Nemám chuť k životu
Dievčatá, trochu depresívna zpoveď, dúfam, že ma nebudete súdiť, viem, že najlepšie by bolo ísť k psychológovi.
Celý môj život je jedno veľké nešťastie. V detstve som sa necítila milovaná, už v škôlke som sa stránila ostatných detí, nie preto, že by som s nimi nechcela kamarátiť, ale preto, lebo som nevedela ako sa zoznámiť, spriateliť. Približne v tom veku, myslím 6-8 som bola sexuálne zneužívaná, nedošlo k styku, ale k orálnemu sexu. Nikomu som to nikdy nepovedala. Vždy som bola mĺkva, tichá, neskôr aj s škole, kde ma šikanovalo jedno dievča, myslela som, že sa to zmení na strednej, ale houby, bolo to rovnaké. A to isté neskôr v práci, skrátka nedokážem nadviazať kontakt s ľuďmi, neviem ako na to. Priateľov som si vždy našla aboslútnych blbcov, jeden ma využíval, hlavne kvôli peniazom, stratila som s ním 4 roky života, milovala som ho, ale on mňa nie, kvôli nemu som dokonca kradla. Zničilo ma to. Neskôr som si našla chlapca, ktorý bol navonok super, ale fajčil trávu, pil a keď bol opitý bol agresívny. Hovoril mi škaredé veci, nikdy ma neudrel, ten prvý priateľ áno. Čo sa rodičov týka, otec bol chladný, je to pre mňa cudzí človek, matka ma vždy len kritizovala, buzerovala, kontrolovala. Nikdy jej nebolo nič dosť dobré. Ako tínedžerka som utekala z domu, preč od matky, živila som sa prostitúciou istý čas. Našťastie som nikdy nemala problém s alkoholom ani s drogami či cigaretami. Ja si ani nespomínam kedy som bola naposledy šťastná. Z rodičmi už nie som skoro rok v kontakte, mám partnera, žijeme spolu, budú to dva roky a 7 mesiacov. Miluje ma, obskakuje ma, viem, že by mi dal všetko. Ale nie som šťastná. Nič mi nerobí radosť, som len doma, v posteli. Ráno sa zobudím a som rovnako unavená, ako som bola večer a som unavená aj počas dňa. Som 4 mesiace bez práce, nedávala som to, pracovala som vo fabrike, lebo na nič iné nemám. Prácu si hľadám, keďže potrebujeme peniaze, neviem vôbec ako to zvládnem. Mám pocit, že ma nikto nezamestná, že som nula, neschopná, čo nič nevie. V živote som nedokázala absolútne nič, ani len to, byť šťastná. Pred mesiacom som oslávila 29 rokov. Najradšej by som tu už nebola, ukončila to, veď len trápenie mám na tomto svete. Poviete si, že som plačko a hlúpa, že ostatní sa majú horšie. To áno. S tým súhlasím, ale myslím, že duševná bolesť by sa nemala porovnávať takýmto spôsobom, kto viac trpí.
@anonym chod tam radsej a skus stastie tam tam najdes milsich ludi nez tu a tam sa ti menej otocia aj cudzi chrbtom nez tu kazdy mysli len prevazne na seba a svoj zaujem
@dankanka zial bohu a nasledky su casto krat este horsie...po tolkych odmietnytiach, odpornych pristupoch ked pride na rad dalsi pohovor cloveku dokaze zostat zle a skoncit to az tak ze spanikari vypne mobil a na pohovor od strachu nepojde uz len z pocitu doterajsieho 100% neuspechu a pohrdania od inych
Poznám to, tiež mám celý život problémy s hľadaním práce, dokonca aj do tej fabriky robia rôzne testy a pohovory akoby som sa hlásila na pozíciu finančného inšpektora. Na jednej strane chápem, že tam nechcú niekoho, kto má obe ruky ľavé, na strane druhej si myslím, že je to len zámienka ako odmietnuť slováka a zamestnať ukrajinca či rumuna. Do obchodov je veľká konkurencia, vezmú radšej skúsené a vyučené predavačky, do kancelárií som sa nikdy nedostala, ani len za upratovačku ma nevzali. Ako si mám potom veriť, že mám na viac, keď sa mi nedarí zamestnať sa? Raz som prišla s plačom domov, bola som na pohovore do výroby a robili sa testy, vyzeralo to ako písomka z matematiky. Ja som bola z matematiky slabá, veľmi slabá, dodnes nič neviem, akurát násobilku. No a bolo tam treba vypočítať nejaké príklady a samozrejme, že som pohorela. To by nebolo to najhoršie, najhoršie bolo, že nás, čo sme to "nedali" bolo veľmi málo, prečítali naše mená a požiadali nás, aby sme odišli. To bolo tak trápne sa postaviť pred ďalšími xy ľuďmi a odísť. Myslela som, že sa prepadnem od hanby.
Ahoj skus ist za odbornikom...skus ist za psychiatrom, to nie je ziadny sarlatan...ale doktor duse...skus mu vsetko povedat...nic za to nedas...mozno objavis novy zmysel...a pokial nrmas deti, mozes si kludne spravit nejaku vecernu skolu...napr.ucitelku v skolke...popozeraj si vecerne skoly...a zatial sa zamestnaj v tescu...napr.vies zaklad je ist vyliecit dusu...to co si prezila a prezivas je vlastne bolest duse..ale musis sa pozviechat a nedatuj tomu smutku cely zvoj zivot...ved mozes este dalsich 60 rokov zit s radostou...tak to chyt do svojich ruk a nedovol minulosti znicit tvoju buducnost😊😊😊😊
Dobrý deň,
V prvom rade je veľmi dobré, že si problém uvedomujete. Mnoho ľudí totižto žije a nevie, prečo sa cíti zle/ sám/ nešťastne. Vo vašom živote ste zažili mnoho tráum a taktiež je možné, že tam je problém i so vzťahovou väzbou tzv. attachmentom. Problémy/ traumy, konflikty, ktoré ste zažili nemusia byť spracované a prenášajú sa Vám do života i v súčasnosti. Traumy, ktoré sú však dlhodobo nespracované môžu v človeku vyvolať veľkú "šarapatu", úzkosti a napokon sa prehĺbiť do depresie. Z tohto dôvodu je veľmi dôležité, aby ste najprv vyriešila svoj momentálny psychický stav, a to buď navštívením psychológa vo svojom okolí alebo napríklad zavolaním na linku DÔVERY NEZÁBUDKA 0800 800 566. Je veľmi dôležité, aby ste sa vysporiadala nie len s momentalnym psychologickým stavom, ale i odpustila a zmierila sa s minulosťou a tak mohla žiť svoj život plnohodnotne ( či už vo vzťahovej, pracovnej alebo inej sfére) a s úsmevom na perách. Psychoterapeut alebo psychológ Vám v tom zaručene pomôže. Držíme Vám palce 🙂 Ste silná a odvážna žena.
@brainn_magazine Ja neviem, či ešte niekedy budem schopná normálne fungovať, či ešte budem mať radosť zo života. Tak rada by som už zomrela, zažívam len a len trápenie, možno nežijem na ulici a mám čo jesť, teda keď sa porovnám s ľuďmi, ktorí sú na tom ešte horšie ako ja, tak prirodzene z toho vyjdem ako víťaž, ako ten, čo sa má lepšie. Neviem to vysvetliť, ale tá bolesť je neznesiteľná, niekedy sa rozplačem a niekedy už nemám silu ani plakať. Keď pozerám na životy ostatných ľudí, tak si užívajú, sú šťastní alebo majú rodiny a ja? Je to ako zlý sen.
Rozumieme Vášmu trápeniu, avšak teraz je veľmi dôležité, aby ste to začala nejako riešiť. Viem, že sa to môže zdať v tomto psychickom rozpoložení, že už Vám dobre nebude, ale s príslušnou pomocou sa viete z tohto stavu dostať. Psychická bolesť býva silnejšia ako fyzická a psychická nepohoda vie narobiť väčšiu ,,zlobu" ako keď nemá človek napríklad tie peniažky. Ste úžasný človek a každý si zaslúži vyhrať boj so svojim trápením, tým že sa o to pokúsite s pomocou psychológa/ psychiatria. Dnes kľudne zavolajte na vyššie spomínanu Nezabudku 0800 800 566- je to anonýmne a oni Vás tiež dokážu nasmerovať. Za pokus nič nedáte.
Je to Tvoje nastavenie, že všetko vidíš negatívne. Nevieš ako sa správať k ľuďom, ok, sú ľudia čo to vedia prirodzene, ti ostatní sa to môžu naučiť. Dnes sú už na to knihy, Daleho Carnegieho môžem odporúčať. Nečakaj, že Tá ini urobia šťastnou. Pretože ľudia, ktorí nevedia mat radi sami seba, nemôžu mat ani iných. Veď to vidíš, máš priateľa čo by Ti dal všetko, ale aj tak Ti to nie je dosť dobre. Musíš pracovať na sebe, nemáš nič za čo si môžeš samu seba vážiť? Tak potom to treba zmeniť... Ja vidím, že len vyplakávas a ľutuješ sa. Hádam nechceš, aby Ta ľutovali aj ostatní. Ano bolo Ti ublížené keď si bola malá, verím tomu, že to tak bolo a preto si zatrpknuta a nahnevaná na cely svet. Preto nie si šťastná, lebo si nemala šťastne detstvo. Začni na sebe pracovat, vzdelanie, jazyky, sebadôvera, sebahodnota, ako vychádzať s ľudmi. Inak to môžeš rovno zabaliť.
Ahoj. Ak chcem odpovedať úprimne budem musieť tiež povedať časť môjho príbehu. Dopredu upozorňujem nestojím o lutovanie ani nič podobné. Každý jeden človek na tomto svete zo sebou nesie svoj príbeh a nie každý to ma v živote ľahké. Napríklad ja som chlapec s Adhd doktorka psychiatrička ma nemala v láske čiže detstvo od 9 do 15 som vlastne skoro celé obdobie strávil na psychiatrii a v 11 ma v Kremnici znásilnil Rom bolo to pre mládež do 18 rokov on mohol mať 17/18 hneď ako ma pustili som sa pokúsil o samovraždu. Potom znova na psychiatriiu ... Tiež som nikomu nikdy nič nepovedal. Môj otec mlátil mamu a praktický som vychovaný ženou. Mám strašne veľa diagnóz a beriem kopu liekov. Preto reagujem pretože väčšina odpovedí bola nájdi odborníka psychológa a porozprávaj sa s ním ale teraz toto tvrdenie verejne odvrátim pretože lekári psychiatrii a psychológovia len tvrdia a rozprávajú že ako chápu našu situáciiu ako nám chcú pomôcť ale jediné čo spravia buď nás pošlu na liečenia alebo máme toľko liekov že je človek po nich úplne mimo. Ja mám za sebou niekoľko pokusov o samovraždu. A zažil som strašne veľa zlého. Moja mamina sa snaží neskutočne a pomáha mi. Ale ani jej nepoviem ako mi naozaj je. Pretože nechcem aby sa trápila ja nemám chuť žiť už dlhé roky všetko úsilie ako je práca snaha niečo dokázať robím nie koly sebe doktorom ale koly máme. Ona je totiž 1 dôvod prečo žijem. A áno všetko som povedal psychiatrom doktorom a úprimne absolútne mi nepomohol ani jeden jediné čo som docielil 50 diagnóz kopu liekov čo musím brať ale nič s toho mi absolútne nepomáha. Proste keď je človek zo života tak vyčerpaný ako ja a zažil viac zlého ako dobrého tak to človeka raz a navždy zlomí a pochybujem že niekto takého človeka dokáže pochopiť. Pretože mňa nechápe nikto ani špecialisti a jediné čo robím každý jeden deň trpím a snažím sa na Maximum ale NEVLÁDZEM tiež ako ty. Proste nie som šťastný a viem že nikdy nebudem. A žijem len pretože si myslím že musím koly mame. Tiež nemám chuť žiť ale bojujem ďalej aj keď mňa to ničí ale mojou motiváciou a nádejou je mama pretože keby sa vzdám a odídem a skončím svoje trápenie tak ju to zničí a preto sa snažím čo najviac pre ňu aby bola pyšná. Preto aj tebe radím nie doktory a nezmyselné diagnózy ale nájdi si vo svojom živote aj keď nebol jednoduchý osobu pre ktorú stojí za to bojovať a bojuj ja viem že to nieje jednoduché ale život je len jeden a aj keď nieje úžasný nikdy nikto nevie kto alebo čo mu dokáže zmeniť život ja tiež aj keď už nevládzem stále v hĺbke duše verím že raz budem šťastný aj keď sám tomu v hlave neverím tá iskra nádeje vo mne je a to vďaka mojej mame verím v to a musíš aj ty.
Mala si ťažké detstvo, neocenena od okolia, priateľov, je mi to veľmi ľúto, že si ani od maminy nedostala podporu akú by si si zaslúžila. Každý človek je výnimočný a pre tento svet potrebný. Treba spracovať najprv staré krivdy z detstva a potom tie co sa zbierali počas života. Určite ako prvé navštíviť psychiatra nech ti nasadí lieky na depresie a potom chodiť k psychológovi, maju veľmi dobre postupy ako riešiť potláčane emócie z minulosti.
@dankanka vcera som akurat tusim na profesii videla inzerat s takymto spolocnym bodom - jazyk...hladali nechtarku a podmienka vietnamsky jazyk....normalne som nevedela co si o tom mam mysliet ....no hej neprijali a si zober ze v nezamestnanom kruhu som bola 2 roky!!! Dokonca aj z uradu mi nohy podkopali poslali ma na administrativnu pracu- realita hladaju vodica na prevoz reklamnych predmetov s vlastnym autom, dalsia administrativna praca-realita chodit jak drotar za sociku s hrcama na aute a ponukat ich v nakupakoch po SR....