Rímsko-katolícka cirkev
Požehnaný Zelený štvrtok🙂 Pozývam sem všetkých, ktorým sa rímsko-katolícke vierovyznanie stalo súčasťou života a chcú aj tu na MK zažiť radosť zo spoločenstva🙂
@vejula ja som bola vo viere vychovavana, ale poviem ti, moje znalosti boli velmi velmi slabe...zakladne, mam pocit, ze od birmvky som sa nenaucila nic nove...az kym som sa ja sama nedala na cestu hladania pravdy a studovania o com to nasa viera je...
este k tym znalostiam a formalizme, myslim si, ze keby rodicia detom odmalicka vysvetlovali a rozpravali sa o viere, proste keby sa viera v domacnostiach aj zila, bolo by to s nasimi znalostami uplne ine.
@zuzkat1 maja to napsala naprosto přesně...takhle to vidět je strašně zjednodušující a úplně mimo. Pokud jdeš ke zpovědi jen formálně, bez skutečné lítosti a předsevzetí se kát a změnit, tak ani není platná. Normální člověk zpytuje svědomí a mrzí ho když zjistí že udělal něco nesprávného, nebo s enějak zachoval,myslel...no je toho hodně. Pro mě osobně je hodně těžké a emočně náročné se jít vyzpovídat, odkrýt se až na kost...to jak jsi psala, to může říct snad jen někdokdo upřímnou zpověď a rozhřešení nezažil.
@maja22 no ja nie som pokrstena je mi divne ze keby som cely zivot hresila tak na sklonku zivota prejdem krstom a hotovo.
@andelka pre mna by bolo tiez tazke a emocne narocne ist na spoved. Vacsina ludi sa spoveda z hriechov ktore spacha v mysli,max.s nejakych veci napr.nadavky atd .. a tie veci v mysli "spachane" rozhodne nemam chut s dakym rozoberat. A chapem co chces povedat ale aj tak je to divne cele..
@zuzkat1 není to divné, jen o tom musíš víc přemýšlet a nedat na předsudky, nebo jak to říct...prostěš lidé o tom mají úplně pokřivené povědomí. Pro mě to je těžké, zpytovat svoje skutky a myšlenky...trvá to dlouho (nechodím každý týden), přemýšlím o tom, a pak teprve jdu. K někomu kdo mě zná dlouho a nic ho nezaskočí, z ničeho mě nebude soudit..a potom ten pocit po rozřešení a pokání,je úžasný. 😵 Často mě to posune dál, uklidní..jedna kapitola se uzavře, je dopuštěno a jde se dál a lépe.
Ano ano, i pozdní pokání je pokání, pokud je upřímné..klidně na smrtelné posteli.
Já jsem pokřtěná v 18ti 😉
@zuzkat1 asi proto že jsem uvěřila v Boha 😉 a v Krista atd...klasika. Začala jsem se o to víc zajímat a cítit to nějak kolem 14,15let,pak to nějakou dobu zrálo, chodila jsem na mše, četla..v 17 jsem zašla za knězem, prošla přípravou a za půl roku mě pokřtil. 🙂 V rodině tradice RKC byla, ale upadnutá, nebyla jsem nijak zvlášť vychovávaná ve víře spíš vůbec. Jen babička se po smrti manžela k víře vrátila, potom já a mamka..pak jsem se vdala a mám křesťanskou rodinu 🙂
@zuzkat1 ono to celkom tak nefunguje, že človek si bude celý život žiť po svojom a potom si povie, tak teraz sa už vyspovedám, pokrstím, obrátim, požiadam Boha o odpustenie a pod., a všetko bude dobré
Príklad je zločinec na kríži vedľa Pána Ježiša - v poslednej chvíli uveril v Neho ako svojho Spasiteľa, verím, že bude spasený - to by mnohí mohli použiť ako príklad na ospravedlnenie toho princípu - rob si čo chceš, na sklonku života sa obráť k Bohu a je to.
Lenže na kríži vedľa z druhej strany máme dôkaz, že to tak nefunguje - druhý zločinec, rovnaký život, rovnaká šanca... Neuveril. Prečo?
Jeho srdce zatvrdlo, hriech ho úplne oddelil od Boha a záujmu o Neho. Ak človek nemá o Boha záujem, bude mať zrazu na koci života OZAJSTNÝ, ÚPRIMNÝ záujem o Boha?
A kedy bude ten môj koniec života? Nebude to už zajtra? Nezrazí ma dnes auto?
Nechcem týmto však ani vyvolávať tlak, aby človek rýchlo šiel k Bohu zo strachu. Skôr je dôležité, aby človek nezatvrdzoval srdce a regaoval na Boží hlas, ktorý počuje DNES. Každý má svoj "čas navštívenia", je dôležité nič neurýchlovať, ale ani neprepásť.
A Božia túžba po človekovi a milosť je veľká. Veľa krát naozaj až na sklonku života to mnohým dôjde, pochopia, prežijú obrátenie a Boh to príjme, pretože vidí do ich srdca, či je to iba strach a vypočítavosť, alebo skutočná odpoveď na Božieho Ducha, ktorý sa prihovára jeho srdcu.
Či si naozaj uvedomili márnosť svojho života, ako ubližovali sebe, iným a Bohu. Uvedomili si svoju nehodnosť, zatratenosť, ale zároveň uvideli aj nádherný obraz Božieho charakteru, lásky a milosti tak, ako ho uvidel zločinec na kríži v Pánovi Ježišovi (v trápení fyzickom, duševnom i duchovnom odpúšťal svojim mučiteľom, mal starosť o svoju matku, ponúkal spasenie zločincovi vedľa....).
A ak by zrazu dostali znova šancu žiť, ich život by bol iný (čo by dokazovalo skutočnosť ich zmeny). Určite by svoje obrátenie dokazovali aj skutkami. Tiež to však neznamená, že by boli zrazu dokonalí, bezhriešni... Tá podstatná zmena by však musela byť - pred tým utekali od Boha, teraz utekajú k Bohu. To je jedná z vecí, ktoré môže práve ten krst vyjadrovať, že nastala zmena v srdci hriešnika - že už nehreší tým najhorším hriechom - hriechom nedôvery voči Pánovi Ježišovi a utekaním od Neho. Zmena povahy (a tým i skutky) je potom Božia práca s týmto ospravedlneným hriešnikom na celý život.
och pozerám,že sa tu rozprúdila veľká debata o tomto...ďakujem všetkým čo sa zapojili
chcem len povedať čo som ja cítila ja nezapriem svoju vieru, lebo aj vyznávam že verím v cirkev všeobecnú katolícku,a som presvedčená,že je to tá pravá cirkev to som naozaj presvedčená, som ochotná prijať aj iných bratov a sestry a vypočuť ich,ale vieru nezapriem...
len som chcela povedať toto, že bola som na akcii u protestantov, nevedela som,že sú protestanti vravia si kresťania, tak som šla, raz druhý raz, prvý krát som prišla domov s nepokojom v srdci, myslela som si, že to zlý ma pokúša, lebo som bola na takej super akcii, bolo tam fakt super,modlitby nad ľuďmi, spevy v jazykoch, prednášky, hry a pod. prežívali vieru, hovorili s Bohom svedčili a tak. Tak sa mi to páčilo, bolo mi to blízke ako kresťanke, lebo som z charizmatického hnutia.
No šla som druhý krát, zase som všetko "hltala" až nakoniec prišiel zase ten nepokoj do mňa, jediné čo mi pomohlo bola modlitba ruženca. Stále mi chodilo po mysli vezmi svoj kríž a nasleduj ma... prišla som domov a celý týždeň som sa doslova triasla z toho všetkého čo som prežili, lenže moji známi mi hovoria,že to preto, lebo zlý útočí na mňa a že to je ten tábor v poriadku, že oni sú kresťania a pod. no neviem čo teraz, ale mám pocit, že som našla pravdu, tá je v kríži ...
ano ja viem, že nazory knazov sa môžu meniť, že to zavisí aj od veku od obdobia, v ktorom vyrastali, ktorá ich formovala. LEnže bežne veriaci katolík, ktorý chodí od malička do kostola ziska predstavu toho, že čo sa povie v kostole to musí byť pravda, a preto možno ked narazí na iný pohlad, možno nie tak pretlčený strachom, tak ho prilaka.
A teraz k veci, aby som nechodila okolo horucej kaše. Môj nazor na to prečo vela katolikov inklinuje k evanielikom, a hlavne prečo su evanjelici, často krat horlivejší a zanietenejší, maju väčšiu chuť sa vzdelavať a poznavať Boha.
Myslim, že je to tým, že pozitivna motivacia je vždy silnejšia ako ta negatívna. Moja osobna skusenosť a nie len moja, ale vela znamych ktorých poznam, je ta, že v katolickej cirkvi je najsilnejšou motivaciou strach. Môžete mi oponovať, ale ja to tak citim. Je to strach z pekla, strach zo straty Božej milosti po vykonaní hriechu, nepríjemný pocit pred vyznavaním hriechou knazovi. Toto je najčastejšia motivacia katolika prečo nevykona hriech. PReto s tým všetkym mnohookrat niesu zžití. KDežto, kedže evajelici sa straty milosti neboja a veria, že už samotna viera v JEžiša Krista ich spasí maju ovela silnejšiu tu kladnu motivaciu. Neprevlada u nich ten strach, lebo sa nemaju čoho báť, prevlada v nich radosť z toho že su Ježišom kristom vykupený, ich vdaka a radosť a laska to je väčšinou ta ich motivacia, prečo nekonaju zle skutky. A perto sa kolko krat čudujeme, prečo oni tolko vedia o Biblii, že ich to baví, že sa väčšinou i silnejšie držia tych moralnych zasad. LEbo pozitivna motivacia je vždy silnejšia ako negatívna.
Nechcela som nikoho uraziť. Toto je môj pocit z toho všetkého. PRoste čo sa tyka katoloicizmu a strachu mam to na sebe 100
% odskušané. PRe mna jednoznačne najsilnejšia motivacia prečo konať dobre, prečo sa modliť a prečo sa zriekať... Zrejme mi budete oponovať že u vas to tak nieje, nejdem sa hadať. Ale u množstva ludí, ktorých poznam to tak je.
AA tym ani nechcem povedať, že všetci protestanti su užasní a dokonalí, to vôbec nie. LEn tak všeobecne aj ateisti uplne nezainteresovaní ludia to vidia a konštatuju že v ich živote tu vieru viac badať ako u katolikov - väčšinou.
@vejula Pán Ježiš povedal, vezmi kríž na svoje plecia a nasleduj ma...máme hľadať tú tŕnistú cestu, nie tú jednoduchú, je ľahké dvíhať ruky a chváliť Boha, áno aj to je potrebné, ale vieru musím dokázať aj skutkom lásky ...asi sa bojíme kríža, a pritom nevieme,že tam je vykúpenie...
veria vôbec protestanti v kríž?
je pravda, že ak človek chce robiť dobré preto, aby bol spasený, je to najlepšia cesta k sebectvu (ide mi o seba) a zároveň aj k strachu, pretože nikdy nebude mať istotu, že ho Boh naozaj prijal, že urobil dosť....
ak však prijíma človek vierou spasenie z milosti skrze Ježiša Krista, malo by sa to prejaviť skutkami lásky voči iným, aby sa človek podelil s láskou, ktorú dostal, avšak nie kvôli sebe, aby ho Boh zobral do neba, ale už len kvôli iným - to dáva pokoj a radosť - najskôr som prijal dar od Boha a On vo mne pôsobí, nie najskôr ja robím skutky, aby som možno raz niekedy snáď prijal večný život. (nejde určite o lacnú milosť, lebo skutočná viera a prijatie Božej milosti vedie človeka k službe a skutkom lásky tak, ako o tom písal Jakub).
@zuzkat1 - ak to clovek berie vazne a uprimne olutuje hriechy, budu mu odpustene, ak nie, je to svatokradez - to sa tyka aj krstu aj spovede. Ak clovek prejde vnutornou premenou osobnosti, nevidim nic zle na tom, aby mu bolo odpustene. Kazdy robi hriechy, a je to len ukazka Bozieho milosrdenstva, ked nam odpusta stale znova a znova. Inak, castokrat dochadza k omylom vo vnimani spovede - pri spovedi sa odpustaju hriechy (tym, ze sa ucinis pokanie - napr. modlitbu), ale tresty ostavaju. Preto keby niekto zomrel tesne po spovedi, pravdepodobne pojde do ocistca a nie do neba. Spoved ma 5 casti (spytovanie svedomia, vyznanie hriechov, lutost, pokanie (ulozene knazom) a predsavzatie (ze uz taky hriech nespravis). A ked jednu z nich vynechas alebo beries len formalne, je dost mozne, ze nebude platna. Okrem toho, castokrat byva pokanie ulozene aj ako naprava skody - napriklad niekto nieco ukradne, tak musi danu vec vratit.
@jaron ja viem že maš pravdu. Ale priznam sa ti, neviem to zmeniť. Aj ked chcem a snažim sa, to môže už zmeniť jedine Boh, ja som na to slaba. Roky v strachu, to mihnutím prutika nezmením. Bojim sa odkedy som začala tieto veci vnímať. Bojim sa pekla, Bojim sa straty Božej milosti, bojim lebo neviem v akom stave teraz som a eviem či ma Boh počuva, ak niesom v stave milosti. Z čoho sa mam tešiť, ked som stale v jednej velkej neistote? Je mi to až trochu trapne, že to pišem, viem že to nieje nič moc. Ale načo sa klamať a načo klamať ostatných.
nechcela som aby sme prešli na posudzovanie sami sme hriešni, len to chcem pochopiť
no ale zas aby ste si nemysleli že som cely den zarmutená a klepem sa od strachu. Ako takto som to nemyslela, tešim sa z detičiek, tešim sa že su zdravé, milujem sa na ne pozerať, tešim sa, že mam dobreho manžela, korého milujem. Z týchto vecí sa teším, ale ohladom viery, Boha, večnosti, ohladom toho pocitujem skôr strach ako radosť
@zuzkat1 nuž, pokrstiť sa môžeš dať v živote len raz a krst znamená, že sa chceš oddať Bohu a Kristovi - táto tvoja túžba potom ovplyvňuje aj to, že sa túžiš celá očistiť od všetkých hriechov a krst skutočne tvoje hriechy zmýva. Ale musíš v tom svojom rozhodnutí aj vytrvať a snažiť sa žiť najlepšie, ako vieš, bez hriechu, čo nie je v ľudských silách a preto musíme Boha často prosiť o odpustenie, že sme zasa pochybili... o tom je sv. spoveď. Nie o vypočítavosti, to by bol veľmi ťažký hriech, pristupovať k sv. spovedi vypočítavo. K spovedi sa má pristupovať s úprimnou ľútosťou a odhodlaním meniť sa k lepšiemu 😉