodinných oslavách akurát dostanem depresiu a cítím sa úplne k ničomu, ako nula, ktorej sa každý vyhýba. Potom potrebujem niekoľko dní aby som sa necítila úplne k ničomu a nazbierala aspoň aké-také sebavedomie. Tieto rodinné oslavy sú pre mňa nočnou morou. Dokonca raz môj strýka nazval môjho brata cocotom. A rodičia nič, mama a otec len sedeli a prikyvovali.
Mama to isté, tá na mne tiež nikdy nič dobré nevidela, len ma kritizovala. Nič jej nebolo dosť dobré. Mám pocit, že ma všetci len využívajú. Keď prídem domov, tak prídem aby som si oddýchla, ale to je stále niečo , raz pomáhať babke do záhrady, potom dedkovi upratovať. Veď má toľko vnúčat, ale vždy to schytám ja.
Nechcem zo seba robiť chudinku ani Popolušku, ako ma len všetci zneužívajú, ale vadí mi to a vlastne aj preto sem píšem, chcem vedieť vaše názory, či je toto normálne. Lebo im to príde normálne.
Nepoznám síce tvojich rodičov...Vieš, ani ja neviem tak reagovať, neviem byť taká uštipačná a hoci mi v mysli prebehne nejaká veta, nevyslovím ju a sedím ako mechom udretá, hľadím pred seba a mlčím...tiež mi to niektorí vyčítajú, prečo sa neozvem, ale ja viem, že by sa so mnou len pustili do hádky a potom by na mňa tak nakričali, že všetci by sa pýtali, čo som to ja strašné povedala a podobne. Mne švagor vynadal na ulici, pred vchodom, kričal tak,že všetci susedia museli to počuť ako mi nadáva a ja som nepovedala nič, len som sa vytratila a to bolo všetko. Švagor dosiahol akurát to, že odvtedy sa mi všetci susedia zdravia a keby len zdravia pomáhajú mi, ako len vedia, ponúknu sa, že mi pomôžu s nákupnými taškami ....
To bolo na ulici a bola som tam aj s dieťaťom...a normálne pred všetkými mi vynadal a nakričal na mňa...očividne mal svoj deň...a keby som sa ozvala, tak tam na mňa ešte tri dni kričí...
Takéto slovné útoky považujem za provokáciu za cieľom zatiahnuť ma do konflitu a tak ma dostať do zlého svetla...lebo nakoniec poukážu na to, že konflikná osoba som ja....Lebo tam už nikto nerieši kto ten konflikt spustil, obecenstvo vníma len ten konflikt a účastníkov a provokatér samotný skončí nakoniec ako to najväčie chúďatko nekonfliktné.
Mne tiež vyčítajú, že prečo sa v takých situáciách nebránim a doslova ma niektorí považujú za pribrzdenú osobu...lenže čo by som z toho celého konfliktu ja mala...akurát provokatér a jeho obecenstvo by mali o čom klebetiť a by si ma podávali aká som konfliktná osoba.
@evabb35 Je to hrozné, že to trpíš. Moji rodičia nás (mňa a mojho brata) radi zhadzovali pred rodinou. Napríklad keď u nás doma bola návšteva tak nás riešili, že sme takí a onakí, brata riešili na tej vianočnej návšteve a keď sme boli pozrieť sesternicu a jej mamu, tak sme tam boli v zostave ja, brat a mama no a mama začala riešiť brata, že aké sú s ním starosti, aký je lenivý a pýtala sa tety že či je toto normálne..
No však aj moji rodičia ma pred rodinou s obľubou zhadzovali a keď sa mi niečo podarilo, tak o tom pomlčali a vraj aby som ani o tom nikde nevravela, lebo aj tak mi to nikto nebude veriť...no to už by také zábavné nebolo, na tom by sa nikto nesmial...A v dnešnej dobe sa treba vedieť prezentovať, ukázať v spoločnosti svoje pozitívne stránky a vidíš ja som bola vychovávaná ku takejto skromnosti ...
@evabb35 A ešte sa tvária, že je to normálne, to Ty si divná, keď Ťa to zraňuje.
Alebo otec, keď u nás bol bratranec so svojou nastávajúcou, boli nás pozvať na svadbu, bola som doma len ja a otec a vtedy som akurát nepracovala a otec to začal pred nimi vyťahovať "NO, len povedz, že sa o Vás staráme, že Vás musíme živiť". Strašná hanba a pred nimi, oni len pozerali na seba neveriacky.
Keď sa stretneme na sviatky tak mám vo zvyku svoju rodinku chváliť, akí sú všetci šikovní, úspechy v predošlom roku prezentujem, hoci bez fotiek a príbuzenstvo len zarazene mlčí, ani nepogratulujú im...sú len ticho a po chvíli len vyťahujú telefóny a ukazujú fotky z dovoleniek akoby som nič nepovedala....Dieťa vyhotovilo darček pre príbuzného počas stretnutia a ten darček skritizoval, tu je to zle odstrihnuté a podobne...no trapas...ale nenapadlo ma na to dotyčnému povedať, môj zlatý ty v takom veku by si sa na niečo také nezmohol, akurát by si mi niečo zlé vyviedol a niečo zo schválnosti pokazil a tváril sa pritom, že to bolo len zo žartu...
Akoby to bolo normálne urobiť Ti hanbu, žiadna podpora nič...ale keby to bolo naopak a ty by si živila jeho, tak by ani nemukol...
U nás vždy cez sviatky otec rozpráva o svojich chorobách a liekoch a tak a raz to už manžel nevydržal a opýtal sa ho, že ako on vedel, že je to s ním vážne a že si má zavolať záchranku. A vtedy musel vyjsť otec s pravdou von s tým, že kto mu vlastne zachránil život...v živote sa mi za to ani nepoďakoval, práveže začal byť ku mne ešte protivnejší ako keby som mu neviem čo zlé vykonala...predsa nemôže po tých všetkých rokoch, čo na mňa kydal kade chodil do sveta vytrúbiť, aká som šikovná a duchaprítomná...
Raz som videla otca pred zrkadlom ako si nacvičuje nejaký preslov, ale v skutočnosti to je zbabelec a držal by hubu a krok.
Otec vie rozprávať kvetnato, okázalo a pochvalne...ale nie o mne...o mne vie rozprávať ako o tej najväčšej potvore a vie ma vykresliť tak, že tomu jeho priatelia aj uveria...nuž a ako si písala, lož má krátke nohy a keď po čase vyjde pravda najavo,tak s ním priatelia prerušia odrazu kontakty... ako to môže niekto takto napísať o vlastnom otcovi...no ale je to tak
Ešte stále tu zdielate rodinné príbehy?😂
@acrobaleno A čo je na tom?
Práveže nič. Je to dobré vypustenie pary.
@acrobaleno 👍
Ty ale čo ak toto číta nejaký scenárista? Dúfam, že tieto rodinné príbehy sa neobjavia v nejakom seriáli či románe...
Aj ste niekedy pocítili zadosťučinenie alebo škodoradosť, keď sa v rodine niečo stalo? Napríklad mne moji starí rodičia mojim rodičom stále dávali za príklad moju sesternicu a bratranca. On aký šikovný a múdry a ona krásna a štíhla. Bratranec ledva ukončil učňovku a je narkoman a sesternica pribrala na 110 kg a jej snúbenec ju nechal stáť pred oltárom kvôli inej. Je to malicherné, ale ja som som sa potešila.
@evabb35 Ja sa chystám napísať svoj príbeh 😂
@acrobaleno Áno a hanbím sa za to. Tiež mi dávali ako príklad sesternicu.
Tak to sa bude dobre predávať😂
Tá krivda tu bude stále a jediné, čo môžete spraviť je si uvedomiť, že sa cez to musíte preniesť. Oni sa nikdy nezmenia a ustupovať sa nedá donekonečna. Nedá sa donekonečna zachovávať tvár a byť tá inteligentnejšia.
@anonym Ja sa za to nehanbím. Tak im treba. Mne to ani nevadilo, že robia medzi nami rozdiely alebo že ma nemajú radi. Čo mi vadilo bolo, že to ubližovalo mojej mame. Ona to stále nechápe a už sú to roky.
@acrobaleno Veru, neviem sa cez to preniesť, priateľ hovorí, aby som odpustila, ale ja dokážem odpustit, ale neviem zabudnúť. A oni sa ešte správajú akoby som im ja ublížila.
@evabb35 Nechám celý príbeh online na prečítanie na internete. Bude to taká psychohygiena 🙂
@miriam11 Nie, fiflenu načančanú zo seba naozaj nerobím, už som to tu niektorým dámam dala dosť jasne najavo. Ja som len nechcela otravovať, keďže každý sa tam už s niekym bavil, možno som mohla prísť, ale nechcela som sa strkať nasilu niekde. S tým zvyškom, čo si napísala, súhlasím.
@acrobaleno Nie.
Keď mi niekto vynadá alebo.... začnem mať o neho strach, lebo Božie mlyny melú...a nie je každý ako som ja, že neidem nedám sa vyprovokovať a snažím sa konfliktu vyhnúť...ľudia sa vedia aj pomstiť...to sú nebezpečné veci...a je mi to strašne ľúto, že takto ľudia sa oberajú o radosť zo života...vlastne si tak vytvárajú problémy, ktoré vlastne ani neexistujú...a vlastne tú radosť zo života by sme si mohli odovzdávať navzájom a tak po Pilcherovsky sa tešiť s pekných rodinných okamihov, lebo ten život je strašne krátky, deti rastú strašne rýchlo a nič sa už nedá vrátiť späť...
Uplne ta chapem. Skus to brat tak, ze je to ich chyba, nie tvoja, oni su vinni, nie ty. Avsak ic spravanie zmenit nemozes, zmenit mozes zmenit len svoje spravanie. Mozes im ,,odpapulovat,, ,odmietnut pomoc, druhykrat tam neist a pod. To sa uz musis rozhodnut len ty.